What's Up, Doc (1972)

   Screwball comedy alebo Bláznivá romantická komédia je podžáner komédie, pre ktorý je charakteristické, že satirizuje (zosmiešňuje) tradičný ľúbostný príbeh, keď svoj dôraz kladie na rôzne vtipné absurdné situácie, na rýchlu výmenu dialógov medzi postavami. Výrazným prvkom je v týchto filmoch aj triedna príslušnosť, resp. triedny boj, v ktorom vyššia trieda je vyobrazená ako lenivá, rozmaznaná a má aj problémy s vyrovnaním sa so skutočným svetom, pričom ľudia z nižšej triedy im dávajú lekcie ľudskosti. Ústredný pár si spočiatku nesadne a je nepriateľsky naladený, ale nakoniec svoje rozdiely vtipne a zábavne prekonajú. Často sa v týchto komédiách vyskytuje sebavedomá a tvrdohlavá hlavná ženská hrdinka a niekedy sa tu postavy, najmä tie mužské, rôzne maskujú alebo prezliekajú za iné postavy. Dôležitú úlohu tu mávajú aj nedorozumenia, zámeny identít a vecí, ktoré vedú k humorným situáciám. Jedným z najlepších takýchto príkladov je aj bláznivá romantická komédia What's Up, Doc (1972).

STORY LINE

   V októbri 1929 krachom na newyorskej burze sa začala Veľká hospodárska kríza, ktorá viedla k zatváraniu podnikov a ku prudkému nárastu nezamestnanosti po celom svete. Začiatkom 30. rokov, keď Veľká hospodárska kríza vrcholila, bol, predovšetkým v USA, veľký dopyt po filmoch so silnou kritikou vyšších spoločenských tried, ale aj také, ktoré vedeli divákov zabaviť a ponúknuť im nádej alebo byť pre nich akýmsi únikom z drsnej reality. Za „predchodcov“ bláznivých romantických komédií sa zvyknú označovať filmy, ako sú napr.: Platinum Blonde (1931), The Front Page (1931) alebo Trouble in Paradise (1932). Za „prvé“ bláznivé romantické komédie sa však považujú až Three-Cornered Moon (1933) a Bombshell (1933). V priebehu 30. rokov mali tieto filmy obrovský úspech u divákov, ale aj u kritikov. Z tohto dôvodu vzniklo, v tomto desaťročí, veľké množstvo takýchto bláznivých romantických komédií a tento trend pokračoval aj v prvej polovici 40. rokoch.

   Práve obdobie 1933 až 1949 je možné označiť za tzv. „zlaté obdobie“, kedy vzniklo hneď niekoľko klasických bláznivých romantických komédií, ako napr.: It Happened One Night (1934), Mr. Deeds Goes to Town (1936), My Man Godfrey (1936), Easy Living (1937), Bringing Up Baby (1938), Holiday (1938), You Can't Take It with You (1938), Ninotchka (1939), His Girl Friday (1940), Christmas in July (1940), The Philadelphia Story (1940), Sullivan's Travels (1941), To Be or Not to Be (1942), The Major and the Minor (1942), The Palm Beach Story (1942), Arsenic and Old Lace (1944) alebo aj I Was a Male War Bride (1949). Po roku 1950 síce tiež vznikali bláznivé romantické komédie, ale tie už nepatrili do tejto „zlatej éry“. Sem možno zaradiť filmy, ako sú napr.: Monkey Business (1952), How to Marry a Millionaire (1953), The Seven Year Itch (1955), Some Like It Hot (1959), One, Two, Three (1961) alebo práve What's Up, Doc? (1972).

   Technické spracovanie je tu, aj v rámci tohto subžánru bláznivej romantickej komédie, na vysokej úrovni. Najväčšiu pozornosť si tu však zasluhujú najmä kamera a prostredie, v ktorom sa celý dej odohráva. Kameru mal na starosti László Kovács, ktorý s režisérom spolupracoval už na jeho celovečernom debute Targets (1968), avšak okrem toho bol kameramanom aj pri iných filmoch, ako: Easy Rider (1969), That Cold Day in the Park (1969) alebo Five Easy Pieces (1970). Práca kamery najviac dokáže vyniknúť pri rýchlych dialógových výmenách, ale predovšetkým pri záverečnej naháňačke celým mestom. Práve ono prostredie mesta San Francisco bolo vybrané kvôli tejto naháňačke, ktorá je paródiou na podobnú scénu z filmu Bullitt (1968). Zvolené prostredie trefne odráža a vystihuje samotný dej, ktorý je plný chaosu, rôznych nedorozumení a rôznych zámen. Dokonale sa tu teda podarilo skombinovať príbeh a postavy s prostredím, ktoré im ešte viac pomáha vyniknúť v ich absurdite a pobaviť tým divákov.

   Samotný príbeh mal byť poctou komédiám, najmä bláznivým romantickým komédiám z 30. a 40. rokov a animovaným filmom s postavičkou Bugs Bunny (na ktorú odkazuje aj názov celého filmu, ktorý je prevzatý z jednej z hlášok tejto postavičky: „Eh... What's up, doc?“). Dej obsahuje, resp. preberá množstvo prvkov príznačných pre tieto bláznivé romantické komédie, ako rôzne vtipné absurdné situácie (požiar v hotelovej izbe alebo záverečná naháňačka), sú tu prítomné aj rôzne nedorozumenia, zámeny identity a vecí, ktoré vedú k humorným momentom alebo ústredná dvojica, ktorá si spočiatku nesadne a je nepriateľsky naladená, ale napokon všetky rozdiely vtipne a zábavne prekonávajú. Uviesť do kín v roku 1972 bláznivú romantickú komédiu, ktorá by nepôsobila ako filmy z 30. a 40. rokov, ale dokázala preniesť to ich „kúzlo“ do „novšej“ doby, tak to bola veľká výzva. Nie každý režisér by to v roku 1972 dokázal, keďže jeho výsledok by pôsobil, buď zastaraným dojmom alebo naopak by vyzeral až príliš moderne.

   Kúzlo starších bláznivých romantických komédií dokázal perfektne aktualizovať, resp. preniesť do novej doby režisér Peter Bogdanovich. Je to práve réžia, ktorá sa dá označiť za jeden z najdôležitejších aspektov tohto filmu. Bogdanovich celovečerne debutoval 4 roky predtým svojím krimi thrillerom Targets (1968)[1], po ktorom nasledovala dráma The Last Picture Show (1971), v ktorej výborne dokázal zobraziť dobu a prostredie, v ktorom sa dianie odohrávalo, čo sa ukázalo už v jeho nasledujúcom projekte, What's Up, Doc (1972), ako kľúčové, do novej doby a prostredia musel preniesť kúzlo filmov z 30. a 40. rokov, čo sa mu nakoniec aj skvele podarilo, či už to bol samotný dej, postavy alebo humor. Príbeh je spočiatku jednoduchý, avšak postupom času je viac zamotanejší kvôli zámene identít (Judy na bankete predstiera, že je Eunice) a kvôli zámene 4 tašiek, ktoré sú vzhľadovo identické, ale odlišné svojím obsahom, po ktorom idú, resp. ho chcú jednotlivé postavy ukradnúť, resp. získať pre seba.

   Tempo filmu je od začiatku skoro až do konca veľmi svižné, napomáha tomu ostatne aj relatívne krátka dĺžka, 94 minút, kvôli čomu ubehne pomerne dosť rýchlo. Neustále sa tu niečo deje a divák sa ani na chvíľu nenudí. Dej tu vrcholí hneď na troch scénach, kde tou prvou je recepcia v luxusnom dome, kde sa všetky postavy konečne dozvedia o tom, že existujú až rovnaké 4 tašky, ale za to s rôznym obsahom, kde ich neúmyselná zámena spustila sériu vtipných a absurdných situácií, čo priamo v dome vyústi k ich vzájomnej a humornej fyzickej konfrontácii. Druhou takouto scénou je potom naháňačka mestom San Francisco, v ktorej sa, to od úvodu nastavené, svižné tempo zavŕši touto „šialenou“ naháňačkou celým mestom. Treťou a poslednou scénou je „stretnutie“ všetkých postáv v súdnej sieni, kde sa to všetko vysvetlí (vzťahy medzi postavami, vzťah postáv k daným taškám a ich motivácie, ktoré ich k tomu všetkému viedli. Treba však spomenúť ešte aj záber, ktorý to všetko pekne uzavrie.

   Humor je tu, rovnako ako aj v tých starších komédiách, založený na vtipných dialógoch, vtipných postavičkách a vtipných situáciách. Pramení hlavne z nedorozumení, zámen, ale aj z charakteru, resp. pováh jednotlivých postáv, predovšetkým však tých hlavných. Humor mnohých komédií po roku 2000 (česť výnimkám) je zase postavený na rôznych nadávkach, nechutnostiach (grganie, prdenie alebo vracanie) alebo aj perverznostiach (nahota a sex). Humor vo What's Up, Doc (1972) stále dokáže vyčariť úsmev, pričom miestami, podobne ako tie staršie bláznivé romantické komédie, je miestami až fraškou alebo až groteskou (požiar v hotelovej izbe alebo záverečná naháňačka celým mestom). Okrem humoru je tu priestor aj pre romantiku (na poschodí hotela, kde práve prebieha rekonštrukcia alebo výstavba sa pri spoločnej piesni, kde ona spieva a on hrá na klavír, ústredná dvojica postupne vzájomne zbližuje. Je tu ešte aj menší „nádych“ erotiky a to v podobe scény v kúpeľni v hotelovej izbe.

   Počas nakrúcania filmu The Shining (1980) údajne povedal režisér Stanley Kubrick: „Všetko už natočené bolo. Našou úlohou je to spraviť ešte lepšie.“ Toto platí aj pri tomto filme, What's Up, Doc (1972), kde je potreba zdôrazniť, že tento subžáner bláznivých romantických komédií dosiahol svoj vrchol v 30. a 40. rokoch. Začiatkom 70. rokov bol tento podžáner na okraji záujmu, ale Bogdanovich ho dokázal spracovať tak vtipne, ale aj pútavo, že nejde len o nejakú poctu týmto starším komédiám, ale o film, ktorý pôsobí sviežo a svižne. Príbehovo tu myslím ani nie je čo vytknúť. Samozrejme treba chápať aj to, že tento štýl humoru nemusí každému sadnúť. Rovnako, ako každého človeka vydesí iný horor alebo dojme iná dráma a romantický film, tak každého človeka rozosmeje iná komédia. Niekto sa totiž môže u tejto komédie nasmiať až tak, že sa bude chytať brucho a niekomu môže prísť tento humor trápny. Treba však uznať, že táto komédia má veľmi svižné tempo a aj svojské postavičky.

   Ústredná dvojica hrdinov, Judy Maxwell a Howard Bannister, sú typickými postavami bláznivých romantických komédií. Zo začiatku si táto dvojica nesadne a je nepriateľsky naladený (najmä Howard), ale napokon svoje rozdielne charaktery, resp. povahy spolu vtipne a zábavne prekonajú. Judy je sebavedomá a tvrdohlavá ženská hrdinka, ktorá je síce z tej vyššej spoločenskej vrstvy (jej otec je sudca a ona sama študovala na viacerých univerzitách, ale ani jednu z nich nedokončila), ale pôsobí skôr ako tuláčka, ktorá nemá kde prespať (vkradne sa do hotela), ani čo jesť (jedlo si nechá objednať) a nemá ani veľa peňazí. Howard je naopak úplne pohltený svojou prácou a to až tak veľmi, že jeho život, pracovný a aj súkromný, riadi jeho snúbenica, ktorá mu hovorí, čo má robiť, kontroluje ho a ovláda ho. Je to vedec, ktorý rozumie svojej práci, ale vôbec nerozumie ženám, ani Judy a ani Eunice. Jeho dovtedajší monotónny život sa nečakane prevráti hore nohami, keď príde nepredvídateľná Judy.

   Judy a Howard spolu síce vytvárajú klasický pár, ktorý je úplným protikladom, ale opäť je to podané vhodne zvolenou, nenásilnou a zábavnou formou. Do značnej miery môžu za to predovšetkým ich hereckí predstavitelia. Vynikajúcou postavou je tu tiež aj Eunice Burns, hysterická a panovačná snúbenica hlavného hrdinu. Nie je možné povedať, ako sa Eunice a Howard dali dokopy a ani to, že či ich vzťah bol od začiatku takýto, ale obaja majú rozdielne charaktery a povahy. To isté, čo u dvojice Judy a Howard, platí aj u tejto dvojice Eunice a Howard, kde Howard si nechá ovládať a riadiť život svojou snúbenicou bez ktorej sa ani nepohne, ale je tak zahladený do svojej práce, že obaja prakticky nemá žiadny spoločný romantický život. Judy a Eunice tak predstavujú dva odlišné protipóly medzi ktorými si Howard musí vybrať, monotónnosť (Eunice) alebo nepredvídateľnosť (Judy). Zvyšné postavy tu nie sú do počtu, ale vyniknú presne v tých scénach, kde je to treba, ako recepčný Fritz, sudca Maxwell alebo Frederick Larrabee.

   Celkovo sa jedná o jednu z najlepších screwball comedy, resp. bláznivých romantických komédií, ktorá zaujme svojou kamerou a prostredím (San Francisco), avšak oveľa viac vynikne dejom, postavami, humorom a aj režisérskym vedením. Zdanlivo jednoduchá zápletka sa postupom čoraz viac zamotáva, ale je prehľadnou a divák sa v nej nestráca. Postavy majú svojské charaktery, avšak vedia diváka pobaviť a zaujať. Humor vychádza z vtipných dialógov, strelených postáv a zábavných, miestami však až absurdných scén. Režisérske vedenie z toho robí nielen poctu starších komédiám, ale dáva tieto bláznivé romantické komédie do „novej“ doby, pričom tempo je svižné a všetko to pôsobí sviežo. Je to zároveň aj najlepší režisérov počin, v ktorom sa ukázalo, že aj veľakrát sfilmované témy a zápletky sa dajú spraviť tak, aby z nich vyžaroval ten „duch“ starších filmov, ale aj, aby mali dojem jedinečnosti a originálnosti. Vždy sa je možné prísť s niečím novým, avšak musí dôjsť k súhre správnych hercov, režiséra a scenáristu.

HERCI a HUDBA

Na jednej strane sa tu všetci herci do daných úloh hodia, avšak na druhej strane žiadny z nich tu nepredvádza nejaký veľký herecký výkon. Vzájomná chémia medzi ústrednou dvojicou Barbra Streisand a Ryan O'Neal funguje, hodia sa k sebe, ale keď to porovnám s herečkami a hercami z tých starších bláznivých romantických komédií (herečky Jean Arthur, Katharine Hepburn alebo Ginger Rogers a herci Cary Grant, Joel McCrea alebo James Stewart). Madeline Kahn je tu veľmi rozkošná nielen svojím vzhľadom (jej vlasy a šaty), ale aj svojím vystupovaním. Režisér sa tu rozhodol, že rovnako ako aj screwball comedy Bringing Up Baby (1938), tak aj tu bude hudba diegetická (obrazová), teda taká, ktorá je v priestore, v ktorom sa daná scéna odohráva (hrá ju živá kapela alebo ju počuť z rádia). Bola to však chyba, lebo klasická filmová hudba, obzvlášť taká v hravých tónoch, by sa sem skvele hodila, pričom ideálnymi skladateľmi by boli Jerry Goldsmith, Quincy Jones alebo John Williams.

HODNOTENIE

90%

---

[1] Bogdanovich v roku 1968 režíroval aj sci-fi Voyage to the Planet of Prehistoric Women (1968), ale tam značnú časť z celkovej dĺžky (78 minút) tvorili zábery zo sovietskeho sci-fi Planeta Bur (1962), navyše v titulkoch je Bogdanovich uvedený ako Derek Thomas.

Escape from New York (1981)

   V noci 17.6.1972 do jednej z budov v komplexe Watergate vo Washingtone, ktorá vtedy bola sídlom Demokratickej strany, vnikla pätica mužov pracujúcich pre Republikánsku stranu, ktorí sem mali inštalovať odpočúvacie zariadenie, avšak neuspeli. Boli odhalení a zatkli ich. Najmä vďaka práci dvoch novinárov Carl Bernstein a Bob Woodward viedli stopy vlámania až k samotnému prezidentovi, ktorý sa však snažil brániť vyšetrovaniu. Po dvoch rokoch, 9.8.1974, však aj tak nakoniec musel prezident Richard M. Nixon na svoju funkciu rezignovať. Režisér a scenárista John Carpenter na túto aféru Watergate reagoval tým, že už v roku 1976 napísal scenár k filmu, avšak žiadne štúdio ho nechcelo nakrútiť, keďže bol podľa nich príliš násilný, príliš strašidelný a príliš zvláštny. Situácia sa zmenila začiatkom 80. rokov, kedy už Carpenter mohol tento svoj scenár zrealizovať a výsledkom bolo práve akčné sci-fi Escape from New York (1981).

STORY LINE

   Carpenter sa pri písaní scenára inšpiroval filmom Death Wish (1974), predovšetkým tým, ako tento film vytvoril obraz mesta New York ako takej džungle. V roku 1976, kedy Carpenter napísal tento scenár, si ho ešte nemohol dovoliť sfilmovať. Zmena nastala už o dva roky neskôr po obrovskom úspechu jeho hororu Halloween (1978), čím sa mu naskytla príležitosť k podpisu zmluvy s nezávislou produkčnou filmovou spoločnosťou Avco Embassy Pictures na dva filmy. Tým prvým bol horor The Fog (1980) a druhým bolo akčné sci-fi Escape from New York (1981). Pred začatím produkcie Carpenter cítil, že v jeho príbehu chýba humor. Pomôcť s úpravou scenára mu prišiel Nick Castle, jeho priateľ zo študentských čias, ktorý si zahral aj v spomínanom horore Halloween (1978). Castle dodal filmu humor, ale prispel aj tým, že vymyslel postavu taxikára a aj prišiel taktiež aj s novým záverom.

   Technické spracovanie je tu na veľmi vysokej úrovni, hlavne vďaka kamere, vizuálnym efektom a výprave. Kameru tu mal na starosti Dean Cundey, ktorý už predtým pracoval s týmto režisérom na spomínaných hororoch Halloween (1978) a The Fog (1980). Kamera tu bola dôležitým prvkom, pretože pomohla pri vytváraní vizuálu celého filmu, v ktorom sa veľká časť deja odohráva v noci alebo v tme, pričom sa tu využívalo vysoko kontrastné osvetlenie a aj práca s tieňmi, ktoré pridali filmu jeho jedinečný a originálny vizuál. Miesto, z ktorého operuje polícia je veľmi presvetlené, avšak prostredie väzenia je naopak málo osvetlené, pričom okrem svetiel pouličných lámp sa tu použilo aj svetlo z ohňov horiacich po celom meste, či už v rozpadnutých budovách alebo priamo vonku. Kamera dokázala vystihnúť futuristickú a zároveň post-apokalyptickú víziu mesta New York, ktoré kvôli tomu pôsobí veľmi pochmúrnym dojmom.

   Na vizuálnych efektoch sa tu podieľal aj vtedy ešte neznámy režisér a scenárista James Cameron, ktorý v tom čase pracoval pre nezávislú distribučnú a produkčnú spoločnosť New World Pictures, kde mal na starosti vizuálne efekty[1]. V scéne, kde ústredný hrdina pilotuje vetroň, tak na jeho ovládacom paneli sú tri obrazovky, na ktorých sa zobrazuje animácia pristávacej sekvencie vetroňa. Režisér chcel túto animáciu vytvoriť pomocou počítačovej grafiky, ale tá bola veľmi drahá a preto štáb musel použiť miniatúrny model mesta New York, ktorý nakrútili pod čiernym svetlom s reflexnou páskou umiestnenou pozdĺž každého okraja modelových budov. Výsledkom je tak scéna, v ktorej je vidieť iba páska, ktorá sa javí ako trojrozmerná modelová animácia. Miniatúrny model mesta bol využitý aj pri úvodnom klesaní prezidentského lietadla. Najvýraznejším aspektom je tu však výprava, predovšetkým vzhľad mesta New York.

   Prostredie, v ktorom sa celý dej odohráva, bolo veľmi kľúčové, avšak režisér potreboval vytvoriť rozpadajúci sa a čiastočne zničený New York, ale mal len obmedzený rozpočet. Nakrúcanie priamo v meste New York preto nepripadalo do úvahy, lebo by bolo drahé, navyše by bolo príliš ťažké vytvoriť dojem, aby mesto pôsobilo zdevastovane. Štáb preto vyslal ľudí, aby hľadali najhoršie vyzerajúce mesto v USA. Podarilo sa im nájsť East St. Louis v štáte Illinois, ktoré bolo plné starých budov, akými disponoval aj New York, ale v East St. Louis boli už dosť schátrané, navyše toto mesto v roku 1976 postihol rozsiahly požiar počas ktorého zhoreli celé mestské štvrte. Nakrúcanie v tomto meste prebiehalo od augusta do novembra 1980, pričom sa režisérovi podarilo presvedčiť predstaviteľov mesta, aby v noci vypli elektrinu až v desiatich blokoch. Rozhodnutie nakrúcať v týchto exteriérových lokalitách sa ukázalo ako skvelé.

   Vytvára to veľmi autentický dojem zničeného a rozpadajúceho sa mesta. Tento efekt by sa určite nedosiahol, keby sa nakrúcalo priamo v meste New York, kde by všetko musel štáb maskovať, upravovať a vytvárať, aby sa vzniklo zdevastované mesto. East St. Louis im poskytlo všetko, čo potrebovalo, pričom si to len prispôsobili svojím potrebám. Štáb bol v tomto prípade v správnom čase na správnom mieste. Nakrúcanie však prebiehalo aj v meste St. Louis v štáte Missouri, kde sa vo vtedy už nepoužívanej železničnej stanici filmovali scény so zajatím prezidentom (vo vlakovom depe) a aj gladiátorský zápas (vo Veľkej sále). Režisérovi sa navyše podarilo presvedčiť federálnych úradníkov, aby štábu umožnili filmovať aj na Ostrove slobody pri Soche slobody. Je to práve táto autentickosť prostredia zásluhou ktorej pôsobí celý film veľmi uveriteľne a pomáha tu spoluvytvárať originálnu, ale zároveň aj dosť pochmúrnu atmosféru.

   Po príbehovej stránke ide o film, ktorý spája motívy dystopických a väzenských filmov. Dystopické filmy predstavujú ľudskú spoločnosť, ktorú môže charakterizovať niekoľko tém, ako sú bezohľadné megakorporácie, dehumanizácia spoločnosti, veľké ekologické katastrofy, totalitná forma vlády alebo ďalšie činitele spojené s dramatickým úpadkom ľudskej spoločnosti. Kvôli čomu potom môžu byť niektoré dystopické filmy zároveň aj post-apokalyptickými sci-fi. V tomto filme viedlo k vytvoreniu dystopickej spoločnosti prudko vzrastajúca zločinnosť v USA, ktorá ostrov Manhattan „pretransformovala“ na najprísnejšie strážené väzenie v celej krajine, kde 15 metrov vysoká stena oddeľuje celý ostrov od sveta. Za touto stenou hliadkujú armádne a policajné jednotky okolo ostrova. Vo vnútri nie sú žiadny dozorcovia, len väzni a svet, ktorý si vytvorili. Kto sa už dostane do vnútra tohto väzenia, tak von sa už nedostane.

   V tomto väzení sú umiestnení všetci väzni, ktorí spáchali vážne trestné zločiny, pričom tento trest je pre nich doživotný, bez možnosti prepustenia alebo bez možnosti udelenia milosti. Väzenské filmy sa najčastejšie venujú téme príprave a pokusu o útek z väzenia. V tomto filme však nepredstavuje väzenie iba nejakú jednu budovu, ale je to celé mesto, navyše tu nejde len o útek z tohto väzenia, ale aj o to dostať sa do neho. Spojenie týchto dvoch prvkov (dystopický a väzenský film) sa pre tento film ukázalo byť veľmi kľúčové, lebo to vytvára skvelú jedinečnú atmosféru. K tomu dopomáha ešte jeden aspekt, ktorý sa inšpiroval filmom Death Wish (1974), kde bol New York vyobrazený ako džungľa. Escape from New York (1981) tento motív ešte viac rozvíja do extrému, kde je New York vykreslený ako väzenie so svojimi vlastnými pravidlami, kde si každý robí, čo chce a zároveň kde platí právo silnejšieho.

   Najväčšou prednosťou filmu je jeho perfektná atmosféra, ktorú sa tu tvorcom podarilo navodiť. Je to mix futuristicko-post-apokalyptickej atmosféry. Futuristickej kvôli roku, v ktorom sa celá zápletka odohráva (vtedy to bola „blízka“ budúcnosť roku 1997) a post-apokalyptická kvôli zdevastovanému mestu (New York, presnejšie ostrov Manhattan). Všadeprítomné horiace ohne, odpadky, prázdne ulice, rôzne trosky, zničené autá alebo budovy, toto všetko dotvára perfektnú atmosféru na ktorej je vidieť, že si na nej dali jej autori veľmi záležať. Scény, v ktorých hlavná postava prechádza cez opustené a zničené exteriéri alebo interiéri mesta stoja za to. Ďalším prvkom, ktorý tu treba vyzdvihnúť je rýchle tempo, s čím súvisí aj jeho krátka minutáž. Celý film má 100 minút a je pútavým a svižným, zásluhou čoho veľmi rýchlo ubehne. Svoje uznanie si tu však zaslúži aj réžia, vďaka ktorej by sa tu takú atmosféru a také tempo nepodarilo vytvoriť.

   Carpenter navyše mal už s niečím podobným trochu skúsenosti, v podobe jeho akčného krimi thrilleru Assault on Precinct 13 (1976), kde členovia jedného gangu zaútočia na jednu policajnú stanicu, ktorá má byť už o pár hodín definitívne zatvorenou, ale bolo to s dosť nízkym rozpočtom a s neznámymi hercami. Escape from New York (1981) je oproti tomu uchopený v oveľa väčšom rozsahu, od väčšieho rozpočtu, cez známejších hercov, až po rozsiahlejší dej. Carpenter tu navyše ešte aj zúročil svoje skúsenosti, ktoré preukázal vo svojom horore Halloween (1978). V prípade Escape from New York (1981) to bola jeho práca s napätím (prázdne a zničené ulice po ktorých hlavný hrdina prechádza a divák nevie, čo môže očakávať a aká hrozba sa môže pred ním zrazu zjaviť). Svoje miesto tu má aj humor, ktorými sú cynické poznámky hlavného hrdinu, tie nielen pobavia diváka, ale aj odľahčujú tú pochmúrnu atmosféru.

   Najväčšou príbehovou slabinou je samotný dej, ktorý je jednoduchý, ale práve v tom je jeho najväčšia slabina. Prvú polovicu filmu to vôbec nevadí, keďže všetko šliape tak ako má, ale problém je v druhej polovici, kde sa ukázalo, že takýto jednoduchý dej nevystačí na celých 100 minút a bude tam treba pridať nové postavy a skomplikovať dej. Príchod nových postáv (Brain a Maggie) a natiahnutie príbehu (zajatie a gladiátorský súboj) sa však ukázali ako nezaujímavé a ich včlenenie do zápletky ako zbytočné, pričom v závere to celé pôsobí dosť uponáhľane. Dej sa v priebehu pár sekúnd prenesie z „gladiátorskej arény“ do Svetového obchodného centra a následne sa prestrihom postavy ocitnú pred mostom. Záverečná scéna („vtip“ s kazetou) je však skvelá a trefne sa sem hodí. Príbeh si mal svoju jednoduchosť a priamočiarosť udržať po celú dobu, bez zbytočných nových postáv alebo nezmyselných dejových odbočiek.

   S. D. Bob Plissken prezývaný Snake, kvôli svojmu tetovaniu kobry na bruchu, je bývalý vojak, ktorý bol vyznamenaný za svoju statočnosť, ale po odchode z armády sa rozhodol pre dráhu zločinu. Snake je jedným z najlepších antihrdinov, aký sa vo filmoch objavil. Je veľmi cynický z čoho potom vyplývajú rôzne humorné situácie. Je málovravným, ale vo svojich stručných slovách vystihne myšlienku alebo podstatu toho, čo si myslí alebo to, čo tým chcel povedať. V situáciách, kde je to nutné si dokáže zachovať chladnú hlavu a rozvahu. Väzni jeho meno poznajú, ale vtipné na tom je, že si všetci o ňom myslia, že je už mŕtvy. Snake je vynikajúcou postavou so svojským humorom, nestará sa o nikoho a o nič, ale aj napriek tomu má zmysel pre česť. Zvyšné postavy sú nezaujímavé, pričom niektoré tu ani nemuseli byť (Brain a Maggie) a ďalšie mohli byť oveľa výraznejšie (The Duke). Takto to stojí iba na jednej postave.

   Celkovo sa jedná o kvalitné akčné sci-fi, ktoré má, vzhľadom na možnosti a aj rozpočet, svoju vysokú kvalitu a to nielen kvôli kamere, ktorá dokázala vystihnúť atmosféru filmu a jeho vizuál alebo kvôli efektom, ale je to najmä vďaka výprave, presnejšie prostrediu, v ktorom sa celé dianie odohráva. Realistické exteriérové a interiérové lokality vytvorili perfektnú futuristicko-post-apokalyptickú atmosféru mesta New York, ktoré premenili tvorcovia na prísne strážené väzenie. Príbehovo sa spojenie dystopického a väzenského filmu ukázalo ako originálne, ale tými najväčšími pozitívami celého deja sú jeho rýchle a svižné tempo, skvelá réžia a humor. Negatívom je, že v druhej polovici sa sem pridajú nezaujímavé postavy a zbytočne sa prekombinuje celá zápletka. Je tu jeden z najlepších filmových antihrdinov, ale zvyšné postavy neoslovia. Vzniklo aj pokračovanie s názvom Escape from L.A. (1996), ale to svojou kvalitou za prvý dielom výrazne zaostalo.

HERCI a HUDBA

   Kurt Russell sa do danej postavy parádne hodil a je to rozhodne jedna z jeho najlepších úloh. Russell dovtedy hrával predovšetkým v komédiách, ako: The Computer Wore Tennis Shoes (1969), The Barefoot Executive (1971), Now You See Him, Now You Don't (1972), Charley and the Angel (1973), Superdad (1973) alebo Used Cars (1980), preto privítal možnosť zmeniť dovtedajšie stereotypné úlohy tým, že stvárni cynického a drsného antihrdinu. Bol to Russell, kto navrhol, aby jeho postava nosila pásku cez jedno oko, čo Carpenter ochotne akceptoval, navyše počas nakrúcania dodržiaval aj prísny cvičebný a diétny program, aby mal svaly a bol štíhly. Ostatní herci sa do svojich úloh taktiež hodili, ale nemali až toľko veľa priestoru, aby mohli vyniknúť, navyše Russell ich všetkých zatienil svojím hereckým prejavom a film si tak ukradol len pre seba, čím tak stojí iba na jeho hereckom výkone.

   Hudbu k filmu zložili John Carpenter a Alan Howarth, pričom pre nich to bola ich prvá spolupráca. Carpenter si dovtedy sám skladal hudbu ku svojím celovečerným filmom[2]. Howarth pracoval ako zvukový dizajnér na filmoch: Star Trek: The Motion Picture (1979) alebo The Final Countdown (1980). Prvým filmom, kde už bol skladateľom filmovej hudby bolo práve Escape from New York (1981). Spolu obaja zložili skvelé hudobné motívy, ktoré reflektujú futuristicko-post-apokalyptickú atmosféru, do ktorej je situovaný samotný príbeh a zároveň odrážajú aj depresívnu a pochmúrnu atmosféru prítomnú počas celého filmu. V niektorých skladbách sú miestami takmer až hororové motívy (The Crazies Come Out alebo Chase Across the 69th Street Bridge). Za najlepšiu skladbu tu pokladám hlavnú tému (Main Title), ktorá v sebe ako keby všetko vystihuje, od atmosféry, cez príbeh, až po postavy.

HODNOTENIE

75%

---

[1] Cameron predtým vytváral efekty aj pre dobrodružné sci-fi Battle Beyond the Stars (1980).

[2] Dark Star (1974), Assault on Precinct 13 (1976), Halloween (1978) a The Fog (1980).

Batman Returns (1992)

   Po úspechu filmu Batman (1989) sa začalo koncom roku 1989 filmové štúdio Warner Bros. zaoberať plánmi na možné pokračovanie. Jeho režisér, Tim Burton, bol skeptický voči pokračovaniam, lebo veril, že majú význam len vtedy, keď dokážu ponúknuť niečo nové a odlišné divákom.  Toto bolo dôvodom, prečo váhal s návratom a svoju pozornosť zameral na réžiu romantického fantasy Edward Scissorhands (1990). Napokon sa štúdio rozhodlo, že mu ponúkne väčšiu kreatívnu kontrolu nad filmom. Burton súhlasil a v januári 1991 bolo oznámené, že bude pripravované pokračovanie režírovať. Režisér chcel, aby scenár napísal Daniel Waters, lebo sa mu páčil scenár, ktorý napísal k čiernej komédii Heathers (1988), ktorý mal temnejší tón a presne ten potreboval Burton pre svoj film. Výsledkom ich spoločnej práce bolo napokon toto pokračovanie, ktoré nieslo názov Batman Returns (1992).

STORY LINE

   Burton požadoval, aby sa vznikajúci scenár vyhýbal prepojeniam s prvým dielom a aby bola postava Catwoman rozvinutá viac do hĺbky. Waters, ktorému sa jednotka nepáčila, sa rozhodol ignorovať všetky jeho naratívne linky a zameral sa na umelecké vyjadrenie a s tým súvisiacu slobodu, resp. voľnosť pri práci s príbehom a s postavami. Toto je ten dôvod, prečo sa tu napríklad už neobjavuje Harvey Dent, ktorý bol jednotke, ale miesto neho je tu trochu odlišná postava menom Max Schreck. Scenár sa taktiež viac sústredil aj na postavy Catwoman a Penguin. Waters pri písaní scenára upriamil svoju pozornosť na charakterizáciu postáv a ich vzájomné interakcie, než na dej. V počiatočnom návrhu scenára bol Penguin vykreslený ako drsný gangster, ale Burton a Waters sa dohodli, že túto postavu urobia viac „zvieracou“, pričom z neho spravia aj tragický charakter, ktorý bude mať určité prvky rovnaké ako Batman.

   Technické spracovanie dvojky je na trochu vyššej úrovni, než ako tomu bolo u jednotky, za čo mohol nielen o niečo väčší rozpočet, ale aj väčšia kreatívna kontrola, ktorú dostal režisér. Dizajn u prvého dielu mal na starosti Anton Furst a túto funkciu by asi zastával aj u dvojky nebyť jeho exkluzívnej zmluvy s Columbia Pictures, ktorá mu sľubovala post režiséra.[1] Jeho miesto u pokračovania tak prevzal Bo Welch, ktorý s režisérom pracoval v rovnakej pozícii na filmoch Beetlejuice (1988) a Edward Scissorhands (1990). Welch dodal filmu ešte temnejšiu, expresionistickú estetiku, navrhol niekoľko rekvizít, dohliadal na vzhľad kulís a miniatúr, ktorých vizuálnu podobu dosť ovplyvnil nemecký expresionizmus, neo-fašistická architektúra a americký precisionizmus. Ich vzhľad mal odrážať postupne rozpadajúce sa mesto a navzájom sa odcudzujúcich ľudí, ktorí v ňom žili, čo malo reflektovať ešte depresívnejšiu atmosféru než u jednotky.

   Efekt, v ktorom Penguin odletí na svojom dáždniku sa dosiahol tak, že herec bol fyzicky zavesený na plošine, k nej bol pripojený prístroj a ten ho, za pomoci kovového popruhu omotaného okolo jeho pásu, zdvihol hore. Samotná kamera musela túto scénu zachytiť v správnom uhle, aby nebolo vidieť žiadne mechanické prístroje. V scéne slávnostného rozsvietenia vianočného stromčeka na námestí Gotham Plaza sa zjaví kŕdeľ netopierov, ktoré ovláda Penguin, pričom všetky netopiere boli počítačovo vytvorené spoločnosťou Video Image. Animátori museli vytvoriť organické a realistické tvary netopierov, ktoré mali interagovať so živými hercami. Počítačom generované netopiere však boli použité aj pri úvodných titulkoch alebo v Batmanovej jaskyni. Pri nakrúcaní sa museli využiť aj mechanické netopiere, ktoré skonštruovala spoločnosť Optic Nerve a ktoré boli drôtmi pripevnené k telám hercom.

   Armáda tučniakov bola vytvorená za pomoci živých tučniakov, animatronických bábok tučniakov (poskytlo ich Stan Winston Studio), kostýmov (oblečené ich mali veľmi malí ľudia) a aj počítačových efektov (vytvorila ich spoločnosť Boss Film). Živí tučniaci, malí ľudia v kostýmoch a bábky slúžili na detailné zábery a digitálne tučniaky zase na zábery z diaľky. Oproti predošlému dielu bol vylepšený aj Batmobil. V jednej scéne sa celé auto otočí, za pomoci špeciálneho zariadenia, o 180°. Na to, aby sa Batmobil otočil na mieste muselo byť vyrobené špeciálne zariadenie s podstavcom, ktorý bol hydraulicky stlačený zo spodnej strany auta, čo umožnilo vozidlu zdvihnúť sa, otočiť sa a spustiť späť na zem. Ďalšou novinkou pre Batmobil bola jeho premena na Batmissile počas prenasledovania políciou, kedy sa auto zmení na valcovitý raketový stroj. Tento efekt sa dosiahol tak, že bolo vytvorených viacero miniatúr v rôznych fázach tejto premeny.

   V scéne, keď sa Batman dostane do kanalizácie, je na palube Batskiboat, čo je čiastočne loď a čiastočne vodný skúter. Na nakrútenie tejto sekvencie sa museli použiť miniatúry, pomocou ktorých potom Batskiboat prešiel tunelovým kanalizačným systémom. Model tohto vozidla ťahala reťazová článková konštrukcia, ktorú dávalo do pohybu zariadenie podobné turbíne vzduchového motora, ktoré bolo poháňané tlakom vzduchu. Nešlo len o výpravu, ktorej sa dostalo prepracovania, ale aj kostýmom. Batsuit (Batmanov oblek) sa vylepšil, aby vytvoril ilúziu mechanických častí zabudovaných priamo do jeho trupu, pričom pre film bolo vyrobených až 48 takýchto penových gumových kostýmov Batsuit. Kostým pre Catwoman bol vyrobený z latexu a bol celý čierny, lesklý, obtiahnutý a sexi, čo malo odrážať prechod postavy z utláčanej sekretárky na extrovertnú a erotickú ženu. Pre film zhotovili viac než 40 takýchto kostýmov.

   Najväčšiu pozornosť a práce si vyslúžili kostým a aj masky pre hlavnú zápornú postavu, ktorou bol Penguin. Výsledný vzhľad tejto postavy odrážal režisérovu obľubu nemeckej expresionistickej tvorby, čo sa týkalo najmä jeho bledej pokožky a tmavých kruhov pod očami. Okrem toho mal Penguin aj krivé zuby, ktoré tvorcovia navrhli tak, aby pôsobili hrozivo a skazene, čím zvýrazňovali život tejto postavy, ktorý strávila v podzemí. Čierne sliny dosiahli pomocou ústnej vody a potravinárskeho farbiva, ktoré si pred natáčaním nastriekal herec do úst. Atmosféru a vizuálnu stránku celého filmu pomáha umocňovať kamera. Hlavným kameramanom filmu bol Stefan Czapsky, ktorý s režisérom pracoval už predtým na filme Edward Scissorhands (1990). Výsledkom je navodenie veľmi depresívnej, miestami temnej, takmer až hororovej atmosféry, ktorá reflektuje postavy, prostredie a aj samotnú zápletku.

   Po príbehovej stránke ide o pokračovanie, ktoré dáva väčší priestor záporným hrdinom zároveň je, oproti predošlému dielu, ešte o čosi viac temnejšie (úvod s hodením dieťaťa do rieky alebo únos prvorodených synov). Vo svojej dobe bol tento temný tón, spoločne s násilím a aj s rôznymi sexuálnymi narážkami, jedným z dôvodov prečo film vyvolával značnú kontroverziu a rozdeľoval divákov a kritikov. Z dnešného pohľadu to pôsobí už inak a všetky tieto veci (násilie, sexuálne narážky alebo temnejší tón) sa dajú považovať za nadčasové. Scenárista (Waters) a režisér (Burton) sa rozhodli riskovať a vniesť niečo nové do komiksové žánru. Podarilo sa im to, ale plného uznania, resp. docenenia svojej práce sa im dostalo až neskôr, po niekoľkých rokoch. V prípade sexuálnych narážok tu nejde len o dialógy, ale aj o skúmanie sexuality, najmä vzťahu Batman-Catwoman a ich kožených, až fetišistických oblekov (Catwoman má navyše ešte aj bič).

   Násilie tu zase nemá súvis len so zápornými postavami (Catwoman, Penguin alebo Max Shreck), ale aj s Batmanom, ktorý vo filme zlikviduje dvoch členov gangu, keď jedného podpáli plameňom zo svojho Batmobilu a druhého nechá vybuchnúť. Temný tón filmu pre zmenu stiera rozdiely medzi postavami (Batman, Catwoman alebo Penguin), ktoré umožňuje rozvíjať a tie sú si tak v mnohých veciach dosť podobné. Týmto prístupom sa v tomto pokračovaní dostal Batman do úzadia a opačne Catwoman a Penguin sa dostali do popredia, čo umožnilo tvorcom dať týmto postavám históriu, hĺbku a psychologický vývoj. Autori totiž počítali s tým, že Batman, jeho história a aj základná charakteristika tejto postavy boli dostatočne vylíčené v jednotke a preto dvojka už len nadväzuje, resp. rozvíja a stavia na tom, čo už bolo predstavené predtým, pričom aj v tomto prípade ide o väčšiu hĺbku a psychologický vývoj tejto postavy.

   Najväčšou prednosťou tohto filmu je réžia. Burton dostal od vedenia štúdia po úspechu jednotky voľnosť. Mohol si preto bez obmedzenia a bez veľkého dohľadu štúdia spraviť celý tento film podľa seba, od vizuálnej stránky, cez postavy, až po spomínaný temnejší tón príbehu. Táto voľnosť priniesla do komiksového žánru mnoho nového, dokonca až prelomového na svoju dobu (temný tón, násilie, sexuálne narážky alebo dať aj ostatným postavám ich vývoj). Burton a Waters priniesli množstvo nápadov, ktoré sa ukázali byť nadčasovými pre komiksový žáner a ten z nich čerpá dodnes. Vynikajúcou je tu aj práca s emóciami. Diváka zaujmú dramatické scény (Penguin a jeho osud), ale aj romantické scény (Batman-Catwoman), ktoré majú až nádych erotiky. Rovnako tak si divák dokáže nájsť cestu k všetkým trom ústredným postavám (Batman, Catwoman a Penguin), kde dokáže pochopiť ich motivácie, rozpoloženie a aj ich povahy.

   Najväčšia prednosť môže byť niekedy zároveň aj najväčšou slabinou a presne toto platí u tohto filmu, kde voľnosť, ktorú dostal Burton bola trochu aj na škodu, keďže priniesla so sebou menšie nelogickosti, resp. nezrovnalosti, ďalej skratkovitosť a v neposlednom rade aj prehnané scény. Najväčšou nelogickosťou je to, že obyvatelia mesta Gotham tu úplne prehliadajú fakt, že za cirkusovým gangom stojí Penguin a ochotne ho podporujú v kandidatúre na starostu, pričom on sám sa to nesnaží ani skryť a s členmi tohto gangu býva v spoločnej budove, ktorá sa stane jeho centrálou. Skratkovitosť spočíva v tom, že stačí len jedna krátka tlačovka a hneď je Penguin nepriateľom pre všetkých obyvateľov a ešte aj policajti po ňom strieľajú. Prehnaný bol záver, konkrétne plány s akými prišiel Penguin. Ten prvý (únos prvorodených synov) bol ešte v rámci uveriteľnosti, avšak ten druhý (armáda tučniakov má raketami zničiť Gotham) bol už úplne mimo.

   Neuspokojivý koniec v podobe nevhodne zvoleného miesta finálnej konfrontácie oboch hrdinov mala už jednotka, ale dvojka ide v tomto ešte ďalej, keď miesto je teraz zvolené správne, ale všetko ostatné, vrátane samotného plánu a jeho realizácie je až príliš veľmi prehnané a nevytvára to vôbec dobrý dojem. Celé to pôsobí skôr, ako keby sa originálne nápady, s ktorými tento film prišiel, už v závere vyčerpali a taktiež aj v záujme udržania originality sa prišlo s touto blbosťou (tučniaci s raketami), ktorá je síce originálnou, ale vo filme vôbec nefunguje. Netreba byť neustále a za každú cenu originálny, občas treba vedieť, kedy to už stačí. Niekedy je menej viac. Je to veľká škoda, lebo prevažnú väčšinu času dvojka prekonáva svojou kvalitou jednotku. Je to práve ten zvyšný čas, ktorý zráža toto pokračovanie dole a kvôli ktorému je horším než prvý diel. Potenciál a našliapnuté to bolo zo začiatku dobre len sa to nepodarilo udržať.

   V prípade postáv je tu zjavný dualizmus, konkrétne medzi Batmanom a tými ostatnými postavami, ktoré ako keby sú jeho temným odrazom. Bruce Wayne a Oswald Cobblepot majú rovnaký pôvod (mali bohatých rodičov), obaja stratili rodičov ešte v mladom veku a obaja žijú v izolácii aj v samote pred svetom. Rozdiel medzi nimi je v tom, že Oswald, resp. Penguin sa kvôli tomu, že ho rodičia odvrhli, rozhodol pre dráhu zločinu. Penguin je tu tragickou postavou so smutným príbehom, ktorá však, aj napriek svojmu vzhľadu a činom, túži po láske, prijatí a rešpekte od ľudí. Chce, aby ho všetci akceptovali takým, akým je, pričom život v izolácii a v samote neprijal. Bruce, resp. Batman je jeho presný opak, keďže on svoj život v izolácii a v samote prijal a zmieril sa s ním. Netúži po prijatí a ani rešpekte od ľudí. Nechce, aby ho všetci akceptovali, ale chce, aby ho všetci nechali na pokoji. Túži síce po láske, ale od niekoho, kto je na tom podobne ako on.

   Selina Kyle je plachá a utiahnutá žena, z ktorej sa po nehode stane Catwoman. Plachosť a utiahnutosť má aj Bruce Wayne. Obaja majú spoločné aj to, že žijú dvojitým životom, keď jeden je ich „verejný život“ ako Bruce Wayne, resp. Selina Kyle a druhý je ich „tajný nočný“ život ako Batman, resp. Catwoman. Obaja prežili traumu (Bruce stratu rodičov a Selina pád z okna) a každý z nich prežíva vnútorný konflikt. Napriek tomu, že ich veľa vecí spája, tak rozdeľuje ich to, že Batman chce spravodlivosť, avšak Catwoman túži po pomste. Mohli byť ideálny spojenci a tvoriť pár, ale práve toto ich rozdeľuje a nedokážu sa cez to preniesť. Catwoman taktiež možno vnímať ako tragickú postavu, ktorú väčšinu svojho života utláčali muži alebo okolie, ale po nehode sa zmenila a chce mužom, ale aj okoliu ukázať svoju ženskosť a silu. Catwoman tak dosiahne, že muži po nej túžia, avšak zároveň sa jej aj boja, keď vystrčí svoje pazúry.

   Max Shreck je, rovnako ako Bruce Wayne, bohatým milionárom, ale rozdiel medzi nimi je ten, že Shreck je chamtivý populista, ktorý si vie lacnými gestami získať priazeň ľudí, pričom v záujme dosiahnutia svojho cieľa sa nebojí ani vraždiť. Shreck však nie je vôbec zaujímavou postavou, ale práve naopak, je tu zbytočným. Celý film by si kľudne vystačil s trojicou postáv Batman, Catwoman a Penguin, ktoré majú svoju hĺbku, tragický osud, ale aj psychologický vývoj. Shreck bol len pre tento film vytvorená postava, ktorá nemá žiadny komiksový základ. Vo filme sa mohol radšej objaviť Harvey Dent, postava, ktorá sa vyskytla už v jednotke. V dvojke by sme sledovali jej vývoj a na konci filmu sa z neho mohol stať Two-Face. Bolo by to rozhodne viac zaujímavejšie. Shreck je len ďalší dôkaz toho, že nie vždy je všetko, čo je aj originálne, môže byť aj dobré. Z ostatných postáv tu už nie je koho vyzdvihnúť.

   Celkovo sa jedná o kvalitný komiksový a akčno-dobrodružný film, ktorý ohúri divákov svojou prepracovanou technickou stránkou, ktorá je na ešte o čosi vyššej úrovni ako to bolo u jednotky. Sú to najmä kamera (krásne scény vianočného a zasneženého mesta[2]), masky (Penguin), kostýmy (Batsuit a latexový oblek Catwoman) a výprava (Batmissile, Batskiboat alebo vzhľad Gotham City). Po príbehovej stránke je možné povedať, že toto pokračovanie v mnohom prekonáva prvý diel a to tým, že prichádza s viacerými a dosť originálnymi príbehovými nápadmi, ktoré boli v danej dobe veľmi odvážne. Zobrazenie násilia (Batman), rôzne sexuálne narážky (dialógy aj scény) a ešte temnejší tón než aký mala jednotka (tragické osudy postáv Catwoman a Penguin). Treba však dodať aj to, že dvojka v niečom zaostáva za jednotkou (miestami nelogickosť, skratkovitosť, prehnaný záver alebo zbytočný Max Shreck).

HERCI a HUDBA

   Michael Keaton už v jednotke predviedol skvelý výkon a v tomto pokračovaní potvrdil, že sa do tejto úlohy skvele hodí. Tentoraz však o niečo viac priestoru majú jeho filmový protivníci. Danny DeVito dokázal perfektne stvárniť zloducha s tragickým osudom a to vrátane rôznych gest a mimiky spojených s touto postavou. DeVito dokázal dať postave ľudský a zároveň tragický rozmer, vďaka ktorým si vie získať aj diváka. Rovnako to platí aj o Michelle Pfeiffer, ktorá dokonale stvárnila svoju postavu. Dokázala vystihnúť svoju postavu pred nehodou (plachosť a utiahnutosť), ale aj po nej (zvýraznila svoju ženskosť a jej kostým z nej urobil neodolateľnú, avšak zároveň aj nebezpečnú ženu). Christopher Walken podal skvelý výkon, ale jeho postava bola pre tento film zbytočnou. Z vedľajších hercov zaujme, rovnako ako tomu bolo aj u prvého dielu, Michael Gough ako komorník Alfred, najmä spoločné scény dvojice Gough-Keaton sú skvelé.

   Hudbu k filmu zložil, rovnako ako u prvého dielu, Danny Elfman, ktorý tu pri skladaní vychádzal zo svojich motívov, ktoré skomponoval pre jednotku (Batman a jeho motívy) ku ktorým tu vytvoril nové skladby pre dvojicu Catwoman a Penguin. Pri tvorbe nových tém tu Elfman použil rôzne hudobné nástroje, ako napr.: flauta, harfa, klavír, xylofóny, zvončeky alebo zvonkohry. Vo svojich skladbách dokázal výborne reflektovať vianočnú a temnú atmosféru mesta Gotham City, rovnako tak v nich skvele vystihol aj hlavné trio postáv (Batman, Catwoman a Penguin), ich charaktery, tragické osudy a aj ich povahy. Za najlepšie skladby tu pokladám „tri“: Birth of a Penguin, Part I a Part II (počítam to ako jednu skladbu); Selina Transforms, Part I a Part II (počítam to ako jednu skladbu) a ešte End Credits.

HODNOTENIE

76%

---

[1] Jeho režisérskym debutom malo byť historické muzikálové fantasy MidKnight, kde mal hlavnú úlohu stvárniť spevák Michael Jackson, ale po rozsiahlych prácach (plánovanie a návrhy dizajnu) k nakrúcaniu nikdy nedošlo, za čo do veľkej miery mohlo, že v novembri 1991 spáchal Furst samovraždu.

[2] Práve situovanie príbehu do obdobia Vianoc zaraďuje tento film medzi tzv. „netradičné“ Vianočné filmy kam patria napríklad: akčné filmy Lethal Weapon (1987) a Die Hard (1988), erotický thriller Eyes Wide Shut (1999) alebo horory Black Christmas (1974) a Gremlins (1984).

Batman (1989)

   Komiksové, resp. superhrdinské snímky sú filmový žáner, v ktorom je jednotlivec alebo skupina ľudí „obdarovaná“ mimoriadnymi schopnosťami, ktoré využívajú na záchranu sveta, na boj proti zločincom alebo na ochranu ľudí. Komiksy začali byť veľmi obľúbené koncom 30. rokov, kedy zároveň vznikali aj ich prvé filmové spracovania, resp. filmové seriály, ktoré mali viacej častí na pokračovanie, ako boli napr.: Flash Gordon (1936), Mandrake the Magician (1939), The Shadow (1940), Adventures of Captain Marvel (1941), Captain America (1944) alebo Superman (1948). Úspech filmu Superman (1978) viedol v nasledujúcich rokoch k ďalším trom pokračovaniam[1], ale aj ku vzniku komiksových diel, ako: Flash Gordon (1980), Swamp Thing (1982), Supergirl (1984) alebo k filmu, ktorý ukázal divákom modernú podobu komiksových snímok, akým bol práve Batman (1989).

STORY LINE

   Po úspechu filmu Superman (1978) kúpili producenti Benjamin Melniker a Michael E. Uslan v októbri 1979 od vydavateľstva DC Comics filmové práva na postavu Batmana a jeho svet. Uslan chcel vytvoriť serióznu a temnú verziu Batmana, ktorá by reflektovala víziu tvorcov tejto komiksovej postavy, ktorými boli Bill Finger a Bob Kane. Scenár mal napísať Richard Maibaum a režírovať Guy Hamilton, ale obaja to odmietli. Uslan svoju predstavu predostrel viacerým štúdiám, medzi nimi boli Columbia Pictures, Universal Pictures alebo United Artists. Uslan sa však u nich nestretol s pochopením, lebo štúdiá chceli, aby sa film podobal na televízny seriál Batman (1966-1968). Tento neúspech viedol k tomu, že sa Uslan rozhodol napísať scenár, aby dal lepšiu predstavu o tom, ako by mal film vyzerať. Verejne bol projekt oznámený v júli 1980 a nakoniec sa ho chopilo štúdio Warner Bros., ktoré vytvorilo aj film Superman (1978).

   Prvý kompletný scenár, s názvom The Batman, dokončil Tom Mankiewicz v júni 1983, pričom na výslednú podobu jeho scenára mala vplyv komiksová séria Batman: Strange Apparitions (1977), ktorú vytvoril Steve Englehart. Po úspechu dobrodružnej komédie Pee-wee's Big Adventure (1985) dostal ponuku na post režiséra Tim Burton, ktorý ju prijal, hoci spočiatku vôbec nebol fanúšikom komiksov, ale zapôsobil na neho temný a vážny tón, ktoré v sebe mala komiksová séria The Dark Knight Returns (1986), ktorú vytvoril Frank Miller. Tento tón chcel dosiahnuť Burton aj vo svojom filme a scenárista Sam Hamm dostal za úlohu napísať scenár, ktorý sa mu podarilo dokončiť už v októbri 1986 (jeho scenár potom prepísal a upravil Warren Skaaren), ale trvalo až dva roky, po úspechu fantasy komédie Beetlejuice (1988), kedy štúdio Warner Bros. celý projekt odsúhlasilo a mohlo sa začať s jeho produkciou.

   Technické spracovanie je tu na vysokej úrovni. Najvýraznejšími prvkami sú tu výprava, kostýmy a kamera. Burton veľmi obdivoval dizajn u fantasy hororu The Company of Wolves (1984), ktorý pre tento film vytvoril Anton Furst a preto ho Burton najal, aby sa podieľal aj na jeho filme. Pri vytváraní vzhľadu Gotham City zámerne zmiešali, Furst a umelecké oddelenie, viaceré a protichodné architektonické štýly, aby z mesta vytvorili pochmúrne miesto plné zločinu. Výprava tu však nepozostávala len z kulís budov alebo miniatúr, ale aj zo sídla Wayneovcov alebo z Batmanovej jaskyne. Vyhotoviť bolo nutné aj Batmobil, Batwing a mnohé ďalšie Batmanove vylepšenia, ktoré mu pomáhajú v boji proti zločincom alebo pri maskovaní sa, resp. pri úteku. Výprava tu má dôležitú úlohu, lebo určuje nielen celkový vzhľad, resp. vizuál filmu, ale zároveň aj samotný temný tón tohto komiksového filmu.

   V prípade kostýmov sú výrazné najmä dva, kostým Batmana a kostým Jokera. Vytvoriť druhý menovaný bolo relatívne dosť ľahké, ale oveľa komplikovanejšie to už bolo s tým prvým. Batmanov kostým, tzv. Batsuit, obliekal v komiksoch muž, ktorý mal výšku nad 190 cm. Vo filme však túto postavu hral herec, ktorý mal priemernú postavu. Vytvorený kostým totiž musel herca, ktorý je priemernej veľkosti a vyzerá obyčajne „premeniť“ na niekoho, kto už na pohľad vzbudzuje rešpekt a strach. Toto bol dôvod, prečo sa Burton rozhodol, že oproti komiksom, bude celý Batsuit čierny. Predtým, než sa vybral finálny návrh, tak bolo vytvorených 28 modelov kostýmu z latexu, ďalej bolo vyhotovených 25 rôznych návrhov plášťov, ktorými mal disponovať Batsuit a napokon bolo postavených aj 6 rôznych hláv. Napokon sa podarilo nájsť „dokonalý“ kostým, ktorý urobil z hlavnej postavy neobyčajného človeka a odstrašujúci symbol pre zločincov.

   Kameramanom tu bol Roger Pratt, ktorý predtým pracoval na filmoch, ako napr.: horor The Sender (1982), sci-fi Brazil (1985) alebo neo-noir Mona Lisa (1986). Bol to sci-fi Brazil (1985), ktorý bol inšpiráciou filmu Batman (1989) nielen pre vizuálnu stránku, ale tiež aj pre pochmúrnu atmosféru. Vizuálna stránka filmu Batman (1989) je odrazom samotného príbehu, avšak zároveň reflektuje aj prostredie, v ktorom sa dej odohráva a postavy, ktoré sa v ňom vyskytujú. Zmieniť je tu nutné ešte aj masky. Make-up, ktorý má na sebe Joker bol vytvorený použitím akrylovej farby s názvom PAX, ktorá je špeciálne prispôsobená tomu, aby sa mohla nanášať na tvár hercov ako ich make-up. Technické spracovanie by sa dalo zhodnotiť ako prelomové nielen čo sa týka zobrazenia sveta Batmana, ale aj pokiaľ ide o prenesenie komiksu na plátno, čo bola inšpirácia pre komiksové filmy a seriály, ktoré vznikli po roku 1989.

   Po príbehovej stránke tento film síce nie je prvým zobrazením Batmana, tým je filmový seriál Batman (1943), na ktorý nadväzoval ďalší filmový seriál Batman and Robin (1949), po ktorom nasledoval seriál Batman (1966-1968), ale je to prvé vyobrazenie Batmana, ktoré odpovedá komiksom, ich atmosfére, tónu a vizuálu. Je to pritom práve atmosféra, ktorá je najväčšou prednosťou tohto filmu. Tvorcom sa tu podarilo náramne vystihnúť atmosféru mesta plného zločinu, v ktorom nikto, obzvlášť obyčajní ľudia, nie sú v bezpečí. Z tohto chaosu a neustáleho strachu sa zrodí Batman, jeden muž, ktorý sa nebojí postaviť bezpráviu a je symbolom strachu pre malých alebo aj veľkých zločincov, ktorí držia celé mesto v strachu. Samotný príbeh však nie je o Batmanových začiatkoch, ale Batman už istú dobu v meste pôsobí. Dianie sa odohráva v dobe, kedy už aj vedúcim predstaviteľom mesta došla trpezlivosť so stúpajúcou zločinnosťou.

   Nie je tu síce vysvetlené, aká udalosť bola spúšťačom vzniku Batmana, ten rozhodujúci moment, kedy sa už dospelý Bruce Wayne rozhodol, že vezme spravodlivosť do svojich rúk a bude bojovať proti nespravodlivosti a zločinu a nie je tu ani odpoveď na to, prečo si za svoj symbol zvolil Batmana (netopiera), ale nemyslím si, že by to malo byť slabinou tohto filmu, avšak práveže naopak. Tvorcovia sa to rozhodli ponechať zahalené rúškom tajomna a spravili len dobre, divák si tak sám môže domyslieť, že čo ústredného hrdinu k obom veciam mohlo viesť. Bola to zrejme skazenosť v samotnom meste a najlepšie to dokazuje moment, keď Joker drží Gotham v strachu svojimi smrteľnými kozmetickými výrobkami, ale keď oznámi, že bude rozdávať peniaze, tak ľudia na to už rýchlo zabudli a zaujímali ich len tie jeho sľúbené peniaze. Je to dosť veľavravná scéna, keď ľudia kvôli peniazom odpustia všetko, aj vraždy.

   Ďalším pozitívom tohto filmu je, okrem jeho atmosféry, aj réžia. Tim Burton mal vtedy za sebou len dobrodružnú komédiu Pee-wee's Big Adventure (1985) a ešte fantasy hororovú komédiu Beetlejuice (1988). Z toho dôvodu mali obavy, najmä komiksoví fanúšikovia, ako zvládne vážny  film, ktorý je navyše ešte aj komiksový. Po premiére sa však ukázalo, že tieto obavy boli zbytočné. Burton dokázal vystihnúť správnu atmosféru komiksu, ale dodal filmu aj potrebný tón a vizuál. Režisér navyše spracoval daný príbeh veľmi pútavo, že už od začiatku zaujme diváka. Režisérovou zásluhou tento film rýchlo ubehne, pričom má divák po polhodine pocit ako keby prešlo len 10 minút. Vytknúť by sa v deji dali hlavne dve veci. Prvou je nezaujímavá a zbytočná novinárska linka (Knox-Vale), bez ktorej by sa celá zápletka obišla a druhou je finále v katedrále, ktoré nie je až tak veľmi dramatické a myslím, že sa malo odohrávať na inom mieste.

   Tento film je o dvoch postavách, resp. o stretnutí dvoch čudákov stojacich na odlišných stranách zákona. Na jednej strane je tu Jack Napier, ktorý už v mladosti neváhal vraždiť ak sa mu niekto vzoprel. Skorumpovaný policajný poručík Eckhardt ho označí za cvoka a jeho šéf, Carl Grissom, sa ho práve kvôli jeho nevypočítateľnému správaniu rozhodne podraziť. Jeho veľmi temná stránka osobnosti sa dostane na povrch až po nehode, kedy sa z neho stane Joker. Od tohto momentu už dá naplno prechod svojej, dovtedy držanej pod povrchom, odvrátenej stránky a stráca akékoľvek morálne zábrany, ktoré ho držali doposiaľ na uzde. Na druhej strane je tu Bruce Wayne, ktorého zase ako ešte malé dieťa poznačila vražda jeho rodičov priamo pred jeho očami. Postupom času, hoci konkrétna scéna to neukazuje, reagoval na narastajúcu zločinnosť vo svojom meste tým, že zobral spravodlivosť do vlastných rúk a stal sa z neho Batman.

   Tento film je jedným z prvých, ktorý začal tému dvojitého života tohto hrdinu, ktorý je po psychickej stránke nesmierne náročný. Žiť si ako Bruce Wayne to nie je len o tom byť milionárom, ale aj o tom byť sám. Každé nadviazanie priateľstva alebo vzťahu s niekým je pre neho rizikom, keďže v prípade odhalenia jeho identity by sa nepriatelia zamerali ako na prvých na jeho blízkych a známych. To je aj dôvod prečo vo veľkom sídle žije len so svojím komorníkom. Žiť si ako Batman to nie len o tom bojovať proti bezpráviu alebo zločincom, ale aj o tom neskĺznuť na šikmú plochu a nedostať sa na tú istú úroveň tých proti ktorým vedie svoj boj a zároveň je to aj tom ochrániť ľudí vo svojom okolí. Dvojitý život hlavnej postavy a fakt, že je to smrteľník bez nejakých schopností robia z Batmana jedného z najlepších komiksových hrdinov. Alexander Knox a Vicki Vale tu sú zbytočné postavy a z ďalších postáv už nie je koho vyzdvihnúť.

   Celkovo sa jedná o výborný komiksový a akčno-dobrodružný film, ktorý okúzli divákov svojou technickou stránkou, najmä výpravou (Batmobil, Batwing alebo vzhľad Gotham City), kostýmami (Batsuit) a kamerou (nádherné zábery ponurého mesta). Nezaostáva ani príbehové spracovanie, ktoré sa môže opierať o skvelú temnú atmosféru skazeného mesta, ktorá reflektuje dané prostredie, postavy a aj samotný príbeh. Dôležitú úlohu tu má taktiež aj réžia, ktorá dokázala danú zápletku spracovať pre diváka veľmi atraktívne a pútavo. Najväčšími slabinami príbehu sú novinárska linka, ktorá tu ani nemusela byť a ešte záver v katedrále, ktorému chýbala väčšia dramatickosť a atraktívnejšie vybrané miesto (miesto katedrály by bola vhodnejšia skôr radnica). Tento film sa stal vzorovým pre všetky nasledujúce komiksové filmy, ktoré po ňom prišli a to vrátane jeho vlastných troch pokračovaní, ktoré však svojou kvalitou za ním zaostali[2].

HERCI a HUDBA

   Jack Nicholson tu predviedol ďalšiu zo svojich veľkých hereckých kreácií. Jeho herecký prejav, ale aj gestikulácia a mimika skvele vystihujú postavu, ktorú hral. Joker je v jeho podaní nepredvídateľný a ide z neho strach. Nicholson bol skvelá voľba, pretože svojím výkonom dokonale stvárnil postavu, ktorá odzrkadľuje tú najhoršiu stránku skazeného Gotham City. Vynikajúci výkon tu podal aj Michael Keaton, ktorý vzbudzoval u divákov ešte pred uvedením filmu obavy, ale tie sa napokon nenaplnili. Keaton bol totiž dovtedy známy hlavne z rôznych komédií, ako napr.: Night Shift (1982), Mr. Mom (1983), Johnny Dangerously (1984) alebo Beetlejuice (1988). Tento komediálny talent preukázal aj v zopár scénach vo filme Batman (1989), avšak oveľa viac prekvapilo, že má v sebe aj nadanie pre vážne, dramatické scény.  Presvedčiť sa o tom dalo už v dráme Clean and Sober (1988) a v Batman (1989) to len potvrdil.

   Keaton tu navyše stvárnil dve úlohy, keď najprv ako Bruce Wayne zahral danú postavu tak, že pôsobí neisto, snaží sa vtipkovať, nevytŕča z davu a je to samotár, no a neskôr už ako Batman zahral túto postavu presne naopak, pôsobí sebaisto, nedáva najavo emócie a vzbudzuje hrôzu, resp. rešpekt. Keaton tieto dva odlišné charaktery dokázal do jednej postavy presvedčivo skĺbiť. Kim Basinger sa do danej úlohy, podľa mňa, vôbec nehodila a jej neustály škrekot (krik) je po čase už otravný. Alison Doody, ktorá v rovnakom roku hrala hlavnú herečku v dobrodružnom filme Indiana Jones and the Last Crusade (1989) by bola, podľa môjho názoru, oveľa lepšou voľbou. Z vedľajších hercov zaujme ešte Michael Gough ako komorník Alfred, ktorý sa tiež do svojej úlohy perfektne hodil, pričom skvelé sú spoločné interakcie Gough-Keaton, ktoré sa stali filmovým základom vzťahu Bruce Wayne a Alfred Pennyworth.

   Hudbu k filmu zložil Danny Elfman, ktorý s týmto režisérom spolupracoval už predtým na spomínaných filmoch Pee-wee's Big Adventure (1985) a Beetlejuice (1988), avšak Batman (1989) bol jeho prvý film, ktorý mal vysoký rozpočet a aj veľké ambície k akému skladal hudbu. Elfman tu zložil nádhernú ústrednú tému, The Batman Theme, ktorá mala obrovský úspech, že bola neskôr použitá aj v animovanom seriály Batman: The Animated Series (1992-1995). Vo svojich skladbách sa mu podarilo vystihnúť temnú atmosféru Gotham City, jednotlivé postavy (Batman a Joker) a dej (dramatické a romantické motívy). Jeho melódie tak obsahujú prvky hrdinstva, napätia, romantiky, tajomna alebo veľkoleposti. Za najlepšie skladby tu považujem tri: The Batman Theme; Descent into Mystery a ešte Finale. Piesne, ktoré vyšli na samostatnom albume, napísal a naspieval spevák Prince, ale tie mňa osobne nezaujali.

HODNOTENIE

85%

---

[1] Superman II (1980), Superman III (1983) a Superman IV: The Quest for Peace (1987).

[2] Batman Returns (1992), Batman Forever (1995) a Batman & Robin (1997).

The Man with the Golden Arm (1955)

   V roku 1949 získal americký herec John Garfield práva na sfilmovanie novely The Man with the Golden Arm (1949), ktorú napísal Nelson Algren. Plánoval v nej hrať hlavného hrdinu, avšak Úrad pre Produkčný kódex (Production Code Authority - PCA) odmietol schváliť scenár, keďže dej filmu porušoval jeden zo zákazov Produkčného kódexu, ktorý vtedy platil, a to zobrazenie nelegálneho obchodu s drogami a drogovú závislosť, preto k nakrúcaniu tohto filmu vtedy ani nedošlo. V roku 1952 navyše Garfield zomrel a tieto filmové práva z jeho pozostalosti získal režisér Otto Preminger. Napriek výhradám PCA voči prvému scenáru a aj voči samotnej tematike filmu sa však Preminger rozhodol, že drogovú problematiku sfilmuje a výsledkom toho bola práve noirová dráma The Man with the Golden Arm (1955).

STORY LINE

   The Panic in Needle Park (1971), Christiane F. - Wir Kinder vom Bahnhof Zoo (1981), Pavučina (1986), The Basketball Diaries (1995), Trainspotting (1996), Requiem for a Dream (2000) alebo Traffic (2000). Toto je iba pár diel, ktoré sa problematike drogovej závislosti venujú, pričom všetky zmienené, ale aj ďalšie, vychádzajú z filmu The Man with the Golden Arm (1955), ktorý položil základy filmov zachytávajúcich rôzne závislosti, spolu s noirovou drámou The Lost Weekend (1945) venujúcej sa pre zmenu alkoholizmu. Napriek tomu, že drogovou závislosťou sa už pred rokom 1955 zaoberali snímky, ako: Narcotic (1933), The Pace That Kills (1935), Marihuana (1936), Reefer Madness (1936) alebo aj Assassin of Youth (1937), tak boli to len propagandistické filmy, ktoré mali, najmä mladých ľudí, varovať pred užívaním drog.

   Technické spracovanie sa tu najviac opiera o úvodné titulky, ktoré vytvoril najznámejší grafický dizajnér svojej doby Saul Bass. Vzhľadom na samotnú kontroverznú tematiku drogovej závislosti sa Bass rozhodol, že vytvorí inovatívnu úvodnú titulkovú sekvenciu, ktorá by tejto problematike zodpovedala. Za ústredný motív, resp. obraz si vybral ruku, keďže ide o silný obraz súvisiaci so závislosťou od drog, v tomto filme ide o závislosť od heroínu. V jeho titulkoch sa preto objavila animovaná biela ruka na čiernom pozadí, čo malo reflektovať ruku človeka závislého na drogách, resp. heroíne. Za zmienku stojí už len kamera, za ktorou stál Sam Leavitt a ktorá tu zachytáva niekoľko silných okamihov vyobrazenia drogovo závislého človeka, čo celkovo prispieva k lepšej a zároveň aj veľmi ťaživej atmosfére celého filmu.

   Najväčším nedostatkom technickej stránky tu sú interiéri. Takmer celé dianie filmu sa odohráva výlučne v interiéroch rôznych barov, bytov alebo zábavných podnikov, čo síce samé o sebe nie je až taký problém, avšak v mnohých scénach je vidieť, že tieto interiéri sú len „lacné“ kulisy. Znižuje to atmosféru filmu a aj celkový zážitok, čím tak v podstate zráža tento celovečerný film na úroveň „lacných“ televíznych filmov. Samozrejme za to mohol predovšetkým nižší rozpočet, keďže kvôli kontroverznej téme si tento film musel Preminger produkovať sám a rovnako si sám musel aj zohnať distribútora pre svoj film. Zrejme sa muselo šetriť, kde sa dalo a interiéri, resp. kulisy, sa pre tvorcov filmu ukázali pravdepodobne ako to najideálnejšie, resp. to najľahšie riešenie, ktoré však vo výsledku samotnému filmu viac ublížilo ako pomohlo.

   Po príbehovej stránke ide o jedno z prvých celovečerných hraných diel, ktoré realisticky zachytávajú drogovú závislosť. Na rozdiel od filmov z 30. rokov nejde o nejakú agitačnú snímku, ktorá sa danej problematike venuje len povrchne, ale je to film, ktorý zachádza oveľa viacej do hĺbky než všetky dovtedajšie diela. Zobrazuje totiž nielen psychický stav a rozpoloženie drogovo závislej osoby, ale aj abstinenčné príznaky danej osoby a taktiež aj fakt, že prostredie v ktorom daný človek žije a ľudia, ktorými je obklopený zohrávajú pri boji so závislosťou veľkú úlohu. Pokiaľ človek nemá podporu od najbližších (rodina a priatelia), tak sa veľmi rýchlo môže znovu vrátiť k závislosti. To je aj tento prípad, kde hlavný hrdina nemá oporu ani od svojej ženy a ani od kamarátov alebo známych. Skoro všetci chcú, aby pokračoval v tom, čo robil predtým.

   Hlavný hrdina robil dílera (rozdávača kariet) v nelegálnych hrách pokru a odtiaľ to mal blízko k tomu, aby dostal aj ku drogám a postupne sa prepadol až do závislosti. V prvej scéne sa vracia z liečenia, ktoré ho vyliečilo z jeho stavu, lenže v prípade závislostí platí, že je ťažké sa z toho dostať, ale veľmi rýchlo sa dá k tomu opäť skĺznuť. Ústredný hrdina musí mať pevnú vôľu, aby sa nevrátil k drogám. Po návrate z liečenia je však na to úplne sám, nemá tu žiadnych doktorov, ktorí by sa o neho starali, ani lieky, ktoré by mu nejak pomáhali a ani kamarátov, ktorí sa taktiež snažia premôcť svoju závislosť. Vrátil sa totiž do prostredia a k ľuďom, ktorí mu predtým v boji s jeho závislosťou neboli oporou, ale sami ho v tej závislosti dohnali a podporovali ho v nej. Po návrate chce už zostať čistým, ale nemá to vôbec jednoduché, práve naopak.

   Noirový žáner to neboli len detektívky a kriminálky, ale jeho rôzne prvky, či už vizuálna stránka, postavy alebo príbeh, fungovali aj v spojení s inými žánrami. V tomto prípade s drámou, ktorá sa venuje chúlostivej tematike užívania drog a drogovej závislosti. Dej filmu sa odohráva v americkom veľkomeste Chicago a je situovaný do prostredia barov, klubov a do miest, kde prebiehajú hazardné hry, ale aj do miest, v ktorých sa predávajú drogy. Ďalším kľúčovým noirovým elementom je tu postava hlavného hrdinu, ktorý sa práve vrátil z liečenia a ktorý zvádza boj nielen so sebou samým, ale aj s ostatnými, aby opäť neprepadol drogám a aby neskončil ešte horšie než predtým. Dôležitým noirovým aspektom je tu taktiež aj depresívna, neutešená a temná atmosféra, ktorá k noirovému žánru a k jeho dejovým zápletkám nepochybne patrí.

   Najväčšou prednosťou tohto filmu je samozrejme téma drogovej závislosti, ktorej sa tu dostalo, na svoju dobu, vynikajúceho spracovania. V prípade drogovej tematiky možno povedať, že protidrogové filmy z 30. rokov boli dosť moralizujúce a mali aj samoúčelné scény, avšak The Man with the Golden Arm (1955) je dráma, ktorá sa stala vzorom pre všetky ďalšie filmy, ktoré sa rovnakej látke venovali. Táto dráma totiž nemoralizuje a nie je ani samoúčelná, ale naopak, ukazuje divákom drogovú závislosť bez príkras a so všetkým, čím si drogovo závislý človek môže prejsť a to od neutíchajúcej potreby získať dávku, cez rôzne fyzické (trasenie rúk) a psychické (dobrá nálada) prejavy, až po liečbu, ktorá môže dotyčnému zachrániť život. Je to práve „vlastná“ liečebná procedúra, ktorá dokáže šokovať diváka svojim realistickým zobrazením.

   Ďalším veľkým pozitívom je tu aj réžia. Preminger sa už vo svojej romantickej komédii The Moon Is Blue (1953) „previnil“ porušením Produkčného kódexu a to dialógmi, ktoré podľa kódexu mali ľahkovážny postoj k zvádzaniu, nedovolenému sexu, cudnosti a panenstvu. Preminger s tým však nesúhlasil a dialógy nezmenil. O rok neskôr sa zase „nebál“ nakrútiť muzikál Carmen Jones (1954) len s čisto afroamerickými hercami. The Man with the Golden Arm (1955) pre zmenu spracovával kontroverznú tému užívania drog a drogovej závislosti. Režisér to však robí spôsobom, ktorý dokáže diváka zaujať a to ich realistickým vyobrazením, ktoré šokuje a ktoré je samé o sebe varovaním pred drogami a ich zničujúcimi dôsledkami na život daného jednotlivca, ale aj na životy ľudí z jeho najbližšieho okolia.

   Za najväčšie slabiny považujem viacero dejových liniek a záver. Problematiky užívania drog a drogovej závislosti, ktorým sa tento film venoval, v ňom boli zobrazené divákom po prvýkrát jednak realisticky a jednak aj serióznejšie, než ako boli pokusy z 30. rokov. Vzhľadom na to, že išlo o jeden z prvých takýchto filmov, tak si myslím, že samotný dej by si s tematikou drog vystačil. Problém však spočíva v tom, že k tejto linke sa tu pridali ešte ďalšie dve (hazardné hry a zdravotný stav manželky). Pokiaľ by sa v deji vynechali tieto dve linky, tak výsledný film by síce už nemal dve hodiny, ale minimálne polhodina by z neho „vypadla“ (možno aj viac), avšak mal by ešte silnejší, resp. väčší emocionálny dopad na diváka. Záver filmu je úplne nezvládnutý a je to presný opak toho, o čo sa dej dovtedy snažil, lebo je samoúčelný a nepôsobí prirodzene, ale nútene.

   Hlavný hrdina, Frankie Machine, to má po návrate z liečenia veľmi ťažké, okrem svojho boju s drogami musí zvládať aj hazardné hry a starať sa o svoju manželku, ktorá na tom zdravotne nie je až tak dobre. Frankie má kvôli tomu veľa problémov a starostí, pričom vo svojom zápase s drogami sa mu nedostáva žiadnej podpory ani od svojich najbližších (manželky alebo známych). Je toho na neho príliš veľa a je na to skoro úplne sám, preto ho divák vie pochopiť a je mu ho aj, ako človeka ľúto, najmä vtedy, keď mu nevychádza nič tak, ako si predstavoval. Manželka ústredného hrdinu, Sophia Machine (prezývaná Zosh), neverí v jeho schopnosti a chce, aby sa vrátil k svojmu minulému životu a práci. Jediným svetielkom nádeje a oporou hlavného hrdinu je tu jeho známa Molly, ktorá ho v jeho snoch a v boji so závislosťou podporuje.

   Celkovo sa jedná o výbornú noirovú drámu, ktorá po technickej stránke zaujme svojou kamerou a pôsobivou úvodnou titulkovou scénou, avšak dojem a vzhľad trošku znižujú interiéri, pri ktorých je miestami až príliš poznať, že ide o kulisy. Príbehové spracovanie si tu zaslúži uznanie kvôli svojej kontroverznej téme užívania drog a drogovej závislosti, ktoré ukazuje bez akýchkoľvek príkras, bez zbytočného moralizovania a realisticky, aby diváka šokovalo a emočne zasiahlo, čo sa tu perfektne podarilo. Významnú úlohu v tom zohral aj režisér Preminger, ktorý sa nebál ukázať skutočné a zničujúce dopady užívania drog a drogovej závislosti na človeka a jeho život. Výsledné hodnotenie však mohlo byť oveľa lepšie nebyť viacero dejových liniek a nezvládnutého záveru. Táto noirová dráma stanovila latku kvality pre mnohé nasledujúce filmy s rovnakou tematikou.

HERCI a HUDBA

   Frank Sinatra, ktorý mal problémy s alkoholom a v značnom množstve užíval aj viacero liekov na predpis, sa aj kvôli týmto skúsenostiam do svojej postavy skvele hodil. Sinatra prijal ponuku hrať vo filme ešte predtým, než si prečítal celý scenár. Poctivo sa na svoju úlohu pripravoval tým, že trávil čas na rôznych klinikách na liečbu drogových závislostí pozorovaním pacientov a naučil sa hrať na bicie. Sinatra stvárnil svoju úlohu nesmierne presvedčivo, keď jej dodal tú potrebnú dávku emócií a hĺbky. Sinatra bol skvelý spevák a hudobník, ktorý bol aj skvelým hercom, pričom v tomto filme predviedol, podľa mňa, svoju najlepšiu filmovú úlohu. Z ostatných hercov treba určite zmieniť ešte Kim Novak, Eleanor Parker, Darren McGavin alebo Robert Strauss, ktorí sa do daných úloh takisto skvele hodili a boli v nich veľmi presvedčivý.

   Hudbu k filmu zložil Elmer Bernstein, ktorý skladateľsky debutoval len 4 roky predtým v noirovej športovej dráme Saturday's Hero (1951) a táto noirová dráma, The Man with the Golden Arm (1955), bola jedným z prvých väčších filmov, kde komponoval hudbu. Jeho skladby sa nesú v jazzových tónoch, čo bol hudobný žáner, ktorý sa k noiru skvele hodil a bol v 50. rokoch často používaním práve u noirových filmoch, ako napr.: Razzia sur la chnouf (1954), The Wrong Man (1956), Sweet Smell of Success (1957), Ascenseur pour l'échafaud (1958), I Want to Live! (1958) alebo Odds Against Tomorrow (1959). Jazzové motívy sa u The Man with the Golden Arm (1955) skvele hodia k danej téme a aj k dianiu (hlavný hrdina sa chce stať bubeníkom). Za najlepšie skladby tu považujem dve, Frankie Machine a The Fix.

HODNOTENIE

80%