V roku 1949 získal americký herec John
Garfield práva na sfilmovanie novely The Man with the Golden Arm (1949),
ktorú napísal Nelson Algren. Plánoval v nej hrať hlavného hrdinu, avšak
Úrad pre Produkčný kódex (Production Code Authority - PCA) odmietol schváliť
scenár, keďže dej filmu porušoval jeden zo zákazov Produkčného kódexu, ktorý
vtedy platil, a to zobrazenie nelegálneho obchodu s drogami
a drogovú závislosť, preto k nakrúcaniu tohto filmu vtedy ani nedošlo.
V roku 1952 navyše Garfield zomrel a tieto filmové práva z jeho
pozostalosti získal režisér Otto Preminger. Napriek výhradám PCA voči prvému
scenáru a aj voči samotnej tematike filmu sa však Preminger rozhodol, že
drogovú problematiku sfilmuje a výsledkom toho bola práve noirová dráma The
Man with the Golden Arm (1955).
STORY
LINE
The Panic in Needle Park
(1971), Christiane
F. - Wir Kinder vom Bahnhof Zoo (1981), Pavučina (1986), The Basketball Diaries
(1995), Trainspotting
(1996), Requiem
for a Dream (2000) alebo Traffic (2000).
Toto je iba pár diel, ktoré sa problematike drogovej závislosti venujú, pričom
všetky zmienené, ale aj ďalšie, vychádzajú z filmu The Man with the Golden
Arm (1955), ktorý položil základy filmov zachytávajúcich rôzne závislosti,
spolu s noirovou drámou The Lost Weekend (1945)
venujúcej sa pre zmenu alkoholizmu. Napriek tomu, že drogovou závislosťou sa už
pred rokom 1955 zaoberali snímky, ako: Narcotic (1933), The Pace That Kills
(1935), Marihuana
(1936), Reefer
Madness (1936) alebo aj Assassin of Youth (1937),
tak boli to len propagandistické filmy, ktoré mali, najmä mladých ľudí, varovať
pred užívaním drog.
Technické spracovanie sa tu najviac opiera
o úvodné titulky, ktoré vytvoril najznámejší grafický dizajnér svojej doby
Saul Bass. Vzhľadom na samotnú kontroverznú tematiku drogovej závislosti sa
Bass rozhodol, že vytvorí inovatívnu úvodnú titulkovú sekvenciu, ktorá by tejto
problematike zodpovedala. Za ústredný motív, resp. obraz si vybral ruku, keďže
ide o silný obraz súvisiaci so závislosťou od drog, v tomto filme ide o
závislosť od heroínu. V jeho titulkoch sa preto objavila animovaná biela
ruka na čiernom pozadí, čo malo reflektovať ruku človeka závislého na drogách,
resp. heroíne. Za zmienku stojí už len kamera, za ktorou stál Sam Leavitt
a ktorá tu zachytáva niekoľko silných okamihov vyobrazenia drogovo
závislého človeka, čo celkovo prispieva k lepšej a zároveň aj veľmi
ťaživej atmosfére celého filmu.
Najväčším nedostatkom technickej stránky tu sú
interiéri. Takmer celé dianie filmu sa odohráva výlučne v interiéroch
rôznych barov, bytov alebo zábavných podnikov, čo síce samé o sebe nie je
až taký problém, avšak v mnohých scénach je vidieť, že tieto interiéri sú
len „lacné“ kulisy. Znižuje to atmosféru filmu a aj celkový zážitok, čím
tak v podstate zráža tento celovečerný film na úroveň „lacných“
televíznych filmov. Samozrejme za to mohol predovšetkým nižší rozpočet, keďže
kvôli kontroverznej téme si tento film musel Preminger produkovať sám
a rovnako si sám musel aj zohnať distribútora pre svoj film. Zrejme sa
muselo šetriť, kde sa dalo a interiéri, resp. kulisy, sa pre tvorcov filmu
ukázali pravdepodobne ako to najideálnejšie, resp. to najľahšie riešenie, ktoré
však vo výsledku samotnému filmu viac ublížilo ako pomohlo.
Po príbehovej stránke ide o jedno z prvých
celovečerných hraných diel, ktoré realisticky zachytávajú drogovú závislosť. Na
rozdiel od filmov z 30. rokov nejde o nejakú agitačnú snímku, ktorá
sa danej problematike venuje len povrchne, ale je to film, ktorý zachádza
oveľa viacej do hĺbky než všetky dovtedajšie diela. Zobrazuje totiž nielen
psychický stav a rozpoloženie drogovo závislej osoby, ale aj abstinenčné
príznaky danej osoby a taktiež aj fakt, že prostredie v ktorom daný
človek žije a ľudia, ktorými je obklopený zohrávajú pri boji so
závislosťou veľkú úlohu. Pokiaľ človek nemá podporu od najbližších (rodina
a priatelia), tak sa veľmi rýchlo môže znovu vrátiť k závislosti. To je aj
tento prípad, kde hlavný hrdina nemá oporu ani od svojej ženy a ani od
kamarátov alebo známych. Skoro všetci chcú, aby pokračoval v tom, čo robil
predtým.
Hlavný hrdina robil dílera (rozdávača kariet)
v nelegálnych hrách pokru a odtiaľ to mal blízko k tomu, aby
dostal aj ku drogám a postupne sa prepadol až do závislosti.
V prvej scéne sa vracia z liečenia, ktoré ho vyliečilo z jeho
stavu, lenže v prípade závislostí platí, že je ťažké sa z toho
dostať, ale veľmi rýchlo sa dá k tomu opäť skĺznuť. Ústredný hrdina musí
mať pevnú vôľu, aby sa nevrátil k drogám. Po návrate z liečenia je
však na to úplne sám, nemá tu žiadnych doktorov, ktorí by sa o neho
starali, ani lieky, ktoré by mu nejak pomáhali a ani kamarátov, ktorí
sa taktiež snažia premôcť svoju závislosť. Vrátil sa totiž do prostredia
a k ľuďom, ktorí mu predtým v boji s jeho závislosťou
neboli oporou, ale sami ho v tej závislosti dohnali a podporovali ho
v nej. Po návrate chce už zostať čistým, ale nemá to vôbec jednoduché, práve
naopak.
Noirový žáner to neboli len detektívky
a kriminálky, ale jeho rôzne prvky, či už vizuálna stránka, postavy alebo
príbeh, fungovali aj v spojení s inými žánrami. V tomto prípade
s drámou, ktorá sa venuje chúlostivej tematike užívania drog
a drogovej závislosti. Dej filmu sa odohráva v americkom veľkomeste
Chicago a je situovaný do prostredia barov, klubov a do miest, kde
prebiehajú hazardné hry, ale aj do miest, v ktorých sa predávajú drogy.
Ďalším kľúčovým noirovým elementom je tu postava hlavného hrdinu, ktorý sa
práve vrátil z liečenia a ktorý zvádza boj nielen so sebou samým, ale
aj s ostatnými, aby opäť neprepadol drogám a aby neskončil ešte
horšie než predtým. Dôležitým noirovým aspektom je tu taktiež aj depresívna,
neutešená a temná atmosféra, ktorá k noirovému žánru
a k jeho dejovým zápletkám nepochybne patrí.
Najväčšou prednosťou tohto filmu je samozrejme
téma drogovej závislosti, ktorej sa tu dostalo, na svoju dobu, vynikajúceho
spracovania. V prípade drogovej tematiky možno povedať, že protidrogové
filmy z 30. rokov boli dosť moralizujúce a mali aj samoúčelné scény,
avšak The Man with the Golden Arm (1955) je dráma, ktorá sa stala vzorom
pre všetky ďalšie filmy, ktoré sa rovnakej látke venovali. Táto dráma totiž
nemoralizuje a nie je ani samoúčelná, ale naopak, ukazuje divákom drogovú
závislosť bez príkras a so všetkým, čím si drogovo závislý človek môže
prejsť a to od neutíchajúcej potreby získať dávku, cez rôzne fyzické
(trasenie rúk) a psychické (dobrá nálada) prejavy, až po liečbu, ktorá
môže dotyčnému zachrániť život. Je to práve „vlastná“ liečebná procedúra, ktorá
dokáže šokovať diváka svojim realistickým zobrazením.
Ďalším veľkým pozitívom je tu aj réžia.
Preminger sa už vo svojej romantickej komédii The Moon Is Blue (1953)
„previnil“ porušením Produkčného kódexu a to dialógmi, ktoré podľa kódexu
mali ľahkovážny postoj k zvádzaniu, nedovolenému sexu, cudnosti a panenstvu.
Preminger s tým však nesúhlasil a dialógy nezmenil. O rok neskôr sa
zase „nebál“ nakrútiť muzikál Carmen Jones (1954)
len s čisto afroamerickými hercami. The Man with the Golden Arm (1955)
pre zmenu spracovával kontroverznú tému užívania drog a drogovej
závislosti. Režisér to však robí spôsobom, ktorý dokáže diváka zaujať a to
ich realistickým vyobrazením, ktoré šokuje a ktoré je samé o sebe
varovaním pred drogami a ich zničujúcimi dôsledkami na život daného
jednotlivca, ale aj na životy ľudí z jeho najbližšieho okolia.
Za najväčšie slabiny považujem viacero
dejových liniek a záver. Problematiky užívania drog a drogovej
závislosti, ktorým sa tento film venoval, v ňom boli zobrazené divákom po
prvýkrát jednak realisticky a jednak aj serióznejšie, než ako boli pokusy
z 30. rokov. Vzhľadom na to, že išlo o jeden z prvých takýchto
filmov, tak si myslím, že samotný dej by si s tematikou drog vystačil.
Problém však spočíva v tom, že k tejto linke sa tu pridali ešte ďalšie dve
(hazardné hry a zdravotný stav manželky). Pokiaľ by sa v deji
vynechali tieto dve linky, tak výsledný film by síce už nemal dve hodiny, ale
minimálne polhodina by z neho „vypadla“ (možno aj viac), avšak mal by ešte
silnejší, resp. väčší emocionálny dopad na diváka. Záver filmu je úplne
nezvládnutý a je to presný opak toho, o čo sa dej dovtedy snažil,
lebo je samoúčelný a nepôsobí prirodzene, ale nútene.
Hlavný hrdina, Frankie Machine, to má po
návrate z liečenia veľmi ťažké, okrem svojho boju s drogami musí
zvládať aj hazardné hry a starať sa o svoju manželku, ktorá na tom
zdravotne nie je až tak dobre. Frankie má kvôli tomu veľa problémov
a starostí, pričom vo svojom zápase s drogami sa mu nedostáva žiadnej
podpory ani od svojich najbližších (manželky alebo známych). Je toho na neho
príliš veľa a je na to skoro úplne sám, preto ho divák vie pochopiť
a je mu ho aj, ako človeka ľúto, najmä vtedy, keď mu nevychádza nič tak,
ako si predstavoval. Manželka ústredného hrdinu, Sophia Machine (prezývaná
Zosh), neverí v jeho schopnosti a chce, aby sa vrátil k svojmu
minulému životu a práci. Jediným svetielkom nádeje a oporou hlavného
hrdinu je tu jeho známa Molly, ktorá ho v jeho snoch a v boji so
závislosťou podporuje.
Celkovo sa jedná o výbornú noirovú drámu,
ktorá po technickej stránke zaujme svojou kamerou a pôsobivou úvodnou
titulkovou scénou, avšak dojem a vzhľad trošku znižujú interiéri, pri
ktorých je miestami až príliš poznať, že ide o kulisy. Príbehové
spracovanie si tu zaslúži uznanie kvôli svojej kontroverznej téme užívania drog
a drogovej závislosti, ktoré ukazuje bez akýchkoľvek príkras, bez zbytočného
moralizovania a realisticky, aby diváka šokovalo a emočne zasiahlo,
čo sa tu perfektne podarilo. Významnú úlohu v tom zohral aj režisér
Preminger, ktorý sa nebál ukázať skutočné a zničujúce dopady užívania drog
a drogovej závislosti na človeka a jeho život. Výsledné hodnotenie
však mohlo byť oveľa lepšie nebyť viacero dejových liniek a nezvládnutého
záveru. Táto noirová dráma stanovila latku kvality pre mnohé nasledujúce filmy
s rovnakou tematikou.
HERCI
a HUDBA
Frank Sinatra, ktorý mal problémy s alkoholom
a v značnom množstve užíval aj viacero liekov na predpis, sa aj kvôli
týmto skúsenostiam do svojej postavy skvele hodil. Sinatra prijal ponuku hrať
vo filme ešte predtým, než si prečítal celý scenár. Poctivo sa na svoju úlohu
pripravoval tým, že trávil čas na rôznych klinikách na liečbu drogových
závislostí pozorovaním pacientov a naučil sa hrať na bicie. Sinatra stvárnil
svoju úlohu nesmierne presvedčivo, keď jej dodal tú potrebnú dávku emócií
a hĺbky. Sinatra bol skvelý spevák a hudobník, ktorý bol aj skvelým
hercom, pričom v tomto filme predviedol, podľa mňa, svoju najlepšiu
filmovú úlohu. Z ostatných hercov treba určite zmieniť ešte Kim Novak, Eleanor
Parker, Darren McGavin alebo Robert Strauss, ktorí sa do daných úloh takisto
skvele hodili a boli v nich veľmi presvedčivý.
Hudbu k filmu zložil Elmer Bernstein, ktorý
skladateľsky debutoval len 4 roky predtým v noirovej športovej dráme Saturday's Hero (1951)
a táto noirová dráma, The Man with the Golden Arm (1955), bola jedným z prvých
väčších filmov, kde komponoval hudbu. Jeho skladby sa nesú v jazzových
tónoch, čo bol hudobný žáner, ktorý sa k noiru skvele hodil a bol
v 50. rokoch často používaním práve u noirových filmoch, ako napr.: Razzia sur la chnouf
(1954), The
Wrong Man (1956), Sweet
Smell of Success (1957), Ascenseur pour l'échafaud
(1958), I Want
to Live! (1958) alebo Odds Against Tomorrow
(1959). Jazzové motívy sa u The Man with the Golden Arm (1955)
skvele hodia k danej téme a aj k dianiu (hlavný hrdina sa chce stať
bubeníkom). Za najlepšie skladby tu považujem dve, Frankie Machine a The Fix.
HODNOTENIE
80%
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára