V septembri 1964 bol v Taliansku uvedený Spaghetti Western s názvom Per un pugno di dollari (1964), za ktorým stál režisér a scenárista Sergio Leone a ktorý zadefinoval celý tento subžáner westernu tým, že priniesol dovtedy vo westernoch nevídanú ukážku násilia, cynický sarkastický humor, ale hlavne originálnu postavu antihrdinu. Finančný úspech tohto filmu, už po jeho premiére, viedol k vzniku pokračovania, ktoré prišlo do kín v decembri 1965 pod názvom Per qualche dollaro in più (1965) a opäť bol film, ktorý výrazne ovplyvnil Spaghetti Western a western, ako taký. Tento western mal ešte väčší finančný úspech než jeho predchodca a tak bolo len otázkou času, kedy odštartujú prípravy na ďalší diel. Trvalo to presne jeden rok, keď v decembri 1966 sa do kín dostal tretí diel tzv. Dolárovej trilógii, resp. Dollars Trilogy, známej aj, ako Man with No Name Trilogy, ktorý má názov Il buono, il brutto, il cattivo (1966).
STORY LINE
Po úspechu spomínanom Per qualche dollaro in più (1965) oslovili predstavitelia amerického filmového štúdia United Artists (UA) jedného zo scenáristov filmu, menom Luciano Vincenzoni, aby s nimi podpísal zmluvu o právach na tento film, ale aj na ďalší, nasledujúci film. Vincenzoni, avšak ani Leone a producent Alberto Grimaldi, spočiatku nemali žiadne nápady, o čom by mohol byť ďalší príbeh, až neskoršie prišiel Vincenzoni s myšlienkou o troch darebákoch, ktorí v dobe Americkej občianskej vojny (1861-1865), hľadajú nejaký poklad. Predstavitelia štúdia UA s tým súhlasili, uzavreli s nimi dohodu a poskytli im miliónov dolárový rozpočet, ktorý bol však neskôr ešte navýšený až na 1,2 milióna dolárov. Pracovný názov tohto filmu bol I due magnifici straccioni, ale ten sa ešte zmenil a to tesne pred začatím samotného nakrúcania, keď Vincenzoni vymyslel práve tento názov, Il buono, il brutto, il cattivo (1966).
Jedným z charakteristických znakov Spaghetti Westernov je to, že vo väčšine prípadov sú to nízkorozpočtové diela, ktorých nakrúcanie prebiehalo zväčša v provincii Almería, ktorá sa nachádza na juhovýchode Španielska, ale filmovalo sa tiež v južnom Taliansku a v talianskych filmových štúdiách Cinecittà. To je jedným z dôvodov, prečo veľa týchto Spaghetti Western vzniklo v spoločnej taliansko-španielskej produkcií, hoci niekedy sa k nim pridali ešte ďalšie krajiny, ako Francúzsko, Juhoslávia, Západné Nemecko alebo USA. V tomto prípade sa dá rozhodne konštatovať, že to nie je nízkorozpočtová snímka, keďže samotný rozpočet bol už spomínaných 1,2 milióna dolárov a podieľali sa na ňom, okrem Talianska a Španielska, aj USA a Západné Nemecko. Spaghetti Westerny sa síce v Taliansku objavili už pred uvedením Per un pugno di dollari (1964), ale bol to až tento western, ktorý predstavil súčasnú podobu tohto subžánru.
Po jeho uvedení do kín, sa v Taliansku nakrútilo mnoho Spaghetti Westernov, ktoré sa chceli na zrazu veľkej popularite tohto podžánru, ktorá v krajine nastala, chceli priživiť, využiť ju alebo na ňu nejakým spôsobom nadviazať. Toto posledné sa výborne podarilo dosiahnuť práve v pokračovaní, Per qualche dollaro in più (1965), ktoré celý tento podžáner obohatilo o viaceré nové prvky. Rovnako sa to potom zopakovalo aj po tomto filme, keď v Taliansku len počas jedného roku (od polovice decembra 1965, do polovice decembra 1966), vzniklo značné množstvo Spaghetti Westernov, ako boli napr.: Adiós gringo (1965), Viva Maria! (1965), Mutiny at Fort Sharpe (1966), Gli uomini dal passo pesante (1965), Texas, addio (1966), Le colt cantarono la morte e fu... tempo di massacro (1966), Django (1966), Johnny Oro (1966), Johnny Yuma (1966), Arizona Colt (1966) alebo Sugar Colt (1966).
Z ďalších, ktoré sa v priebehu tohto jedného roku dočkali svojho uvedenia v kinách boli napr.: La resa dei conti (1966), Quién sabe? (1966), Per pochi dollari ancora (1966), Yankee (1966), Navajo Joe (1966) alebo El precio de un hombre: The Bounty Killer (1966). Z tých vyššie menovaných Spaghetti Westernov, ale aj z iných, mal veľký finančný úspech, veľký ohlas u divákov aj kritikov a takisto aj veľký vplyv na tento subžáner iba Django (1966) a to predovšetkým kvôli, na tú dobu, až príliš veľmi extrémnemu vyobrazeniu násilia v ňom. Veľa z týchto Spaghetti Westernov sa však len snažilo skopírovať úspech Per qualche dollaro in più (1965). Hlavní hrdinovia boli lovcami odmien alebo sa ich dej sústredil na dvojicu postáv, ktoré mali nielen rozdielne charaktery, ale aj motiváciu, pričom opäť ten mladší hrdina sa od svojho skúsenejšieho a staršieho kolegu učí cenné lekcie a nakoniec sa mu vyrovná.
Tieto prvky sa objavili v Spaghetti Westernoch, ako: Arizona Colt (1966), El precio de un hombre: The Bounty Killer (1966), Un fiume di dollari (1966) alebo aj Pochi dollari per Django (1966). Rovnako, ako aj tie predchádzajúce dve časti tejto trilógie, tak aj Il buono, il brutto, il cattivo (1966) významne ovplyvnilo Spaghetti Westerny, keď veľká časť z nich v podstate iba zopakovala to, čo v Il buono, il brutto, il cattivo (1966) fungovalo. Ústredné postavy sa v nich spojili a vytvárali spojenectvá, pričom sa v priebehu diania navzájom, kvôli vidine bohatstva a zisku, zrádzali. Stretnúť sa s tým možno v Spaghetti Westernoch, ako sú: Vado... l'ammazzo e torno (1967), Se incontri Sartana prega per la tua morte (1968), I tre che sconvolsero il West (Vado, vedo e sparo) (1968), Ammazzali tutti e torna solo (1968) alebo Ehi amico... c'è Sabata. Hai chiuso! (1969).
Technické spracovanie je na najvyššej možnej úrovni, lebo rozpočet tohto filmu bol až 1,2 milióna dolárov. Veľká väčšina Spaghetti Westernov boli iba nízkorozpočtové diela, no táto snímka je však, kvôli svojmu viac než 1,2 miliónovému rozpočtu, jednou z mála výnimiek, ktoré mali vysoký rozpočet. Technická stránka je tu postavená predovšetkým na nádherných exteriérových scénach a lokalitách. Rovnako, ako aj v predošlých dvoch častiach, tak aj teraz prebiehalo nakrúcanie v Španielsku, a to hlavne v púšti Tabernas, v provincii Almería, kde bolo, ešte pre druhú časť trilógie, vytvorené westernové mesto, ktoré postavil kostymér a produkčný dizajnér Carlo Simi, ktorý zodpovedal aj za kulisy. Toto mesto dodnes ešte stále existuje a slúži, ako atrakcia pre turistov.[1] Filmovalo sa aj v oblasti náhornej plošiny blízko Burgosu, na severe Španielska. Interiérové scény zase vznikali v talianskych filmových štúdiách Cinecittà.
Výraznou je tu aj výprava, ktorá bola väčšia, než akú mali predchádzajúce dve časti. Pre potreby filmárov bol postavený rozsiahly zajatecký tábor, rovnako tak aj veľké bojisko, pre stret armád Konfederácie a Únie, muselo byť vytvorené alebo tiež obrovský cintorín Sad Hill Cemetery s tisíckami náhrobných kameňov a drevených krížov vybudoval štáb v Santo Domingo de Silos, v Burgose, ktorý je odvtedy turistická atrakcia. Výprava však tvorili aj tisícky komparzistov, ktorí predstavovali obe bojujúce strany, ale aj civilistov, ďalej dobové zbrane (delá, pištole a pušky) a taktiež aj dobové exteriérové a interiérové zariadenie. Týka sa to aj dobových kostýmoch, ktorých je tu tiež značné množstvo, ako sú: vojenské uniformy (armády Konfederácie a Únie), oblečenie Mexičanov (banditov, ale aj obyvateľov) alebo aj oblečenie Američanov (obyvatelia miest). Rôzne kostýmy tu odrážajú nielen dobu, ale aj prostredie, v akom sa dej odohráva.
Nádhernou je tu aj kamera, ktorú tu však už nemal na starosť Massimo Dallamano, ako tomu bolo u jednotky a dvojky, ale za kamerou stál Tonino Delli Colli. Kamera obsahuje prekrásne zábery španielskej krajiny a ponúka pre režiséra typické detailné zábery tvárí pištoľníkov, ktoré sa vyskytujú hlavne pri súbojoch, ktoré sa objavujú v priebehu diania alebo v úplnom závere tohto filmu. Kamera však okrem týchto detailných záberov tvárí (close-up) ponúka aj dlhé zábery, nakrútené na jeden záber bez strihu. Skombinovaním týchto detailných a dlhých záberov vytvoril Leone vizuálne nádherný, miestami epický a napínavý Spaghetti Western. Akčných scén je tu, na trojhodinovú minutáž, dostatok. Od menších prestreliek a súbojov, cez väčšie akčné sekvencie (ostreľovanie mesta alebo bitka armád Konfederácie a Únie o most), až po finálny duel, presnejšie truel, resp. triel medzi ústredným triom postáv, kde sa všetci traja postavia proti sebe.
Po príbehovej stránke je táto tretia časť svojou kvalitou ešte lepšia, ako tie dve predtým, čo robí z tejto trilógie jednu z najlepších filmových trilógií v histórii.[2] Chronologicky je však táto tretia časť v skutočnosti tou prvou. Zatiaľ čo, zápletka tých prvých dvoch častí, sa odohráva po Americkej občianskej vojne, tak príbeh tejto tretej časti, je práve opačne situovaný priamo počas tejto vojny, konkrétne do roku 1862 a preto túto záverečnú časť tejto trilógie možno označiť, ako prequel, než, ako tradičný sequel. Jednou z ústredných tém tohto filmu je chamtivosť, resp. honba za vidinou bohatstva. Hlavné postavy medzi sebou uzatvárajú neisté spojenectvá, avšak keďže sa neustále podrážajú, tak si nemôžu veriť. Všetky tri postavy chcú nájsť skryté zlato, pričom sa nezastavia pred ničím a pred nikým, kým ho nedostanú. Okrem spomínaných podrazom sa uchyľujú aj k vraždeniu, mučeniu alebo riskovaniu vlastných životov, len aby to zlato získali.
Ďalšou hlavnou témou tohto filmu je aj zobrazenie absurdnosti vojny a s ňou sú spojené aj vojnové hrôzy a protivojnové posolstvo. Dej sa zameriava na vojakov, vykresľuje ich každodenné útrapy, ktoré počas tejto vojny zažili a ukazuje aj, ako táto vojna ovplyvnila a poznamenala životy mnohých, predovšetkým mladých ľudí, resp. vojakov, ktorí mali ešte celý život pred sebou. Vojnové hrôzy a zverstvá robili obe bojujúce strany (armáda Konfederácie aj armáda Únie), čo si uvedomoval aj samotný režisér, keď povedal: „Čítal som, že v južných táboroch zomrelo 120 000 ľudí. Nebol som žiadny ignorant, že aj na severe boli tábory. Vždy sa dozviete len o hanebnom správaní porazených, no nikdy nie aj víťazov.“ Leone sa snažil ukázať divákom aj tú víťaznú stranu vo viac reálnom svetle, no zároveň poukazuje aj na vojnové hrôzy a útrapy, pričom vo všeobecnosti upozorňuje na nezmyselnosť nielen tejto vojny, ale všetkých vojnových konfliktov.
Celý dej sa tu dá rozdeliť do zhruba polhodinových častí, pričom každá táto časť posúva a rozvíja dianie o niečo ďalej. Úvodná polhodina slúži na predstavenie troch ústredných postáv a ich charakterov. Druhá polhodina pomaly prechádza k hlavnej zápletke. Tretia polhodina sa už zameriava na ústrednú dejovú linku. Vo štvrtej polhodine dochádza ku stretnutiu všetkých troch hlavných postáv a zároveň sa tu aj celé dianie zastavuje. Piata polhodina opätovne posúva príbeh a posledná polhodina je finálne zúčtovanie. Viacerí ľudia by sa mohli pozastavovať nad tým, že prečo trvá až hodinu, kým sa príbeh dostane ku hlavnej dejovej linke. Odpoveďou nie je len, že to slúži na zoznámenie sa s postavami a ich charaktermi, ale tiež aj vzťahmi, aké majú medzi sebou. Dôležitú úlohu tu zohráva aj réžia. Pod iným režisérom by zrejme hodinový prológ pôsobil nudne a zdĺhavo, avšak Leone to vedel podať nesmierne pútavo a zaujímavo pre divákov.
No nielen to, ale aj tá trojhodinová dĺžka tu ubehne pomerne rýchlo, pričom mnohokrát počas deja, nie teda len pri finále, vie držať diváka v napätí. Rovnako, ako aj v minulých dvoch častiach, tak aj tu Leone využíva cynický humor (vzájomné „doberanie sa“ Tuco-Blondie, scéna s majiteľom obchodu so zbraňami a niekoľko ďalších humorných hlášok a scén), no tentoraz k nim režisér pridal aj viacero dramatických momentov. Dochádza tu striedaniu vážnych dramatických a komediálnych vtipných scén. Dramatické pasáže (Angel Eyes v pevnosti Konfederácie, Tuco a jeho rozhovor s vlastným bratom, „pobyt“ vo väzenskom tábore Únie alebo boj o most) pridávajú tomuto filmu nielen na vážnosti, ale vojnové scény tu poukazujú už na spomínané vojnové hrôzy, útrapy a nezmyselnosť vojny. Týmito dramatickými scénami sa trojka líši od jednotky a dvojky, ktoré síce tiež obsahujú akciu, humor alebo napätie, avšak väčšia dráma im chýba.
Pridanie drámy tu bolo prospešné, pretože film funguje, ako po dobrodružno- zábavnej stránke, ktorá je príznačnou pre Spaghetti Westerny, tak aj po tej dramatickej stránke. Leone už v ďalšom svojom projekte, ďalšom Spaghetti Westerne, s názvom C'era una volta il West (1968), drámu ešte viac rozvinul a vytvoril tým svoj najvážnejší western v kariére. Najväčšou prednosťou Il buono, il brutto, il cattivo (1966) je réžia, ktorá to celé nielenže drží pokope, ale prichádza tu aj s originálnymi nápadmi. Vytvoriť skoro trojhodinový film, ktorý nemá žiadnu zbytočnú dejovú odbočku alebo zbytočnú scénu, ale je nesmierne napínavý a pútavý, si zaslúži uznanie. Leone si však obdiv zaslúži aj za to, že sa vytvoril originálny mix komédie a drámy, ktorá funguje, ako v humorných, tak aj vo vážnych scénach. Vzhľadom na dej tu má vloženie dramatických scén svoje miesto a aj opodstatnenie, čo ho zároveň odlišuje od prvých dvoch častí.
Je až neuveriteľné, že ide o tretiu časť a režisér znovu dokázal, oproti druhej, ale aj prvej časti, zdvihnúť latku kvality ešte vyššie. Je pôsobivé sledovať, ako sa Leone, počas troch filmov, ktoré vznikli v priebehu troch rokov, profesijne rozvíjal a ako napredoval. Za tú krátku dobu dokázal zmeniť nielen Spaghetti Western, avšak takisto aj celý westernový žáner a ovplyvnil veľké množstvo režisérov po celom svete. Vyzdvihnúť tu treba taktiež prácu s emóciami, keď vtipné scény pobavia a vážne zase prinútia diváka zamyslieť sa. Oceniť sa musí aj samotný príbeh, ktorý je originálny svojim spracovaním, v ktorom sa trojica postáv usiluje nájsť skryté zlato, pričom sa navzájom podrážajú a nedôverujú si. Nájsť nejakú slabinu v tomto filme by bolo náročné, lebo tu nie je čo vytknúť, Leone ho totiž doviedol až do dokonalosti, pričom, ako záverečná časť trilógie ide o vyvrcholenie, ktoré nesklamalo, ale presne opačne, prekonalo všetky očakávania.
Najvýraznejšími postavami sú tu tri. Prvým je lovec odmien, Muž bez mena, prezývaný Blondie (Blondiak), pre jeho svetlé vlasy, ale zároveň je tu označovaný aj, ako Dobrý (Il buono). Má cynický sarkastický humor, je málovravným, je veľmi zručným v používaní zbraní, fajčí krátke úzke cigary (cigarillo) a je neoholený. K zelenému ponču, ktoré mal oblečené v prvých dvoch častiach, sa ešte len „dopracuje“, lebo táto tretia časť sa dejovo odohráva pred tými dvomi. Ďalším je nájomný vrah, prezývaný Angel Eyes, ktorý je tu označovaný aj, ako Zlý (Il brutto). Je neľútostný, vzbudzuje rešpekt, ale aj strach a vždy dokončí prácu, za ktorú mu zaplatili. Posledným je Tuco, ktorý je tu označovaný aj, ako Škaredý (Il cattivo). Je to mexický bandita, prefíkaný, ale je to aj komická postava. Tuco je jediným, o ktorom sa diváci dozvedia najviac, o jeho rodine (brat) a o jeho minulosti. Zvyšné postavy tu takisto majú svoje miesto, no ich význam je tu iba malý.
Celkovo sa jedná o najlepší Spaghetti Westernov, ďalej je to aj vôbec jeden z najlepších westernov a zároveň ide o jedno z najlepších režisérových filmov. Technická stránka je tu na najvyššej možnej úrovni. Prekrásne exteriérové zábery Španielska, vizuálne veľmi podmanivá a výrazná kamera a napokon aj dosť bohatá výprava, robia z tohto Spaghetti Westernu, ojedinelý počin. Príbehu nie je čo vytknúť, ale naopak, všetko je tu podstatne lepšie a na vyššej úrovni spracované, než v jednotke a v dvojke. Od originálne podaného a spracovaného príbehu, cez prácu s emóciami a pridaním drámy, až po samotnú réžiu. Jedinečným sú aj postavy, ktoré síce majú rozdielne a svojské charaktery, ale spája ich, že všetci traja majú pochybnú morálku, keďže ich zaujíma iba zlato a sú ním posadnutí. Každopádne kvôli ceste troch postáv za zlatom je to sčasti aj road movie a sčasti je to aj vojnový film, ktorého dej sa odohráva na pozadí vojnového konfliktu.
HERCI a HUDBA
Clint Eastwood v jednej zo svojej najznámejších a životných úloh si tu vystačí, rovnako, ako v jednotke a v dvojke, iba s minimálnym hereckým prejavom (výraz jeho tváre, jeho výzor, jeho hlášky a jeho cynický sarkastický humor). Lee Van Cleef tu svojim hereckým prejavom pôsobí rovnako tajomne, ako v dvojke, navyše v trojke k tomu ešte pridáva aj rešpekt a strach, ktorý vďaka jeho prejavu vzbudzuje jeho postava. Cleef je však na tom rovnako, ako Eastwood, keď aj on si vystačí len s minimálnym hereckým prejavom. Je to Eli Wallach, ktorý tu má, kvôli svojej postave, najväčšiu možnosť herecky sa presadiť a vyniknúť. Táto postava mu náramne sadla a ide o jednu z jeho najlepších úloh. Pôsobí v nej prirodzene a je veľmi presvedčivý. Strháva na seba pozornosť a právom si tak celý film, vo veľkej miere, kradne pre seba. Z ostatných hercov sa tu ešte výraznejšie herecky dokázali prejaviť Mario Brega a Luigi Pistilli, obaja v menších úlohách.
Hudbu k filmu zložil Ennio Morricone a spolu s C'era una volta il West (1968), ide o jedno z jeho najlepších hudobných skóre v kariére. Jeho originálne a výrazné skladby tu obsahujú streľbu zbrane, pískanie alebo jódlovanie. Hlavná téma, Il buono, il brutto, il cattivo (titoli), obsahuje zvuky pripomínajúce zavýjanie kojota, ale krátka pasáž z nej sa využila aj v priebehu filmu pre ústredné trio postáv, pričom pre každú postavu použil Morricone iné uchopenie: flauta (Blondie), okarína (Angel Eyes) a ľudské hlasy (Tuco). V skladbe L'estasi dell'oro použil Morricone zase klavír, klarinet a bicie. Skladby, ktoré tu Morricone skomponoval perfektne reflektujú, ako dobrodružno-westernové motívy, tak aj tie dramaticko-vojnové. Je v nich cítiť a počuť humor, ale aj napätie (finálny stret) a smútok (vojnové hrôzy alebo zajatecký tábor). Za najlepšie skladby tu pokladám štyri: Il buono, il brutto, il cattivo (titoli); Il forte; L'estasi dell'oro; a Il triello.
HODNOTENIE
99%
[1] Po skončení nakrúcania tohto Spaghetti Westernu odkúpili komparzisti, ktorí si tu zahrali, od filmárov kulisy tohto westernového mesta a pretvorili ho na zábavný park s názvom Mini Hollywood. V súčasnosti sa však volá Oasys.
[2] Do tejto skupiny patria tiež aj: Back to the Future Trilogy: Back to the Future (1985), Back to the Future Part II (1989) a Back to the Future Part III (1990), The Before Trilogy: Before Sunrise (1995), Before Sunset (2004) a Before Midnight (2013), The Lord of the Rings Trilogy: The Lord of the Rings: The Fellowship of the Ring (2001), The Lord of the Rings: The Two Towers (2002) a The Lord of the Rings: The Return of the King (2003) alebo The Dark Knight Trilogy: Batman Begins (2005), The Dark Knight (2008) a The Dark Knight Rises (2012).