The Breakfast Club (1985)

   Teen film (Tínedžerský film) je subžáner drámy, komédie a muzikálu, ktorý sa výlučne zameriava tínedžerov, mladistvých alebo mladých dospelých. Filmy tohto podžánru sa zväčša odohrávajú na stredných a vysokých školách alebo sú v nich postavy, ktoré majú stredoškolský alebo vysokoškolský vek. Príbeh týchto filmov sa venuje témam, ako sú: dospievanie, snaha zapadnúť medzi rovesníkov, šikanovanie zo strany rovesníkov, prvé lásky, rebélia tínedžerov, ich konflikty s rodičmi, resp. odcudzenie sa, puberta, alkohol, drogy a iné nelegálne látky, večierky, panenstvo, tehotenstvo a rôzne odkazy na dobovú pop kultúru. Typickým pre teen film je aj dôraz na stereotypy a sociálne skupiny. Medzi tie najčastejšie používané stereotypy patria: športovec, roztlieskavačka, rebel, vyvrheľ, samotár, nové dievča/nový chlapec alebo aj zahraničná študentka/zahraničný študent. Jedným z najlepších takýchto filmov je práve aj The Breakfast Club (1985).

STORY LINE

   Prvé takéto filmy sa objavujú už v 20-tych a 30-tych rokoch 20-teho storočia, ako napr.: The Flapper (1920), Wild Boys of the Road (1933), Finishing School (1934), Reefer Madness (1936) alebo A Family Affair (1937). Širšie rozšírenie teen filmu prišlo až v 50-tych a 60-tych rokoch, kedy vznikli snímky, ako: The Wild One (1953), Blackboard Jungle (1955), Rebel Without a Cause (1955), Rock Around the Clock (1956), Jailhouse Rock (1957), King Creole (1958) alebo aj Splendor in the Grass (1961), West Side Story (1961), A Hard Day's Night (1964), To Sir, with Love (1967), Romeo and Juliet (1968) alebo Last Summer (1969). Tento subžáner sa však v 50-tych a 60-tych rokoch ešte len formoval a do tej súčasnej podoby sa ho podarilo zadefinovať až v nasledujúcich desaťročiach.

   Stalo sa to v 70-tych a 80-tych rokoch, keď vznikli diela, ako: The Last Picture Show (1971), American Graffiti (1973), Cooley High (1975), Saturday Night Fever (1977), Big Wednesday (1978), Grease (1978), National Lampoon's Animal House (1978), Breaking Away (1979), Over the Edge (1979), The Wanderers (1979), The Warriors (1979) alebo tiež aj Fame (1980), My Bodyguard (1980), Fast Times at Ridgemont High (1982), Bad Boys (1983), Flashdance (1983), Risky Business (1983), The Outsiders (1983), Footloose (1984), Revenge of the Nerds (1984), Sixteen Candles (1984) alebo The Karate Kid (1984). Trend pokračoval aj v roku 1985, kedy sa v kinách objavili: Better Off Dead... (1985), Real Genius (1985), The Goonies (1985), The Sure Thing (1985), Weird Science (1985), Young Sherlock Holmes (1985) alebo The Breakfast Club (1985).

   Technické spracovanie je tu, vzhľadom na nízky rozpočet (1 milión dolárov) a aj na fakt, že celé dianie sa odohráva iba v jednej budove školy, na dosť slušnej úrovni. Najviac tu treba vyzdvihnúť samotné prostredie, v akom sa táto zápletka odohráva. Celé dianie je totiž situované výhradne do interiérov jednej strednej školy, ktoré vôbec neopustí. Bolo to práve umiestnenie deja na jedno miesto a s tým takisto súvisiaci nižší rozpočet, ktoré filmové štúdio Universal Pictures presvedčili, aby napokon súhlasili s týmto projektom. Nakrúcanie, ktoré začalo na konci marca 1984 a skončilo v máji, prebiehalo na strednej škole Maine North High School, v americkom meste Des Plaines, v štáte Illinois, ktorej názov bol vo filme zmenený na Shermer High School a ktorá bola zatvorená už od mája 1981. Umožnilo to štábu nerušene, bez časového obmedzenia a voľne filmovať po škole, pričom ju mohli celú využívať a upravovať si ju podľa svojich potrieb.

   Napríklad knižnica v Maine North High School považovali filmári za príliš malú a preto postavili skoro úplne identickú, no oveľa väčšiu repliku tejto knižnice v telocvični školy. Nakrúcanie v reálnych priestoroch školy, ktoré boli navyše ešte vo výbornom stave (od jej zavretia ubehli len tri roky), to iba zvýšilo uveriteľnú atmosféru, ktorú sa štáb snažil navodiť. Priestory tejto školy využil režisér, John Hughes, tiež aj pre interiérové zábery u nasledovného diela, Ferris Bueller's Day Off (1986). Obe snímky pritom vznikali súčasne, aby sa ušetril čas a peniaze. Zmieniť musím aj kameru, ktorú tu mal na starosti Thomas Del Ruth. Jeho kamera na seba nestrháva pozornosť diváka experimentálnymi alebo náročnými zábermi, ale je pokojná, ak sú aj postavy v pokoji a je pohyblivá, ak sa aj postavy pohybujú (po škole alebo v knižnici, kde sa zväčša nachádzajú). Vďaka tomu to vytvára dojem, ako keby tam bol divák spolu s nimi.

   Po príbehovej stránke je ústrednou témou celého filmu zápasenie tínedžerov s rodičmi, aby im porozumeli a pochopili ich, avšak zároveň je to tiež aj o vzájomnom porozumení tínedžerov medzi sebou, aby spolu nebojovali a nevyhraňovali sa navzájom, lebo všetci zápasia s rovnakými problémami. Tým sú nielen ich rodičia, ale aj ich učitelia a autority vo všeobecnosti, ktoré kladú na nich veľké nároky a majú od nich veľké očakávania, že budú úspešní v škole, ale budú poslúchať aj doma. Tínedžerský vek však predstavuje to obdobie v živote človeka, kedy sa viac riadi svojimi emóciami, než rozumom. Na jednej strane sa tak mladí ľudia nechajú veľmi ľahko ovplyvniť kamarátmi, spolužiakmi alebo svojimi vzormi, nechajú sa strhnúť davom, konajú neuvážene a prudko alebo aj skúšajú zakázané veci, ako sú alkohol, cigarety, drogy alebo sex, avšak na druhej strane vnímajú veľmi citlivo aj tlak, ktorý na nich vytvárajú ich rodičia alebo učitelia.

   Tento ich tlak však môže vyústiť, či už do otvorenej rebélie voči autoritám, do frustrácie, ktorá môže viesť k šikanovaniu (fyzickému aj psychickému) „slabších“ študentov, ktorí sa nemôžu, resp. nevedia brániť alebo až do samovraždy, kedy ten tlak už dotyčná osoba jednoducho nemôže vydržať. Veď aj to, že sa hlavná pätica študentov ocitla celú Sobotu po škole je dôsledkom tohto tlaku a ich komplikovaných vzťahov s rodičmi (otec vládne doma tvrdou rukou, otcovi záleží iba na športových výsledkoch, rodičia ignorujú dieťa, rodičia sa rozvádzajú a robia si navzájom zle alebo zase rodičom záleží len na študijných výsledkoch). Každý zo študentov je tam z určitého dôvodu, ktorý má súvis práve s týmto (spustenie požiarneho poplachu a strhávanie pozornosti na seba, šikanovanie slabších, rodičia ju ignorujú a tak príde do školy aj v Sobotu, chodenie poza školu cez vyučovanie alebo prinesenie zbrane a uvažovanie o samovražde).

   Napriek tomu, že vyhlasujú, že oni budú úplne iní rodičia, ako sú tí ich, tak je to len ich predstava, ktorú sa im v budúcnosti zrejme nepodarí až tak naplniť, lebo vtedy už môžu uvažovať inak, svoje však nebude zohrávať len čas, ale tiež aj spoločnosť a jej konvencie, ktoré ich môžu ovplyvňovať. Je to vidieť už teraz, keď všetci piati síce navštevujú tú istú školu, ale vôbec sa nepoznajú. „Existujú“ totiž len vo svojich skupinách, resp. školských komunitách alebo tu „prežívajú“ osamote. V prípade týchto skupín, resp. komunít však platí, že sú viac-menej uzavreté a nedochádza k interakcii s ostatnými skupinami, resp. komunitami. Toto zaradenie do týchto jednotlivých skupín, resp. komunít prebieha na základe spoločných školských alebo mimoškolských aktivít alebo záujmov. Je to pritom veľmi typické práve pre americké stredné školy. Táto pätica študentov je však donútená byť spolu a počas toho sa navzájom spoznávajú.

   Dozvedajú sa vzájomne o sebe nielen informácie o ich samotných alebo o ich rodičoch, ale aj veci, ktoré by im inak, za iných okolností, ani nepovedali. Zo začiatku sa poriadne nepoznajú, ale postupne sa z nich stávajú priatelia. Napriek tomu, že medzi nimi vznikli putá, tak ich priateľstvá budú v Pondelok, keď sa opäť začne školský týždeň, podrobené skúškam. V tomto sa opäť prejavuje svet dospelých, keď väčšina z nich sa nebude vedieť „oslobodiť“, resp. „vymaniť“ zo svojich skupín/komunít. Sú totiž len dve možnosti, buď budú svojich nových priateľov ignorovať alebo sa s nimi normálne budú baviť a ostatní členovia ich skupín/komunít si ich budú doberať, robiť z nich srandu alebo ich dokonca z týchto skupín/komunít môžu vylúčiť. Nie sú to už deti, avšak nie sú ešte ani dospelými ľuďmi. Nachádzajú sa vo veku, keď ich emócie najviac formujú a aj ovplyvňujú. Viacerí tínedžeri v tomto období častokrát veľmi rýchlo a predčasne dospievajú.

   Scenárista, producent a režisér The Breakfast Club (1985), John Hughes, bol v 80-tych rokoch najdôležitejšia osobnosť teen filmu, ktorá veľmi významne ovplyvnila jeho ďalšie smerovanie a vývoj. Hughes dokázal tento subžáner nielen priblížiť tínedžerom, hlavne však študentom stredných a vysokých škôl, ale zároveň ho priblížil aj dospelým. V prípade tínedžerov Hughes nezachytil ich študentský život a zábavu, ktoré spracovali už predtým teen filmy, ale zameral sa oveľa viac na ich emočnú stránku, komplikované vzťahy s rodičmi a zložité vzťahy, ktoré majú medzi sebou navzájom, pričom išiel oveľa hlbšie do ich samotného vnútra (ich emócie a psychika), čo prežívajú vo svojom vnútri, čo cítia a čo ich trápi. V prípade dospelých Hughes zase ponúkol rodičom pohľad na to, ako ich deti vnímajú, ako sa im môžu odcudziť a aké veľké nároky kladú rodičia na svoje deti, ale zároveň dospelým pripomenul, aké to bolo, keď oni boli tínedžeri.

   Hughes, ktorý režisérsky debutoval len rok predtým, tínedžerskou komédiou Sixteen Candles (1984), uveriteľne spojil v The Breakfast Club (1985) drámu a komédiu, pričom je to práve tento fungujúci mix drámy a komédie, ktorý divákov pobaví a donúti ich aj zamyslieť sa. Toto striedanie humorných a vážnych scén je obzvlášť účinné, keďže umožňuje divákom si na chvíľu „vydýchnuť“ od dusnej atmosféry a dramatických chvíľ, ktoré sú plné rôznych emócií (slovná konfrontácia medzi žiakmi, rozhovory o vzťahoch s rodičmi alebo záverečné posedenie v kruhu a úvahy nad tým, čo sa stane v Pondelok). Vzhľadom na to, že skoro celé dianie je situované prevažne len do jednej miestnosti, do knižnice, tak tých 97 minút je spracovaných veľmi pútavo, keďže neustále sa niečo deje a ubehnú vcelku rýchlo, až má človek pocit, že by zniesol aj dlhšiu minutáž. Otázkou je, či by tým potom tento film nestratil na svojom tempe.

   Každá z piatich hlavných postáv predstavuje rozdielny charakter (inteligent, športovec, cvok, princezná a darebák). Odlišujú sa svojim správaním, oblečením, výzorom, ale tiež aj skupinou/komunitou do ktorej patria. Spoločným však majú to, že každý jeden z nich má problémy, resp. zápasí s rodičmi, každý z nich ocitol po škole z frustrácie, ktorú má nielen z domu, ale aj zo školy a každý jeden z nich sa dostal po emočný a psychický tlak, s ktorým sa snaží vyrovnať svojsky. Na týchto postavách: Brian Johnson, Andrew Clark, Allison Reynolds, Claire Standish a John Bender je najlepšie to, že každý divák sa, či už s jednou alebo z viacerými, dokáže stotožniť a pripomenú mu jeho vlastné školské časy. Pozoruhodným je, že tieto postavy sú na prvý pohľad tak strašne odlišné, ale pri hlbšom skúmaní, toho majú naopak tak veľa spoločného. Tieto ich vzájomné rozdiely sa medzi nimi v priebehu diania postupne stierajú.

   Týchto päť postáv by mohlo existovať samostatne (ak by o každom nakrútili film), avšak spolu vytvárajú jednu súdržnú a fungujúcu skupinu, ktorá je aj takou reprezentatívnou vzorkou nielen vtedajších, ale aj dnešných tínedžerov a študentov stredných a vysokých škôl. Tieto charaktery pritom časom nezostarli, ale sú nadčasovými a sú aktuálnymi aj dnes. Zástupca riaditeľa, Richard Vernon, je na jednej strane autoritatívnou postavou, ktorá je zovšeobecnením všetkých rodičov, učiteľov a iných autorít, ktoré sú príkladom nepochopenia tínedžerov a študentov, kladenia až príliš veľkých očakávaní na nich, ale aj ignorovania ich vnútorných pocitov a tým, čím prechádzajú, ale na druhej strane ide o komickú postavu, z ktorej si robia študenti srandu a to aj preto, že on sám už zabudol, aké to bolo, keď bol v ich veku. Za najväčšiu slabinu postáv sa dá pokladať záver, najmä nerealistické a zbytočné vsunutie romantiky a vytvorenia vzťahov.

   Celkovo sa jedná o výbornú komediálnu drámu, avšak ide takisto aj o jeden z najlepších teen filmov a zároveň je to taktiež najlepší režisérov film. Vďaka svojmu jednoduchému technickému spracovaniu (jedna miestnosť v škole a kamera) je atmosféra napínavejšia a zaujímavejšia. Svojim príbehovým uchopením ide o fungujúci a vydarený mix drámy a komédie, v ktorom rozhodne nie je núdza o emócie a ktorý ponúka realistický pohľad na svet tínedžerov a do ich vnútra. Postavy sú zaujímavé, ako pre svoju vekovú skupinu, tak aj pre dospelých a každý jeden divák sa s jednou alebo s viacerými dokáže stotožniť. Najväčšou slabinou je spomínané nerealistické a úplne zbytočné vytvorenie „umelých“ vzťahov, hlavne, keď sa niektoré z týchto postáv spolu len pár minút predtým pohádali. Táto pridaná romantika v závere uberá na dovtedy uveriteľnosti a škodí. Stačilo by, ak by všetci zostali priatelia, nemuseli sa hneď vytvárať vzťahy.

HERCI a HUDBA

   Všetci herci z tej ústrednej päťky (Emilio Estevez, Anthony Michael Hall, Judd Nelson, Molly Ringwald a Ally Sheedy) boli trefne obsadení. Nepredvádzajú síce veľké herecké výkony, ale všetci sa skvele hodia sa do svojich úloh. Najdôležitejšie je však to, že medzi nimi funguje vzájomná chémia, jeden druhého vhodne dopĺňajú a vo svojich postavách veľmi pôsobia prirodzene, takže divák im tých tínedžerov ľahko uverí, pričom Estevez, Nelson a Sheedy mali už dobe nakrúcania 22, resp. 25 rokov. Paul Gleason zase naopak nebol až takou vhodnou voľbou podľa mňa. Určite to bol režisérsky zámer, aby pôsobil komicky prevažnú časť filmu, ale myslím si, že to skôr chcelo herca, ktorý by vzbudzoval väčší rešpekt. V tomto ohľade ma napadajú mená, ako: John Hurt, Martin Sheen alebo Terence Stamp, ktorí majú aj väčšiu charizmu, než Gleason a úplne inak by to vyzeralo, keby si z nich zápletka a postavy robia srandu a žarty.

   Hudbu k filmu zložil Keith Forsey, ktorý vo filmoch debutoval len rok predtým, keď sa podieľal na skladaní piesne k filmu Flashdance (1983) a neskôr aj ku Beverly Hills Cop (1984) alebo Ghostbusters (1984). Zmena nastala až u The Breakfast Club (1985), kde už nemal skomponovať iba jednu pieseň k filmu, avšak dostal tu na starosť celú hudbu. Skladby, ktoré tu vytvoril sa síce ku tínedžerom a ku školskému prostrediu hodia a v samotnom filme fungujú, avšak, mňa osobne, žiadna z týchto piesní nezaujala a všetky mi prišli také nudné, o ničom a bez života. Myslím, že oveľa lepším by bolo, ak by sa režisér rozhodol len prevziať nejaké dobové piesne z prvej polovice 80-tych rokov a dať ich do celého filmu. Podľa môjho názoru by tu tieto piesne pôsobili lepšie, než tie, ktoré zložil Forsey.

HODNOTENIE

85%