Filmové recenzie: Lethal Weapon (1987)

Buddy film je subžánrom akčného, dobrodružného a komediálneho žánru, v ktorom sa dvaja ľudia spoja pri nejakom dobrodružstve, pátraní alebo výlete. Tieto dva charaktery sú však vo vzájomnom kontraste a odlišujú sa od seba rôznymi faktormi: svojou farbou pleti (beloch a černoch), pohlavím (muž a žena), povahou (nervák a pokojný), zázemím, z ktorého pochádzajú (bohatý a chudobný) alebo vekom (mladý a starý). Priateľstvo je medzi týmito dvoma ľuďmi kľúčovým v tomto subžánri, pričom v priebehu zápletky sa medzi nimi ich priateľstvo ešte viac upevňuje. Buddy film sa najčastejšie zameriava na mužskú dvojicu.[1] Existujú však aj tzv. Female buddy film, ktoré sa sústreďujú na ženské dvojice[2] a je to jedna z podkategórií buddy filmu. Ďalšou podkategóriou je aj tzv. Buddy cop film, ktorého najznámejším titulom je akčné krimi Lethal Weapon (1987).

STORY LINE

Buddy film, ako podžáner, je typickým predovšetkým pre americkú filmovú tvorbu, kde v 20-tych až 60-tych rokoch dominovali rôzne komediálne dvojice, ako Laurel a Hardy (Stan Laurel a Oliver Hardy) alebo Abbott a Costello (Bud Abbott a Lou Costello), ktoré sa objavili vo viacerých komédiách alebo paródiách. Mužská dvojica sa však dala využiť aj inak, než len komediálne. Dôkazom toho bol japonský režisér Akira Kurosawa a jeho noir Nora inu (1949), ktorý je prvý buddy cop film, má vážny tón a jeho hrdinami sú dvaja detektívi, starší skúsenejší a mladší začínajúci. Trvalo až 18 rokov kým nevznikol ďalší významný, teraz už americký, buddy cop film In the Heat of the Night (1967), kde sa obaja predstavitelia zákona líšia svojou farbou pleti (šerif je beloch a detektív je černoch). Od tejto chvíle sa buddy cop film začína vyčleňovať od buddy filmu.

Buddy cop film sa vyčlenil až do takej miery, že si vytvoril vlastné pravidlá, resp. vlastnú definíciu. Takýto typ diel by sa dal charakterizovať, ako snímky, v ktorých je, buď jeden z dvojice alebo aj obaja, policajt alebo detektív. Obaja majú veľmi odlišné a protichodné povahy, no kvôli vyšetreniu zločinu alebo porazeniu zločincov sú nútení spolupracovať, pričom sa počas neho jeden od druhého učia. Jeden môže byť „divoký“ a druhý pokojný alebo jeden môže dodržiavať policajné zákony a druhý ich môže ohýbať, dokonca rovno prekračovať. Jeden z dvojice môže mať taktiež aj odlišnú farbu pleti (aziat, beloch alebo černoch) alebo vek (mladý a starý). Ten najväčší úspech sa dostavil až v 80-tych rokoch snímkami, ako 48 Hrs. (1982), Beverly Hills Cop (1984) alebo Running Scared (1986), no najznámejšou z nich je dnes práve Lethal Weapon (1987).

Technické spracovanie je tu na vysokej úrovni. Vyzdvihnúť je treba predovšetkým akciu a kameru. Akčných scén je tu, vzhľadom na 110 minútovú dĺžku, celkom dosť. Väčšinou ide o malé akčné scény, ktorých úlohou je, najmä v prvej hodine, udržať dynamiku deja a nastavené tempo. V tejto prvej hodine je to, pre diváka, veľmi atraktívne spracované. Dochádza tu k striedaniu akčných a dramatických scén. Zatiaľ čo, tie dramatické scény posúvajú príbeh a postavy, tak akčné scény zase v sebe, okrem samotnej akcie, majú aj humor, napätie alebo oboje (samovrah). Tvorcovia sa v celom filme spoľahli na menšiu akciu, čo len pridáva na uveriteľnej atmosfére. Na miesto prehnane veľkej a nereálnej, vsadili viac na realistické uchopenie čo sa im aj vyplatilo. To isté platí aj pre druhú časť. Ak teda niekto očakával veľké akčné finále, tak bude sklamaný.

Túto druhú časť však urobili tvorcovia tiež po akčnej stránke veľmi originálne a svojsky. Záverečná polhodina, od stretnutia v púšti, až po bitku pred domom, sa dá pokladať za jednu dlhú a súvislú akčnú scénu. Na prvý pohľad sa to možno nezdá, avšak ak sa divák pozerá pozorne, tak si môže všimnúť, že za týchto skoro až 30 minút, je akcia prerušená iba minimálne. Akcia, ktorá je v tomto filme prítomná, je dostačujúcou, je uveriteľnou, pútavou a prehnané alebo veľké akčné scény by samotnému deju uškodili, než pomohli. Kamera zaujme zase tým, že obzvlášť pri akčných scénach, nie je statická, ale pohybuje sa spolu s postavami alebo ponúka zábery z pohľadu prvej osoby (pri záverečnej bitke). Mnohé scény sú nakrútené z veľmi blízka, vďaka čomu pôsobia tieto akčné scény oveľa presvedčivejšie a sú viac živšie.

Po príbehovej stránke treba povedať, že tento nie je len buddy cop film, ale mnohí ľudia ho považujú aj za Vianočný film. Zväčša, ak sa povie Vianočný film, tak sa vybavia rôzne drámy, komédie, rodinné, romantické a rozprávky (hrané alebo animované). Všetky tie ostatné diela, ktoré majú odlišné žánre sú tzv. netradičné Vianočné filmy[3], kam patrí aj táto snímka a to svojim situovaním zápletky do Vianočného obdobia. Scenárista filmu, Shane Black, ho napísal v polovici roku 1985, pričom chcel vytvoriť „mestský“ western, v štýle akčného krimi thrilleru Dirty Harry (1971). Black uviedol, že jeho prvý scenár bol oveľa temnejší a boli v ňom aj väčšie akčné scény, než vo výslednej podobe (v závere mala byť veľká naháňačka medzi helikoptérou a kamiónom, plným kokaínu, ktorý mal explodovať). Podľa vlastných slov však Black tento prvý scenár neznášal.

Neskôr ho prepísal do skoro takej podoby, ktorá sa nakoniec aj použila. Bol to pre neho jeden z prvých scenárov, ktoré vytvoril a po uvedení v kinách išlo aj o jeho scenáristický debut. Po jeho úspechu napísal niekoľko scenárov alebo ich pomáhal vylepšiť.[4] Neskôr mohol aj režíroval.[5] Jeho scenár k Lethal Weapon (1987) sa veľmi páčil výkonnému riaditeľovi filmového štúdia Warner Bros., ktorým bol vtedy Mark Canton. Nasledovali producent Joel Silver a režisér Richard Donner, ktorým sa jeho scenár tiež páčil a chceli na ňom pracovať. Donner celovečerne debutoval priemernou drámou X-15 (1961), po ktorej prišli dve priemerné komédie Salt and Pepper (1968) a Twinky (1970), aby po nich nasledoval jeden z najlepších hororov vôbec, The Omen (1976). Jeho kariéra je zaujímavá tým, že sa v nej striedali priemerné filmy[6] s tými kvalitnými.[7]

V prípade Lethal Weapon (1987) možno povedať, že spoločne s The Omen (1976), patria k jeho najlepším filmom. Je to nielen vďaka samotnému deju, ale tiež aj zásluhou vlastných schopností. Samotná zápletka predstavuje typicky odlišnú dvojku detektívov, ktorí sú rozdielny: farbou pleti (beloch a černoch), vekom (starší a mladší), ale dokonca aj sociálnym statusom (jeden žije v prívese a druhý v rodinnom dome a dokonca vlastní aj loď). No najväčším protikladom sú vo svojich povahách. Jeden z nich koná unáhlene, riadi sa svojimi emóciami, má samovražedné sklony, ovláda bojové umenie a vie účinne narábať so zbraňami. Druhý z nich je naopak rozvážny, riadi sa rozumom, chce si užívať život (teší sa na penziu), neovláda žiadne bojové umenie a účinne vie používať len svoju zbraň a aj to len do určitej vzdialenosti (vzhľadom na svoj vek).

Protikladmi sú aj v osobnom živote. Jeden z nich len nedávno prišiel o svoju manželku. Druhý z nich má opačne veľkú rodinu (ženu a tri deti). Napriek tomu, že sú tu humorné narážky na vek, tak farba pleti a sociálny status nie sú v dialógoch prítomné. Scenárista vytvoril skvelý mix akcie, drámy a humoru. Akčné scény sú napínavé a zaujmú. Drámu tu nepredstavuje len hlavná dejová linka, ale aj vývoj oboch charakterov hlavný postáv, ich spoločné scény (počas vyšetrovanie alebo pri spoločnej večeri s rodinou) a hľadanie cesty k tomu druhému. Humor tu slúži nielen na odľahčenie vážnych scén, ale aj naozaj vie pobaviť, či už vtipnými hláškami alebo scénami. Jedným z problémov buddy filmov a aj buddy cop filmov je to, že nedokážu vhodne skombinovať akciu, resp. dobrodružsvo s drámou a komédiou. Väčšinou jedna z tých troch zložiek je v úzadí.

V prípade Lethal Weapon (1987) to našťastie neplatí, lebo ide o vyvážený mix akcie, drámy a humoru. Akcie je tu viac než dostatok, dráma ju vyvažuje a humor je prítomný skoro všade, ako počas akčných scén, tak aj u tých vážnejších (vzájomné podpichovanie sa). Mohlo by sa zdať, že Black mal pri tomto scenári len začiatočnícke šťastie, resp. išlo o náhodu, ale o 4 roky neskôr, u The Last Boy Scout (1991), vytvoril ďalší vynikajúci buddy cop film, v ktorom s akciou a humorom (drsnejšie vyobrazenie násilia a drsnejší humor) zašiel ešte ďalej. No a v takomto type filmov pokračoval aj potom, u Kiss Kiss Bang Bang (2005) a The Nice Guys (2016). Nie je to však len Black, ale aj Donner, ktorý má rovnako veľký podiel na tom, že na kvalite. Scenár totižto treba vedieť preniesť aj na plátno. Emócie, napätie a to, že ide o fungujúci celok je jeho zásluha.

Martin Riggs a Roger Murtaugh sú jednou z najlepších filmových dvojíc detektívov, aká sa kedy na plátne objavila. Obaja majú veľmi svojské a zároveň rozdielne povahy. Mohli by existovať aj samostatne, ale už by to nemalo ten správny efekt. Práve ich spojenie tu dodáva príbehu potrebnú drámu, ale aj humor. Najväčšou prednosťou týchto postáv je to, že pôsobia uveriteľne, nie sú to klasickí drsní detektívi, ale dvaja ľudia, ktorí pracujú a ako bežní ľudia, tak aj oni majú svoje každodenné radosti a starosti, či už v práci alebo doma (Riggs a jeho osobné problémy, Murtaugh a jeho rodina). Častá chyba buddy cop filmov je, že sa sústreďujú hlavne na ústrednú dvojicu. Hlavný zloduch/zloduchovia sú nevýrazní a v úzadí. V tomto filme to spĺňa len generál Peter McAllister, lebo jeho pravá ruka, tajomný „pán Joshua“, naháňa strach a vzbudzuje rešpekt.

Celkovo sa jedná o výborný akčný krimi thriller, je to taktiež aj jeden z najlepších buddy cop filmov a takisto aj, spoločne s hororom The Omen (1976), ide o jeden z najlepších režisérových počinov. Výbornú technickú stránku, predovšetkým však akciu a kameru, tu vhodne doplňuje vyrovnaný a fungujúci mix drámy a komédie, hlavná dvojka postáv a ich hereckí predstavitelia. Slabinou je hlavný zloduch, jeho herecké obsadenie a malé náhody, ktoré sa tu vyskytujú (ľudia umierajú zásadne vtedy, keď je tam hlavná dvojica alebo v závere pán Joshua miesto úteku von z mesta zamieri tak, kde to každý očakáva. Tento film je zároveň najlepšou časťou tejto akčnej série, keďže tie ďalšie sa jej, svojou kvalitou, nevyrovnajú.[8] Na ďalších pokračovaniach sa režisérsky opäť podieľal Donner, ale Black už nie, hoci napísal aj scenár k dvojke, ale ten štúdio odmietlo.

HERCI a HUDBA

Mel Gibson a Danny Glover sú vo svojich úlohách vynikajúci. Pôsobia v nich uveriteľne, perfektne sa hodia k týmto postavám a ich vzájomná chémia medzi nimi funguje priam dokonalo. Obaja pred nakrúcaním prešli intenzívnym fyzickým tréningom na kondíciu, naučili sa profesionálne používať zbrane a určitý čas strávili s príslušníkmi Los Angeles Police Department priamo v teréne, aby sa oboznámili so zručnosťami, ktoré nadobudli policajti v utajení. Gibson sa navyše musel, rovnako aj herec Gary Busey, naučiť bojové umenia, ako capoeira alebo jiu-jitsu. Busey je tu tiež výborný, ide z neho strach, naopak Mitchell Ryan je nevýrazný. Myslím si, že taký Christopher Walken, by bol lepšia voľba. Ostatní herci sa do svojich úloh hodili, pôsobili v nich prirodzene. U nich sa neočakávali veľké alebo výrazné herecké výkony, takže im nie je čo vytknúť.

Hudbu k filmu zložili Michael Kamen a známy britský skladateľ a spevák Eric Clapton. Clapton sa postaral o gitaru v skladbe Meet Martin Riggs. Toto hudobné skóre obsahuje prvky džezu, orchestrálnej hudby a rocku. Kamen na seba výraznejšie upozornil svojou hudbou k dobrodružnému fantasy Highlander (1986), avšak až jeho hudba k Lethal Weapon (1987) bola zlomom v jeho kariére. Podarilo sa mu tu vytvoriť skladby, ktoré odrážajú prostredie, príbeh a postavy. Spoločne s Die Hard (1988) a X-Men (2000) patrí Lethal Weapon (1987) k najlepším hudobným skóre tohto skladateľa. Môže za to spojenie džezu, orchestrálnej hudby a rocku, ktoré je znie originálne. Na hudbe robil aj saxofonista David Sanborn, v skladbe Roger, hral na saxofón.

Titulná pieseň s názvom Lethal Weapon, ktorú naspievala kanadská hudobná formácia Honeymoon Suite je nudná, nezaujímavá a vôbec sa k tomu filmu nehodí. Prišla mi bez života, čo však k danému deju a k postavám absolútne nepasuje. Táto titulná pieseň tu ani nebola potrebnou, film by si vystačil aj bez nej, no keďže tu je, tak ju hodnotím, ako nevhodnú a slabú. V úvodných titulkoch zaznie aj pieseň Jingle Bell Rock, ktorú v roku 1957 naspieval Bobby Helms. Táto vianočná pieseň už na začiatku prezrádza, že v akom období sa dianie odohráva. Za najlepšie skladby tu pokladám tieto štyri: Amanda, Meet Martin Riggs, Roger a Hollywood Blvd Chase.