Americký guvernér štátu Alabama a jeden z kandidátov na prezidenta, George Wallace, bol 15.5.1972 okolo 16:00 miestneho času postrelený atentátnikom v americkom meste Laurel, v štáte Maryland. Osamotený atentátnik, Arthur Bremer, ho svojim revolverom zasiahol celkovo štyrikrát, pričom jedna guľka mu uviazla v mieche a ďalšie ho zasiahli do brucha a hrudníka. Wallace zostal doživotne ochrnutý od pása nadol. Bremer bol za tento svoj čin 4.8.1972 odsúdený na 63 rokov väzenia. Nakoniec v ňom strávil „len“ 35 rokov, keď ho 9.11.2007 prepustili. Na základe jeho denníkových záznamov, ktoré našla a zaistila polícia v jeho dome a ktoré boli vydané hneď v nasledujúcom roku po atentáte aj knižne, pod názvom An Assassin's Diary (1973), kde Bremer píše, že k jeho činu ho motivovala túžba po sláve, nie politická ideológia, sa nimi pri písaní scenáru inšpiroval Paul Schrader a na ich podklade tak vznikla krimi dráma Taxi Driver (1976).
STORY LINE
V závere, keď sa hlavná postava stane mediálnym hrdinom, sa Schrader zase inšpiroval pokusom Lynette Fromme (prezývanej Squeaky) zavraždiť amerického prezidenta, keď Gerald Ford 5.9.1975 okolo 10:00 miestneho času prežil bez ujmy atentát v americkom meste Sacramento, v štáte Kalifornia. Fromme síce vytiahla a namierila zbraň, avšak tá nevystrelila a tak nikto nebol zranený. Fromme bola 19.11.1975 odsúdená na doživotie, ale strávila tam „iba“ 38 rokov, keďže 14.8.2009 bola z väzenia prepustená na slobodu. Paradoxným je, že tento film, ktorý sa inšpiroval atentátmi na politikov, bol inšpiráciou pre atentát na amerického prezidenta. Ronald Reagan bol 30.3.1981 o 14:27 miestneho času dosť vážne zranený atentátnikom v americkom hlavnom meste Washington, D.C., ktoré prežil. Osamotený atentátnik, John Hinckley Jr., síce netrafil priamo prezidenta, ale zasiahla ho guľka, ktorá sa odrazila od boku prezidentskej limuzíny.
Táto guľka ho zasiahla do ľavého podpazušia, zlomila rebro, prerazila pľúca a spôsobila mu vážne vnútorné krvácanie. Po príchode do nemocnie bol Reagan blízko smrti, avšak zakrátko sa jeho stav stabilizoval. Hinckley bol 21.6.1982 uznaný nevinný z dôvodu jeho nepríčetnosti a bol umiestnený do nemocnice St. Elizabeths Hospital vo Washingtone, kde strávil 34 rokov, keď ho odtiaľ 10.9.2016 prepustili na slobodu. Hinckley bol veľmi posadnutý filmom Taxi Driver (1976), obzvlášť herečkou Jodie Foster, ktorej napísal romantické básne a listy, volal jej a prenasledoval ju, avšak nepodarilo sa mu nadviazať žiadny kontakt s ňou tak rozmýšľal o tom, ako by upútal jej pozornosť, že unesie lietadlo alebo sa pred ňou zabije. Nakoniec sa rozhodol, že na ňu zapôsobí tak, že spácha atentát na prezidenta. Režisér filmu Taxi Driver (1976), Martin Scorsese, keď sa dopočul, že jeho filmom sa inšpiroval atentátnik, tak chvíľu rozmýšľal o skončení kariéry.
Schrader, ktorý napísal scenár k tomuto filmu, sa inšpiroval aj sebou samým, keď svoje skúsenosti zo života v New Yorku preniesol aj do samotného deja. Bol to napríklad jeho boj s chronickou nespavosťou, ktorý ho priviedol k častým návštevám pornografických kín a kníhkupectiev, ktoré boli otvorené celú noc a tiež aj to, že sa tu celé týždne s nikým nerozprával, čo ho doviedlo k tomu, že hlavný hrdina bude taxikárom, ktorý podľa neho predstavoval osobu v železnej krabici, v rakve, ktorá zdanlivo sama „plávala“ po meste. Schrader sa tiež rozhodol urobiť z hlavnej postavy vietnamského veterána, keďže podľa neho národná trauma z vojny dokonale splývala s jeho paranoidnou psychózou. Trvalo mu menej než dva týždne, kým mal hotový scenár. Bol to len jeho druhý scenár a navyše ho teraz písal úplne sám, keďže ten prvý, ku krimi dráme The Yakuza (1974), vytvoril spolu so svojim bratom Leonardom.
Technické spracovanie je tu, aj vzhľadom na nízky rozpočet (1,9 milióna dolárov, z toho len 200 000 išlo na hercov a účinkujúcich vo filme), na veľmi vysokej úrovni, lebo tieto sťažené finančné podmienky donútili tvorcov uchýliť sa k experimentovaniu a skúšaniu rôznych netradičných techník nakrúcania, čo tu ešte viacej zvýraznilo atmosféru, ktorú chceli filmári navodiť. Z technickej stránky tu najviac vedia vyniknúť lokality a kamera. Nakrúcanie exteriérových scén prebiehalo priamo v meste New York, v ktorom sa tento príbeh aj odohráva. Filmovalo sa prevažne v mestskej časti Manhattan, v západnej časti ostrova (West Side) a v čase, kedy bolo mesto na pokraji bankrotu. Štáb tam uvidel veľa zdevastovaných a zničených budov, čo bolo spôsobené nielen zlou finančnou situáciou, ale tiež aj letnou vlnou horúčav a hlavne štrajkami, ktoré New York v lete 1975 zasiahli. Práve toto však paradoxne prispelo k ešte lepšej atmosfére.
Všadeprítomný neporiadok a špina posilňujú depresívnu a temnú atmosféru a tým ešte viac zvýrazňujú potrebu očistiť toto mesto, tak ako o tom hovorí hlavný hrdina. Kameru tu mal na starosti Michael Chapman, ktorý mal za sebou komediálnu drámu The Last Detail (1973) a dobrodružnú drámu The White Dawn (1974). Filmový štáb nemal čas a ani peniaze na tradičné nakrúcanie a tak napríklad na dosiahnutie atmosférických scén v taxíku sa zvukári nachádzali v kufri auta a režisér spoločne s kameramanom boli na podlahe zadného sedadla auta, kde Chapman pri nakrúcaní použil prirodzené svetlo a svetlo z pouličných lámp alebo neónových nápisov alebo u scény prestrelky, ktorá sa nakrúcala v skutočnom byte a kamera sa počas nej stále pohybuje, bola urobená tak, že štáb musel prerezať strop bytu, aby to mohli úspešne zrealizovať a to si vyžiadalo až tri mesiace príprav a plánovania. Výsledok však stojí za to.
Vzhľadom na to, že prevažná väčšina príbehu sa tu odohráva v noci, tak kamera ponúka množstvo nádherných nočných záberov. Práve na tejto kombinácií kamery a exteriérov (nočný New York) je postavený nádherný vizuál, ktorý tu spoluvytvára danú atmosféru. Kvôli svojmu vizuálu mal však film problémy s americkou organizáciou Motion Picture Association (MPA)[1] a hrozilo, že cenzori udelia filmu najvyšší rating, NC-17.[2] Dôvodom bola záverečná prestrelka a prítomné grafické násilie v nej. Na to, aby Scorsese dosiahol nižší rating, musel zjemniť farby, predovšetkým výrazne sfarbenú krv, ktorá musela byť upravená, aby bola menej výrazná. Režisér sa neskôr vyjadril, že ho potešilo zjemnenie farieb a považoval to za veľké zlepšenie oproti tej pôvodnej verzii scény, no kameraman neskoršie ľutoval, že sa nezachovala žiadna kópia filmu s pôvodnými farbami, lebo tieto pôvodné materiály boli zakrátko znehodnotené.
Po príbehovej stránke ide o snímku, ktorej ústredným hrdinom je vietnamský veterán. Filmy o veteránoch Vietnamskej vojny (1955-1975), o ich návrate naspäť domov a o ich opätovnom začleňovaní do spoločnosti, sa začali objavovať už v polovici 60-tych rokov. Jedným z prvých takýchto diel bol akčný thriller Motorpsycho! (1965), po ňom prišli filmy, ako: Targets (1968), Welcome Home Soldier Boys (1971), The Visitors (1972) alebo Dead of Night (1974). No a v roku 1976 sa uvedenia dočkal práve Taxi Driver (1976). Zápletka pojednáva o vojnovom veteránovi, ktorý len nedávno, v 1973, odišiel z armády, avšak zážitky z vojny sa ešte viacej podpísali na jeho psychike a živote, pričom ešte zvýšili jeho samotu (nemá žiadnych starých kamarátov, žije ďalej od svojej blízkej rodiny, nemá manželku, nemá priateľku a veľmi ťažko sa mu nadväzuje kontakt s inými ľuďmi) a aj jeho psychickú nepohodu (v noci nemôže spať).
Jeho samota a psychická nepohoda, spolu s jeho málo nadobudnutým vzdelaním, majú za následok, že nemá veľa možností, ako sa uplatniť na trhu práce. Jedným z vhodných zamestnaní pre neho je práve práca nočného taxikára a to nielen z dôvodu, že tak môže pracovať sám, ale aj rieši tým aj svoje problémy, že v noci nemôže zaspať. Pri tejto práci sa síce dostáva do priameho kontaktu s rôznymi cudzími ľuďmi, avšak tento kontakt je zväčša obmedzený len na to, že počúva a sleduje, čo si jeho zákazníci vzájomne hovoria alebo čo robia v jeho taxíku (v prípade, ak sú dvaja alebo viac) alebo si ich iba vypočuje, ak sa potrebujú niekomu zdôveriť a vyrozprávať. Pri tejto práci stretáva rôzne typy ľudí, či už priamo v taxíku alebo ich vidí z taxíku. Sú to najmä díleri, narkomani, pasáci alebo prostitútky, ktorí sú podľa neho „spodina“ a dúfa, že jedného dňa príde dážď a ten túto všetku „špinu“, ktorú oni predstavujú, zmyje z ulíc.
Práve tieto jeho komentáre odkrývajú divákom jeho myšlienky a názory, ale zároveň aj jeho zároveň aj jeho psychické rozpoloženie a stav, v akom sa aktuálne nachádza. Divák má tak možnosť nahliadnuť do jeho hlavy a vnútra, pričom zisťuje, o akú komplikovanú a nejednoznačnú osobnosť sa jedná. Je to však vidno isté vzájomné protirečenia si, keď na jednej strane by chcel túto spodinu odstrániť, ale na druhej strane zase nerobí žiadne rozdiely medzi pasažiermi a zoberie každého a kam si povedia, vrátane aj tých, ktorými tak veľmi opovrhuje. Psychika zohráva dôležitú úlohu pri vykreslení ústrednej postavy, ale možno aj u samotného záveru, keď posledné minúty, od skončenia prestrelky až do finálnej scény, sa dajú interpretovať dvomi možnými spôsobmi. Na jednej strane môže ísť o predstavu, resp. sen hlavného hrdinu, avšak na druhej strane to môže byť aj realita, čo je však plne ponechané na divákov a ich vlastnú interpretáciu.
Za prvú možnosť (predstava, resp. sen) hovorí fakt, že celé to môže vytvárať príliš veľký zidealizovaný dojem. Môže to byť predstava, resp. sen, ktorý si hlavná postava vytvorila vo svojej hlave a chcela ním vytvoriť o sebe akúsi falošný dojem a mylnú ilúziu, že takto nejak to mohlo v jeho predstave pokračovať a skončiť. Mohol by to podporiť aj posledný záber (pohľad do spätného zrkadla), ktorý pôsobí znepokojivo a dal by sa vysvetliť tým, že je to predstava, resp. sen. Za druhú možnosť (realitu) hovorí to, že môže to byť irónia osudu, keď médiá urobili z hlavnej postavy hrdinu a vzorného občana, ktorý sa postavil drogovým dílerov, mafiánom a pasákom, aby zachránil jedno malé dievčatko, no pokiaľ by mu predtým vyšiel jeho pokus o atentát na senátora, tak by ho médiá zase iba hanili. Mohol by to podporovať aj posledný záber (pohľad do spätného zrkadla), ktorý je veľmi znepokojivý a dal by sa vysvetliť tým, hlavný hrdina je stále nebezpečný.
Ja osobne som za tú druhú možnosť, ktorá má lepší efekt na divákov. Hrdina tu v závere pôsobí, ale aj vyzerá, že sa vyliečil. Oproti celému filmu je tu „normálnejším“, akoby sa bol už zbavil svojich démonov. Posledný záber (pohľad do spätného zrkadla) však dáva tušiť, že možno také jednoznačné to nebude a v budúcnosti by sa opäť mohol dostať do takého psychického stavu, v akom bol predtým. Je z neho „časovaná bomba“, ktorá iba čaká na svoju príležitosť a znovu exploduje. Zodpovedalo by to aj tomu, že je to veterán z Vietnamu. Veľa amerických veteránov z tejto vojny malo po návrate domov problémy zaradiť sa späť do spoločnosti a do života, aký viedli pred vojnou. Mnoho z nich zažívalo psychické problémy. Hlavná postava sa tu takisto trápi, upadá čoraz do väčšej depresie a jeho vyslobodením je až prestrelka a jeho hrdinský čin (záchrana dievčatka), ktoré ho na prvý pohľad uzdravia, ale neskôr sa podobné pocity môžu vrátiť.
Najväčšou prednosťou tohto filmu je réžia. Scorsese, ktorý debutoval svojou nezávislou drámou Who's That Knocking at My Door (1967) a po nej potom nakrútil ešte aj romantické krimi Boxcar Bertha (1972), na seba výraznejšie upozornil svojim krimi Mean Streets (1973), pričom práve v tomto žánri neskôr vytvoril aj tie svoje najlepšie filmy. Potom bola v kinách uvedená jeho romantická dráma Alice Doesn't Live Here Anymore (1974) a po nej už nasledovala krimi dráma Taxi Driver (1976). Scorsese sa pri jej tvorbe a tiež aj vizuálnej stránke inšpiroval polo-dokumentárnym noirom The Wrong Man (1956) a britským dokumentom A Bigger Splash (1973). Scorseseho réžia diváka vtiahne do deja už hneď po úvodných titulkoch a vie udržať jeho pozornosť až do úplného záveru. Na pozadí príbehu, v ktorom odkrýva aj odvrátenú stranu mesta New York, sledujeme život jedného vojnového veterána.
Na samotnom príbehu nie je čo vytknúť. Je to pútavý a miestami aj napínavý dej, ktorý je zaujímavým technickým a vizuálnym spôsobom spracovaný. Celé dianie divák môže sledovať prostredníctvom hlavného hrdinu, ktorý je tu, až na zopár výnimiek, prítomný v každej scéne, navyše divák môže jeho myšlienky a názory vnímať aj cez jeho vnútorný hlas, voice-over, ktorý nás sprevádza v priebehu filmu. Vyzdvihnúť si určite zaslúži tiež pôsobivá ponurá, až depresívna atmosféra, ktorá sa k prostrediu, ako aj k psychickému rozpoloženiu hlavného hrdinu, skvele hodí. Napomáha tomu aj dojem, ktorý sa režisér snažil vštepiť divákom, že sú na pomedzi bdenia a snívania, čo odráža psychiku hlavnej postavy. Taxi Driver (1976) spoločne aj s Klute (1971), The French Connection (1971) alebo s Mean Streets (1973), najlepšie zachytil mesto New York v období 70-tych rokov a s tým spojenú jeho dobovú atmosféru.
V centre pozornosti celého diania je hlavný hrdina, Travis Bickle. Na základe jeho slov, jeho správania sa a jeho myšlienok (dištancuje sa od rodiny, je to samotár, nemá žiadne deti, ani manželka a ani priateľka) sa dá usudzovať, že psychické problémy mal už pred Vietnamom, ktorý ich ešte viac umocnil. Travis pravdepodobne mal málo vzťahov, keď nevie, ako by malo vyzerať vhodné rande. Príde mu úplne normálne, keď zoberie objekt svojej túžby na film pre dospelých. Ukázalo sa, že to bola chyba, stratil tým svoju jedinú nádej na iný, lepší život, ktorá priniesla do jeho života svetlo a zároveň sa tým ešte viac zhoršila jeho samota. Odvtedy sa čoraz viac zhoršuje aj jeho psychický stav a prepadáva sa do stále väčšej depresie. Nevie čo hovorí, nevie sa vyjadrovať a jeho myšlienky nie sú jasné. Nezvláda to a rozhodne sa postaviť proti špine a spodine, ktorú nenávidí tým, že zaútočí na systém a ľudí, ktorí ho predstavujú.
Svojej rodine klame, keď im napíše, že pracuje tajne pre vládu, zarába veľa peňazí a má aj priateľku. Vyvstáva tu otázka, že keď klame svojej rodine, tak mohol by klamať aj do svojho denníka a tým pádom aj divákom. Faktom je, že keď mu nevyšiel jeho vzťah, tak sa pokúsil upútať na seba pozornosť tým, že a pokúsil o atentát, ale keď mu nevyšiel ani ten, tak strhol na seba pozornosť tým, že zachránil neplnoletú prostitútku. Skutočne sa ju snažil zachrániť alebo mu len tak veľmi chýbala akcia a zabíjanie ľudí, ktoré ho veľmi poznamenali z Vietnamu? Ja osobne sa prikláňam k tej druhej možnosti, ktorá je oveľa logickejšie zdôvodniteľnou. Travis je antihrdina a nejednoznačná postava, ktorej sa dá miestami aj fandiť, aby mu vyšiel jeho vzťah alebo, keď zabíja zločincov, no zároveň ide z neho aj značný strach, keďže je časovaná bomba, ktorá môže kedykoľvek a kdekoľvek explodovať zabiť tak aj nevinných ľudí.
Takto to ostatne bolo s väčšinou vojnových veteránov z Vietnamu, ktorí po návrate späť do vlasti trpeli psychickými problémami, neriešili ich z odborníkmi alebo ak ich riešili, tak zase nebol záujem zo strany odborníkov a časom sa tieto rôzne psychické problémy, traumy a frustrácia nahromadili to takej miery, že viedli k násiliu a tragickým koncom, či už formou samovrážd alebo vrážd. Mnoho týchto tragických osudov bolo dôsledkom toho, že títo veteráni nedokázali rozlíšiť minulosť z Vietnamu od prítomnosti a boli stále presvedčení o tom, že ich boj, resp. vojna sa pre nich ešte neskončila. Travis je rovnako na tom, znovu začne cvičiť, dáva sa do fyzickej kondície a túži znovu zabíjať. Tento jeho hrdina je neustále v centre pozornosti. Všetky ostatné postavy sú tu len do počtu, nie je to o nich, navyše tu nemajú ani veľa priestoru a s výnimkou neplnoletej prostitútky Iris tu ani nemajú čím diváka veľmi zaujať.
Celkovo sa jedná o výbornú krimi drám a taktiež ide aj o jeden z najlepších režisérových filmov. Technická stránka tu má, aj vzhľadom na nízky rozpočet, vysokú úroveň, keďže tvorcom sa aj pre ich experimentovanie podarilo z minima vyťažiť maximum, čo sa týka najmä nádherných a atmosférických exteriérov mesta New York a vizuálne pôsobivých záberov kamery. Príbehovej stránke nie je veľmi čo vytknúť, keďže samotná zápletka je zaujímavá a miestami aj napínavá. Svoje tu pritom zohráva aj ponurá a dosť depresívna atmosféra, ktorá odráža nielen prostredie, v ktorom sa dej odohráva, ale tiež psychické problémy ústrednej postavy. Réžia zase vie spraviť celý príbeh veľmi pútavým a ponúka v závere dve možné interpretácie. Z postáv tu vyčnieva predovšetkým ústredná postava antihrdinu a jeho vnútorný svet, pričom jeho slávna hláška „You talkin' to me?“ sa stala súčasťou popkultúry a dodnes je veľmi citovaná.
HERCI a HUDBA
Robert De Niro v jednej zo svojej najlepších úloh predviedol vynikajúci výkon. Prípravy na túto úlohu začal v Taliansku, kde nakrúcal historický veľkofilm Novecento (1976). Keď sa nenakrúcalo, tak na severe Talianska zašiel na tamojšiu vojenskú základňu, kde si na magnetofón nahral amerických vojakov, ktorých prízvuk bol zo stredozápadu USA a ktorý sa podľa neho k tejto jeho postave hodil. Pre svoju úlohu schudol De Niro až 16 kilogramov a opakovane počúval nahrané čítanie denníkových zápiskov, ktoré si viedol atentátnik Arthur Bremer. Keď mal De Niro prestávku pri nakrúcaní filmu Novecento (1976), tak odletel do New Yorku, kde sa mu podarilo získať taxikársku licenciu a zopár týždňov sa chodil taxíkom po New Yorku. Potom sa vrátil späť do Talianska, aby mohol pokračovať v nakrúcaní. De Niro perfektne vystihol psychicky narušeného veterána a to nielen slovným prejavom a výzorom, ale aj výrazmi tváre a gestami.
Dokázal sa do svojej postavy veľmi ponoriť a výsledkom bol jeho veľmi presvedčivý, ale zároveň aj dosť znepokojivý výkon, keď vierohodne dodal tejto svojej postave nielen jej traumatické zážitky z Vietnamu, avšak aj dlhoročné problémy, ktorými si prechádzala, ako boli samota, neschopnosť nadviazať vzťah alebo neschopnosť jednať s ľuďmi. Jodie Foster mala v dobe nakrúcania tohto filmu iba 12 rokov a než získala túto úlohu, tak sa musela podrobiť psychologickému vyšetreniu, aby sa zabránilo tomu, aby ju táto úloha, neplnoletej prostitútky, emocionálne poznačila. Bola to jedna z jej prvých väčších úloh a zvládla ju výborne. Ostatní herci, ako Harvey Keitel alebo Cybill Shepherd, tu vlastne ani veľmi nemali čo hrať, lebo ich postavy tu mali dosť malý a obmedzený priestor, tým pádom sa ani oni nemohli lepšie herecky prejaviť. Je to škoda, keď obzvlášť Keitel by si tu zaslúžil postavu, v ktorej by viac vynikol.
Hudbu k filmu zložil Bernard Herrmann, ktorému sa podarilo vytvoriť jedno zo svojich najlepších hudobných skóre v kariére.[3] Taxi Driver (1976) bol jeho posledný film, ku ktorému skladal hudbu. Dňa 23.12.1975 po skončení nahrávania hudby k Taxi Driver (1976) si Herrmann pozrel hrubý zostrih filmu God Told Me To (1976), ku ktorému chcel jeho režisér, Larry Cohen, aby preň Herrmann skomponoval hudbu. Ten súhlasil a po spoločnom obede Herrmann odišiel do svojho hotela, kde 24.12.1975 dostal počas spánku infarkt na následky ktorého zomrel.[4] Scorsese, ktorý bol dlhoročný obdivovateľ Herrmannovej práce chcel, aby hudbu skladal práve on.
Scorsese neskôr uviedol, že Herrmann bol pre neho prvá a jediná voľba na skladateľský post, pričom jeho hudobné skóre pokladal za nesmierne dôležité pre úspech filmu, lebo podľa neho poskytovalo filmu a hlavnej postavy psychologický základ. Jeho skladby sa nesú v jazzových tónoch a nádherne sa v nich odráža nielen prostredie mesta New York, psychologickú nestabilitu hlavného hrdinu, ale aj príbeh ako taký. Za najlepšie skladby tu pokladám tieto štyri: Main Title; I Still Can't Sleep/They Cannot Touch Her (Betsy's Theme); A Reluctant Hero/Betsy/End Credits a Theme from Taxi Driver.
HODNOTENIE
89%
[1] Táto organizácia vznikla už v roku 1922 a to pod názvom Motion Picture Producers and Distributors of America (MPPDA). V rokoch 1945 až 2019 zmenila svoj názov na Motion Picture Association of America (MPAA). Súčasný názov Motion Picture Association (MPA) sa používa od septembra 2019.
[2] V rokoch 1968 až 1970 sa tento rating označoval X a nedovoľoval premietanie filmov osobám mladším, ako 16 rokov. V rokoch 1970 až 1990 takisto niesol označenie X, ale zvýšil sa vek, keď zakazoval projekciu osobám mladším, než 17 rokov. Od roku 1990 má súčasný názov, NC-17, pričom vekové obmedzenie, 17 rokov, zostalo zachované.
[3] Sem by som zaradil ešte Citizen Kane (1941), Psycho (1960) a jeho vrcholný počin, ktorým je podľa môjho názoru Vertigo (1958).
[4] Hudbu k filmu God Told Me To (1976) nakoniec zložil Frank Cordell.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára