23. 12. 2022

Lethal Weapon (1987)

   Buddy film je subžánrom akčného, dobrodružného a komediálneho žánru, v ktorom sa dvaja ľudia spoja pri nejakom dobrodružstve, pátraní alebo výlete. Tieto dva charaktery sú však vo vzájomnom kontraste a odlišujú sa od seba rôznymi faktormi: svojou farbou pleti (beloch a černoch), pohlavím (muž a žena), povahou (nervák a pokojný), zázemím, z ktorého pochádzajú (bohatý a chudobný) alebo vekom (mladý a starý). Priateľstvo je medzi týmito dvoma ľuďmi kľúčovým v tomto subžánri, pričom v priebehu zápletky sa medzi nimi ich priateľstvo ešte viac upevňuje. Buddy film sa najčastejšie zameriava na mužskú dvojicu.[1] Existujú však aj tzv. Female buddy film, ktoré sa sústreďujú na ženské dvojice[2] a je to jedna z podkategórií buddy filmu. Ďalšou podkategóriou je aj tzv. Buddy cop film, ktorého najznámejším titulom je akčné krimi Lethal Weapon (1987).

STORY LINE

   Buddy film, ako podžáner, je typickým predovšetkým pre americkú filmovú tvorbu, kde v 20-tych až 60-tych rokoch dominovali rôzne komediálne dvojice, ako Laurel a Hardy (Stan Laurel a Oliver Hardy) alebo Abbott a Costello (Bud Abbott a Lou Costello), ktoré sa objavili vo viacerých komédiách alebo paródiách. Mužská dvojica sa však dala využiť aj inak, než len komediálne. Dôkazom toho bol japonský režisér Akira Kurosawa a jeho noir Nora inu (1949), ktorý je prvý buddy cop film, má vážny tón a jeho hrdinami sú dvaja detektívi, starší skúsenejší a mladší začínajúci. Trvalo až 18 rokov kým nevznikol ďalší významný, teraz už americký, buddy cop film In the Heat of the Night (1967), kde sa obaja predstavitelia zákona líšia svojou farbou pleti (šerif je beloch a detektív je černoch). Od tejto chvíle sa buddy cop film začína vyčleňovať od buddy filmu.

   Buddy cop film sa vyčlenil až do takej miery, že si vytvoril vlastné pravidlá, resp. vlastnú definíciu. Takýto typ diel by sa dal charakterizovať, ako snímky, v ktorých je, buď jeden z dvojice alebo aj obaja, policajt alebo detektív. Obaja majú veľmi odlišné a protichodné povahy, no kvôli vyšetreniu zločinu alebo porazeniu zločincov sú nútení spolupracovať, pričom sa počas neho jeden od druhého učia. Jeden môže byť „divoký“ a druhý pokojný alebo jeden môže dodržiavať policajné zákony a druhý ich môže ohýbať, dokonca rovno prekračovať. Jeden z dvojice môže mať taktiež aj odlišnú farbu pleti (aziat, beloch alebo černoch) alebo vek (mladý a starý). Ten najväčší úspech sa dostavil až v 80-tych rokoch snímkami, ako 48 Hrs. (1982), Beverly Hills Cop (1984) alebo Running Scared (1986), no najznámejšou z nich je dnes práve Lethal Weapon (1987).

   Technické spracovanie je tu na vysokej úrovni. Vyzdvihnúť je treba predovšetkým akciu a kameru. Akčných scén je tu, vzhľadom na 110 minútovú dĺžku, celkom dosť. Väčšinou ide o malé akčné scény, ktorých úlohou je, najmä v prvej hodine, udržať dynamiku deja a nastavené tempo. V tejto prvej hodine je to, pre diváka, veľmi atraktívne spracované. Dochádza tu k striedaniu akčných a dramatických scén. Zatiaľ čo, tie dramatické scény posúvajú príbeh a postavy, tak akčné scény zase v sebe, okrem samotnej akcie, majú aj humor, napätie alebo oboje (samovrah). Tvorcovia sa v celom filme spoľahli na menšiu akciu, čo len pridáva na uveriteľnej atmosfére. Na miesto prehnane veľkej a nereálnej, vsadili viac na realistické uchopenie čo sa im aj vyplatilo. To isté platí aj pre druhú časť. Ak teda niekto očakával veľké akčné finále, tak bude sklamaný.

   Túto druhú časť však urobili tvorcovia tiež po akčnej stránke veľmi originálne a svojsky. Záverečná polhodina, od stretnutia v púšti, až po bitku pred domom, sa dá pokladať za jednu dlhú a súvislú akčnú scénu. Na prvý pohľad sa to možno nezdá, avšak ak sa divák pozerá pozorne, tak si môže všimnúť, že za týchto skoro až 30 minút, je akcia prerušená iba minimálne. Akcia, ktorá je v tomto filme prítomná, je dostačujúcou, je uveriteľnou, pútavou a prehnané alebo veľké akčné scény by samotnému deju uškodili, než pomohli. Kamera zaujme zase tým, že obzvlášť pri akčných scénach, nie je statická, ale pohybuje sa spolu s postavami alebo ponúka zábery z pohľadu prvej osoby (pri záverečnej bitke). Mnohé scény sú nakrútené z veľmi blízka, vďaka čomu pôsobia tieto akčné scény oveľa presvedčivejšie a sú viac živšie.

   Po príbehovej stránke treba povedať, že tento nie je len buddy cop film, ale mnohí ľudia ho považujú aj za Vianočný film. Zväčša, ak sa povie Vianočný film, tak sa vybavia rôzne drámy, komédie, rodinné, romantické a rozprávky (hrané alebo animované). Všetky tie ostatné diela, ktoré majú odlišné žánre sú tzv. netradičné Vianočné filmy[3], kam patrí aj táto snímka a to svojim situovaním zápletky do Vianočného obdobia. Scenárista filmu, Shane Black, ho napísal v polovici roku 1985, pričom chcel vytvoriť „mestský“ western, v štýle akčného krimi thrilleru Dirty Harry (1971). Black uviedol, že jeho prvý scenár bol oveľa temnejší a boli v ňom aj väčšie akčné scény, než vo výslednej podobe (v závere mala byť veľká naháňačka medzi helikoptérou a kamiónom, plným kokaínu, ktorý mal explodovať). Podľa vlastných slov však Black tento prvý scenár neznášal.

   Neskôr ho prepísal do skoro takej podoby, ktorá sa nakoniec aj použila. Bol to pre neho jeden z prvých scenárov, ktoré vytvoril a po uvedení v kinách išlo aj o jeho scenáristický debut. Po jeho úspechu napísal niekoľko scenárov alebo ich pomáhal vylepšiť.[4] Neskôr mohol aj režíroval.[5] Jeho scenár k Lethal Weapon (1987) sa veľmi páčil výkonnému riaditeľovi filmového štúdia Warner Bros., ktorým bol vtedy Mark Canton. Nasledovali producent Joel Silver a režisér Richard Donner, ktorým sa jeho scenár tiež páčil a chceli na ňom pracovať. Donner celovečerne debutoval priemernou drámou X-15 (1961), po ktorej prišli dve priemerné komédie Salt and Pepper (1968) a Twinky (1970), aby po nich nasledoval jeden z najlepších hororov vôbec, The Omen (1976). Jeho kariéra je zaujímavá tým, že sa v nej striedali priemerné filmy[6] s tými kvalitnými.[7]

   V prípade Lethal Weapon (1987) možno povedať, že spoločne s The Omen (1976), patria k jeho najlepším filmom. Je to nielen vďaka samotnému deju, ale tiež aj zásluhou vlastných schopností. Samotná zápletka predstavuje typicky odlišnú dvojku detektívov, ktorí sú rozdielny: farbou pleti (beloch a černoch), vekom (starší a mladší), ale dokonca aj sociálnym statusom (jeden žije v prívese a druhý v rodinnom dome a dokonca vlastní aj loď). No najväčším protikladom sú vo svojich povahách. Jeden z nich koná unáhlene, riadi sa svojimi emóciami, má samovražedné sklony, ovláda bojové umenie a vie účinne narábať so zbraňami. Druhý z nich je naopak rozvážny, riadi sa rozumom, chce si užívať život (teší sa na penziu), neovláda žiadne bojové umenie a účinne vie používať len svoju zbraň a aj to len do určitej vzdialenosti (vzhľadom na svoj vek).

   Protikladmi sú aj v osobnom živote. Jeden z nich len nedávno prišiel o svoju manželku. Druhý z nich má opačne veľkú rodinu (ženu a tri deti). Napriek tomu, že sú tu humorné narážky na vek, tak farba pleti a sociálny status nie sú v dialógoch prítomné. Scenárista vytvoril skvelý mix akcie, drámy a humoru. Akčné scény sú napínavé a zaujmú. Drámu tu nepredstavuje len hlavná dejová linka, ale aj vývoj oboch charakterov hlavný postáv, ich spoločné scény (počas vyšetrovanie alebo pri spoločnej večeri s rodinou) a hľadanie cesty k tomu druhému. Humor tu slúži nielen na odľahčenie vážnych scén, ale aj naozaj vie pobaviť, či už vtipnými hláškami alebo scénami. Jedným z problémov buddy filmov a aj buddy cop filmov je to, že nedokážu vhodne skombinovať akciu, resp. dobrodružsvo s drámou a komédiou. Väčšinou jedna z tých troch zložiek je v úzadí.

   V prípade Lethal Weapon (1987) to našťastie neplatí, lebo ide o vyvážený mix akcie, drámy a humoru. Akcie je tu viac než dostatok, dráma ju vyvažuje a humor je prítomný skoro všade, ako počas akčných scén, tak aj u tých vážnejších (vzájomné podpichovanie sa). Mohlo by sa zdať, že Black mal pri tomto scenári len začiatočnícke šťastie, resp. išlo o náhodu, ale o 4 roky neskôr, u The Last Boy Scout (1991), vytvoril ďalší vynikajúci buddy cop film, v ktorom s akciou a humorom (drsnejšie vyobrazenie násilia a drsnejší humor) zašiel ešte ďalej. No a v takomto type filmov pokračoval aj potom, u Kiss Kiss Bang Bang (2005) a The Nice Guys (2016). Nie je to však len Black, ale aj Donner, ktorý má rovnako veľký podiel na tom, že na kvalite. Scenár totižto treba vedieť preniesť aj na plátno. Emócie, napätie a to, že ide o fungujúci celok je jeho zásluha.

   Martin Riggs a Roger Murtaugh sú jednou z najlepších filmových dvojíc detektívov, aká sa kedy na plátne objavila. Obaja majú veľmi svojské a zároveň rozdielne povahy. Mohli by existovať aj samostatne, ale už by to nemalo ten správny efekt. Práve ich spojenie tu dodáva príbehu potrebnú drámu, ale aj humor. Najväčšou prednosťou týchto postáv je to, že pôsobia uveriteľne, nie sú to klasickí drsní detektívi, ale dvaja ľudia, ktorí pracujú a ako bežní ľudia, tak aj oni majú svoje každodenné radosti a starosti, či už v práci alebo doma (Riggs a jeho osobné problémy, Murtaugh a jeho rodina). Častá chyba buddy cop filmov je, že sa sústreďujú hlavne na ústrednú dvojicu. Hlavný zloduch/zloduchovia sú nevýrazní a v úzadí. V tomto filme to spĺňa len generál Peter McAllister, lebo jeho pravá ruka, tajomný „pán Joshua“, naháňa strach a vzbudzuje rešpekt.

   Celkovo sa jedná o výborný akčný krimi thriller, je to taktiež aj jeden z najlepších buddy cop filmov a takisto aj, spoločne s hororom The Omen (1976), ide o jeden z najlepších režisérových počinov. Výbornú technickú stránku, predovšetkým však akciu a kameru, tu vhodne doplňuje vyrovnaný a fungujúci mix drámy a komédie, hlavná dvojka postáv a ich hereckí predstavitelia. Slabinou je hlavný zloduch, jeho herecké obsadenie a malé náhody, ktoré sa tu vyskytujú (ľudia umierajú zásadne vtedy, keď je tam hlavná dvojica alebo v závere pán Joshua miesto úteku von z mesta zamieri tak, kde to každý očakáva. Tento film je zároveň najlepšou časťou tejto akčnej série, keďže tie ďalšie sa jej, svojou kvalitou, nevyrovnajú.[8] Na ďalších pokračovaniach sa režisérsky opäť podieľal Donner, ale Black už nie, hoci napísal aj scenár k dvojke, ale ten štúdio odmietlo.

HERCI a HUDBA

   Mel Gibson a Danny Glover sú vo svojich úlohách vynikajúci. Pôsobia v nich uveriteľne, perfektne sa hodia k týmto postavám a ich vzájomná chémia medzi nimi funguje priam dokonalo. Obaja pred nakrúcaním prešli intenzívnym fyzickým tréningom na kondíciu, naučili sa profesionálne používať zbrane a určitý čas strávili s príslušníkmi Los Angeles Police Department priamo v teréne, aby sa oboznámili so zručnosťami, ktoré nadobudli policajti v utajení. Gibson sa navyše musel, rovnako aj herec Gary Busey, naučiť bojové umenia, ako capoeira alebo jiu-jitsu. Busey je tu tiež výborný, ide z neho strach, naopak Mitchell Ryan je nevýrazný. Myslím si, že taký Christopher Walken, by bol lepšia voľba. Ostatní herci sa do svojich úloh hodili, pôsobili v nich prirodzene. U nich sa neočakávali veľké alebo výrazné herecké výkony, takže im nie je čo vytknúť.

   Hudbu k filmu zložili Michael Kamen a známy britský skladateľ a spevák Eric Clapton. Clapton sa postaral o gitaru v skladbe Meet Martin Riggs. Toto hudobné skóre obsahuje prvky džezu, orchestrálnej hudby a rocku. Kamen na seba výraznejšie upozornil svojou hudbou k dobrodružnému fantasy Highlander (1986), avšak až jeho hudba k Lethal Weapon (1987) bola zlomom v jeho kariére. Podarilo sa mu tu vytvoriť skladby, ktoré odrážajú prostredie, príbeh a postavy. Spoločne s Die Hard (1988)X-Men (2000) patrí Lethal Weapon (1987) k najlepším hudobným skóre tohto skladateľa. Môže za to spojenie džezu, orchestrálnej hudby a rocku, ktoré je znie originálne. Na hudbe robil aj saxofonista David Sanborn, v skladbe Roger, hral na saxofón.

   Titulná pieseň s názvom Lethal Weapon, ktorú naspievala kanadská hudobná formácia Honeymoon Suite je nudná, nezaujímavá a vôbec sa k tomu filmu nehodí. Prišla mi bez života, čo však k danému deju a k postavám absolútne nepasuje. Táto titulná pieseň tu ani nebola potrebnou, film by si vystačil aj bez nej, no keďže tu je, tak ju hodnotím, ako nevhodnú a slabú. V úvodných titulkoch zaznie aj pieseň Jingle Bell Rock, ktorú v roku 1957 naspieval Bobby Helms. Táto vianočná pieseň už na začiatku prezrádza, že v akom období sa dianie odohráva. Za najlepšie skladby tu pokladám tieto štyri: Amanda, Meet Martin Riggs, Roger a Hollywood Blvd Chase.

HODNOTENIE

87%



[3] Do tejto skupiny patria: horory Black Christmas (1974)Gremlins (1984), akčný film Die Hard (1988), komiksovka Batman Returns (1992) alebo erotický mysteriózny thriller Eyes Wide Shut (1999).

[4] Scenár napísal ku The Last Boy Scout (1991) alebo Last Action Hero (1993). Vylepšovať scenáre pomáhal u Predator (1987) alebo The Hunt for Red October (1990).

14. 12. 2022

Taxi Driver (1976)

   Americký guvernér štátu Alabama a jeden z kandidátov na prezidenta, George Wallace, bol 15.5.1972 okolo 16:00 miestneho času postrelený atentátnikom v americkom meste Laurel, v štáte Maryland. Osamotený atentátnik, Arthur Bremer, ho svojim revolverom zasiahol celkovo štyrikrát, pričom jedna guľka mu uviazla v mieche a ďalšie ho zasiahli do brucha a hrudníka. Wallace zostal doživotne ochrnutý od pása nadol. Bremer bol za tento svoj čin 4.8.1972 odsúdený na 63 rokov väzenia. Nakoniec v ňom strávil „len“ 35 rokov, keď ho 9.11.2007 prepustili. Na základe jeho denníkových záznamov, ktoré našla a zaistila polícia v jeho dome a ktoré boli vydané hneď v nasledujúcom roku po atentáte aj knižne, pod názvom An Assassin's Diary (1973), kde Bremer píše, že k jeho činu ho motivovala túžba po sláve, nie politická ideológia, sa nimi pri písaní scenáru inšpiroval Paul Schrader a na ich podklade tak vznikla krimi dráma Taxi Driver (1976).

STORY LINE

   V závere, keď sa hlavná postava stane mediálnym hrdinom, sa Schrader zase inšpiroval pokusom Lynette Fromme (prezývanej Squeaky) zavraždiť amerického prezidenta, keď Gerald Ford 5.9.1975 okolo 10:00 miestneho času prežil bez ujmy atentát v americkom meste Sacramento, v štáte Kalifornia. Fromme síce vytiahla a namierila zbraň, avšak tá nevystrelila a tak nikto nebol zranený. Fromme bola 19.11.1975 odsúdená na doživotie, ale strávila tam „iba“ 38 rokov, keďže 14.8.2009 bola z väzenia prepustená na slobodu. Paradoxným je, že tento film, ktorý sa inšpiroval atentátmi na politikov, bol inšpiráciou pre atentát na amerického prezidenta. Ronald Reagan bol 30.3.1981 o 14:27 miestneho času dosť vážne zranený atentátnikom v americkom hlavnom meste Washington, D.C., ktoré prežil. Osamotený atentátnik, John Hinckley Jr., síce netrafil priamo prezidenta, ale zasiahla ho guľka, ktorá sa odrazila od boku prezidentskej limuzíny.

   Táto guľka ho zasiahla do ľavého podpazušia, zlomila rebro, prerazila pľúca a spôsobila mu vážne vnútorné krvácanie. Po príchode do nemocnie bol Reagan blízko smrti, avšak zakrátko sa jeho stav stabilizoval. Hinckley bol 21.6.1982 uznaný nevinný z dôvodu jeho nepríčetnosti a bol umiestnený do nemocnice St. Elizabeths Hospital vo Washingtone, kde strávil 34 rokov, keď ho odtiaľ 10.9.2016 prepustili na slobodu. Hinckley bol veľmi posadnutý filmom Taxi Driver (1976), obzvlášť herečkou Jodie Foster, ktorej napísal romantické básne a listy, volal jej a prenasledoval ju, avšak nepodarilo sa mu nadviazať žiadny kontakt s ňou tak rozmýšľal o tom, ako by upútal jej pozornosť, že unesie lietadlo alebo sa pred ňou zabije. Nakoniec sa rozhodol, že na ňu zapôsobí tak, že spácha atentát na prezidenta. Režisér filmu Taxi Driver (1976), Martin Scorsese, keď sa dopočul, že jeho filmom sa inšpiroval atentátnik, tak chvíľu rozmýšľal o skončení kariéry.

   Schrader, ktorý napísal scenár k tomuto filmu, sa inšpiroval aj sebou samým, keď svoje skúsenosti zo života v New Yorku preniesol aj do samotného deja. Bol to napríklad jeho boj s chronickou nespavosťou, ktorý ho priviedol k častým návštevám pornografických kín a kníhkupectiev, ktoré boli otvorené celú noc a tiež aj to, že sa tu celé týždne s nikým nerozprával, čo ho doviedlo k tomu, že hlavný hrdina bude taxikárom, ktorý podľa neho predstavoval osobu v železnej krabici, v rakve, ktorá zdanlivo sama „plávala“ po meste. Schrader sa tiež rozhodol urobiť z hlavnej postavy vietnamského veterána, keďže podľa neho národná trauma z vojny dokonale splývala s jeho paranoidnou psychózou. Trvalo mu menej než dva týždne, kým mal hotový scenár. Bol to len jeho druhý scenár a navyše ho teraz písal úplne sám, keďže ten prvý, ku krimi dráme The Yakuza (1974), vytvoril spolu so svojim bratom Leonardom.

   Technické spracovanie je tu, aj vzhľadom na nízky rozpočet (1,9 milióna dolárov, z toho len 200 000 išlo na hercov a účinkujúcich vo filme), na veľmi vysokej úrovni, lebo tieto sťažené finančné podmienky donútili tvorcov uchýliť sa k experimentovaniu a skúšaniu rôznych netradičných techník nakrúcania, čo tu ešte viacej zvýraznilo atmosféru, ktorú chceli filmári navodiť. Z technickej stránky tu najviac vedia vyniknúť lokality a kamera. Nakrúcanie exteriérových scén prebiehalo priamo v meste New York, v ktorom sa tento príbeh aj odohráva. Filmovalo sa prevažne v mestskej časti Manhattan, v západnej časti ostrova (West Side) a v čase, kedy bolo mesto na pokraji bankrotu. Štáb tam uvidel veľa zdevastovaných a zničených budov, čo bolo spôsobené nielen zlou finančnou situáciou, ale tiež aj letnou vlnou horúčav a hlavne štrajkami, ktoré New York v lete 1975 zasiahli. Práve toto však paradoxne prispelo k ešte lepšej atmosfére.

   Všadeprítomný neporiadok a špina posilňujú depresívnu a temnú atmosféru a tým ešte viac zvýrazňujú potrebu očistiť toto mesto, tak ako o tom hovorí hlavný hrdina. Kameru tu mal na starosti Michael Chapman, ktorý mal za sebou komediálnu drámu The Last Detail (1973) a dobrodružnú drámu The White Dawn (1974). Filmový štáb nemal čas a ani peniaze na tradičné nakrúcanie a tak napríklad na dosiahnutie atmosférických scén v taxíku sa zvukári nachádzali v kufri auta a režisér spoločne s kameramanom boli na podlahe zadného sedadla auta, kde Chapman pri nakrúcaní použil prirodzené svetlo a svetlo z pouličných lámp alebo neónových nápisov alebo u scény prestrelky, ktorá sa nakrúcala v skutočnom byte a kamera sa počas nej stále pohybuje, bola urobená tak, že štáb musel prerezať strop bytu, aby to mohli úspešne zrealizovať a to si vyžiadalo až tri mesiace príprav a plánovania. Výsledok však stojí za to.

   Vzhľadom na to, že prevažná väčšina príbehu sa tu odohráva v noci, tak kamera ponúka množstvo nádherných nočných záberov. Práve na tejto kombinácií kamery a exteriérov (nočný New York) je postavený nádherný vizuál, ktorý tu spoluvytvára danú atmosféru. Kvôli svojmu vizuálu mal však film problémy s americkou organizáciou Motion Picture Association (MPA)[1] a hrozilo, že cenzori udelia filmu najvyšší rating, NC-17.[2] Dôvodom bola záverečná prestrelka a prítomné grafické násilie v nej. Na to, aby Scorsese dosiahol nižší rating, musel zjemniť farby, predovšetkým výrazne sfarbenú krv, ktorá musela byť upravená, aby bola menej výrazná. Režisér sa neskôr vyjadril, že ho potešilo zjemnenie farieb a považoval to za veľké zlepšenie oproti tej pôvodnej verzii scény, no kameraman neskoršie ľutoval, že sa nezachovala žiadna kópia filmu s pôvodnými farbami, lebo tieto pôvodné materiály boli zakrátko znehodnotené.

   Po príbehovej stránke ide o snímku, ktorej ústredným hrdinom je vietnamský veterán. Filmy o veteránoch Vietnamskej vojny (1955-1975), o ich návrate naspäť domov a o ich opätovnom začleňovaní do spoločnosti, sa začali objavovať už v polovici 60-tych rokov. Jedným z prvých takýchto diel bol akčný thriller Motorpsycho! (1965), po ňom prišli filmy, ako: Targets (1968), Welcome Home Soldier Boys (1971), The Visitors (1972) alebo Dead of Night (1974). No a v roku 1976 sa uvedenia dočkal práve Taxi Driver (1976). Zápletka pojednáva o vojnovom veteránovi, ktorý len nedávno, v 1973, odišiel z armády, avšak zážitky z vojny sa ešte viacej podpísali na jeho psychike a živote, pričom ešte zvýšili jeho samotu (nemá žiadnych starých kamarátov, žije ďalej od svojej blízkej rodiny, nemá manželku, nemá priateľku a veľmi ťažko sa mu nadväzuje kontakt s inými ľuďmi) a aj jeho psychickú nepohodu (v noci nemôže spať).

   Jeho samota a psychická nepohoda, spolu s jeho málo nadobudnutým vzdelaním, majú za následok, že nemá veľa možností, ako sa uplatniť na trhu práce. Jedným z vhodných zamestnaní pre neho je práve práca nočného taxikára a to nielen z dôvodu, že tak môže pracovať sám, ale aj rieši tým aj svoje problémy, že v noci nemôže zaspať. Pri tejto práci sa síce dostáva do priameho kontaktu s rôznymi cudzími ľuďmi, avšak tento kontakt je zväčša obmedzený len na to, že počúva a sleduje, čo si jeho zákazníci vzájomne hovoria alebo čo robia v jeho taxíku (v prípade, ak sú dvaja alebo viac) alebo si ich iba vypočuje, ak sa potrebujú niekomu zdôveriť a vyrozprávať. Pri tejto práci stretáva rôzne typy ľudí, či už priamo v taxíku alebo ich vidí z taxíku. Sú to najmä díleri, narkomani, pasáci alebo prostitútky, ktorí sú podľa neho „spodina“ a dúfa, že jedného dňa príde dážď a ten túto všetku „špinu“, ktorú oni predstavujú, zmyje z ulíc.

   Práve tieto jeho komentáre odkrývajú divákom jeho myšlienky a názory, ale zároveň aj jeho zároveň aj jeho psychické rozpoloženie a stav, v akom sa aktuálne nachádza. Divák má tak možnosť nahliadnuť do jeho hlavy a vnútra, pričom zisťuje, o akú komplikovanú a nejednoznačnú osobnosť sa jedná. Je to však vidno isté vzájomné protirečenia si, keď na jednej strane by chcel túto spodinu odstrániť, ale na druhej strane zase nerobí žiadne rozdiely medzi pasažiermi a zoberie každého a kam si povedia, vrátane aj tých, ktorými tak veľmi opovrhuje. Psychika zohráva dôležitú úlohu pri vykreslení ústrednej postavy, ale možno aj u samotného záveru, keď posledné minúty, od skončenia prestrelky až do finálnej scény, sa dajú interpretovať dvomi možnými spôsobmi. Na jednej strane môže ísť o predstavu, resp. sen hlavného hrdinu, avšak na druhej strane to môže byť aj realita, čo je však plne ponechané na divákov a ich vlastnú interpretáciu.

   Za prvú možnosť (predstava, resp. sen) hovorí fakt, že celé to môže vytvárať príliš veľký zidealizovaný dojem. Môže to byť predstava, resp. sen, ktorý si hlavná postava vytvorila vo svojej hlave a chcela ním vytvoriť o sebe akúsi falošný dojem a mylnú ilúziu, že takto nejak to mohlo v jeho predstave pokračovať a skončiť. Mohol by to podporiť aj posledný záber (pohľad do spätného zrkadla), ktorý pôsobí znepokojivo a dal by sa vysvetliť tým, že je to predstava, resp. sen. Za druhú možnosť (realitu) hovorí to, že môže to byť irónia osudu, keď médiá urobili z hlavnej postavy hrdinu a vzorného občana, ktorý sa postavil drogovým dílerov, mafiánom a pasákom, aby zachránil jedno malé dievčatko, no pokiaľ by mu predtým vyšiel jeho pokus o atentát na senátora, tak by ho médiá zase iba hanili. Mohol by to podporovať aj posledný záber (pohľad do spätného zrkadla), ktorý je veľmi znepokojivý a dal by sa vysvetliť tým, hlavný hrdina je stále nebezpečný.

   Ja osobne som za tú druhú možnosť, ktorá má lepší efekt na divákov. Hrdina tu v závere pôsobí, ale aj vyzerá, že sa vyliečil. Oproti celému filmu je tu „normálnejším“, akoby sa bol už zbavil svojich démonov. Posledný záber (pohľad do spätného zrkadla) však dáva tušiť, že možno také jednoznačné to nebude a v budúcnosti by sa opäť mohol dostať do takého psychického stavu, v akom bol predtým. Je z neho „časovaná bomba“, ktorá iba čaká na svoju príležitosť a znovu exploduje. Zodpovedalo by to aj tomu, že je to veterán z Vietnamu. Veľa amerických veteránov z tejto vojny malo po návrate domov problémy zaradiť sa späť do spoločnosti a do života, aký viedli pred vojnou. Mnoho z nich zažívalo psychické problémy. Hlavná postava sa tu takisto trápi, upadá čoraz do väčšej depresie a jeho vyslobodením je až prestrelka a jeho hrdinský čin (záchrana dievčatka), ktoré ho na prvý pohľad uzdravia, ale neskôr sa podobné pocity môžu vrátiť.

   Najväčšou prednosťou tohto filmu je réžia. Scorsese, ktorý debutoval svojou nezávislou drámou Who's That Knocking at My Door (1967) a po nej potom nakrútil ešte aj romantické krimi Boxcar Bertha (1972), na seba výraznejšie upozornil svojim krimi Mean Streets (1973), pričom práve v tomto žánri neskôr vytvoril aj tie svoje najlepšie filmy. Potom bola v kinách uvedená jeho romantická dráma Alice Doesn't Live Here Anymore (1974) a po nej už nasledovala krimi dráma Taxi Driver (1976). Scorsese sa pri jej tvorbe a tiež aj vizuálnej stránke inšpiroval polo-dokumentárnym noirom The Wrong Man (1956) a britským dokumentom A Bigger Splash (1973). Scorseseho réžia diváka vtiahne do deja už hneď po úvodných titulkoch a vie udržať jeho pozornosť až do úplného záveru. Na pozadí príbehu, v ktorom odkrýva aj odvrátenú stranu mesta New York, sledujeme život jedného vojnového veterána.

   Na samotnom príbehu nie je čo vytknúť. Je to pútavý a miestami aj napínavý dej, ktorý je zaujímavým technickým a vizuálnym spôsobom spracovaný. Celé dianie divák môže sledovať prostredníctvom hlavného hrdinu, ktorý je tu, až na zopár výnimiek, prítomný v každej scéne, navyše divák môže jeho myšlienky a názory vnímať aj cez jeho vnútorný hlas, voice-over, ktorý nás sprevádza v priebehu filmu. Vyzdvihnúť si určite zaslúži tiež pôsobivá ponurá, až depresívna atmosféra, ktorá sa k prostrediu, ako aj k psychickému rozpoloženiu hlavného hrdinu, skvele hodí. Napomáha tomu aj dojem, ktorý sa režisér snažil vštepiť divákom, že sú na pomedzi bdenia a snívania, čo odráža psychiku hlavnej postavy. Taxi Driver (1976) spoločne aj s Klute (1971), The French Connection (1971) alebo s Mean Streets (1973), najlepšie zachytil mesto New York v období 70-tych rokov a s tým spojenú jeho dobovú atmosféru.

   V centre pozornosti celého diania je hlavný hrdina, Travis Bickle. Na základe jeho slov, jeho správania sa a jeho myšlienok (dištancuje sa od rodiny, je to samotár, nemá žiadne deti, ani manželka a ani priateľka) sa dá usudzovať, že psychické problémy mal už pred Vietnamom, ktorý ich ešte viac umocnil. Travis pravdepodobne mal málo vzťahov, keď nevie, ako by malo vyzerať vhodné rande. Príde mu úplne normálne, keď zoberie objekt svojej túžby na film pre dospelých. Ukázalo sa, že to bola chyba, stratil tým svoju jedinú nádej na iný, lepší život, ktorá priniesla do jeho života svetlo a zároveň sa tým ešte viac zhoršila jeho samota. Odvtedy sa čoraz viac zhoršuje aj jeho psychický stav a prepadáva sa do stále väčšej depresie. Nevie čo hovorí, nevie sa vyjadrovať a jeho myšlienky nie sú jasné. Nezvláda to a rozhodne sa postaviť proti špine a spodine, ktorú nenávidí tým, že zaútočí na systém a ľudí, ktorí ho predstavujú.

   Svojej rodine klame, keď im napíše, že pracuje tajne pre vládu, zarába veľa peňazí a má aj priateľku. Vyvstáva tu otázka, že keď klame svojej rodine, tak mohol by klamať aj do svojho denníka a tým pádom aj divákom. Faktom je, že keď mu nevyšiel jeho vzťah, tak sa pokúsil upútať na seba pozornosť tým, že a pokúsil o atentát, ale keď mu nevyšiel ani ten, tak strhol na seba pozornosť tým, že zachránil neplnoletú prostitútku. Skutočne sa ju snažil zachrániť alebo mu len tak veľmi chýbala akcia a zabíjanie ľudí, ktoré ho veľmi poznamenali z Vietnamu? Ja osobne sa prikláňam k tej druhej možnosti, ktorá je oveľa logickejšie zdôvodniteľnou. Travis je antihrdina a nejednoznačná postava, ktorej sa dá miestami aj fandiť, aby mu vyšiel jeho vzťah alebo, keď zabíja zločincov, no zároveň ide z neho aj značný strach, keďže je časovaná bomba, ktorá môže kedykoľvek a kdekoľvek explodovať zabiť tak aj nevinných ľudí.

   Takto to ostatne bolo s väčšinou vojnových veteránov z Vietnamu, ktorí po návrate späť do vlasti trpeli psychickými problémami, neriešili ich z odborníkmi alebo ak ich riešili, tak zase nebol záujem zo strany odborníkov a časom sa tieto rôzne psychické problémy, traumy a frustrácia nahromadili to takej miery, že viedli k násiliu a tragickým koncom, či už formou samovrážd alebo vrážd. Mnoho týchto tragických osudov bolo dôsledkom toho, že títo veteráni nedokázali rozlíšiť minulosť z Vietnamu od prítomnosti a boli stále presvedčení o tom, že ich boj, resp. vojna sa pre nich ešte neskončila. Travis je rovnako na tom, znovu začne cvičiť, dáva sa do fyzickej kondície a túži znovu zabíjať. Tento jeho hrdina je neustále v centre pozornosti. Všetky ostatné postavy sú tu len do počtu, nie je to o nich, navyše tu nemajú ani veľa priestoru a s výnimkou neplnoletej prostitútky Iris tu ani nemajú čím diváka veľmi zaujať.

   Celkovo sa jedná o výbornú krimi drám a taktiež ide aj o jeden z najlepších režisérových filmov. Technická stránka tu má, aj vzhľadom na nízky rozpočet, vysokú úroveň, keďže tvorcom sa aj pre ich experimentovanie podarilo z minima vyťažiť maximum, čo sa týka najmä nádherných a atmosférických exteriérov mesta New York a vizuálne pôsobivých záberov kamery. Príbehovej stránke nie je veľmi čo vytknúť, keďže samotná zápletka je zaujímavá a miestami aj napínavá. Svoje tu pritom zohráva aj ponurá a dosť depresívna atmosféra, ktorá odráža nielen prostredie, v ktorom sa dej odohráva, ale tiež psychické problémy ústrednej postavy. Réžia zase vie spraviť celý príbeh veľmi pútavým a ponúka v závere dve možné interpretácie. Z postáv tu vyčnieva predovšetkým ústredná postava antihrdinu a jeho vnútorný svet, pričom jeho slávna hláška „You talkin' to me?“ sa stala súčasťou popkultúry a dodnes je veľmi citovaná.

HERCI a HUDBA

   Robert De Niro v jednej zo svojej najlepších úloh predviedol vynikajúci výkon. Prípravy na túto úlohu začal v Taliansku, kde nakrúcal historický veľkofilm Novecento (1976). Keď sa nenakrúcalo, tak na severe Talianska zašiel na tamojšiu vojenskú základňu, kde si na magnetofón nahral amerických vojakov, ktorých prízvuk bol zo stredozápadu USA a ktorý sa podľa neho k tejto jeho postave hodil. Pre svoju úlohu schudol De Niro až 16 kilogramov a opakovane počúval nahrané čítanie denníkových zápiskov, ktoré si viedol atentátnik Arthur Bremer. Keď mal De Niro prestávku pri nakrúcaní filmu Novecento (1976), tak odletel do New Yorku, kde sa mu podarilo získať taxikársku licenciu a zopár týždňov sa chodil taxíkom po New Yorku. Potom sa vrátil späť do Talianska, aby mohol pokračovať v nakrúcaní. De Niro perfektne vystihol psychicky narušeného veterána a to nielen slovným prejavom a výzorom, ale aj výrazmi tváre a gestami.

   Dokázal sa do svojej postavy veľmi ponoriť a výsledkom bol jeho veľmi presvedčivý, ale zároveň aj dosť znepokojivý výkon, keď vierohodne dodal tejto svojej postave nielen jej traumatické zážitky z Vietnamu, avšak aj dlhoročné problémy, ktorými si prechádzala, ako boli samota, neschopnosť nadviazať vzťah alebo neschopnosť jednať s ľuďmi. Jodie Foster mala v dobe nakrúcania tohto filmu iba 12 rokov a než získala túto úlohu, tak sa musela podrobiť psychologickému vyšetreniu, aby sa zabránilo tomu, aby ju táto úloha, neplnoletej prostitútky, emocionálne poznačila. Bola to jedna z jej prvých väčších úloh a zvládla ju výborne. Ostatní herci, ako Harvey Keitel alebo Cybill Shepherd, tu vlastne ani veľmi nemali čo hrať, lebo ich postavy tu mali dosť malý a obmedzený priestor, tým pádom sa ani oni nemohli lepšie herecky prejaviť. Je to škoda, keď obzvlášť Keitel by si tu zaslúžil postavu, v ktorej by viac vynikol.

   Hudbu k filmu zložil Bernard Herrmann, ktorému sa podarilo vytvoriť jedno zo svojich najlepších hudobných skóre v kariére.[3] Taxi Driver (1976) bol jeho posledný film, ku ktorému skladal hudbu. Dňa 23.12.1975 po skončení nahrávania hudby k Taxi Driver (1976) si Herrmann pozrel hrubý zostrih filmu God Told Me To (1976), ku ktorému chcel jeho režisér, Larry Cohen, aby preň Herrmann skomponoval hudbu. Ten súhlasil a po spoločnom obede Herrmann odišiel do svojho hotela, kde 24.12.1975 dostal počas spánku infarkt na následky ktorého zomrel.[4] Scorsese, ktorý bol dlhoročný obdivovateľ Herrmannovej práce chcel, aby hudbu skladal práve on.

   Scorsese neskôr uviedol, že Herrmann bol pre neho prvá a jediná voľba na skladateľský post, pričom jeho hudobné skóre pokladal za nesmierne dôležité pre úspech filmu, lebo podľa neho poskytovalo filmu a hlavnej postavy psychologický základ. Jeho skladby sa nesú v jazzových tónoch a nádherne sa v nich odráža nielen prostredie mesta New York, psychologickú nestabilitu hlavného hrdinu, ale aj príbeh ako taký. Za najlepšie skladby tu pokladám tieto štyri: Main Title; I Still Can't Sleep/They Cannot Touch Her (Betsy's Theme); A Reluctant Hero/Betsy/End Credits a Theme from Taxi Driver.

HODNOTENIE

89%



[1] Táto organizácia vznikla už v roku 1922 a to pod názvom Motion Picture Producers and Distributors of America (MPPDA). V rokoch 1945 až 2019 zmenila svoj názov na Motion Picture Association of America (MPAA). Súčasný názov Motion Picture Association (MPA) sa používa od septembra 2019.

[2] V rokoch 1968 až 1970 sa tento rating označoval X a nedovoľoval premietanie filmov osobám mladším, ako 16 rokov. V rokoch 1970 až 1990 takisto niesol označenie X, ale zvýšil sa vek, keď zakazoval projekciu osobám mladším, než 17 rokov. Od roku 1990 má súčasný názov, NC-17, pričom vekové obmedzenie, 17 rokov, zostalo zachované.

[3] Sem by som zaradil ešte Citizen Kane (1941), Psycho (1960) a jeho vrcholný počin, ktorým je podľa môjho názoru Vertigo (1958).

[4] Hudbu k filmu God Told Me To (1976) nakoniec zložil Frank Cordell.