Americký režisér a scenárista James Cameron debutoval
(režisérsky aj scenáristicky)[1]
v roku 1982 hororom Piranha Part Two: The Spawning (1982),
ale napokon tento projekt nedokončil, lebo Assonitis a Cameron mali totiž úplne
inú predstavu o tom, ako by mala výsledná snímka vyzerať. Cameron bol
vyhodený a Assonitis zostrihal materiál podľa seba. Cameron s týmto nízkorozpočtovým
filmom neprerazil a ani nezískal veľkú slávu, hoci nakoniec bol v
titulkoch pri režisérovi uvedený len on. Čo sa však nepodarilo vtedy sa stalo
o dva roky, keď sa do kín dostal ďalší jeho nízkorozpočtový film,
s ktorým zožal obrovský úspech a bolo ním práve akčné sci-fi The Terminator (1984).
STORY LINE
Toto dielo je možné, okrem akčného a sci-fi žánru,
zaradiť ešte do skupiny titulov, ktoré sa označujú, ako tech-noir (zvyknú sa
však používať aj pomenovania: future noir alebo science fiction noir). Tento
pojem zahrňuje filmy, ktoré v sebe spájajú prvky noiru a sci-fi,
pričom tvoria samostatnú podskupinu v rámci neo-noirových diel[2] a
majú spoločné, že väčšina takýchto snímok je situovaná do nie príliš utešenej budúcnosti
(blízkej alebo ďalekej). Zaradiť sa sem dajú počiny, ako sú: Alphaville, une étrange aventure de Lemmy Caution (1965), Soylent Green (1973), Blade Runner (1982), Twelve Monkeys (1995), Gattaca (1997), Dark City (1998), Minority Report (2002) alebo Renaissance (2006). K nim patrí práve aj The Terminator (1984), ktorý sa síce
odohráva v súčasnosti, ale tech-noir z neho robia cestovanie v čase,
pár flashbackov z budúcnosti, postava femme fatale alebo stroj, presnejšie
android, veľmi sa podobajúci na človeka, ktorý je kybernetický organizmus, tvorený
živým tkanivom nad robotickým endoskeletom, navyše aj samotný termín, tech-noir,
sa zrodil práve tu, keď ho Cameron použil, ako názov nočného klubu, kde sa
prvýkrát stretnú všetky tri hlavné postavy. No a neskôr toto pomenovanie
prebrala celá podskupina neo-noirov, ktoré mali prvky sci-fi a noirov. Po
technickej stránke je možné stručne skonštatovať, že sa tvorcom podarilo
vytvoriť „za málo peňazí veľa muziky.“ Pôvodný rozpočet totiž činil „len“ 4
milióny, hoci počas post-produkcie sa táto suma navýšila o 2,5 milióna,
v každom prípade je tu vidno, že boli tieto peniaze do „posledného centu“
zúročené, čo sa odrazilo nielen na záberoch, ale aj na výslednej kvalite. Technické
spracovanie je tu teda, vzhľadom na rozpočet, ako aj na možnosti vtedajšej
doby, na skutočne vysokej úrovni. Dokazujú to vizuálne efekty, za ktorými stála
spoločnosť Fantasy II a podieľal sa na nich aj Stan Winston (ten neskôr na
efektoch pracoval aj v dvojke a v trojke[3]).
Vizuálne efekty tu v jednotke rozhodne nie sú revolučné, ako tie
v dvojke, avšak sú stále pôsobivé a to aj po 35-tich rokoch, ako sú: scény
z budúcnosti; príchody z budúcnosti; infračervené videnie z pohľadu
terminátora alebo scéna, v ktorej si terminátor vyberá svoje oko, pričom tvorcovia
až na tú poslednú scénu (oko), použili tie prvé tri aj v dvojke, akurát
dostupná technológia im už umožnila ich ešte viacej rozvinúť. Najväčšiu
pozornosť tu však po technickej stránke púta výprava a to v podobe
rôznych modelov, ako modely strojov v scénach z budúcnosti; miniatúrny
model zničeného Los Angeles, zahrňujúci ruiny budov a zničené autá alebo pohybujúcu
sa kovovú kostru terminátora. Tieto modely, predovšetkým tie miniatúry
z budúcnosti, pomáhajú vytvárať uveriteľnú a zároveň aj dosť
pochmúrnu, až temnú atmosféru v celej snímke. Výprava zabezpečila tiež množstvo
rekvizít a techniky, vrátane zbraní, ktoré sa tu použili, či už išlo
o rôzne brokovnice, pištole, pušky alebo samopaly, pričom herci sa
museli s nimi naučiť zaobchádzať, aby pôsobili, ako skutoční profesionáli.
Masky tu tiež plnia svoju funkciu a tak, ako na efektoch, tak aj na nich
pracoval Winston. Vytvoril ich nielen na tvári herca, ktorý stvárnil
terminátora, pretože ho bolo potrebné namaskovať, keď mu pribudli zranenia, ale
aj na rôznych reprodukciách hercovej tváre, ktoré vznikli z hliny, sadry
a silikónu. Kamera a strih dokážu najlepšie vyniknúť pri akčných
scénach, ktoré vďaka nim pôsobia pútavo a svižne. Akčných scén je tu
celkom dosť, pričom každá z nich je dnes už legendárna, ako prvý stret v nočnom
klube s následnou automobilovou naháňačkou; útok na policajnú stanicu
alebo záverečná akčná sekvencia, trvajúca až 17 minút (od úteku z motelu
po záverečné finále v továrni). Akcii nechýba napätie a takisto je tu
prítomná aj menšia dávka brutality, v podobe „operácie“ ruky a „operácie“
oka. Po príbehovej stránke je treba oceniť hlavne výbornú víziu
post-apokalyptickej budúcnosti a z toho potom tiež aj pramení
depresívna, pochmúrna a temná atmosféra. Dovolím si povedať, že až do roku
1984 nebola vo filmoch vykreslená budúcnosť takto deprimujúco a neutešene.[4]
Každodenný boj proti ťažko zničiteľnému protivníkovi (strojom); vojnou úplne zdevastovaný
povrch zeme a život v podzemí v nesmierne ťažkých podmienkach.
Práve z tejto atmosféry čerpajú scény, resp. flashbacky
z budúcnosti. Zvyšok snímky sa zase opiera o skvelú hororovú
atmosféru, ktorú tu vytvára hlavne postava terminátora, nehovoriac o tom,
že nezastaviteľný vraždiaci stroj tak trochu pripomína maskovaných
a nezastaviteľných vrahov z amerických hororových slasherov konca
70-tych a začiatku 80-tych rokov, čím však nechcem povedať, že by bol The Terminator (1984) slasher, ale
v malej miere sa u nich inšpirovať mohol. Samotný príbeh je tvorený
dvomi linkami. Dlhšia časť sa odohráva v prítomnosti a kratšia predstavuje
flashbacky budúcnosti. Obe tieto línie sú vhodne prepojené a vzájomne
sa dopĺňajú. Zápletke, ako takej, sa nedá čo vytknúť. Je napínavá, má rýchly
spád a ani na chvíľu nenudí. Svoje miesto tu má taktiež aj romantická
vsuvka, ktorá neruší, ale presne naopak zapadá do celého diania. Režisér tu
síce, vzhľadom na technické možnosti danej doby, nemohol zrealizovať svoj
pôvodný nápad (dvoch proti sebe stojacich terminátorov), čo však nakoniec vôbec
nevadilo, lebo vďaka tomu ho potom mohol o 7 rokov neskôr využiť v dvojke
a tam fungoval. Cameron však už tu, v jednotke, dal najavo, že
spojenie akčné sci-fi mu skvele sadne a nasledovné snímky, ktoré režíroval
tomu dali za pravdu, obzvlášť dva.[5] Rovnako,
ako dvojka, tak aj jednotka má niekoľko hlášok a scén, ktoré za tie roky
získali kultový status. Z postáv tu zohrávajú dôležitú úlohu najmä tri. Prvou
je samozrejme Terminátor T-800 Model 101. Cameron tu vytvoril jedného
z najlegendárnejších a taktiež najlepších zloduchov v celej
filmovej histórii. Nezastaviteľný stroj, s ktorým sa nedá vyjednávať a ani
mu dohovoriť. Necíti bolesť a ľútosť. Nemá strach a výčitky svedomia. Neprestane,
až kým svoju úlohu nesplní. Nemá žiadne emócie a je tichý, keďže veľa toho
nenahovorí, navyše je ho veľmi ťažké zničiť. Druhou je Kyle Reese, človek
z mäsa a kostí, ktorý musí čeliť terminátorovi, aby ochránil
budúcnosť. Z flashbackov sa môžeme trošku o ňom dozvedieť, ako zhruba žil
v budúcnosti (boj proti strojom a prežívanie v podzemí). Tieto
flashbacky sú len sny, resp. vízie, nie sú to skutočné spomienky, hoci ich
základ je reálny. Reese je aj typickým noirovým hrdinom, prenasledujú ho
spomienky na predošlý život, aký žil v budúcnosti; zapletie sa
s femme fatale a tiež aj kvôli jeho tragickému osudu. Treťou je Sarah
Connor, ktorá je zase klasická noirová femme fatale (osudová žena), ktorá sa
stane cieľom oboch hrdinov. Jeden (terminátor) ju chce zabiť a druhý
(Reese) sa ju snaží ochraňovať. Sarah sa po väčšinu času prezentuje, ako
nevinná obeť, pre ktorú je nielen veľmi ťažké chápať, čo sa to vlastne deje
a uveriť tomu všetkému, ale je pre ňu aj náročné prijať úlohu, ktorú má
ona sama zohrať v budúcnosti, ako matka. Ostatné postavy tu nie sú do
počtu, avšak aj oni tu majú svoje miesto, hoci sa im nedostáva veľa priestoru,
čo však nie je myslené, ako nejaká slabina/výčitka, len konštatovanie. Po
pravde to o tých vedľajších postavách ani nie je. Splnili tu svoju
funkciu, akú mali, avšak to je všetko. Celkovo sa jedná o jeden
z najlepších akčných sci-fi, ktorý vzhľadom na dané možnosti
a rozpočet disponuje dosť vysoko kvalitne prepracovanou technickou
stránkou, vynikajúcou post-apokalyptickou víziou a hororovou atmosférou,
napínavým a pútavým príbehom a v neposlednom rade aj skvelými
postavami a ich hereckými predstaviteľmi. Jeden z príkladov toho, že dá
sa aj z mála dostať/vyťažiť veľa a navyše z toho spraviť film, ktorý
značne ovplyvnil filmový priemysel a je aj symbolom subžánru tech-noir.
HERCI a HUDBA
Arnold Schwarzenegger vo svojej najslávnejšej úlohe je veľmi
presvedčivý, keď postavu stroja stvárnil autenticky (málo rozpráva, neprejavuje
žiadne emócie a navyše aj svojim výzorom vzbudzuje strach a hrôzu,
dokonca aj ten jeho rakúsky akcent sa náramne hodí k postave stroja). Je
priam nemožné si predstaviť v tejto úlohe niekoho iného. S ním už
bude navždy spojená táto postava a to práve aj vďaka jeho hereckému
prejavu. Michael Biehn bol takisto výborne obsadený, ako človek pôsobí ľudsky
a tiež aj, ako bývalý vojak je dosť uveriteľným. Myslím si, že Biehn
bol skvelou voľbou aj z toho dôvodu, že pokým Schwarzenegger pôsobí, aj
kvôli svojim svalom robustne a tým pádom pripomína stroj, tak naopak Biehn
nie je mohutný a aj toto z neho ešte viac robí človeka. Linda
Hamilton bola takisto výbornou voľbou. Pôsobí bezbranne, nevinne
a zraniteľne, avšak skrýva sa v nej aj sila, o ktorej až
doposiaľ nevedela, že v sebe má. Obsadenie zvyšných hercov sa taktiež
vydarilo, či to bol Earl Boen alebo Lance Henriksen, hoci tento druhý menovaný
mohol mať, podľa mňa, aj trochu viac priestoru. Hudbu k filmu zložil Brad
Fiedel, ktorý vytvoril vynikajúce elektronické skladby, vrátane ústrednej témy
a to hlavne za použitia syntetizátorov, pričom sa mu v nich podarilo
nielenže skvele vystihnúť hororovú a post-apokalyptickú atmosféru, avšak
aj „kovové“ zvuky, ktoré odrážajú postavu terminátora. Jeho skladby sa však
nenesú len v hororových a sci-fi (post-apokalyptických) motívoch, ale
obsahujú aj akčné a romantické prvky, ktoré dokážu tiež osloviť. Hlavnú
tému, ktorá je pri úvodných titulkoch, je možné počuť ešte pri ďalších
scénach, avšak v inom tempe, resp. je inak zahraná, ako napr.:
v spomalenej verzii, keď Reese umrie alebo v milostnej scéne, kde je
zase táto téma hraná na klavíri. Za tie najlepšie skladby, ale z vydania The
Definitive Edition, z roku 1994 a nie z toho pôvodného z roku 1984[6],
považujem: Theme from The Terminator; The Terminator Main Title; The
Terminator's Arrival alebo Tech Noir/Alley Chase.
HODNOTENIE
95%
[1]
Okrem neho sa na scenári podieľali aj Ovidio G. Assonitis, ktorý bol zároveň
tiež producentom a Charles H. Eglee. V titulkoch je však uvedený len jeden
scenárista H.A. Milton, čo bolo vymyslené meno.
[2]
Ďalšiu významnú podskupinu v rámci neo-noirových diel tvorí retro-noir,
kde patria neo-noiry, ktorých dej sa odohráva v 40-tych a 50-tych rokoch,
teda v dobe vzniku klasických noirových filmov a patria sem tituly, ako: Chinatown (1974), Farewell, My Lovely (1975), Angel Heart (1987), Who Framed Roger Rabbit (1988), L.A. Confidential (1997), The Man Who Wasn't There (2001), Shutter Island (2010) alebo český Ve stínu (2012).
[4]
Zhodou okolností sa takúto budúcnosti v tomto roku podarilo zobraziť ešte
v britskej televíznej vojnovej sci-fi dráme Threads (1984).
[5]
Aliens (1986) a Terminator
2: Judgment Day (1991).
[6]
Pôvodný soundtrack z roku 1984 obsahoval 11 skladieb, ale z toho až 5
skladieb boli piesne, ktoré tu vo filme zazneli. Neskorší soundtrack, The
Definitive Edition z roku 1994, mal až 19 skladieb, pričom všetky skladby boli
výlučne iba tie, ktoré skomponoval Fiedel.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára