V roku 1944 uviedol americký režisér a scenárista Billy
Wilder do kín svoj noir Double Indemnity (1944), na ktorom
sa, ako druhý scenárista podieľal spisovateľ Raymond Chandler, ktorý bol
v tom čase zotavujúcim sa alkoholikom. Stres a jeho nie príliš dobrý
vzťah s Wilderom ho počas písania scenára dohnali k tomu, že opätovne
začal piť. Vtedy sa však Wilderovi dostala do rúk kniha s názvom The Lost Weekend (1944), v ktorej jej
autor, Charles R. Jackson, opisuje príbeh spisovateľa trpiaceho alkoholizmom,
ktorý je jeho autobiografiou, keďže on sám zápasil s touto chorobou (v
dôsledku nej v roku 1968 spáchal samovraždu). Chandler a jeho
alkoholizmus, ako aj táto kniha, ktorú sa Wilder po jej prečítaní rozhodol
sfilmovať boli dôvodmi, že jeho nasledujúcim projektom bola práve táto noirová
dráma, The Lost Weekend (1945).
STORY LINE
Come Back, Little Sheba (1952), Something to Live For (1952), The Country Girl (1954), I'll Cry Tomorrow (1955), Dnes
naposled (1958), Naděje (1963), Leaving Las Vegas (1995) alebo Crazy Heart (2009). Toto je iba zopár diel, ktoré sa venovali
problematike alkoholizmu. Napriek faktu, že už pred rokom 1945 boli filmy,
ktoré pojednávali o tematike alkoholizmu, tak prezentovali túto chorobu,
buď komicky, ako komediálny muzikál Young
Man of Manhattan (1930) alebo nemá romantická komédia City Lights (1931); ďalej agitačne/propagandisticky, čím chceli jej
tvorcovia upriamiť pozornosť na tento závažný problém a varovať divákov pred
touto závislosťou, ako nemé drámy Alkohol
(1920) a Die Gesunkenen (1926)
alebo tiež v snímkach, ktoré síce boli vážnymi drámami, kde zohrával
alkoholizmus v príbehu dôležitú úlohu, ako je tomu u The Champ (1931) alebo A Star Is Born (1937), ale nezachádzalo sa v nich veľmi do hĺbky.
Bola to teda až táto noirová dráma The
Lost Weekend (1945), ktorá položila základy filmov pojednávajúcich o
závislostiach (alkohol, drogy, hazard), lebo išlo o jednu z prvých
drám, ktorá zachytáva abstinenciu, liečenie (protialkoholická liečebňa)
a psychologický aspekt závislosti (nutkanie/potreba piť
a preludy/vidiny, keď alkohol nie je k dispozícii).
Po technickej stránke tu najväčšiu pozornosť púta kamera, za
ktorou stál John F. Seitz, ktorý už predtým robil kameramana u zopár
noiroch, ako Fly-By-Night (1942), This Gun for Hire (1942), The
Unseen (1945) a bol ním aj u režisérovho spomínaného noiru Double Indemnity (1944). Svojou
kamerou, hlavne pre noir typickou hrou so svetlom a tieňmi, v nich
vytvoril pôsobivú atmosféru. Niekto môže mať názor, že to, čo fungovalo
v noirových kriminálkach a v noirových thrilleroch, ktorými boli
všetky tieto 4 diela, nebude fungovať aj v noirovej dráme, ale opak je
pravdou. Seitz aj tu použil hru so svetlom a tieňmi, ktorá sa veľmi hodí,
ako k deju, tak aj ku hlavnej postave a to nielen kvôli samotnej téme
alkoholizmu, ale aj s tým súvisiacu vnútornú rozdvojenosť hlavnej postavy
a samozrejme tiež aj kvôli niekoľkým ďalším prítomným noirovým atribútom.
Kamera tu prišla aj so slávnym záberom, v scéne, kedy hlavný hrdina kráča
smerom ku kamere a okolo neho sú neónové nápisy. Za vynikajúci pokladám aj
záber, v ktorom sa kamera priblíži k plnému poháriku a „pozrie“ sa do
neho, čo ešte viac zvýrazňuje túžbu, závislosť hlavného hrdinu.
Vyzdvihnúť je tu potrebné aj exteriéry, ktoré sa nenakrúcali
v Hollywoode, vo filmových štúdiách, ako to vtedy bývalo zvykom, avšak
filmovanie prebiehalo priamo v meste New York, kde sa celý dej aj
odohráva. Bola to pritom režisérova zásluha, keďže Wilder trval na tom, že je v záujme
uchovania realizmu vhodné, aby exteriérové scény nakrútili tam, kde je príbeh
situovaný. Filmovalo sa najmä na Third Avenue, pričom štáb sa rozhodol použiť
aj skryté kamery, ktoré mali ešte viac umocniť dojem reálnej atmosféry, dokonca
ani samotní chodci nevedeli, že tu sa nakrúca film. Štáb dostal tiež aj povolenie
filmovať interiérové sekvencie v skutočnej protialkoholickej liečebni, v Bellevue
Hospital v New Yorku, na protialkoholickom oddelení. Za zmienku tu ešte
stoja špeciálne efekty, ktoré vidieť predovšetkým v scéne delíria hlavného
hrdinu, kde blúzni a vidí rôzne predstavy.
Po príbehovej stránke ide o jednu z prvých
noirových drám, ktorá dokazuje, že noirový žáner to nemusia byť len rôzne
kriminálky (detektívky) a thrillery, ale že elementy tohto žánru, od vizuálneho
spracovania, cez postavy, až po zápletku, môžu fungovať aj v jeho spojení
s drámou a nie „hocijakou“, ale s drámou spracovávajúcu takú vážnu
a v danom období aj kontroverznú tému, akou alkoholizmus nepochybne
bol. Wilder týmto svojim filmom tak otvoril veľmi chúlostivú a prehliadanú
problematiku, ktorej sa síce pár diel venovalo, ale iba povrchne, nešli do jej
hĺbky. Scenár napísala dvojica Wilder a Charles Brackett, jeho dlhoročný
spolupracovník.[1]
Obaja mali veľké skúsenosti s romantickými komédiami, veď aj režisérsky
debutoval s romantickou komédiou, presnejšie screwball komédiou The Major and the Minor (1942). Jeho
druhá snímka, Five Graves to Cairo
(1943) bola síce vojnovou drámou, ale obsahovala aj trochu humorných
situácii a vsuviek. Bol to však až noir Double Indemnity (1944), na ktorom sa scenáristicky síce Brackett
vôbec nepodieľal, ale za to sa tu naplno odhalilo/ukázalo, že Wilder nemá
talent len pre romantické komédie, avšak zvláda tiež aj iný, vážnejší žáner.
Práve to mu potom umožnilo režírovať The
Lost Weekend (1945), kde toto nadanie len potvrdil.
Double Indemnity
(1944) a The Lost Weekend (1945)
majú síce spoločný žáner, noir, ale napriek tomu sa odlišujú, lebo prvý
menovaný je noirové krimi, pojednávajúce o dokonalom zločine a druhý
menovaný je zase noirovou drámou, sústreďujúcou sa na alkoholizmus. Wilder „prevzal“
z Double Indemnity (1944) temnú
atmosféru, ktorú potom v The Lost
Weekend (1945) ešte viac umocnil. Nie však v záujme toho dostať
z divákov emócie, ale v záujme príbehu a vážnej problematike,
o ktorej rozpráva. Nejde mu pritom iba o to, aby šokoval divákov,
avšak o to, aby im podal pravdivý obraz o tejto chorobe/závislosti
a to bez príkras, pričom na rozdiel od tých predošlých diel zobrazuje
alkoholizmus so všetkým, čo k tomu patrí, ako protialkoholická liečebňa,
psychologický dopad alebo odraz v osobnom, pracovnom, ale aj spoločenskom
živote. Tento film však nie je ani žiadna morálna agitácia, resp. propaganda.
K tomu táto noirová dráma vôbec neskĺzne. Nesnaží sa nasilu moralizovať a
ani nezobrazuje prehnané alebo samoúčelné scény. Najväčší dôraz sa tu
kladie na realizmus a ukázanie toho, čím všetkým si „musia“ alkoholici
prechádzať.
Wilder tu okrem noirovej atmosféry využil aj ďalší častý
noirový atribút, retrospektívu, resp. flashbacky, ktoré tu však plnia trochu
odlišnú úlohu, než na akú sme v tomto žánri zvyknutý. Flashbacky sú tu
totiž iba dva a tie neobjasňujú, že prečo hlavný hrdina začal piť
a ani neukazujú jeho alkoholové začiatky, ale idú do doby, kedy
alkoholikom už bol a zobrazujú nám, ako sa zoznámil so svojou priateľkou. Režisér
počas 95 minút vytvoril pôsobivú drámu, ktorá ani na chvíľu nenudí, nemá
slabé scény, ale je pútavou a udržuje si svoje tempo od začiatku až do konca, pričom
jedna silná scéna strieda druhú (odchod brata; stretnutie s rodičmi
a udalosti po ňom; kabelka; prosenie o jeden pohárik v bare; nadobudnutie
peňazí; protialkoholické oddelenie; obchod s alkoholom; delírium alebo kožuch,
vrátane záveru). Mnohí ľudia vytýkajú tejto noirovej dráme jej koniec, ale mne
osobne vôbec nevadil, pasoval mi sem a jeho vyznenie nie je tak
jednoznačné, ako si to veľa ľudí myslí. Ja tu ani nemám po príbehovej stránke
čo vytknúť. Je to silná a úderná dráma, ktorá je napínavou až do konca
(divák až do záveru netuší, ako to celé dopadne), má v sebe veľa emócii a aj
tému alkoholizmu spracovala až tak, že tie nasledujúce diela, ktoré sa jej tiež
venovali už nedokázali tak vysoko nastavenú latku kvality prekonať.
Dej sa tu zameriava výlučne na hlavnú postavu, ktorou je Don
Birnam. Ten predstavuje typického a tragického noirového hrdinu, ktorého
prenasleduje jeho vlastná minulosť, v podobe neúspešnej kariéry
spisovateľa, avšak predovšetkým jeho alkoholizmus. Táto jeho choroba/závislosť
neovplyvňuje len jeho osobný (jeho brat a priateľka) a pracovný (problém napísať
knihu), ale aj ten spoločenský život (scéna s kabelkou alebo
v obchode s alkoholom). Hlavný hrdina sa nachádza vo fáze, keď jeho
alkoholizmus už trvá dlhšie, než 6 rokov. Z dialógov sa dozvieme, že za
toto obdobie už aj skúsil jedno liečenie, avšak neúspešne. Jeho najbližší (brat
a priateľka) takisto vyskúšali mnoho možností, ako mu pomôcť, od
dohovorenia, cez stráženia, až po bitku, ale bezvýsledne. Hlavná postava sa
jednoducho nevie vzdať pitia, čo sa prirodzene podpisuje nielen na jeho
vzťahoch (brat už nad ním zlomil palicu a odchádza), ale taktiež aj na
jeho psychike, v ktorej vnútri sú až dve jeho osobnosti (Don opilec
a Don spisovateľ), pričom prevahu má zväčša tá prvá.
V úvode filmu prichádza do baru, kde barmanovi rozpráva
o dvoch fľašiach, ktoré práve teraz kúpil, barman odvetí, aby s tým
už prestal, na čo mu však Don odpovie: „Vy nikto nechápete, že musím vedieť, že
ju mám. Nemôžem byť úplne bez ničoho.“ Vyzerá to, že si ich kupuje iba pre ten
pocit, aby ich mal, v prípade „nutnosti“, ale ako sa neskôr ukáže nie je
tomu tak, lebo v polke filmu opäť prichádza do baru a prosí
o jeden pohárik, inak vraj zomrie, na čo mu však barman odvetí: „Jeden je
príliš a sto nestačí.“, čo sa o chvíľu potvrdí, lebo po vypití si od
neho pýta ďalší. Divák však dokáže aj napriek neutešenému stavu hlavného hrdinu
s ním súcitiť. Z ostatných postáv sa väčší priestor dostáva už iba
Helen, jeho priateľke, ktorá po celý čas stojí pri ňom a snaží sa mu pomôcť. Bolí
ju, keď ho vidí v takom hroznom a zúboženom stave, no napriek tomu sa
snaží zostať pozitívne naladená, lebo ho miluje. Jej láska si neustále
prechádza ťažkou skúškou, ale nevzdáva sa, ale snaží sa bojovať.
Celkovo sa jedná o vynikajúcu noirovú drámu, ktorej len
ťažko niečo vytknúť, keďže vie zaujať, ako svojou technickou stránkou (pôsobivé
zábery kamery a skutočné exteriéry), tak aj príbehovou stránkou (noirová
atmosféra, dôraz na realizmus, viacej silných scén, nadčasová a pútavá
réžia, no a v neposlednom rade tiež aj samotná téma alkoholizmu),
postavami (predovšetkým ústrednou dvojkou) a ich hereckými predstaviteľmi.
Dráma, ktorá nielenže položila základy filmov o rôznych závislostiach,
avšak zároveň nastavila aj vysokú latku kvality, ktorá, ak ide
o alkoholizmus, zostala neprekonaná. Je to takisto jeden z najlepších
režisérových filmov.
HERCI a HUDBA
Ray Milland vo svojej najlepšej a životnej úlohe je
neuveriteľne presvedčivým. Milland dovtedy hrával prevažne hlavnú úlohy
v romantických drámach alebo komédiách, ako: Next Time We Love (1936), Easy
Living (1937), Wise Girl (1937),
The Doctor Takes a Wife (1940), ale
aj v dvoch režisérových dielach, v Arise,
My Love (1940), kde Wilder napísal scenár a v The Major and the Minor (1942), ktoré aj zrežíroval. Len rok pred The Lost Weekend (1945) mal Milland väčšiu
možnosť preukázať svoj talent aj v iných žánroch, keď hral vo vojnovom noire Ministry of Fear (1944) a tiež v mysterióznom fantasy
horore The Uninvited (1944), avšak až
noirová dráma The Lost Weekend (1945)
naplno potvrdila, že dokáže takéto dramatické úlohy zvládnuť a to dokonca,
podľa mňa, ešte lepšie, než tie komediálne alebo romantické postavy, aké stvárňoval.
Nečudo, že po úspechu tohto filmu začal dostávať viac takýchto podobných úloh.
Milland tu predviedol taký výkon, že ako alkoholik vyzerá po
celý čas a to nielen svojim správaním, ale aj výrazmi svojej tváre, pričom
dokonale vedel vystihnúť okrem fyzickej, aj tú psychickú stránku svojej
osobnosti, keďže tá bola ešte dôležitejšia, lebo v jej vnútri súperi dve
jeho osobnosti (opilec a spisovateľ). Jane Wyman je strašne roztomilá
a dala svojej postave veľkú dávku optimizmu, ktorý z nej stále
vyžaruje. Zvyšok z hercov sa do svojich úloh hodí, ale väčšmi sa prejaviť
nedokážu, lebo im to neumožňuje príbeh, ktorý sa zameriava iba na hlavnú dvojicu
hercov. Hudbu k filmu zložil Miklós Rózsa, ktorého skladby boli revolučné,
lebo ide o jedno z prvých hudobných skóre, kde bol pri skladaní
využitý elektronický hudobný nástroj Theremin, ktorý dokázal svojimi zvukmi/kmitmi
vytvoriť tajomné a znepokojivé motívy, ktoré sa k tejto noirovej
dráme náramne hodia.[2] Rózsa tu
skomponoval viacero nádherných dramatických skladieb, ako sú: Frustration; The
Novel; Gloria and Fall; The Rainy Day alebo Suicide Attempt, ktoré sú
znepokojivé a zároveň aj odrážajú a podporujú smutnú, až depresívnu
atmosféru tohto noiru.
HODNOTENIE
96%
[1]
Ich prvý spoločný scenár bola romantická komédia Bluebeard's Eighth Wife (1938) a po nej scenár napísali
ešte k ďalším 12-stim snímkam: Midnight (1939), Ninotchka (1939), What a
Life (1939), Arise, My Love (1940),
Ball of Fire (1941), Hold
Back the Dawn (1941), The Major and the Minor (1942), Five Graves to Cairo (1943), The Lost Weekend (1945), The
Emperor Waltz (1948), A Foreign Affair (1948) a Sunset Blvd. (1950), pričom sa obaja podieľali aj na
prepisovaní scenára u The Bishop's Wife (1947), ale ich
mená neboli uvedené v titulkoch.
[2]
Rózsa použil Theremin v rovnakom roku aj u komponovaní hudby pre psychologický
noir Spellbound (1945).
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára