26. 4. 2020

Vertigo (1958)

   Alfred Hitchcock zažíval v priebehu 50-tych rokov vrchol svojej režisérskej kariéry, keď vytvoril niekoľko svojich najlepších a najznámejších titulov, ako: Dial M for Murder (1954), Rear Window (1954) alebo North by Northwest (1959). Medzi nimi má svoje miesto aj snímka, častokrát označovaná za jeho majstrovské dielo, ktorou je práve Vertigo (1958).

STORY LINE

   Vo filmovej histórii sa môžeme stretnúť s viacerými prípadmi, keď nejaký film vo svojej dobe neuspel u divákov a kritikov, ale uznania prišlo až po rokoch, niekedy dokonca až po dekádach.[1] Môžu za to hlavne tri veci: 1. Zásahy producentov alebo štúdia do finálnej podoby filmu; 2. Filmové spracovanie, ktoré predbehlo svoju dobu a 3. Prehnané alebo príliš veľké očakávania od divákov a kritikov. Vertigo (1958) malo rovnaký osud, keď „doplatilo“ na druhý a tretí bod, ktoré spolu úzko súvisia. Toto filmové spracovanie síce nemá, ani „revolučnú“ formu rozprávania, akú mali napr.: Citizen Kane (1941) alebo Rashômon (1950),[2] avšak nie je ani náročné filozofické dielo, kde treba nad dialógmi alebo zábermi premýšľať, ako napr.: 2001: A Space Odyssey (1968) alebo Solyaris (1972), ale predbehlo svoju dobu v tom, že obsahuje viac vrstiev, než sa na prvý pohľad môže javiť. Tieto vrstvy pramenia jednak, z toho, že sa tu spojilo minimálne 6 filmových žánrov (dráma, krimi, mysteriózny, noir, romantický a thriller), ktoré dokopy vytvárajú jeden fungujúci celok a jednak, z toho, že tieto žánre vedia fungovať aj samostatne alebo v rôznych kombináciách. Práve vďaka týmto kombináciám môže jeden divák v príbehu vidieť romantickú drámu, druhý zase noirové krimi a tretí naopak mysteriózny thriller, po prípade nejaké iné spojenie. Vertigo (1958) je však majstrovské dielo presne kvôli tomu, že funguje, ako celok, v ktorom má každý z tých 6 žánrov svoje miesto a ak by sa čo i len jeden z nich vynechal, tak by to ovplyvnilo nielen jeho atmosféru, ale aj výslednú kvalitu. Doboví diváci vnímali túto snímku v niektorej z tých kombinácii, nedokázali ju vidieť v širších súvislostiach, resp. nevideli aj tie ostatné vrstvy (žánre). Na to nadväzuje aj ten ďalší bod. Diváci a kritici mali značné očakávania od tohto filmu, keďže Hitchock predtým vytvoril niekoľko diel, ktorými si ich dokázal získať, okrem spomínaných Dial M for Murder (1954) a Rear Window (1954), to boli aj To Catch a Thief (1955) a The Man Who Knew Too Much (1956). Z toho dôvodu bolo prirodzené, že čakali (diváci aj kritici) ďalší napínavý a priamočiary thriller, obohatený o romantiku a taktiež o typický režisérov humor. Vertigo (1958) tieto ich predstavy nielenže nenaplnilo, ale boli pre nich aj moc komplikované, preto mnohí ľudia odchádzali z kina dosť sklamaní, lebo nedostali to, čo chceli (čakali) a nedokázali porozumieť tomu (nevideli to) v širšom kontexte. Vertigo (1958) je skutočne majstrovským dielom, o čom svedčí každá jedna jeho zložka. Po technickej stránke je toho dôkazom už samotné San Francisco, v ktorom sa celý dej odohráva a kde sa nakrúcala prevažná väčšina exteriérových scén, avšak ešte predtým, je vhodné povedať, že hoci je tu minimálne 6 žánrov, tak za taký najvýraznejší sa dá označiť noir. Prevažná väčšina amerických noirových snímok bola totiž situovaná do prostredia veľkomiest, ako napr.: New York, Los Angeles alebo práve San Francisco. Napriek tomu, že San Francisco poslúžilo mnohým desiatkam noirov,[3] tak len Vertigo (1958) dokázalo najlepšie zachytiť krásu tohto mesta, ktorá tu mohla naplno vyniknúť, či už to boli miesta, ako napr.: Fort Point nachádzajúci sa pod Golden Gate Bridge; Coit Tower; múzeum The Legion of Honor alebo Palace of Fine Arts, nehovoriac ešte o iných nádherných lokalitách mimo San Francisca, ako Big Basin Redwoods State Park (Santa Cruz County); Cypress Point neďaleko Pebble Beach (Monterey County) alebo Mission San Juan Bautista (španielska misia v San Benito County). Najväčšiu zásluhu, že mohli exteriéry zažiariť, mala okrem samotných lokalít aj prekrásna farebná kamera. Noirové diela sa väčšinou spájajú s čiernobielymi titulmi, ktorých vznikli stovky, avšak niekoľko noirov bolo nakrútených aj farebne.[4] Vertigo (1958) je najkrajší farebný noir, pretože okrem toho, že farba zvýrazní mnohé scény, tak v niektorých pasážach zohráva dôležitú úlohu hra so svetlom a tieňmi, ktorá je charakteristická pre noirový žáner, ale v prípade farebných noirov to má ešte o niečo špecifický nádych, pričom v tomto filme ju môžeme vidieť v úvode, v závere, v snovej sekvencii alebo svetlo neónu, ktoré preniká z ulice do izby. Proste táto snímka má jeden úžasný záber za druhým, ale zbytočne rozprávať, lebo to sa musí jednoducho vidieť. Pri kamere je potrebné ešte vyzdvihnúť spopularizovanie metódy Dolly zoom, neskôr označovaná aj ako Hitchcock zoom alebo Vertigo effect. Ide o techniku, kde sa kamera pohybuje smerom preč od subjektu, ale súčasne ho približuje (zoom), subjekt si tak uchová svoju veľkosť, len perspektíva pozadia sa zmení. Hitch to použil na zobrazenie stavu závratu hlavného hrdinu hneď v dvoch scénach (v úvode na streche a potom, keď Scottie nasleduje Madeleine do veže). Snová pasáž, ale vhodnejšie bude pomenovanie pasáž nočnej mory, je síce menej prepracovaná než tá, ktorú režisér využil v noire Spellbound (1945), ale za to je viac znepokojivá.


   Po príbehovej stránke je táto snímka ďalšia ukážka toho, ako Hitch rád experimentoval ohľadom spracovania. Dôkazom toho sú Lifeboat (1944), Rope (1948), Dial M for Murder (1954) a Rear Window (1954), kde umiestnil zápletku na jedno miesto (u prvého, do záchranného člnu a u ostatných, do jednej miestnosti v byte); Rope (1948) sa navyše pokúšal nakrútiť na jeden záber; dokumentárny prístup zvolil u The Wrong Man (1956), no a Vertigo (1958) je naopak spojením 6 žánrov, ktoré vytvárajú jeden celok. Ja nepoznám iný počin, kde by toľko žánrov vedelo fungovať a dopĺňať sa, navyše každý z nich dostal dostatočný priestor na to, aby mohol vyniknúť. Všetky tu majú svoje miesta, ani jeden z nich nie je vyslovene do počtu, fungujú práve tam, kde je ich potreba (dráma pri dramatických okamihoch; romantika pri romantických alebo „tajomno“ pri záhadných). Nechýba tu ani napätie, dokazujúce, že režisér si prezývku majster napätia skutočne zaslúžil. Stačí, keď spomeniem len jednu, až 13 minút trvajúcu sekvenciu, kde Scottie sleduje Madeleine. Je neskutočné a priam obdivuhodné, ako režisér vie pri tejto pasáži udržať diváka v napätí po celý čas, v čom mu vo veľkom napomáhajú aj prítomné mysteriózne prvky. Romantika tu má tiež svoje miesto, či už ide o scénu v lese (národný park) alebo pasáž na pláži, obe sú magické aj kvôli samotným prostrediam z nich priam vyžaruje tá romantika. Režisérov typický humor sa tu nachádza omnoho menšej miere, než u iných jeho titulov, avšak spĺňa svoj účel. Vertigo (1958) je vážne, z toho dôvodu tu humor dostáva minimum priestoru, aby sa nenarušila serióznosť, ale dokáže zabaviť, tam, kde má, ide o scény, v ktorých sa Scottie a Midge medzi sebou „doberajú“. Zároveň je to aj silná dráma o láske, posadnutosti, vlastnom svedomí a výčitkách. Noirový žáner je tu najvýraznejší spomedzi všetkých, keďže má zastúpenie v podobe detektívnej linky, fatalizmu alebo ponurej a temnej atmosféry. Najviac je však noir možné badať u postáv, ktoré majú charakteristické znaky týchto žánrových predstaviteľov. Scottie je typickým noirovým hrdinom, detektív (aj keď už len bývalý), ktorý je prenasledovaný minulosťou (akrofóbiou - strachom z výšok). Nie je síce cynickým, nie je drsný a ani nehovorí vtipné hlášky, ale dej ide do hĺbky jeho charakteru, zameriava sa na jeho minulosť pred ktorou chce ujsť a k strachu z výšok sa pridá aj svedomie a výčitky, ktorého ho trápia a pramení z nich potom tá jeho posadnutosť. Madeleine je zase typickou femme fatale, ako krásna, chladná (svojim správaním) a nevypočítateľná (vzhľadom na jej stav) žena. Pri nej platí presne to isté, čo pri hlavnom hrdinovi, aj v jej prípade ide o prepracovanejšiu postavu, ktorú takisto prenasleduje vlastná minulosť, ale aj svedomie, výčitky a čelí dileme, lebo sa nevie rozhodnúť, čo bude pre ňu lepšie. Celá zápletka je postavená predovšetkým na týchto dvoch postavách, na ich charakteroch a vzájomnom vzťahu. Môže to vzbudzovať dojem, že tie zvyšné postavy sú tu iba do počtu, ale nie je tomu tak. Príbeh síce primárne nie je o nich a vystačil by si aj bez nich, ale majú tu svoje miesto a sú tu potrebné. Midge sa stará o „humornú“ stránku, v podobe malých, ale za to vtipných slovných prestreliek, medzi ňou a Scottym, zároveň mu však ochotne a veľmi rada pomáha v jeho pracovnom (získavanie informácii), ale aj v osobnom (je mu oporou) živote. Gavin Elster nepriamo zoznámi oboch protagonistov, navyše pripomína hlavnú mužskú postavu v Dial M for Murder (1954). Celkovo sa jedná o jeden z najlepších filmov; noirov a v neposlednom rade aj najlepší režisérov titul, o málinko lepší, než slávne Psycho (1960), aj kvôli tým viacerým vrstvám (žánrom) a to, ako vedia spolu vynikajúco fungovať. Film, ktorý stále bude okúzľovať diváka svojim spracovaním.

HERCI a HUDBA

   James Stewart spolupracoval Hitchom na 4 projektoch a tento bol ten posledný z nich.[5] Stewart je podľa mňa jedným z najlepších hercov a svoj talent predviedol aj tu, kde dal do svojej postavy všetko, čo mohol a čo mu dovoľoval scenár, je to ostatne vidieť hlavne pri dramatických momentoch. Vynikajúco sa do tejto úlohy hodí a neviem si predstaviť, že by ju mal stvárniť niekto iný. Kim Novak vo svojej, nepochybne, životnej úlohe, ktorú už nikdy potom nedokázala prekonať. Novak je ako femme fatale neskutočná, keď spája v sebe chladnosť, krásu a nevypočítateľnosť. Zahrala si v noiroch Pushover (1954), 5 Against the House (1955) a The Man with the Golden Arm (1955), avšak svoju nezabudnuteľnú postavu vytvorila až v noire Vertigo (1958). Casting ústredného dua sa teda vydaril, čo potvrdzuje aj fungujúca chémia medzi nimi. Z ostatných hercov stoja za zmienku ešte aj Barbara Bel Geddes a Tom Helmore, ktorí síce nemali väčší priestor, ale za to dokázali využiť aj ten, ktorý sa im dostal, navyše príbeh sa zameriava na hlavnú hereckú dvojicu, preto sú zvyšní herci v úzadí. Hudbu k filmu zložil Bernard Herrmann, ktorému sa vo svojich skladbách podarilo vynikajúco odraziť nielen atmosféru vo filme, ale tiež emócie hlavných hrdinov a žánre, ktoré sú tu. Zatiaľ čo, Hitchcock tu prepojil 6 filmových žánrov, tak Herrmann ich naopak „zlúčil“ vo svojom hudobnom skóre. Počuť tak môžeme dramatické (The Bay alebo The Past and The Girl), napínavo-tajomné (The Nightmare and Dawn alebo The Necklace, The Return and Finale), alebo aj romantické (The Beach alebo Scene D'Amour) motívy. Najlepších je 6 piesní: Prelude and Rooftop; Scotty Tails Madeleine;Carlotta's Portrait; The Streets; The Forest a The Dream. Všetky tieto skladby vytvárajú nádhernú, povedal by som priam nadpozemskú hudbu, ktorá je bezpochyby tým najlepším, čo Herrmann, podľa mňa, vo svojej kariére vytvoril.


HODNOTENIE

99%

[2] Dovtedajšie priamočiare, chronologické rozprávanie nahradilo nelineárne, u Citizen Kane (1941) to bolo retrospektívne, ktoré predstavovali spomienky vo forme flashbackov a u Rashômon (1950) znova flashbacky, ale prostredníctvom viacerých postáv sprostredkovali ich pohľad na jednu určitú udalosť.
[5] Ďalšími boli: Rope (1948), Rear Window (1954) a The Man Who Knew Too Much (1956).
Menovky: , , , , , , , , , , ,

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Prihlásiť na odber: Zverejniť komentáre (Atom)