Supernatural horror (Nadprirodzený horor) je subžáner hororu, v ktorom sú navzájom prepojené hororové prvky s nadprirodzenými. Nadprirodzené javy, ktoré sa v takýchto filmoch objavujú môžu byť démoni alebo duchovia, pričom témy, ktorým sa tieto filmy venujú môžu byť posadnutie diablom, resp. démonmi alebo posmrtný život. Veľmi veľa nadprirodzených hororov obsahuje má aj náboženské motívy. Nadprirodzený horor by sa však dal definovať aj, ako horor, ktorý zahŕňa nejaký druh pozastavenia alebo rovno porušenia fyzikálnych zákonov, ktoré sú zvyčajne stelesnené, resp. spôsobené nejakou nadprirodzenou aktivitou a činnosťou, ktorú tu môže zosobňovať démon, duch, kliatba alebo strašidelný dom. Jedným z tých najznámejších a tiež najlepších nadprirodzených hororov je práve aj The Exorcist (1973).
STORY LINE
Celovečerné nadprirodzené horory začali v značnej miere vznikať už začiatkom 20-tych rokoch 20-teho storočia v Nemecku. Išlo najmä o nemecké expresionistické diela, ktoré boli reakciou na prehru v Prvej svetovej vojne (1914-1918). Za nadprirodzené horory sa dajú pokladať snímky, ako boli: Das Cabinet des Dr. Caligari (1920), Der Golem, wie er in die Welt kam (1920), Der müde Tod (1921) alebo aj Nosferatu, eine Symphonie des Grauens (1922). Nadprirodzené horory však vznikali aj inde, či už v Československu - Příchozí z temnot (1921), vo Švédsku - Häxan (1922) alebo aj v USA - The Magician (1926). V tom nasledujúcom desaťročí, v 30-tych rokoch, mal tento podžáner veľký úspech, vďaka americkému filmovému štúdiu Universal Pictures, ktoré vyprodukovalo horory, ako: Dracula (1931), Frankenstein (1931) alebo The Mummy (1932).
Napriek tomu, že v 40-tych rokoch sa do popredia dostali psychologické horory a v 50-tych rokoch zase sci-fi horory, tak aj v tomto období sa nakrúcali nadprirodzené horory, ale v podstatne menšej miere, než predtým. Z tých známejších snímok, z tohto obdobia, možno menovať napr.: The Wolf Man (1941), Cat People (1942), The Uninvited (1944), Night Has a Thousand Eyes (1948), Night of the Demon (1957) alebo The Four Skulls of Jonathan Drake (1959). Záujem o nadprirodzené horory začal vzrastať v 60-tych rokoch, kedy vznikli diela, ako: 13 Ghosts (1960), The Innocents (1961), Carnival of Souls (1962), The Haunting (1963), no hlavne Rosemary's Baby (1968), ktoré spopularizovalo čarodejníctvo, vyobrazenie diabla a spustilo novú nadprirodzených hororov v 70-tych rokoch.
Dôkazom toho je, že iba v priebehu štyroch rokov, 1970 až 1973, vzniklo hneď niekoľko takýchto filmov, ako boli napr.: Cry of the Banshee (1970), The Dunwich Horror (1970), The Blood on Satan's Claw (1971), The Brotherhood of Satan (1971), The Asphyx (1972), Demons of the Mind (1972), The Pyx (1973), The Legend of Hell House (1973) alebo ešte najznámejší z nich, ktorým bol práve The Exorcist (1973). Príbeh filmu bol založený na knihe The Exorcist (1971), ktorú napísal americký spisovateľ William Peter Blatty, ktorý sa však inšpiroval skutočným exorcizmom z roku 1949, ku ktorému došlo v USA a ktorý bol vykonaný na anonymnom mladom chlapcovi známom iba pod pseudonymami Roland Doe alebo Robbie Mannheim. Kniha zmenila niekoľko detailov tohto prípadu, ako bolo pohlavie a vek posadnutej obete.
Napriek nadšeným recenziám knihy, nebola jej predajnosť tak veľká, ako vydavateľstvo dúfalo. Zmenilo sa to až keď bol Blatty pozvaný, ako hosť do The Dick Cavett Show, kde uchvátil prítomné publikum úvahami o tom, či diabol skutočne existuje. Čoskoro na to bola jeho kniha na vrchole zoznamu bestsellerov. Filmové štúdiá nemali pred vydaním knihy záujem o jej adaptáciu, navyše Blatty trval na požiadavke, že u filmovej adaptácii bude pôsobiť, ako producent. Veci sa posunuli dopredu, keď o adaptáciu knihy prejavil Paul Monash, výkonný producent u Butch Cassidy a Sundance Kid (1969). Blatty a Monash dosiahli dohodu, v ktorej sa Monash zaviazal, že získa pre film nejaké štúdio. Krátko na to sa mu uzatvoriť zmluvu so štúdiom Warner Bros. a obaja, Blatty a Monash, sa mali stať koproducentami filmu.
Monash však požadoval zmeny v príbehu, ale Blatty bol proti týmto zmenám. Vyriešilo sa to tak, že keď Blatty počul klebety, že Monash niečo plánuje za jeho chrbtom, tak sa jedného dňa vkradol do jeho kancelárie a podarilo sa mu skopírovať nejaké papiere zo spisov, ktoré tam Monash mal a ktoré dodávali týmto fámam na dôveryhodnosti. Blatty sa následne o tieto papiere podelil so štúdiom a následne sa stal jediným producentom filmu. Blatty tu však okrem pozície producenta bol aj scenáristom. Jeho filmový scenár úzko sleduje dej jeho knihy, ale zužuje ťažisko príbehu. Niektoré podzápletky tu sú, ale v oveľa menšej miere ako v knihe. Platí to aj o niektorých postavách, ktoré tu zohrávajú oveľa menšiu úlohu a aj celkový časový rámec deja je vo filme zhustený. Niektoré scény, najmä tie so sexuálnym obsahom, boli pre film zmiernené.
Napríklad scéna masturbácie s krucifixom trvala v knihe dlhšie a bola viac explicitnou. Jeden z náboženských poradcov, kňaz John Nicola, zase poradil, že jazyk, ktorý používa démon Pazuzu, by mal byť ešte viac profánnejší, než v knihe a do takej miery, ktorú on sám považoval za realistickejšiu, čo bolo napokon odpovedajúcim spôsobom zmenené. Na pozíciu režiséra oslovilo štúdio Warner Bros. troch režisérov (Stanley Kubrick, Mike Nichols a Arthur Penn), ale všetci odmietli. Nakoniec bol najatý Mark Rydell, ale Blatty trval na tom, že režisérom by mal byť William Friedkin, pretože na neho zapôsobil jeho film The French Connection (1971). Štúdio napokon súhlasilo. Friedkin nástojil na realizme, preto odišiel do severného Iraku nakrútiť prológ napriek politickej nestabilite v danom regióne alebo do filmu obsadil skutočných kňazov a zdravotníkov.
Technické spracovanie je tu, aj kvôli režisérovej snahe o realizmus, na najvyššej možnej úrovni. Vynikajúcu atmosférickú a pôsobivú kameru tu mal na starosti Owen Roizman, ktorý s režisérom spolupracoval už predtým na vyššie spomínanom diele The French Connection (1971). V prípade snímky The Exorcist (1973) však Roizman nebol na to sám, keďže o úvodné scény v Iraku sa tu postaral britský kameraman Billy Williams, ktorý, v tom čase, keď tam Friedkin odišiel, nakrúcal zábery pre irackú spoločnosť Iraq Petroleum Company. Vzhľadom na to, že veľká časť diania sa odohráva v jednom dome, tak dôležitým faktorom, na vytvorenie žiadúcej atmosféry, bolo osvetlenie domu a jeho miestností. Friedkin a Roizman sa dohodli, že vďaka vhodnému osvetleniu by mal dom vzbudzovať zlovestný pocit, akoby nad ním visela nejaká tajomná vec.
Jednou z takýchto scén bola aj tá, keď kňaz Merrin vystúpi z taxíku a stojí pred domom. Táto scéna sa odohráva v noci a za hmly. Siluetu jeho postavy tu tak osvetľuje svetlo zo zahmlenej pouličnej lampy a lúč svetla vychádzajúci z okna spálne domu. Na to, aby sa mohol tento lúč zobraziť tak, ako to je vo filme, musel štáb vybrať okenný rám z fasády, ktorú pripevnili na dom, umiestniť ho za okno a potom umiestniť reflektor medzi okno a rám. Ďalšou pôsobivo nakrútenou sekvenciou tu bol príchod dvoch doktorov, v ktorej sa kamera presunie z prízemia až do prvého poschodia na jeden záber. Kvôli tomu bola postavená špeciálna stolička, na ktorej bol kameraman, ktorého pomocou káblov a lán pohybovali po schodisku. Roizman to však musel osvetliť tak, aby v tejto scéne nevidelo tiene káblov, lán a iného zariadenia, ale iba tiene postáv.
Podobne na tom bola aj scéna, v ktorej sa Regan vznáša sa nad posteľou. Vytvoriť ilúziu levitácie sa podarilo pomocou káblov na ktorej bola pripevnená. Na to, aby neboli tieto káble vidieť vymyslel Roizman, že ich nechá natrieť tak, aby zodpovedali pozadiu scény, nechal striedať svetlú a tmavú farbu, avšak zároveň to musel aj patrične vyplniť tieňmi. Angiografická scéna, v ktorej je Regan vpichnutá ihla do krku a strieka z neho krv, bola nakrúcaná v zdravotníckom centre univerzity v New Yorku, za prítomnosti skutočného zdravotníckeho personálu. Nakrúcanie bolo časovo obmedzené na Sobotu popoludnie, pričom sa použila jedna zo skutočných miestností používaných na túto procedúru. Celá miestnosť bola dosť stiesnená a nebolo v nej miesto na osvetľovaciu techniku. Roizman preto pri nakrúcaní tak musel využiť len svetlo, ktoré bolo v miestnosti.
Významnú úlohu v deji tvoria aj exteriéri a interiéri. Úvodné scény sa nakrúcali v Iraku, na severe krajiny, v meste Mosul a v jeho okolí, vrátane starovekého mesta Hatra, ktoré tu predstavovalo archeologické nálezisko. Exteriérové scény domu nakrútili v hlavnom meste USA, vo Washingtone, v mestskej štvrti Georgetown, v ktorej sa dej aj odohráva. Filmovanie tu prebiehalo aj pri schodoch, ktoré sa vďaka tomu stali známou turistickou atrakciou, pričom tieto schody museli byť vystužené gumou, aby sa mohol zachytiť pád kaskadéra, ktorý až dvakrát spadol dolu schodmi. Interiérové scény domu zase vznikli v New Yorku, vo filmových štúdiách CECO Studios na Manhattane. V scéne, kde Karras a Merrin vykonávajú exorcizmus požadoval Friedkin, aby bola spálňa chladnou, až tak, aby bol vidieť dych hercov. Kvôli tomu bol zakúpený aj chladiaci systém.
Nezastupiteľnú úlohu tu mala aj výprava, ktorú tvorilo vybavenie a zariadenie interiéru domu, pričom celý interiér bol navrhnutý tak, aby pôsobil a vyzeral normálne a lákavo. Scény s pohybujúcou sa posteľou boli urobené tak, že ňou pohybovali technici, ktorí sa skrývali za stenou. Pre scénu, kde sa hlava Regan otáča o 180°, bola postavená figurína v životnej veľkosti, ktorá bola až tak realistickou, že detská herečka sa v jej prítomnosti cítila nepríjemne. Figurína bola zhotovená hlavne z latexu, na podklade odliatkov z tela detskej herečky. Tvár figuríny mala schopnosť pohybovať sa a zdanlivo hovoriť. V scéne vykonávania exorcizmu si však Roizman všimol, že nebolo vidieť jej dych a preto sa do figuríny pridala trubica, ktorá simulovala jej dýchanie, ktoré vytváralo potrebné oblaky pary. Na vzhľade tejto figuríny sa podieľal aj maskér Dick Smith.
Pre scénu, v ktorej sa na bruchu Regan objaví nápis HELP ME, bolo postavené latexové brucho. Celé sa to nakrútilo tak, že najprv na toto latexové brucho ten nápis vyškriabali a potom ho zahrievali, aby zmizol. V post-produkcii to pustili obrátene, aby sa nápis na tele objavil. Smith mal na starosť aj make-up hercov. Boli to predovšetkým kňaz Merrin a posadnutá Regan. V prvom prípade musel postavu herca nalíčiť tak, aby vyzeral o 30 rokov starší. V tom druhom prípade zase musel detskú herečku nalíčiť tak, aby pôsobila hrôzostrašne a zároveň, aby ju diváci pod make-upom dokázali rozpoznať. Jej výsledný vzhľad tak bol do veľkej miery založený predovšetkým na jazvách a ranách.
No a poslednom rade tu podstatnú funkciu plnil aj zvuk. Ľudia, ktorí tu mali na starosť zvukové efekty, strávili dva týždne nahrávaním zvukov viacerých zvierat: prasiat, psov, škrečkov a včiel, ktoré potom začlenili do viacvrstvového mixu hlasu démona. Zvukový efekt otáčania hlavy Regan sa vytvoril krútením koženej peňaženky. Na mixovaní zvuku sa podieľal aj Friedkin a celý proces trval až štyri mesiace. Zvuk bol pritom ten posledný aspekt filmu, ktorý bol dokončený pred jeho premiérou, ktorá bola 26.12.1973. Zvukové efekty výraznou mierou napomáhajú filmu na jeho tajomnej a znepokojivej atmosfére. Technická stránka, ako celok, si zaslúži vysoké uznanie, pretože všetko, vrátane dodnes pôsobivých mechanických efektov, ktoré museli byť robené ručne a nie počítačovo, ako je tomu dnes, pôsobí stále veľmi efektne na diváka.
Po príbehovej stránke ide o nadprirodzený horor, ktorý sa zaoberá posadnutím človeka diablom a jeho vyháňaním pomocou exorcizmu. Mohlo by to evokovať dojem, že príbeh sa bude výhradne zameriavať na diabla, ale nie je tomu až tak. Tento film je o viacerých stretoch. Je o strete medzi dobrom a zlom. Je o strete medzi Bohom a Diablom. Je však aj o strete medzi vierou a pochybnosťami v samotnom človeku. Svedčí o tom aj úvodná sekvencia z Iraku, kde na jej konci kňaz Merrin stojí zoči voči soche, ktorá je symbolom zla. Je to zlo, ktoré na seba zoberie ľudskú podobu, aby sa napokon so svojim úhlavným nepriateľom, ktorého aj privoláva, mohlo stretnúť, avšak tentoraz už osobne, zoči voči. Práve tu potom prichádza to prepojenie s úvodnou pasážou. Zrazu tak začne dávať táto úvodná scéna svoj zmysel a opodstatnenie v deji.
Z toho vyplýva, že cieľom nebolo mladé nevinné dievča, avšak niekto úplne iný. Bola to osoba, ktorá zjavne s týmto človekom už nejaký boj predtým zvádzala. Celý dej o strete, ale ku skutočnej konfrontácii prichádza až v scéne exorcizmu. V tejto chvíli až príde ten ozajstný stret, ktorý sa na prvý pohľad javí, ako zvádzanie boja o mladé dievča, ale pod povrchom ide o veľa. Mladé dievča, ktoré sa nachádza priamo v centre tohto stretu, je pre obidve strany, Diabla aj kňazov, druhoradé a to v tom zmysle, že Diabol si za „obeť“ mohol vybrať hocikoho, no zvolil si toto mladé dievča, pretože druhá strana s ňou môže, ako s obeťou viac súcitiť a viac sa báť o jej život, ako keby si Diabol vybral dospelú alebo staršiu ženu. Jej osud je Diablovi ukradnutý, snaží sa vyhrať. Kňazi, resp. Merrin to tiež vedia, prečo si ju vybral, no aj oni, resp. Merrin sa snaží vyhrať.
Diablovi je jedno, či Regan zomrie. Ak by zomrela, tak by si ľahko našiel inú obeť. Svoju hlavnú úlohu, priviesť svojho hlavného nepriateľa a stretnúť sa s ním zoči voči, totiž už splnil. Merrin je na tom podobne. Samozrejme osud Regan mu nie je ukradnutý, avšak, ako človek, ktorý už exorcizmus vykonával, tak si uvedomuje, že niekedy pri ňom môže posadnutá obeť aj zomrieť. Nie vždy sa totiž musí skončiť len záchranou obete, ale môže nastať aj situácia, že Diabla sa síce podarí vyhnať, avšak jeho obeť po exorcizme zomrie. V tom prípade nie je víťaz ani jedna strana. Je však dosť otázne, že či sa vôbec akákoľvek z tých troch možností dá pokladať za niekoho víťazstvo. Dobro a zlo, resp. Boh a Diabol totiž zvádzajú navzájom svoje súboje už viac než tisícky rokov a ešte ďalšie tisícky rokov budú. Nikdy sa však nedá s istotou povedať, kto vyhral.
Scéna exorcizmu je však aj strete viery a pochybností v samotnom človeku. Obaja kňazi sú počas vykonávania exorcizmu konfrontovaní so svojou vierou. Diabol nielenže skúša silu ich viery, no aj ich odhodlanie a vytrvanie vo viere. Najzraniteľnejším z tejto dvojice je Karras, ktorý má už dlhšie dojem, že stráca vieru, k čomu sa ešte pridala aj smrť jeho matky. No a práve táto scéna exorcizmu je pre neho a pre jeho vieru podstatnou. Vôbec po prvýkrát má možnosť vidieť osobne Diabla a že čoho je schopný. Jeho viera je tu tak podrobená ťažkej skúške a to práve v období, keď má o nej pochybnosti. Z tohto dôvodu tu Karras takpovediac bojuje hneď na dvoch frontoch. Na jednom fronte vedie boj sám so sebou, resp. svojou vierou a na druhom fronte zvádza boj proti samotnému Diablovi o Regan. Oba tieto fronty sú však vzájomne prepojené a spolu súvisia.
Najviac na tomto filme treba vyzdvihnúť perfektnú atmosféru a napätie, ktoré tu skvele spolu fungujú a sú vzájomne prepojenými. Už od úvodu sa tu podarilo nastoliť tajomnú a znepokojivú atmosféru, ktorá s pribúdajúcimi minútami pomaly a postupne graduje. Platí to, ako o úvode z Iraku, tak aj o prvej scéne z domu v štvrti Georgetown, keď hneď po pár sekundách strávených v dome je počuť znepokojivé zvuky z podkrovia. Precízne budovaná atmosféra a napätie už od začiatku vyvolávajú u diváka znepokojivý pocit, že toto niečo ich bude sprevádzať po celú dobu. Prvá hororová, resp. napínavá scéna je tá v podkroví, keď sem Chris prichádza pozrie miesto odkiaľ tie rušivé zvuky prichádzajú. No a od tohto momentu sa potom atmosféra a napätie vo filme už iba stupňujú, pričom držia diváka v napätí a nedajú mu už do konca vydýchnuť.
Rovnako graduje aj samotný príbeh. Po úvodoch s postavami, kde sa predstavia všetky hlavné postavy (Merrin, Chris spolu s Regan a Karras) prichádza na rad rozvíjanie deja. Od postupne rušivých zvukov, cez prítomný chlad, až po posadnutie dcéry. Všetko toto sa deje postupne a navyše čoraz viac sa to stupňuje. Dcéra sa, pod vplyvom posadnutia, mení. Začína sa to používaním nadávok a zmenami nálady, pokračuje robením rôznych obscénností a zmenou hlasu, no a končí sa to neprirodzenými pohybmi (otáčanie hlavy o 180°) a vonkajšou deformáciou jej tela (jazvy a rany). Postupnosť je vidno aj ohľadom toho, ako sa snažia Regan vyliečiť. Najprv sa o to pokúsili doktori, potom psychiatri, no a napokon aj kňazi. Celý tento zložitý proces (doktori-psychiatri-kňazi), pritom pôsobí prirodzene, najprv vylúčiť tú fyzickú a potom tú psychickú príčinu jej stavu.
Celý príbeh je pritom originálne a zaujímavo poskladaný. Prvú polovicu deja sledujeme dve dejové linky. Jedna, s Chris a Regan, dostáva viac priestoru a tá druhá, s Karrasom, má zase menej priestoru. V druhej časti deja sa obe tieto linky navzájom prepoja, avšak ešte sa s nimi, príchodom Merrina, prepojí aj úvod a spoločne vytvoria jeden fungujúci a kompaktný celok. Existujú až dve verzie tohto filmu, pôvodná verzia z roku 1973 (122 minút) a režisérsky zostrih z roku 2000 (132 minút), pričom táto recenzia je písaná na režisérsky zostrih (132 minút). Do tejto verzie bolo pridaných niekoľko scén, ako napr.: spider-walk scéna, ďalej rozhovor medzi Karrasom a Merrinom, že prečo Diabol vybral práve Regan alebo samotný záver (od odchodu Chris a Regan). Tento režisérsky zostrih ešte viac pridáva na atmosfére, napätí, ako aj emóciách, než pôvodná verzia.
Nesmierne dôležitú pozíciu tu má aj réžia, ktorá to všetko drží pokope. Friedkin zvládol nielen vytvoriť perfektnú atmosféru a napätie, ale zároveň dodal príbehu aj tie správne emócie. Väčšina týchto emócií sa spája s Chris, matkou Regan. Jej bolesť, strach, ale aj materinská láska, to všetko ňou „lomcuje“, keď vidí svoju dcéru v takom stave. Doktori a psychiatri na to pozerajú vedecky. Kňazi, najmä Merrin, zase vierou. Chris však na to pozerá ľudsky, cez emócie a cez puto matka-dcéra. Friedkin debutoval hraným filmom Good Times (1967), ale veľký úspech dosiahol až akčnou krimi drámou The French Connection (1971), po ktorej už prišiel The Exorcist (1973). Friedkin vytvoril film, ktorý funguje nielen, ako horor, ale aj ako dráma. Režisér pritom dokázal po celú dobu, 132 minút, udržať pozornosť diváka a pomaly gradovať celé dianie.
Práca s postavami je zvládnutá bravúrne. Všetky ústredné postavy majú niečo spoločné s vierou. Na jednej strane je tu Diabol, ako ultimátne zlo. Na druhej strane tu stojí silne veriaci Merrin, oddaný svojej viere. Karras má pocit, že svoju vieru stratil, resp. ho viera opustila a Chris je zase ateistka. Diabol má svoju vlastnú vieru a skúša vieru protivníka (kňazov). Merrin je pevne oddaný svojej viere a nepochybuje o nej. Karras zase naopak má o nej pochyby a scéna exorcizmu je pre neho veľkou skúškou, či sa mu tieto pochyby podarí poraziť alebo sa ho naplno zmocnia. Chris je ateistka, ktorá sa však po vyčerpaní všetkých možností (doktori a psychiatri) obráti ku viere, na kňazov, ako na tú poslednú možnosť, ktorá by mohla vyliečiť, resp. zachrániť jej dcéru. Regan je mladé dievča, ktoré na seba sústredí pozornosť viery dobra (kňazi) a zla (Diabol).
Celkovo sa jedná o jeden z najlepších nadprirodzených hororov, rovnako tak ide o jeden z najlepších hororov vôbec a zároveň je to najlepší režisérov film. Technická stránka je tu na najvyššej možnej úrovni, pričom všetky efekty boli dosiahnuté mechanicky. Svoju úlohu tu zohrala aj kamera, predovšetkým práca so svetlom a tieňmi, ktoré tu spoločne s make-upom, výpravou a zvukom vytvárajú perfektnú atmosféru a napätie. Príbehová stránka ešte umocňuje atmosféru a napätie, ale pridáva k nim ešte emócie. V konečnom výsledku tak film funguje nielen, ako horor, ale aj ako dráma. Najdôležitejším je tu však aj réžia, ktorá tri dejové linky (Merrin, Chris spolu s Regan a Karras) prepojí do jedného celku. Napriek tomu, že podľa mnohých ide o prekliatu snímku, keďže štáb sprevádzali, od začiatku výroby, až do premiéry, viaceré ťažkosti[1], sa podarilo vytvoriť obdivuhodné dielo, ktorému sa všetky filmové pokračovania ani len nepriblížili.[2]
HERCI a HUDBA
Friedkin obsadil do hlavných úloh málo známych hercov, s čím sa štúdio Warner Bros. spočiatku ťažko vyrovnávalo, avšak, ako sa ukázalo, bol to geniálny ťah. Väčšie herecké hviezdy by pravdepodobne zatienili samotný príbeh. Menej známy herci umožnili deju lepšie vyniknúť. Ellen Burstyn síce za sebou mala filmy, ako: The Last Picture Show (1971) a The King of Marvin Gardens (1972), no zlom v jej kariére prišiel až s The Exorcist (1973). Jej postava matky je veľmi presvedčivá a divák sa s ňou, jej obavami, ale aj starosťami, dokáže stotožniť. Linda Blair, ktorá mala v čase nakrúcania, 13 rokov, tu predviedla fantastický herecký výkon. Jej postupná premena správania a aj vzhľadu je nesmierne uveriteľná. Vo veku 13 rokov takto stvárniť a zahrať tak náročnú úlohu, to si vyžadovalo značný herecký talent, ktorý aj preukázala, že má.
Blair, v scéne, kde je jej postava posadnutá, nosila zelené kontaktné šošovky, ktoré dali jej očiam beštiálny/diabolský vzhľad a v scéne, kde sa vznáša nad posteľou musela mať zase biele kontaktné šošovky. Blair však nemohla mať šošovky a tak predtým, ako si ich nasadila musela brať upokojujúce kvapky, navyše sa u nej vyvinula celoživotná averzia voči chladu, lebo musela dlhú dobu stráviť v spálni, ktorú ochladzoval chladiaci systém, pričom na sebe mala iba nočnú košeľu a spodnú bielizeň. V spider-walk scéne stvárnila postavu Regan kaskadérka Ann Miles, ktorá tento trik predviedla. Hlas, ktorým hovorí posadnutá Regan nepatril Blair, ale herečke Mercedes McCambridge. Diablovu tvár tu zase stvárnila herečka Eileen Dietz. Postavu kňaza Karrasa mal pôvodne stvárniť Stacy Keach, ktorý už mal aj zmluvu, no nakoniec bol obsadený Jason Miller.
Miller bol spisovateľom, ktorý v roku 1972 vyhral Pulitzerovu cenu za hru, drámu That Championship Season (1972), ktorý sa po prečítaní knihy začal veľmi zaujímať o úlohu vo filme, konkrétne o postavu kňaza Karrasa. Vzhľadom na to, že už mal zmluvu Keach, tak Miller požiadal o testovacie zábery. Miller, ktorý predtým nehral vo filme a toto bol jeho herecký debut, tak veľmi zaujal Friedkina svojim výkonom a ten ho obsadil. Štúdio súhlasilo a odkúpilo Keachovu zmluvu. Vyplatilo sa, lebo divák mu jeho postavu, ktorá zvádza vnútorný boj so svojou vierou, ľahko uverí. Max von Sydow už predtým postavu, ktorá bola staršia, než on sám, hral v dráme Jungfrukällan (1960). Skúsenosť s tým teda už mal a v prípade The Exorcist (1973) tak aj on predviedol pozoruhodný výkon. Z tých zvyšných hercov vyniknú ešte Lee J. Cobb a William O'Malley.
Hudbu k filmu pôvodne skladal Lalo Schifrin, ale Friedkin jeho skóre odmietol. Ponuku skladať hudbu potom dostal Bernard Herrmann, ktorý však takisto, po pozretí hrubého zostrihu filmu, odmietol. Nakoniec sa hudby chopil hudobník Jack Nitzsche, ktorý však skomponoval iba dodatočnú hudbu. Prevládajúce skladby totiž tvoria prevzaté skladby od rôznych autorov, ako napr.: Hans Werner Henze a jeho skladba Fantasia for Strings; Mike Oldfield a jeho skladba Tubular Bells; Krzysztof Penderecki a jeho skladby Kanon for Orchestra and Tape, Polymorphia alebo String Quartet; alebo Anton Webern a jeho skladba Five Pieces for Orchestra.
Tieto prevzaté skladby tu perfektne podporujú atmosféru, ale aj napätie a emócie, lebo sú správne tajomné a znepokojivé. Jedinou výnimkou je iba hlavná téma Tubular Bells, ktorá sa sem do filmu, podľa mňa, až tak veľmi nehodí. Nitzsche sa mohol pokúsiť zložiť nejakú hlavnú tému, keď už tu figuroval, ako skladateľ hudby, aj keď len tej dodatočnej, možno by sa jeho téma režisérovi zapáčila. Vedel by som si tu však predstaviť aj skladbu nejakého skladateľa klasickej hudby z 20-teho storočia, ako: Béla Bartók alebo György Ligeti. Za tie najlepšie skladby tu pokladám tieto tri: Polymorphia, Kanon for Orchestra and Tape a aj Fantasia for Strings.
HODNOTENIE
97%
[1] Produkcia sa oneskorila o 6 týždňov kvôli požiaru, ktorý vypukol, keď vták vletel do ističa a požiar zničil väčšinu scén, ktoré boli postavené pre interiéry domu. Ďalšie scény boli neskôr zničené, keď sa aktivoval protipožiarny systém. Ďalšie, 2 týždňové, zdržanie, keď trojmetrovú sochu dodali do Hongkongu miesto Iraku. V priebehu produkcie došlo aj ku zraneniam s trvalými následkami. Hlavná herečka Ellen Burstyn si počas nakrúcaní jednej scény zlomila kostrč, nemohla 2 týždne filmovať a potom po zvyšok nakrúcania používala barle. Hlavná detská herečka Linda Blair si v priebehu nakrúcania taktiež zlomila spodnú časť chrbtice, dôsledku toho sa u nej vyvinula skolióza. Jeden z technikov prišiel pri filmovaní o palec na ruke a jeden z osvetľovačov o palec na nohe. V priebehu produkcie však prišlo aj k úmrtiam. Jack MacGowran, ktorý hral postavu režiséra, (Burke Dennings) zomrel týždeň po dokončení svojich scén, koncom januára 1973. Vasiliki Maliaros, ktorá hrala postavu Karrasovej matky, zomrela začiatkom februára 1973. Nočný strážnik a technik, ktorý obsluhoval chladiaci systém takisto zomreli. Starý otec Lindy Blair zomrel počas prvého týždňa produkcie a herec Max von Sydow sa musel vrátiť do Švédska už po prvom dni nakrúcania, keď sa dozvedel, že jeho brat zomrel.
[2] Sequely Exorcist II: The Heretic (1977) a The Exorcist III (1990) a aj prequely: Exorcist: The Beginning (2004) a Dominion: Prequel to the Exorcist (2005).
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára