Gangsterské/mafiánske filmy začali v USA vznikať vo väčšej miere už v 20-tych rokoch, ešte v období nemej éry,[1] avšak ich rozmach sa začal až s príchodom zvuku, na začiatku 30-tych rokov, v dobe, kedy v USA vrcholila prohibícia (zákaz dovozu, predaja a výroby alkoholu, ktorý trval v rokoch 1920 až 1933). V tom období tak vznikli filmy, ako Little Caesar (1931), The Public Enemy (1931) a Scarface (1932), ktoré boli odrazom, ale aj kritikou vtedajších pomerov, v podobe vzostupu gangstrov a zločinnosti, nárastu násilia a neschopnosti vlády voči tomu adekvátne zakročiť. Tieto filmy nemali oslavovať gangstrov, násilie a zločin, no napriek tomu si hlavní antagonisti získali širokú divácku priazeň a veľkú popularitu, čo bolo spôsobené aj vtedajšou zlou ekonomickou situáciou vyvolanou Veľkou hospodárskou krízou (jeseň 1929 až prvá polovica 30-tych rokov).
Mnoho divákov sa vtedy dokázalo identifikovať a vžiť do hlavnej postavy gangstra, ktorí tvrdo pracoval na tom, aby si získal svoje miesto a úspech vo svete. Reakciou filmových štúdií na toto fascinovanie gangstermi/zločincami bolo, že začali s produkciou snímok, v ktorých hlavnými hrdinami boli agenti FBI a policajti bojujúci s kriminálnikmi[2] alebo zločinci, ktorí hľadajú vykúpenie.[3] V nasledujúcich dvoch desaťročiach, v 40-tych a 50-tych rokoch sa gangsterské/mafiánske diela stali súčasťou, dnes už zaniknutého, žánru film-noir, ktorý v sebe spájal drámu, krimi a thriller.[4] Od konca 50-tych rokov sa potom už objavujú aj „klasické“ gangsterské/mafiánske filmy, ktoré nie sú súčasťou noirového cyklu.[5] V roku 1972 sa gangsterský/mafiánsky subžáner navždy zmenil, o čo sa zaslúžilo práve krimi The Godfather (1972).
STORY LINE
Keď v roku 1969 filmové štúdio Paramount Pictures uviedlo do kín svoj mafiánsky film The Brotherhood (1969), tak u divákov, ako aj u kritikov nedopadol dobre. Vedenie štúdia bolo presvedčené, že jedným z hlavných dôvodov neúspechu bolo to, že na filme nepracovalo dosť ľudí s talianskym pôvodom, resp. Američanov s talianskymi koreňmi. Štúdio si ešte pred publikáciou novely The Godfather (1969), ktorú napísal Mario Puzo, zaistilo práva na jej sfilmovanie. Keď sa potom začalo s jej adaptáciou, tak prvou voľbou na post režiséra bol taliansky režisér Sergio Leone, ktorý vtedy pracoval v USA. On však ich ponuku odmietol, lebo sám v tej dobe pripravoval svoj vlastný mafiánsky film, ktorý mal premiéru až o 12 rokov neskôr, Once Upon a Time in America (1984). Ponuku režírovať odmietli aj iní, kým nebol oslovený Francis Ford Coppola.
Coppola mal nielen taliansky pôvod, ale v tej dobe bol taktiež aj v zlej finančnej situácií. Dráma, ktorú režíroval, The Rain People (1969), nebola kladne prijatá a sci-fi THX 1138 (1971), ktoré produkovala jeho spoločnosť, American Zoetrope, prekročilo daný rozpočet a dlžilo značnú sumu peňazí. Coppola bol týmito okolnosťami a svojím okolím (rodinou) viac-menej donútený tento post režiséra vziať. Zo začiatku pracovali Coppola a Puzo na scenári samostatne, no po svojich prvých dokončených verziách scenára boli obaja neustále v kontakte a rozhodovali sa, že čo z nich do ďalšej verzie vybrať a čo tam treba ešte pridať. Nakoniec výsledný scenár predstavovala až tretia verzia. Napriek jeho dokončeniu sa však niektoré scény do neho ešte potom neskôr, v priebehu nakrúcania, museli priebežne dopisovať.
Technické spracovanie je tu na veľmi vysokej úrovni. Pôvodne síce Paramount Pictures chcelo, aby bol príbeh situovaný do súčasnosti a aby sa nakrúcal v štúdiových kulisách. Coppola však trval na to, aby zápletka filmu zostala rovnaká, ako je v knihe, teda 40-te až 50-te roky, pričom poukazoval na zvyšujúci sa úspech knihy. Štúdio nakoniec nielen súhlasilo s umiestnením deja do daného obdobia, ale zároveň aj navýšili rozpočet filmu a dovolili režisérovi nakrúcať v New Yorku a na Sicílii. Technické spracovanie tu vyniká najviac dobovými kostýmami (obleky, uniformy, svadobné a ženské šaty) a aj dobovou výpravou (dopravné prostriedky, exteriérové a interiérové vybavenie/zariadenie alebo zbrane). Kostýmy a výprava majú najväčší podiel na tom, akú uveriteľnú atmosféru 40-tych a 50-tych rokov sa tu, vďaka nim, podarilo vytvoriť.
Výbornou je tu aj kamera, za ktorou stál Gordon Willis, ktorý pri filmovaní využil súhru svetlých a tmavých scén, ktoré sú tu prítomné počas celého filmu. Vhodným príkladom môže byť úvodná sekvencia svadby, kde exteriérové scény, odohrávajúce sa vonku pred domom, sú svetlé a interiérové scény, umiestnené v dome, sú naopak tmavé, pričom tu dochádza k ich striedaniu. Willis v tmavých scénach použil tiene a slabé osvetlenie, aby kládol dôraz na psychologický vývoj postáv. Vyzdvihnúť je tu treba aj prácu so strihom. Značnú časť scén tu tvoria dlhšie zábery bez strihu, nakrútené na jeden záber, ktoré tak nielen ešte viacej podporujú atmosféru a silu týchto scén, ale zároveň vďaka tomu tieto scény pôsobia aj oveľa presvedčivejšie a uveriteľnejšie. Strih je dôležitý aj v závere, kde dochádza k prestrihom medzi dianím v kostole (krst) a dianím „vonku“ (pomsta).
Po príbehovej stránke to nie je ten „klasický“ mafiánsky film, ktorý by sledoval vzostup a pád jedného gangstra, resp. jeho životný príbeh, ale ide o mafiánsky film, ktorý stavia na témach kultúry, moci a rodiny, ktoré sú navzájom prepojené. Rodina je tu základom všetkého. Ak rodina drží pokope, postupuje spoločne a miesto emócií vie uprednostniť rozvahu a chladnú myseľ, tak je silnou. Ak je rodina silná, tak si dokáže vybudovať svoje postavenie, získať rešpekt a tým aj moc. Rodinu tu však treba chápať v širšom kontexte, pretože ju nepredstavujú len pokrvní príbuzní, ale aj dlhoroční a lojálni priatelia, známi alebo spolupracovníci, ktorí sa za tie dlhé roky „osvedčili“. Naopak noví ľudia, ktorí sa do rodiny „votreli“ napríklad svadbou, nemajú hneď, z pochopiteľných dôvodov, status „plnohodnotného“ člena a ani prístup k dôverným informáciám.
Moc sa odvíja od toho, aké postavenie si daná rodina bola schopná vybudovať. Toto jej postavenie ovplyvňuje viacero faktorov: Veľkosť rodiny a jej spolupracovníkov, veľkosť ovládaného teritória, veľkosť ich konexií, resp. vplyvu na políciu, politiku a úrady alebo rozsah ich činnosti/„podnikania“. Moc sa dá demonštrovať aj tým, že prosby ľudí, ktorí sa nemohli obrátiť na políciu, súdy a úrady alebo ich tieto inštitúcie sklamali, sa obrátia na danú rodinu, aby im s nimi pomohla/vybavila ich, no týmto sa však títo ľudia stávajú voči rodine zaviazaní a sú/budú k dispozícií, keď zase rodina bude niečo od nich žiadať. Moc sa dá získať dvomi spôsobmi, rokmi ju budovať a upevňovať (Vito) alebo za krátky čas násilne uchvátiť (Michael). Kultúra je odrazom talianskych koreňov a s tým spojené tradície, zvyky, ale aj nedôvera voči ľuďom z inej kultúry a slovník postáv.
Najväčšou prednosťou deja je jeho spracovanie a z neho aj plynúca atmosféra. Coppola sa správne rozhodol, keď uchopil tento subžáner úplne iným spôsobom, než, ako tomu bolo predtým. Príbeh, ako už bolo vyššie spomenuté, neupriamil na jednotlivca, ale na jednu mafiánsku rodinu. Sústreďuje sa tu na vzťahy medzi jej členmi, na jej fungovanie a činnosť, na jej hierarchiu a štruktúru, ako aj na jej kultúru, z ktorej vzišla a o ktorú sa môže oprieť. Vzhľadom na to, že zápletka pojednáva o mafiánskej rodine, tak atmosféra sa nesie v komornom/v uzavretom duchu, keďže pozornosť sa upriamuje len na členov tejto jednej rodiny. Dianiu mimo rodinu a postavám, ktoré do nej nepatria sa nevenuje. Dej je hlavne o rodinnom biznise, čo všetko zahŕňa a kam až siaha, ale aj o intrigách, či už v rámci rodiny alebo s konkurenčnými rodinami, ktoré vyústia až do ich vojny.
Ďalej sú tu prítomné aj popravy, zrady a boj o moc. Toto príbehové spracovanie ide viac do hĺbky mafie, ako takej. Nezostáva na povrchu, ako predošlé gangsterské/mafiánske filmy, ale zobrazuje, ako to v nej v skutočnosti funguje. Práve táto autentická atmosféra je tu najväčším plusom deja, ktorý podporuje ešte aj zobrazenie násilia, hlavne niektoré šokujúce scény (uškrtenie v bare, streľba v reštaurácii alebo záverečné zúčtovanie), keď ich pričinením je celková atmosféra ešte presvedčivejšia a uveriteľnejšia. Ďalšou silnou stránkou je tu réžia. Coppola do roku 1972 režíroval 5 celovečerných snímok:[6] Tonight for Sure (1962), Dementia 13 (1963), You're a Big Boy Now (1966), Finian's Rainbow (1968) a The Rain People (1969), ale žiadne z týchto diel nemalo nejaký veľký ohlas u divákov a kritikov.
Coppola bol viac úspešnejší, ako scenárista, u filmov This Property Is Condemned (1966) a Patton (1970). Z tohto dôvodu, ak by predsa len odmietol ponuku režírovať The Godfather (1972), tak by potom neskôr už zrejme nemal takúto veľkú príležitosť ukázať, že okrem písania scenárov mu ide aj réžia. Rovnako, ak by Coppola nerežíroval tento film, tak pod iným režisérom by určite nemal taký veľký vplyv na kinematografiu a ani gangsterský/mafiánsky subžáner by sa nezmenil. Coppola tu dokázal nielen daný príbeh originálne spracovať, vytvoriť uveriteľnú atmosféru a vyobraziť násilie, avšak aj zvládnuť tak rozsiahly projekt, s množstvom postáv a s dĺžkou takmer až tri hodiny (170 minút). Pri množstve postáv je dôležité, aby sa divák nestratil. Režisér sa tomu dokázal vyhnúť. Divák tak vie, že aké majú postavenie v rodine a aké sú ich vzájomné vzťahy.
Ak filmy trvajú dve a pol hodiny alebo aj viac, tak by mali udržať pozornosť divákov po celú dobu a nemali by obsahovať scény alebo rovno celé dejové linky, ktoré by nejakým spôsobom naťahovali dianie a boli tu zbytočnými. U niektorých takýchto filmov je treba tieto scény skrátiť alebo rovno vyhodiť. The Godfather (1972) ich našťastie obsahuje iba minimum, pričom nejak výrazne nenarušujú tempo snímky. Coppola spracoval toto dielo tak, že je nesmierne pútavým, od úvodnej, až po záverečnú scénu. Po hodine bude mať divák pocit, ako keby ubehla len pol hodina. Neustále sa tu niečo odohráva a práve to úplne vtiahne diváka do diania, až tak, že stratí pojem o čase a o tom, koľko veľa vecí sa za tak krátku dobu stalo. Posledným kladom je napätie, kedy divák miestami netuší, ako sa bude ďalej zápletka vyvíjať.
Za tie najväčšie nedostatky tu pokladám dve veci. Prvou sú, podľa mňa, zbytočné krátke vsuvky z diania na Sicílii. Tieto romantické vsuvky síce niekedy trvajú len zopár sekúnd, ale som presvedčený, že príbeh by si vystačil aj bez nich, pretože na neho nemajú vplyv. Druhou je, že aj napriek dĺžke 170 minút, by sa tu zišlo ešte niekoľko minút pridať, lebo niektoré, najmä hlavné, postavy by si zaslúžili ešte o niečo viac rozvinúť. Sonny, Fredo, no najmä Michael, ktorý sa vráti späť domov zo Sicílie, príde za bývalou priateľkou Kay a o doslova pár minút, počas ktorých ubehlo niekoľko rokov, sú už manželia a majú dve deti. Myslím si, že tomuto ich obnovenému vzťahu sa mal venovať väčší priestor, predsa len je to oveľa dôležitejšia vec, než romantické „potulky“ Sicíliou. Filmu by o takých 10-15 minút naviac vôbec neublížilo, ale skôr prospelo.
Postáv je tu značné množstvo, pričom každý si tu nájde toho svojho obľúbenca. Mňa tu najviac zaujali, rovnako, ako mnohých iných, predovšetkým dve postavy. Prvou je Vito Corleone, ktorý stelesňuje starý svet. Riadi pravidlami, ktoré spoločne s tými ostatnými rodinami zaviedli. Má prirodzenú autoritu a vzbudzuje rešpekt, ktorý mu trvalo roky si získať. Má zmysel pre česť a je skromný. Druhou je jeho syn Michael, ktorý symbolizuje nový svet. Zo začiatku sa od svojej rodiny dištancuje, nepodieľa sa na rodinnom biznise a žije si svoj vlastný život, avšak postupne ho okolnosti donútia zapojiť sa do rodinného biznisu a neskôr aj prevziať úlohu hlavy celej rodiny. Neriadi sa starými pravidlami, ale vytvára si nové, svoje vlastné. Autoritu a rešpekt si nezískal rokmi, avšak kvôli spôsobu, ako brutálne a chladnokrvne sa vysporiada so svojimi konkurentmi a nepriateľmi.
Celkovo sa jedná o jeden z najlepších mafiánskych filmov, ktorý má skvelé nielen svoje technické (kamera, kostýmy, strih a výprava), avšak aj príbehové spracovanie, ktoré sa okrem, originálneho prístupu k mafii, ktorým sa navždy zmenil gangsterský/mafiánsky subžáner, môže oprieť aj o presvedčivú atmosféru a zručnú réžiu. Dĺžka tu vôbec nie je slabinou, ale presne naopak tento film mohol byť ešte aj tých o 10-15 minút dlhší. Spolu s dvojkou, The Godfather Part II (1974), je to nielen režisérov najlepší počin, avšak zároveň aj najlepší diel tejto mafiánskej ságy, pretože trojka, The Godfather Part III (1990), je iba priemer, ktorá sa prvým dvom snímkam, svojou kvalitou, nevyrovná.
HERCI a HUDBA
Marlon Brando exceloval v začiatkoch svojej filmovej kariéry v 50-tych rokoch, no v 60-tych rokoch začala stagnovať a až úloha v The Godfather (1972) ju opäť naštartovala. Brando je vo svojej úlohe vynikajúci, je až neuveriteľne presvedčivý a disponuje nutnou dávkou charizmy, ktorú by hlava mafiánskej rodiny mala mať. Al Pacino tiež predviedol perfektný výkon, najmä tá jeho neskutočná premena z nenápadného mladíka na bossa, resp. hlavu mafiánskej rodiny, no a pritom to bola len jeho druhá veľká úloha.[7] Ostatní herci boli takisto parádne obsadení a podali znamenitý výkon. Platilo to, ako o starších a známych (Richard Conte, Sterling Hayden alebo John Marley), tak aj o tých mladších, dovtedy málo známych a začínajúcich hercov (James Caan, John Cazale, Robert Duvall alebo Diane Keaton).
Hudbu k filmu zložil Nino Rota, ktorého režisér najal preto, aby sa tým ešte viac posilnil taliansky nádych v skladbách, ale tiež aj v samotnom filme. Rota tu pri skladaní prevzal niektoré z motívov, ktoré skomponoval pre komédiu Fortunella (1958). Doplňujúcu hudbu tu vytvoril režisérov otec, Carmine Coppola, pričom išlo predovšetkým o hudbu, ktorú hrá kapela na začiatku, počas svadby.[8] Rota tu vytvoril jedno zo svojich najlepších skóre v kariére. Ústredná melódia sa stala dosť známa a aj ľahko rozpoznateľná, pričom človek tento mafiánsky film ani nemusel vidieť. Rota vo svojej hudbe dokonale vystihol, ako kultúru a prostredie, v ktorom sa príbeh odohráva (talianska mafia), tak aj postavy a samotné dianie. Za najlepšie skladby tu považujem Main Title (The Godfather Waltz), The Pickup, Sicilian Pastorale a Love Theme from The Godfather.
HODNOTENIE
92%
[1] Ako príklady sa dajú uviesť: Underworld (1927), The Racket (1928) alebo Alibi (1929).
[2] Zmieniť možno: 'G' Men (1935), Bullets or Ballots (1936) alebo Great Guy (1936).
[3] Menovať možno: Angels with Dirty Faces (1938), Invisible Stripes (1939) alebo The Roaring Twenties (1939).
[4] Boli to napríklad: High Sierra (1941), Key Largo (1948), White Heat (1949), Kiss Tomorrow Goodbye (1950), The Big Combo (1955) alebo The Brothers Rico (1950).
[5] Spomenúť možno: The Bonnie Parker Story (1958), Al Capone (1959), Murder, Inc. (1960), Bonnie and Clyde (1967) alebo The St. Valentine's Day Massacre (1967).
[6] Coppola však v 60-tych rokoch „režíroval“ aj ďalšie filmy. Americký producent a režisér Roger Corman ho v roku 1962 požiadal, nech vytvorí anglickú verziu sovietskeho sci-fi Nebo zovyot (1959). Výsledná upravená verzia, s novými dialógmi a doplnená o nové zábery, bola ešte v roku 1962 uvedená v USA pod názvom Battle Beyond the Sun (1962). Rovnako tiež aj západonemecká komédia Mit Eva fing die Sünde an (1958) sa dočkala anglickej verzie, keď okrem nových dialógov, bola doplnená o nové (nahé) scény a pod názvom The Bellboy and the Playgirls (1962) vyšla v USA. Coppola okrem toho ešte na pár dní robil režiséra na horore The Terror (1963).
[7] Pacino debutoval v komediálnej dráme Me, Natalie (1969), kde však mal len malú úlohu. Prvá hlavná úloha prišla, o dva roky neskôr, v dráme The Panic in Needle Park (1971).
[8] Skladba s názvom Connie's Wedding.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára