Keď mal v roku 1952, v amerických kinách, premiéru western High Noon (1952), tak veľká väčšina ľudí prijala tento film a ocenila predovšetkým jeho alegóriu na tzv. Čierne zoznamy v Hollywoode a kritiku politiky Mccarthizmu.[1] Našla sa však aj malá skupinka ľudí, ktorí tento western neocenili a na jeho adresu sa vyjadrili dosť kriticky, keďže im prišiel málo uveriteľný. Medzi nich patril herec John Wayne, ktorý nazval High Noon (1952) neamerickou snímkou alebo režisér Howard Hawks, ktorý sa vyjadril, že podľa neho nebolo správne, aby šerif pobehoval po meste a žiadal o pomoc, pričom zachrániť ho musela jeho žena. Vzhľadom na to, že Hawks a Wayne mali rovnaký názor, tak obaja spojili svoje sily a o 7 rokov neskôr vytvorili svoju, „pravicovú“ odpoveď na High Noon (1952), ktorým bol práve western Rio Bravo (1959).
STORY LINE
Cesta k jeho vzniku však nebola až taká jednoduchá. V roku 1953 uviedol Hawks do kín muzikál Gentlemen Prefer Blondes (1953), po ňom, o dva roky neskôr, nasledoval dobrodružno-historický veľkofilm Land of the Pharaohs (1955), ktorý u dobového publika prepadol. Bol to režisérov prvý veľký komerčný neúspech a spôsobil, že Hawks sa rozhodol dať si, na určitý čas, od režírovania prestávku. Pár rokov cestoval po Európe a práve v tomto období, počas hľadania svojho nového a vhodného filmového projektu, sa vrátil k nápadu nakrútiť svoju vlastnú, „pravicovú“ odpoveď na High Noon (1952). Nebyť teda neúspechu Land of the Pharaohs (1955), tak pravdepodobne by Hawks tak „skoro“ Rio Bravo (1959) nenakrútil. Je však aj dosť možné, že by nemusel vôbec vzniknúť a zostal by len v rovine úvah.
Technická stránka je tu postavená výhradne na exteriéroch a interiéroch westernového mestečka, v ktorom sa dianie odohráva. Exteriéry sa nakrúcali vo filmovom štúdiu Old Tucson Studios, nachádzajúce sa v americkom štáte Arizona, ktoré bolo postavené ešte v roku 1939 pre western Arizona (1940), ale odvtedy ich používali aj iní filmári, ktorí tu vytvorili desiatky filmov, najčastejšie westernov.[2] Old Tucson Studios sú totiž vernou replikou amerického westernového mestečka zo 60-tych rokov 19-steho storočia, pre ktoré bolo, v roku 1939, postavených viac, ako 50 budov. Mnoho z nich stojí až dodnes. Exteriérové scény sú nádherné, ale vzhľadom na povahu deja, si ich tu divák až tak moc neužije (nočná prechádzka mestom alebo záverečná prestrelka).
Interiéry sa takisto filmovali v Old Tucson Studios, ale aj tie si tu kvôli zápletke vystačili len so zopár miestami (šerifova kancelária, hotel a pár barov, resp. salónov). Všetko to pomáha spoluvytvárať napínavú a zároveň stiesnenú atmosféru, najmä z tohto dôvodu tu interiérové scény zohrávajú dôležitú úlohu, keďže dej toto mestečko, od začiatku, až do konca, vôbec neopustí. Akcie je tu síce, na dva a štvrť hodinovú snímku, celkom dosť, avšak s výnimkou finálnej prestrelky, ide o veľmi krátke, len pár sekundové prestrelky. Záverečné zúčtovanie trvá podstatne dlhšie, ale zároveň si myslím, že mohlo byť o dosť viac prepracovanejšie. Mne osobne by sa pozdávalo, ak by sa obe skupiny snažili dostať k sebe a nie iba staticky stáli na svojich miestach, kde čakali, čo urobí protivník.
Príbehové spracovanie by sa na prvý pohľad mohlo zdať iba, že je presný opak zápletky v High Noon (1952), no pri detailnejšom náhľade tomu tak nie je. Obidve diela majú spoločnú základnú, resp. východiskovú dejovú líniu, (mestský šerif stojí proti početnej prevahe zloduchov), ale spracovávajú ju a aj pristupujú k nej celkom odlišne. Zatiaľ čo, v High Noon (1952) šerif zháňa po meste pomoc a ľudia mu vravia, aby odtiaľ radšej odišiel, pričom aj sám to trochu zvažuje, tak v Rio Bravo (1959) šerif naopak odmieta akúkoľvek pomoc a nad tým, že by z mesta odišiel ani neuvažuje. Samozrejme, ak by to bolo iba samoúčelné spravené, keďže Hawks a Wayne si mysleli, že šerif by nemal behať po mesta a zháňať pomoc, tak by nefungovalo. Našťastie je to tu veľmi dobre a aj logicky zdôvodnené.
Šerif tu odmieta pomoc svojho staršieho kamaráta (Pat Wheeler) a aj jeho mužov, ktorí sú podľa neho amatéri, majúci strach o svoje deti a ženy, pričom oproti nim stojí banda profesionálnych zabijakov, ktorých jedinou starosťou je, ako si zarobiť na svoj peniaze, resp. žold. Šerif teda nechce zbytočne riskovať zdravie a životy ďalších ľudí, keď vie, že by mu veľmi nepomohli a proti profesionálom by nemali veľkú šancu. Šerif sa zdržiava viac-menej len vo svojej kancelárii a v hoteli, nebehá po celom meste ako v High Noon (1952). Výnimkou sú iba pravidelné nočné prechádzky po meste spoločne aj so svojim zástupcom. Toto komorné uchopenie má pochopiteľne vplyv aj na výslednú atmosféru, ktorá vyvoláva stiesnený/uzavretý dojem, ktorý ešte viac znásobuje, že postavy nemôžu kvôli početnej presile opustiť mesto, ale musia v ňom zostať.
Atmosféra, ktorú sa tu režisérovi podarilo navodiť je v skutku pôsobivou, keď na malom priestore dokázal vytvoriť zaujímavú hru nervov, kde sa čaká na to, čo urobí jedna alebo druhá skupina. Z toho potom pramení aj prítomné napätie, ktoré sa nesie po celú dobu, najmä v scénach, ako: nočná prechádzka šerifa mestom spoločne so svojim zástupcom, hľadanie vraha v bare alebo pokusy dostať sa do väzenia. Rozdielnym spôsobom obidve diela využívajú sekundárne, resp. vedľajšie filmové žánre. High Noon (1952) je vážna westernová dráma, kde nie je miesto pre humor a prítomná romantika je tu iba vsuvka. Rio Bravo (1959) je takisto westernovou drámou, avšak priestor tu má aj romantika, ktorá nie len vsuvkou, ale tvorí tu plnohodnotnú linku (vzťah šerifa a hazardnej hráčky) a aj humor.
Nejde však o situačný humor, vyplývajúci z vtipných scén, ale o slovný humor, ktorý je založený na dialógov. V tomto prípade ide o doberanie sa, resp. o podpichovanie medzi postavami. Humor aj romantika tu, kde sa dá, odľahčujú atmosféru a napätie a zároveň tu majú svoje miesto, pričom, vďaka hercom, ich postavám a hlavne aj kvôli režisérovi, skvelo fungujú. Práve zásluhou zručnej réžie tu vyšli mnohé dôležité faktory: navodenie správnej atmosféry, vytvorenie napätia alebo spojenie viacero žánrov (western, dráma, komédia a romantika) do jedného fungujúceho celku. Hawks bol nepochybne zručným a všestranným režisérom, čo potvrdzuje niekoľko uznávaných titulov: gangsterský film Scarface (1932), noir The Big Sleep (1946) alebo bláznivé, tzv. screwball komédie Bringing Up Baby (1938) a Monkey Business (1952).
Hawks pred rokom 1959 režíroval aj dva westerny, Red River (1948) a The Big Sky (1952), takže mal aj s týmto žánrom už predtým určité skúsenosti. Rio Bravo (1959) je však, podľa mňa, jeho najlepším westernom a zároveň jedným z jeho najlepších diel, pretože je aj pútavo nakrútené, keď ani napriek svojej dĺžke, dve a štvrť hodiny, nenudí, ale práve naopak vtiahne diváka do diania a neustále dokáže udržiavať jeho pozornosť. Hawks si bol úspechom Rio Bravo (1959) vedomý a o niekoľko rokov neskôr vytvoril hneď dva remaky El Dorado (1966) a Rio Lobo (1970), s podobnou zápletkou a aj s podobnými postavami a hoci ten prvý z nich je dosť kvalitným (ten druhý je priemer), tak originál neprekonal. Za jediné veľké negatívum v Rio Bravo (1959) pokladám len finále, ktoré mohlo byť viac dramatickejšie a napínavejšie.
Postavy, predovšetkým tie hlavné a kladné, mali to šťastie, že boli vynikajúco obsadené hercami, medzi ktorými perfektne fungovala chémia. Či už to bol šerif John T. Chance, jeho dvaja zástupcovia, alkoholik Dude a starý mrzák Stumpy, mladý pištoľník menom Colorado, hazardná hráčka Feathers alebo mexickí manželia, Carlos a Consuela. Všetky tieto postavy mohli ťažiť hlavne zo svojho hereckého obsadenia, vďaka čomu potom ich charaktery boli pre diváka viac atraktívnejšie a zaujímavejšie. Z trojice diel Rio Bravo (1959), El Dorado (1966) a Rio Lobo (1970) má práve prvý zmienený tie najlepšie postavy a to zásluhou vydareného obsadenia. Jedinými, koho sa tu nepodarilo správne obsadiť boli záporné postavy, bratia Joe a Nathan Burdette (s tým mali problémy aj tie dva neskoršie remaky).
Celkovo sa jedná o výborný western, ktorý po technickej stránke stojí iba na exteriéroch a interiéroch, čo však vôbec nevadí, lebo to len posilňuje atmosféru, napätie a samotnú zápletku. Réžia, postavy a ich hereckí predstavitelia sú takisto veľkými kladmi, no záver si žiadal iné zakončenie, rovnako aj záporní hrdinovia mali mať lepších predstaviteľov.
HERCI a HUDBA
Westernová legenda John Wayne sa do postavy šerifa skvele hodí. Nepredvádza tu síce nejaký veľký herecký výkon, ale jemu to v tomto prípade paradoxne stačí. Stačí mu jeho charizma a fakt, že western bol žáner, ktorý mu jednoducho náramne sedel, pričom mu bolo jedno, o akú úlohu išlo. Nebolo by to však ono, keby ho tu trefne nedopĺňali aj jeho hereckí kolegovia, ako Walter Brennan, Angie Dickinson, Dean Martin a Ricky Nelson. Vzájomná chémia a interakcie medzi nimi sú perfektné, či v humorných, romantických alebo vo vážnych scénach. Dvojica záporných hrdinov, Claude Akins a John Russell, mi prišla dosť nevýrazná a bez charizmy. Ja osobne by som si tu na miesto nich vedel lepšie predstaviť skôr hercov John Ireland a Anthony Quinn.
Hudbu k filmu zložil Dimitri Tiomkin, ktorý mal bohaté skúsenosti so skladaním hudby pre westerny,[3] vrátane už spomínaného High Noon (1952). Tiomkin pre Rio Bravo (1959) skomponoval skladby, ktoré odrážajú v sebe nielen atmosféru, napätie, ale tiež aj prostredie v ktorom sa dej odohráva a žánre, s ktorými pracuje, okrem westernových aj romantické skladby. Najlepšou skladbou je, pre mňa, jednoznačne El Degüello, ktorá tu predznamenáva niečo osudové, rozhodujúce a veľké. Najviac však strhávajú na seba pozornosť piesne. Jednu z nich, My Rifle, My Pony, and Me, zložil Tiomkin pre western Red River (1948), kde bola uvedená pod názvom Settle Down, avšak pre Rio Bravo (1959) melódia zostala zachovaná, no Paul Francis Webster napísal nový text.[4] Druhá, s názvom Get Along Home, Cindy, je zase americká ľudová pieseň. Prvú pieseň spievajú Martin a Nelson (obaja boli totiž aj speváci) a v druhej sa k nim pridal aj Brennan.
HODNOTENIE
87%
[1] Mccarthizmus (druhá polovica 40-tych rokov až druhá polovica 50-tych rokov) má svoje pomenovanie po americkom republikánskom senátorovi menom Joseph McCarthy, ktorý bol jej najznámejšou tvárou. Táto ideológia, resp. politika sa vyznačovala silným antikomunizmom a represiami voči ľuďom, ktorí sa s komunistami stýkali alebo s nimi sympatizovali. Mnoho takýchto ľudí prišlo o svoje zamestnanie, ďalší z nich boli zase deportovaní z krajiny. Umelci, predovšetkým tí vo filmovom priemysle, mali obmedzenú činnosť a ich mená boli zaraďované na spomínané Čierne zoznamy.
[2] Z westernových možno menovať: Broken Arrow (1950), Winchester '73 (1950), 3:10 to Yuma (1957), Gunfight at the O.K. Corral (1957), Last Train from Gun Hill (1959), El Dorado (1966), Hombre (1967), The Life and Times of Judge Roy Bean (1972), The Outlaw Josey Wales (1976) alebo Tombstone (1993). Z newesternových sa dajú zmieniť: The Bells of St. Mary's (1945), Lilies of the Field (1963), Death Wish (1974) alebo A Star is Born (1976).
[3] Z tých známejších možno spomenúť: Duel in the Sun (1946), Red River (1948), Giant (1956), Gunfight at the O.K. Corral (1957) alebo Last Train from Gun Hill (1959). Po roku 1959 potom ešte aj The Unforgiven (1960) alebo The War Wagon (1967).
[4] Pôvodný text piesne k Red River (1948) napísal Frederick Herbert.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára