Kakushi-toride no san-akunin (1958)

   Japonský režisér Akira Kurosawa sa vo svete najviac preslávil samurajskými snímkami, ako: Shichinin no samurai (1954), Yôjinbô (1961), Tsubaki Sanjûrô (1962), Kagemusha (1980) alebo Ran (1985). K týmto zmieneným je možné ešte zaradiť aj toto dobrodružné samurajské dielo Kakushi-toride no san-akunin (1958).

STORY LINE

   Kurosawa tu, rovnako, ako aj vo filme Rashômon (1950), vyskúšal novú, netradičnú a originálnu formu rozprávania. Zatiaľ čo, u Rashômon (1950) to bol tzv. Rashomon effect, ktorý pracuje s nespoľahlivosťou očitých svedkov, kedy je jedna a tá istá situácia, resp. udalosť opisovaná zúčastnenými osobami rôzne, častokrát až protichodne, kde si každý z týchto svedkov svoju výpoveď prispôsobuje a upravuje, aby sa „vykreslil“ v tom najlepšom svetle, tak zase u Kakushi-toride no san-akunin (1958) je celá zápletka rozprávaná, resp. celé dianie sledujeme prostredníctvom dvoch vedľajších postáv a nie príliš významných postáv (dvojica roľníkov), pričom k tým hlavným postavám (generál a princezná), ktoré zároveň aj posúvajú celý príbeh, sa dostáva dej až neskôr.

   Kurosawa tu uplatnil postup, v ktorom sa hlavný dej nezačne odvíjať hneď od úvodných titulkoch, ale dostaneme sa k nemu až postupom času. Zo začiatku sa dej zameriava na dvojicu roľníkov, kde divák môže sledovať ich príhody a problémy (často komické), ale tieto scény nevzbudzujú dojem dôležitosti. Pôsobia skôr, ako iba zbierka rôznych scén, ktoré majú predstaviť obe tieto postavy. Situácia sa zmení, až keď sa, zhruba po 20-tich minútach, objaví na plátne generál, čo celú zápletku „oživí“ a dodá jej nový impulz. Dej dostane nový náboj a pomaly sa začína odkrývať hlavný príbeh, ku ktorému definitívne dôjde, až keď sa, zhruba po 40-tich minútach, objaví aj princezná. Po odhalení úmyslov generála a princeznej sa už začne odvíjať ústredný dej.

   Po technickej stránke možno skonštatovať, že tento samurajský film si udržiava vysokú latku kvalitu, ktorú režisér nastavil už u svojich dvoch predošlých počinoch, Shichinin no samurai (1954) a Kumonosu-jô (1957). Kamera zaujme predovšetkým svojim novým formátom, TohoScope, v ktorom bol tento film nakrútený. TohoScope vytvorilo japonské filmové štúdio Toho v druhej polovici 50-tych rokov, ako reakciu na americký formát CinemaScope a jeho popularitu. Rovnako, ako CinemaScope, tak aj TohoScope bol širokouhlý formát. Prvýkrát bol tento formát použitý vo filmoch Chikyû Bôeigun (1957) a Ôatari sanshoku musume (1957). Kurosawa pracoval s TohoScope prvý raz práve u Kakushi-toride no san-akunin (1958) a bol s ním nadmieru spokojný, o čom svedčí, že ho mali aj tie ďalšie jeho filmy, ktoré nakrútil v 60-tych rokoch.

   Pre tento film, ktorý sa prakticky skoro neustále odohráva v exteriéroch, bol TohoScope priam ideálny, keď vďaka nemu tu vyniknú najmä prírodné scenérie (úvod alebo skrytá pevnosť v horách). Vzhľadom na to, že exteriéry, resp. prírodné prostredie tu zohrávajú veľkú úlohu, tak je pochopiteľné, že sa nakrúcalo na miestach, ktoré vedia zaujať, či už to bola hora Fuji (najvyššia sopka a takisto najvyšší vrch Japonska) alebo národný park Setonaikai. Exteriéry sú naozaj veľmi nádhernými a podporujú, ako dobrodružný žáner tohto filmu, tak aj jeho samotný príbeh. Dôležitou súčasťou tohto filmu sú tiež kostýmy, ktorých je tu niekoľko stoviek a odrážajú vtedajšie feudálne, resp. stredoveké Japonsko a jeho vrstvy obyvateľstva, od poddaných, cez roľníkov, až po samurajov. Výprava je tu takisto na vysokej úrovni a pozostáva z viacerých vecí.

   V prvom rade je to niekoľko stoviek dobových zbraní (helmy, kopije alebo meče), ktoré tu museli tvorcovia použiť. V druhom rade je to taktiež niekoľko stoviek komparzistov, zahrňujúcich nielen ľudí, ale aj kone. Veľké davové scény sú tu síce iba dve (útek väzňov a slávnosti ohňa), ale aj tak dokážu zaujať svojim spracovaním a veľkosťou. To isté platí aj o akcii, ktorej tu síce nie je veľa, ale za to je dosť pôsobivá. Je to síce samurajský film, avšak Kurosawa si v nich nezakladal primárne na súbojoch, ale na príbehu a postavách, čo platí aj tu. Z tohto dôvodu je tu iba jeden súboj (Rokurōta a Hyoe), ktorý je však zase svojou choreografiou prepracovaný. Technickej stránke sa tu v podstate ani nedá veľmi čo vytknúť, práve naopak, dokáže na diváka zapôsobiť.

   Po príbehovej stránke tu treba vyzdvihnúť hlavne originálny spôsob rozprávania, kedy sa k hlavným postavách, ktoré budú hýbateľmi celého deja a aj k ústrednej dejovej linke dopracovávame postupne, v priebehu diania. Rovnakú formu rozprávania, vrátane tiež deja a aj niektorých postáv využil George Lucas vo svojom dobrodružnom sci-fi fantasy Star Wars (1977). Úvodných 20 minút v Kakushi-toride no san-akunin (1958) slúži na predstavenie postáv a oboznámenie sa s dobou, v ktorej sa dej odohráva (vojna medzi kniežatstvami), pričom dej obsahuje aj skryté náznaky ďalšieho možného vývoja (väzni hľadajú poklad alebo vypísaná odmena na princeznú). V priebehu 20-tej do 40-tej minúty sa zápletka začína pomaly rysovať a zhruba od 45-tej až 50-tej minúty už má divák predstavu o hlavnej príbehovej linke.

   Režisér, ako u iných svojich filmov, tak aj tu zvolil pomalšie tempo rozprávania, pričom kládol viac dôraz na postavy a príbeh. Niekomu tu môže prísť zbytočných úvodných 20 minút alebo celá prvá hodina sa mu môže zdať naťahovaná, lebo práve presne po jednej hodine sa hrdinovia vydávajú na svoju púť, ale Kurosawa svojou réžiou vie už od úvodu vtiahnuť diváka do diania. Je to práve réžia a jej schopnosť zaujať a aj udržať pozornosť divákom, ktoré tu sú, okrem originálne zvolenej formy rozprávania, ďalšou prednosťou tohto filmu. Dĺžka, čítajúca 139 minút môže vzhľadom na pomalšie tempo budiť dojem, že tu budú naťahované alebo zbytočné scény, ale opak je pravdou, majú tu svoje miesto a opodstatnenie, navyše je pútavo nakrútená a stále sa tu niečo deje.

   Za ďalšiu kladnú stránku možno označiť prácu so žánrami. Napriek tomu, že tento film je samurajský, tak v oveľa väčšej miere je tu v popredí dobrodružný žáner, ktorý prináša so sebou putovanie skupiny ľudí a ich snaha previesť princeznú a zlato cez nepriateľské územie, ktoré sa však nezaobíde bez niekoľkých nečakaných a nepredvídaných situácií, s ktorými hrdinovia nepočítali, no musia sa s nimi vyrovnať. Veľkú úlohu tu zohráva aj komediálny žáner. Vtipné momenty nevychádzajú len zo scén, ale aj z dialógov, pričom pramenia nielen z daných situácii, ale aj z charakterov postáv. Ťažisko humorných scén spočíva hlavne v dvojici roľníkov a ich vzájomnej interakcii, medzi sebou alebo s inými postavami.

   Funguje tu aj vážny, dramatický žáner (generál a princezná a ich „misia“ znovu obnoviť kniežatstvo). Dráma tu má síce podstatne menší priestor, avšak za to, či už jej samotná prítomnosť alebo jej spojenie s tými ďalšími žánrami, tu majú svoje opodstatnenie. Za najväčšiu slabinu považujem záver, súvisiaci s dvomi postavami. Prvou je generál Hyoe a jeho zrada. Jedna vec je to, že oslobodil zajatcov, čo sa dá pochopiť, keď mu Rokurōta predtým daroval život, tak on mu to teraz vrátil. Druhá vec je však to, že sa potom pridal na ich stranu a zradil svojho pána. Hyoe mal plno rečí o samurajskej cti a napokon, bez zaváhania, zradí a pridá sa na druhú stranu. Dokonca ani samotné oslobodenie zajatcov nepôsobí dôveryhodne. Hyoe tam bojuje sám proti dvom-trom desiatkam.

   Prišlo mi to smiešne a neuveriteľné zároveň, lebo tí vojaci tam len tak postávali. Myslím si, že oveľa lepšie a aj uveriteľnejšie by bolo, ak by ich Hyoe oslobodil počas noci, v čase, keď väčšina vojakov by spala. Urobil by to tajne, čím by o tom nikto nemusel ani vedieť. Druhou postavou, kvôli ktorej je záver, aspoň pre mňa neuspokojivým, je aj farmárova dcéra, ktorú počas svojej cesty vykúpili z otroctva. Divák sa na konci dozvie, čo sa stalo, resp. ako dopadli všetky postavy (dvaja roľníci, generál, princezná a Hyoe), okrem nej. Zostala pracovať u princeznej alebo sa vrátila domov? To sa však bohužiaľ nedozvieme. Nebyť týchto dvoch chýb, najmä tej prvej, ktoré znižujú kvalitu nielen záveru, ale celého filmu, tak výsledného hodnotenie mohlo byť o niečo vyššie.

   Dvojicu roľníkov, Matashichi a Tahei, možno pokojne označiť za hlavné (väčšinu diania sledujeme ich dvoch), ale aj za vedľajšie postavy (nemajú veľký vplyv na dianie). Obaja sa náhodou ocitnú vo víre veľkých dejinných udalostí (vojna medzi kniežatstvami, stret s generálom a pomoc princeznej), ktoré ich však paradoxne absolútne nezaujímajú, ide im len o zlato, resp. zbohatnutie, čo bol aj dôvod prečo išli do vojny. Obaja majú totožné charakterové vlastnosti. Sú chamtiví (chcú len zlato, resp. zbohatnúť), sú schopní zradiť (nielen ostatných, ale aj jeden toho druhého), sú nedôverčiví (voči druhým, ale aj medzi sebou), často sa hádajú, doberajú sa, robia si napriek a nedokážu sa vystáť. Obidvaja sú však najmä komediálnymi postavami.

   Spájajú sa s nimi totižto v prvom rade vtipné momenty, keď sa kvôli svojim povahovým vlastnostiam dostávajú do rôznych komických situácii, napríklad, keď sa snažia hovoriť s „nemou“ princeznou alebo keď sa snažia vyhrabať z popola čo najviac zlata. Ich presný opak je generál Makabe Rokurōta, ktorý si zachováva svoju vážnosť. Jeho charakterové vlastnosti sú lojálnosť (voči princeznej a kniežatstvu, ktoré reprezentuje), odvážnosť (či už v boji alebo pri putovaní), poslušnosť (rešpektuje príkazy/vôľu princeznej) a udržuje si svoj vážny výraz po väčšinu času (len zriedka dáva najavo svoje emócie). Podobne je na tom aj princezná Yuki, ktorý takisto pred ostatnými neprejavuje svoje emócie, čo je však spôsobené aj jej výchovou (bola vychovávaná, ako chlapec).

   Spočiatku pôsobí chladným, až nedostupným dojmom, navyše je veľmi tvrdohlavá a aj ona vzbudzuje dojem vážnosti (svojou urodzenosťou). Putovanie a celá cesta jej umožní nielen predčasne dospieť (má 16 rokov), ale zároveň aj prežiť situácie, do ktorých by sa za normálnych okolností na panovníckom dvore nikdy nedostala. Má možnosť spoznať a vidieť, aký ľudia naozaj sú. Zatiaľ čo, pre roľníkov ide o cestu, na konci ktorej ich čaká vidina bohatstva a pre generála ide zase o cestu, na konci ktorej budú princezná aj zlato zachránené, tak pre samotnú princeznú ide o putovanie, v priebehu ktorého si uvedomí svoje panovnícke povinnosti a taktiež zodpovednosť voči svojim poddaným (vykúpenie farmárovej otrokyne).

   Kurosawa vytvoril samurajský film, ktorý by sa však lepšie dal označiť za dobrodružno-komediálnu drámu. Okrem vynikajúceho technického spracovania, ktoré si drží vysoko nastavenú latku kvalitu už z predchádzajúcich režisérových samurajských diel osloví aj svojou originálnou formou rozprávania, keď príbeh sledujeme z perspektívy dvoch nie až tak veľmi významných postáv, ktoré by sa dali skôr pokladať za vedľajšie, pričom dej sa k hlavnej línii a k hlavným postavám dostáva až postupne. Réžia a práca so žánrami, dobrodružným, drámou, komédiou alebo samurajským, je nie veľmi uveriteľný (Hyoe) a trochu nedokončený (farmárova dcéra) záver.

HERCI a HUDBA

   Toshirô Mifune tu znovu, tak ako aj v ďalších režisérových filmoch, predviedol výborný herecký výkon, hoci tentoraz ho tu zatienili ostatní herci, predovšetkým dvojica Minoru Chiaki a Kamatari Fujiwara, pričom pre oboch boli tieto úlohy jednými z ich najlepších v kariére. Do svojich úloh sa parádne hodili, boli v nich presvedčivý, pričom medzi nimi skvele fungovala aj ich vzájomná chémia (doberanie sa a hašterenie), keď jeden dopĺňal toho druhého. Toto ich vynikajúce herecké stvárnenie ešte viac dotvárala aj ich mimika (výrazy tváre). Výbornou voľbou sa ukázala aj Misa Uehara, pre ktorú to bol jej filmový debut. Ja osobne môžem povedať, že sa jej nadmieru vydaril. Svoju postavu princeznej zvládla bravúrne.

   Ona už v tvári tu pôsobila urodzeným a vznešeným dojmom, čo sa jej podarilo ešte viac posilniť v hereckom prejave, pričom v ňom musela vystriedať viacero hereckých polôh. Na začiatku je veľmi tvrdohlavá a pôsobí chladne, až odmerane, počas cesty predstiera nemú a na konci je z nej už rozvážna a zodpovedná panovníčka. Takashi Shimura sa tu objaví len na pár minút, čo však vzhľadom na jeho herecký potenciál bola škoda. Ja by som si ho tu vedel predstaviť v úlohe, ktorú stvárnil Susumu Fujita (generál Hyoe), lebo Fujita mi v nej prišiel dosť nevýrazný a bez charizmy, avšak Shimura mal charizmu a aj vedel vo filmoch na seba strhnúť pozornosť. Myslím si, že Fujita a Shimura si mali svoje úlohy prehodiť.

   Hudbu k filmu zložil Masaru Satô, ktorému sa podarilo vytvoriť slušnú ústrednú tému, ktorá má v sebe nielen nádych dobrodružstva (putovanie) a pôsobí hravo (humor a duo komediálnych postáv roľníkov), ale má v sebe aj nádych urodzenosti, resp. vznešenosti (generál a princezná). Tieto prvky sa potom zachovávajú aj v neskorších skladbách, ale musím povedať, že žiadna z nich, ani tá hlavná, nie je výrazná alebo zapamätateľná. Na jednej strane musím oceniť, že skladby odrážajú filmové žánre (dobrodružný, komédia, samurajský film a dráma) a postavy (roľníci, generál a princezná), ale na druhej strane tieto skladby, a vlastne aj celkovo hudba v tomto filme, mi až tak veľmi nesadla.

HODNOTENIE

84%