Po dokončení dobrodružno-mysteriózneho thrilleru North by Northwest (1959) si režisér Alfred Hitchcock vybral
svoj ďalší projekt. Filmové štúdio Paramount Pictures, kde bol Hitchcock
zmluvne viazaný, nebolo nadšené s týmto jeho výberom látky a preto mu
odmietli poskytnúť rozpočet. Hitchcock im však navrhol, že film bude zafinancovať
on sám, cez jeho produkčnú spoločnosť Shamley Productions a v rámci
šetrenia peňazí nakrúti film čiernobielo a použije viacero ľudí
z televízneho štábu, ktorí s ním pracovali na seriály Alfred Hitchcock Presents. Paramount malo,
podľa jeho návrhu, mať na starosti iba distribuovanie filmu. Vedúci
predstavitelia štúdia súhlasili a napriek týmto „obmedzeniam“ (čiernobiela
prevedenie, televízny štáb a vlastné financovanie) dokázal Hitchcock
vytvoriť svoj paradoxne najznámejší počin, ktorým je práve hororový thriller Psycho (1960).
STORY LINE
Psycho (1960),
spoločne aj s britským hororovým thrillerom Peeping Tom (1960), bývajú označované za prvé slashery, čo je
subžáner hororu, kde riadi vrah, ktorý vraždí ľudí rôznymi bodnými nástrojmi/zbraňami,
zvyčajne mu na to poslúži nôž. Slasher svoj vrchol dosiahol až v nasledujúcich
dvoch desaťročiach, v 70-tych a 80-tych rokoch, keď vznikli napr.: Black Christmas (1974), The Texas Chain Saw Massacre (1974), Halloween (1978), Friday the 13th (1980), My Bloody Valentine (1981) alebo A Nightmare on Elm Street (1984). Pre slashery je okrem scén
násilia príznačným aj to, že sa v nich pracuje aj so sexualitou, čo
charakteristické aj pre oba zmienené filmy, Psycho (1960) a Peeping Tom
(1960).
Psycho (1960)
napríklad už vo svojej úvodnej scéne zobrazuje dvojicu milencov, ktorí
spolu ležia na posteli, pričom hlavná hrdinka je v podprsenke. V tej
dobe to bolo pritom nepredstaviteľné, aby sa nezosobášené páry zobrazili na
jednej posteli. Ďalšou scénou, ktorá narábala so sexualitou bola aj slávna
scéna v sprche, ktorá však okrem erotického nádychu obsahovala v sebe aj
násilie. Sexualite sa venuje taktiež aj záverečná scéna po odhalení identity
vraha a jeho zadržaní. Na otázku prečo bol vrah tak oblečený odpovie jeden
z policajtov, že kvôli tomu, lebo je to transvestita, na čo však
psychiater zareaguje, že nie je to celkom tak. Vrah sa totiž do ženských šiat
neobliekal, aby dosiahol sexuálnu zmenu alebo uspokojenie, ale veril tomu, že
on je jeho vlastná matka.
Po technickej stránke priniesol tento film niekoľko nových
postupov, predovšetkým sa to týkalo použitia kamery a strihu. Za kamerou
stál John L. Russell, ktorý pracoval, ako kameraman na 75-tich epizódach
spomínaného seriálu Alfred Hitchcock
Presents, v rozmedzí rokov 1955 až 1962.[1] Na
kamere zaujme skutočnosť, že takmer celý film bol nakrútený s použitím 50
mm šošoviek umiestnených na 35 mm kamerách, čo poskytlo uhol pohľadu podobný
ľudskému oku, čím sa diváci mohli viac zapojiť do diania. Kvôli scéne vraždy na
schodisku ju bolo nutné (aby sa nevyzradila hlavná pointa) nafilmovať ju
z vrchu, čo však zo začiatku bolo dosť problematické. Vyriešilo sa to
skonštruovaním kamerovej dráhy postavenej na kladkách pozdĺž schodiska.
Najinovatívnejším v oblasti kamery však bola legendárna
scéna v sprche. Pri tejto scéne bolo použitých až 77 rôznych uhlov kamery.
Väčšina záberov bola urobená z extrémnej blízkosti, s výnimkou
záberov so strednej vzdialenosti a to bezprostredne pred a takisto
bezprostredne po vražde. K vytvoreniu záberu vody tečúcej zo sprchovej hlavice musela
byť kamera vybavená dlhým objektívom, umiestnená dostatočne ďaleko a bolo
potreba aj zablokovať vnútorné diery na hlavici. Vo výsledku to síce vyzerá, že
voda v tejto scéne dopadá priamo na objektív kamery, ale
v skutočnosti ho obišla a prešla okolo neho. Krv v tejto scéne
nahradil čokoládový sirup Bosco, ktorý dokázal nielen lepšie vyniknúť na
čiernobielom obraze, ale zároveň mal aj rovnakú hustotu, ako skutočná krv.
Strihačom bol režisérov dlhoročný spolupracovník George
Tomasini, ktorý sa podieľal, ako strihač až na 9 jeho filmoch.[2] Práve
vďaka jeho práci je scéna v sprche tak pôsobivá ešte aj dnes. Výsledná
scéna (od vkročenia do sprchy) trvá takmer 3 minúty a obsahuje viac než 50
strihov. Dôvodom takéhoto vysokého počtu strihov v tejto jednej scéne bolo
nielen to, že režisér sa tým divákov snažil šokovať a pomocou takýchto
záberov preniesť pocit ohrozenia z plátna priamo do mysle diváka, kde si
mal túto scénou „dotvoriť“, ale zároveň aj vo vtedajšej dobe nemohla byť
zobrazená nahá žena, preto túto scénu museli urobiť prostredníctvom strihov,
tvorených veľmi krátkymi útržkami scén, zaberajúcich v detailoch iba hlavu, brucho,
chrbát, ruky alebo nohy obete.
Po príbehovej stránke možno povedať, že toto je ďalší
režisérov experiment. Hitchcock veľmi rád experimentoval vo svojich filmoch, ako
v Blackmail (1929), jeden
z prvých britských a európskych zvukových filmov; v Lifeboat (1944), Rope (1948), Dial M for Murder (1954) a Rear
Window (1954) sa ich dej odohrával na jednom mieste (v prvom prípade záchranný
čln a v tých zvyšných troch byt); v Rope (1948) to okrem umiestnenia deju na jedno miesto bol ešte aj
pokus nakrútiť film na jeden záber; v Dial
M for Murder (1954) to takisto okrem situovania celej zápletky na jedno
miesto bolo aj nakrúcanie vo formáte 3D; v The
Wrong Man (1956) to bola snaha o čo najväčšiu dokumentárnu presnosť
a vo Vertigo (1958) vytvoril Hitchcock
spojením 6 filmových žánrov (dráma, krimi, mysteriózny, noir, romantický
a thriller) jeden fungujúci celok.
Psycho (1960)
bolo takisto experimentom, dokonca, by som povedal, že ešte väčším, než tie
predchádzajúce a to hneď z troch dôvodov. Prvým bolo to, že tu mohol pracovať
iba s obmedzeným rozpočtom a tiež prevažne s televíznym štábom,
ale aj napriek týmto obmedzeniam dokázal vytvoriť film, na ktorom vo výsledku vôbec
nie je badať, že by to bol nízkorozpočtový alebo televízny snímok. Ďalším
z dôvodov bolo to, že Hitchcock tu experimentoval s kamerou a strihom,
hlavne scéna v sprche, ktorá vďaka tomu divákov dokázala na vtedajšiu dobu šokovať
a vydesiť nielen svojim vyobrazením násilia, ale aj jeho mierou. Posledným
dôvodom bola režisérova hra s divákom a jeho očakávaniami, ktoré
pramenili z originálne zvolenej formy rozprávania.
Táto jedinečná forma rozprávania súvisí s nečakaným
zvratom, keď sa celé dovtedajšie dianie a príbeh zmení, pričom tu dôjde
nielen k zmene žánru (z thrilleru na horor), ale aj k zmene hlavného
hrdinu. Dá sa to vystihnúť aj nasledovne. Čo sa spočiatku javí, ako thriller
o ukradnutí peňazí, kde je hlavnou hrdinkou žena, sa po jej príchode do
motela zmení na horor o tajomnom dome, ktorého ústrednou postavou je muž.
Hitchcock veľa riskoval týmto dejovým zvratom. Dokážu diváci prijať zmenu
zápletky ešte v jej úvodnej tretine, vrátane zmeny hlavnej postavy
a žánru? Ukázalo sa, že áno. Film mal totižto vo svojej obrovský úspech
a ovplyvnil tvorbu hororov a thrillerov v 60-tych rokoch v USA,
ale aj v zahraničí.
Hitchcock dokázal z minima (nižší rozpočet a televízny
štáb) vyťažiť maximum, pričom sa mu ešte aj podarilo z tohto filmu
vytvoriť míľnik kinematografie. Dôvod, prečo tento film funguje dokáže osloviť
ešte aj dnes nie je len pre spomínaný zvrat v úvodnej tretine alebo
záverečné šokujúce odhalenie, ale aj pre svoju atmosféru a napätie.
Atmosféra tu vychádza predovšetkým z čiernobielej kamery, ktorá filmu dodáva
tajomný nádych a aj z prostredia motelu a domu, v ktorých
sa prevažná časť príbehu odohráva a ktoré mu pridávajú znepokojivé prvky.
Napätie tu pramení z režisérovej schopnosti držať diváka neustále
v pozornosti. Hitchcock v tomto filme len potvrdil, že svoju
prezývku, majster napätia, získal plným právom.
Viacerí ľudia si myslia, že Hitchcock nakrúcal horory, avšak
je to mylná predstava, lebo v skutočnosti z jeho 54 celovečerných
filmov sú horory len dva, Psycho (1960)
a The Birds (1963). Prevažnú väčšinu
jeho tvorby tvoria thrillery a špionážne filmy, kde nie je núdza
o pôsobivú atmosféru, veľa napätia a pútavý príbeh. Výnimkou nie je
ani tento hororový thriller, ktorý Hitchcock nakrútil ešte vo svojom vrcholnom
období, v 50-tych rokoch, kedy vytvoril svoje najlepšie diela, ako sú: Dial M for Murder (1954), Rear Window (1954), Vertigo (1958) a North by Northwest (1959). K nim sa dá ešte zaradiť aj Psycho (1960), ktoré malo síce premiéru
až v roku 1960, ale jeho filmovanie sa začalo ešte v roku 1959.[3]
Na postavách je najpozoruhodnejším predovšetkým to, že
v každej tretine je iný hlavný hrdina. V prvej tretine je to najprv
Marion, potom v druhej Norman a detektív Arbogast
a v tretej zase Lila (sestra Marion) a Sam (milenec Marion). Každá
z týchto postáv tu je so svojou vlastnou dejovou linkou: Marion (peniaze),
Norman (minulosť a „jeho“ dom), Arbogast (pátranie po peniazoch)
a Lila/Sam (pátranie po sestre, resp. milenke). Každá z tých postáv
vie zaujať a má dostatočný priestor, avšak najväčšiu pozornosť strháva na
seba Norman, ktorý pôsobí utiahnuto a zakríknuto, ale zároveň je tam cítiť
aj tajomnosť a určité znepokojenie v jeho charaktere a v
jeho správaní. Toto dodáva tejto postave na jej nejednoznačnosti
a robí ju pre diváka ešte viac zaujímavou.
Celkovo sa jedná o jeden z najlepších filmov,
jeden z najlepších hororov a thrillerov, ale aj jeden
z prelomových filmov kinematografie, predovšetkým čo sa týka kamery,
strihu a rozprávania, no a v neposlednom rade ide aj
o jeden z najlepších režisérových filmov, ktorý ovplyvnil celú radu hororov
a thrillerov, ktoré vznikli nielen v 60-tych rokoch, ale aj potom
neskôr, navyše tento film je perfektným príkladom toho, že aj
v obmedzených podmienkach (nízky rozpočet a z veľkej časti
televízny štáb) môže, pod kvalitným, resp. skúseným režisérskym vedením,
vzniknúť prelomový počin kinematografie.
HERCI a HUDBA
Janet Leigh vo svojej najznámejšej úlohe podala bravúrny
výkon, pričom v nej dokázala skĺbiť svoj sexappeal, pokrivený charakter
(krádež peňazí), ale aj precitnutie (priznanie si pochybenia a výčitky
svedomia). Napriek tomu, že Leigh tu má menej priestoru (prvú tretinu), tak
svojim výkonom vie na seba strhnúť pozornosť. Úlohu zvláda s ľahkosťou,
pôsobí v nej veľmi prirodzene a zároveň ani jej postava si
nevyžadovala nejaké obzvlášť veľké herecké nasadenie, čo však nie je mierené
proti jej hereckým kvalitám, resp. proti jej schopnostiam, ale iba
konštatovanie, že jej postava viacej k skvelému stvárneniu ani
nepotrebovala, resp. ani neumožňovala.
Anthony Perkins taktiež vo svojej najslávnejšej úlohe tu
predviedol zapamätania hodné stvárnenie svojej postavy, kde vystihol tak
komplikovaný charakter, v ktorom sa mieša nevinnosť (utiahnutosť
a zakríknutosť) s neistotou (tajomnosť a znepokojenie), dokopy
vytvárajúce jeho nejednoznačný charakter. Perkins tu najviac herecky vyniká, čo
nie je spôsobené len jeho postavou (potenciálom, ktorý ukrývala) a jej
stvárnením, ale aj tým, že tu dostal najväčší priestor zo všetkých hercov (druhá
a tretia tretina). Martin Balsam a Vera Miles takisto naplno vyťažili zo
svojho obmedzeného priestoru (Balsam v druhej a Miles zase v tretej
tretine).
Hudbu k filmu zložil Bernard Herrmann, ktorému sa
podarilo vytvoriť jedno zo svojich najlepších hudobných skóre v kariére.
Dokonca aj samotný Hitchcock bol jeho motívmi nadšený a zdôraznil, že až
33% efektu tohto filmu tvoria práve jeho skladby. Vzhľadom na nízky rozpočet napísal
Herrmann svoje skóre pre sláčikový orchester a nie pre úplný symfonický
orchester. Sláčikové nástroje, ako husle, violy a violončelá, mu sprístupnili
širšie spektrum dynamiky, inštrumentálnych špeciálnych efektov a tónov.
V sprchovej scéne pôvodne Hitchcock nechcel mať žiadnu hudbu, avšak
Herrmann vytvoril skladbu The Murder a po jej vypočutí Hitchcock uznal, že
danú scénu ešte viac zintenzívnila.
Herrmann vytvoril napínavé a pôsobivé motívy, ktoré
odrážajú nielen atmosféru, avšak taktiež aj dianie na plátne. Tieto jeho
skladby obsahujú napínavé, ale zároveň miestami aj tajomné a znepokojujúce
tóny. Tieto jeho skladby tiež reflektujú blížiace sa/hroziace nebezpečenstvo
a násilie, ktoré je vo filme a rovnako tak zvýrazňujú dejové zvraty
a šok, ktorým tieto scény chcú zasiahnuť divákov. Ja osobne súhlasím
s tým, že jeho hudba tu zohráva veľmi dôležitú úlohu a hudobné skóre,
ktoré pre tento film Herrmann zložil by som zaradil medzi jeho najlepšie
v kariére.[4]
HODNOTENIE
97%
[1]
V roku 1962 zmenil seriál svoj názov na The Alfred Hitchcock Hour a vysielal sa až do roku 1965.
[3]
Nakrúcanie sa začalo 11.11.1959 a skončilo 1.2.1960.
[4]
Patria sem ešte Citizen Kane (1941), Taxi Driver (1976) a jeho najlepší počin, Vertigo (1958).
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára