It's a Wonderful Life (1946)

   Pojem film-blanc označuje snímky, ktoré spájajú v sebe prvky drámy, fantasy, komédie a romantiky, pojednávajú o témach, ako: anjeli a diabli, nebo a peklo, cestovanie v čase, duchovia, mágia, posmrtný život, reinkarnácia alebo alternatívne reality. Tieto diela sú tiež aj plné odpustenia, optimizmu, tolerancie, pozitívneho ľudského potenciálu a nesú v sebe pozitívny feeling. Jedným z najlepších blancových filmov je práve aj táto fantasy dráma It's a Wonderful Life (1946).

STORY LINE

   Film-blanc nie je označením filmového žánru alebo podžánru, predstavuje iba súhrnné označenie diel, ktoré majú spoločné žánre (dráma, fantasy, komédia a romantika) a tiež aj majú spoločných niekoľko tém, ktorým sa venujú a majú v sebe pozitívny feeling. Na rozdiel od blancových titulov je film-noir považovaný za filmový žáner. Film-blanc, ale aj film-noir, sa postupne sformovali v priebehu 30-tych rokov. V danom období vzniklo vtedy v USA niekoľko blancových diel, ako: Berkeley Square (1933), Gabriel Over the White House (1933), Turn Back the Clock (1933), Death Takes a Holiday (1934), The Man Who Could Work Miracles (1936), Topper (1937) alebo On Borrowed Time (1939), ktoré položili základy blancových filmov. Ich veľký rozmach však prišiel v tom nasledujúcom desaťročí.

   Jedným z hlavných dôvodov, prečo sa vtedy blancových filmov nakrúcalo tak veľa bola Druhá svetová vojna (1939-1945), v ktorej veľa ľudí prišlo o svojich blízkych/známych. Blancové filmy tak mali pre týchto ľudí predstavovať určitú nádej, útechu a vyrovnanie sa so stratou blízkych/známych osôb. Smrť v blancových filmov neznamená koniec, ale je spojená s existenciou posmrtného života a symbol „nového začiatku“ pre dané osoby, v podobe napravenia svojich chýb z predošlého života alebo spravenia dobrého skutku. Blancové filmy však nevenujú len duchom, posmrtnému životu a reinkarnácii, ale pred divákom otvárajú svet, ktorý bežný smrteľník nevidí, avšak túži ho, aspoň touto formou trochu poznať.

   V 40-tych rokoch tak vzniklo mnoho blancových diel, ako: Here Comes Mr. Jordan (1941), I Married a Witch (1942), A Guy Named Joe (1943), Cabin in the Sky (1943), Heaven Can Wait (1943), The Canterville Ghost (1944), Blithe Spirit (1945), A Matter of Life and Death (1946), Angel on My Shoulder (1946), The Bishop's Wife (1947), The Ghost and Mrs. Muir (1947) alebo Portrait of Jennie (1948), v ktorých sa objavovali rôzne nadprirodzené bytosti (od čarodejníkov, cez duchov, až po anjelov) a odkrývali pred divákmi tajomný, ale taktiež aj magický svet fantázie, kde je možné skoro čokoľvek, od alternatívnych realít, cez reinkarnáciu, až po cestovanie v čase. Jedným z takýchto diel je aj It's a Wonderful Life (1946).

   Po technickej stránke zaujme predovšetkým vizuál. Blancové filmy totižto rovnako, ako aj tie noirové, je možné spoznať podľa vizuálneho spracovania. Zatiaľ čo, pre tie noirové sú typické tmavé (čierne) farby, tak pre blancové sú to zase svetlé (biele) farby. Kamera však nevynikne len pri celkom vizuály, avšak aj u jednotlivých scénach, hlavne pri tých, kde snaží, ktoré výborne dotvárajú, ako tú depresívnu a temnú, tak zároveň aj vianočnú atmosféru. Po príbehovej stránke možno toto dielo zaradiť do troch kategórii: 1. dráma; 2. vianočný film a 3. film-blanc. Každý divák si tak môže vybrať, kam tento film priradí. Na prvý pohľad to však pre niekoho až také ťažké nemusí byť, pretože každá z kategórii nasleduje tak, ako sú vymenované, čo znamená, že tento film je od začiatku až do konca drámou, avšak ako vianočný film je až po hodine a štvrť a ako film-blanc je dokonca iba v záverečnej polhodine. Napriek tomu to nie je žiadna chyba a tomuto filmu to nielenže stačí, ale zároveň to z neho robí originálny, ako vianočný film, tak aj film-blanc.

   Musím povedať, že všetky tieto tri kategórie tu fungujú, ako jeden celok a jedna dopĺňa druhú. Ak by táto snímka bola iba dráma, tak by jej chýbalo nielen kúzlo Vianoc, ale aj čaro blancových diel. Ak by zase táto snímka bola vianočným a blancovým filmom, tak chýbala by jej tá veľká časť predtým, ktorá nám hlbšie približuje život hlavného hrdinu pred Štedrým dňom. Divák by tak nevedel, čím všetkým si musel prejsť a potom by ani záver nemal takú silu, akú má. V tomto prípade možno povedať, že nie je podstatné, že koľko času/priestoru má ktorá kategória, či menej alebo viac, lebo podstatným je to, že všetky tri tu majú svoje miesto a môžu fungovať len spoločne, ak by jedna z nich chýbala alebo tu nebola, tak potom by tento film nemal taký silný efekt, ako má, lebo v tom totiž spočíva jeho veľkosť. Pokiaľ ide o drámu, tak tu nie je núdza o viacero silných scén, ako sú obchod, poskytnutie vlastných peňazí, prvý večer v novom dome, „stratenie“ peňazí, príchod domov k rodine, Potter využívajúci situáciu k pomste, návšteva baru, scéna na moste, alternatívna realita alebo záver.

   Romantika tu má tiež svoje miesto, v scénach, ako sú spoločný tanec a následný pád do bazénu, scéna „s Mesiacom“, u Mary doma alebo prvý večer v novom dome. Romantika tu tvorí akýsi protipól tých vážnejších, dramatických scén. Čo sa týka vianočného filmu, tak táto snímka má nielen svoju vianočnú atmosféru a kúzlo, ale nechýbajú tu ani veľmi typické prvky pre tieto filmy, ako sú dobro verzus zlo alebo zázraky. Ak ide o film-blanc, tak musím povedať, že hoci sú tu prítomné blancové atribúty, vo forme nadprirozených postáv (Anjel) a tém, ktorým sa venuje (alternatívna realita), avšak napriek tomu je to veľmi jedinečný a originálny blanc. Táto jeho jedinečnosť/originalita spočíva v tom, že na rozdiel od prevažnej väčšiny blancových diel, ktoré sú už od úvodov plné optimizmu a po celý čas majú pozitívny feeling, tak práve It's a Wonderful Life (1946) je iným, lebo miestami dokonca obsahuje depresívnu, až temnú atmosféru, ktorá je typická skôr pre noir.

   Funguje tu však aj toto a skvele to do celého filmu pasuje. Táto snímka má svoju vysokú kvalitu nielen kvôli silnému príbehu, ale aj pre vynikajúcu réžiu. Frank Capra sa najviac síce preslávil, ako režisér komédii, konkrétne: It Happened One Night (1934), Mr. Deeds Goes to Town (1936), You Can't Take It with You (1938) alebo Arsenic and Old Lace (1944), no za jeho najlepšie počiny, ja osobne, považujem tie, ktoré sú síce komédiami, ale oveľa viac sú to aj drámy, ako: Mr. Smith Goes to Washington (1939) a State of the Union (1948), no a It's a Wonderful Life (1946) pokladám nielen za jeho najlepšiu drámu, ale zároveň aj za jeho najlepšiu snímku, ktorú vo svojej kariére nakrútil. Capra mal pritom predtým s blancom skúsenosti len raz, keď nakrútil dobrodružnú fantasy drámu Lost Horizon (1937), ale v konečnom výsledku to vôbec neprekážalo, lebo mal dostatočné skúsenosti s drámami, ktoré tu náležite vedel zúročiť.

   Ďalšou prednosťou réžie je jej práca s emóciami. Capra s nimi vedel pracovať a potvrdil to aj tu. Vážne, dramatické scény dokážu dojať, komediálne scény pobavia a romantické vyvolajú u diváka krásne emócie a to presne vo chvíľach, keď je to potreba. Capra vôbec nechce emocionálne vydierať divákov a ani netlačí na emócie v každej scéne, ale využíva ich len vtedy, ak to danú konkrétnu scénu posilní/umocní. Réžia je takisto zodpovedná za to, že vďaka nej toto dielo veľmi rýchlo ubehne, ani na chvíľu moment a to aj napriek tomu, že trvá 130 minút. Capra dokázal po celý čas udržať divákovu pozornosť a spraviť túto snímku pútavou od začiatku až do konca. Ja osobne si myslím, že samotnému deju je priam nemožné niečo vytknúť. Všetko tu vynikajúco funguje, či je to v prípade drámy, vianočného filmu alebo blancu.

   Z postáv je toto dielo postavené predovšetkým na iba tej hlavnej menom George Bailey, keďže len okolo neho sa točí celé dianie. Obdivoval som ho, ako sa dokázal vzdať svojich vlastných plánov a túžob v prospech, či už rodiny (prevzatie rodinného podniku) alebo ľudí z mesta (peniaze na medové týždne). Táto postava síce nežije život, po akom túžila a aký by chcela dať aj svojej žene a deťom, ale za to ochotne pomáha každému, komu je treba. Táto postava je vyslovene kladná, avšak má aj svoje slabé, negatívne stránky, veď všetci sme len ľudia, ktoré sa najviac prejavia, keď čelí veľkému problému a odrazia sa na jeho psychike a správaní. Divák jej však aj kvôli jeho hereckému predstaviteľovi stále fandí. Pokiaľ ide o ostatné postavy tak nedá sa povedať, že by tu boli len do počtu, avšak dajú sa označiť za „vedľajšie“, lebo zohrávajú dôležitý význam v živote hlavnej postavy, ale pre samotný dej je zase dôležitou iba ten hlavný hrdina.

   Celkovo sa jedná o jednu z najlepších drám, ďalej jeden z najlepších vianočných filmov, jeden z najlepších blancov, jeden z najlepších filmov a v neposlednom rade tiež najlepší režisérov počin. Najväčšími prednosťami tohto diela sú nielen prekrásna kamera, práca s emóciami a réžia, ale tiež netradičná depresívna a temná atmosféra, ktorá robí z tejto snímky jedinečný a originálny film-blanc. Optimizmus a pozitívny feeling tu síce nie sú po celú dobu, ale v niektorých momentoch a najmä v závere však nadmieru vynahradia. Ľudská dobrota, ochota pomôcť, vzdanie sa svojich vlastných plánov a túžob v prospech iných, dôležitejších vecí a zázraky, lebo aj tie človek vo svojom živote potrebuje, toto sú témy, ktorým sa tento blanc venuje a to tým najlepším/ najkrajším možným spôsobom.

HERCI a HUDBA

   James Stewart je, podľa mňa, jedným z najlepších hercov a v tejto snímke znovu ukázal prečo tomu tak je. Celé dielo totiž stojí predovšetkým na jeho hereckom výkone, pričom toto bola jeho prvá a navyše ešte k tomu aj veľká úloha po 5 ročnej odmlke, lebo v marci 1941 narukoval do armády a späť do Hollywoodu sa vrátil až na konci roku 1945. Obavy, ktoré mal Stewart, že či sa mu podarí obnoviť hereckú kariéru, sa ukázali, ako zbytočné, pretože jeho comeback mu nadmieru vyšiel. Vo svojej úlohe je nesmierne presvedčivým a divák mu verí každú jednu emóciu a scénu. Donna Reed je veľmi roztomilá a jej úlohy manželky, ktorá stojí pri svojom mužovi, podporuje ho a miluje ho, zvládla vynikajúco. Lionel Barrymore tiež podáva vynikajúci výkon a jeho postava chamtivého bankára mu skvele sadla.

   Henry Travers tu síce má priestor až v závere, avšak to vôbec nevadí, aj on dokáže zaujať a strhnúť na seba pozornosť svojim výkonom, ako anjel pôsobí uveriteľne, no miestami je aj nemotorný, čím diváka pobaví. Z tých ďalších hercov stojí za zmienku ešte aj Gloria Grahame v jednej zo svojich prvých výraznejších, aj keď zatiaľ len stále vedľajších úloh. Ani po hereckej stránke sa nedá tejto snímke čo vytknúť. Všetci herci sú trefne obsadení a podávajú skvelé výkony. Hudbu k filmu zložil Dimitri Tiomkin. Motívy, ktoré tu zložil odrážajú nielen vianočné, resp. blancové (skladby Main Title alebo George is Unborn), ale aj romantické (skladby Love Sequence alebo George Lassoes Stork) a aj dramatické prvky (skladby Bank Crisis alebo Pottersville Cemetery). Jediná slabina týchto skladieb je to, že nie sú ešte o trochu viacej výraznejšie a zapamätateľnejšie. Bernard Herrmann, ktorý skomponoval krásne dramatické a romantické skladby v o rok neskoršom blancu, The Ghost and Mrs. Muir (1947) by to, podľa môjho názoru, spravil o niečo lepšie.

HODNOTENIE

96%

The Lost Weekend (1945)

   V roku 1944 uviedol americký režisér a scenárista Billy Wilder do kín svoj noir Double Indemnity (1944), na ktorom sa, ako druhý scenárista podieľal spisovateľ Raymond Chandler, ktorý bol v tom čase zotavujúcim sa alkoholikom. Stres a jeho nie príliš dobrý vzťah s Wilderom ho počas písania scenára dohnali k tomu, že opätovne začal piť. Vtedy sa však Wilderovi dostala do rúk kniha s názvom The Lost Weekend (1944), v ktorej jej autor, Charles R. Jackson, opisuje príbeh spisovateľa trpiaceho alkoholizmom, ktorý je jeho autobiografiou, keďže on sám zápasil s touto chorobou (v dôsledku nej v roku 1968 spáchal samovraždu). Chandler a jeho alkoholizmus, ako aj táto kniha, ktorú sa Wilder po jej prečítaní rozhodol sfilmovať boli dôvodmi, že jeho nasledujúcim projektom bola práve táto noirová dráma, The Lost Weekend (1945).

STORY LINE

   Come Back, Little Sheba (1952), Something to Live For (1952), The Country Girl (1954), I'll Cry Tomorrow (1955), Dnes naposled (1958), Naděje (1963), Leaving Las Vegas (1995) alebo Crazy Heart (2009). Toto je iba zopár diel, ktoré sa venovali problematike alkoholizmu. Napriek faktu, že už pred rokom 1945 boli filmy, ktoré pojednávali o tematike alkoholizmu, tak prezentovali túto chorobu, buď komicky, ako komediálny muzikál Young Man of Manhattan (1930) alebo nemá romantická komédia City Lights (1931); ďalej agitačne/propagandisticky, čím chceli jej tvorcovia upriamiť pozornosť na tento závažný problém a varovať divákov pred touto závislosťou, ako nemé drámy Alkohol (1920) a Die Gesunkenen (1926) alebo tiež v snímkach, ktoré síce boli vážnymi drámami, kde zohrával alkoholizmus v príbehu dôležitú úlohu, ako je tomu u The Champ (1931) alebo A Star Is Born (1937), ale nezachádzalo sa v nich veľmi do hĺbky. Bola to teda až táto noirová dráma The Lost Weekend (1945), ktorá položila základy filmov pojednávajúcich o závislostiach (alkohol, drogy, hazard), lebo išlo o jednu z prvých drám, ktorá zachytáva abstinenciu, liečenie (protialkoholická liečebňa) a psychologický aspekt závislosti (nutkanie/potreba piť a preludy/vidiny, keď alkohol nie je k dispozícii).

   Po technickej stránke tu najväčšiu pozornosť púta kamera, za ktorou stál John F. Seitz, ktorý už predtým robil kameramana u zopár noiroch, ako Fly-By-Night (1942), This Gun for Hire (1942), The Unseen (1945) a bol ním aj u režisérovho spomínaného noiru Double Indemnity (1944). Svojou kamerou, hlavne pre noir typickou hrou so svetlom a tieňmi, v nich vytvoril pôsobivú atmosféru. Niekto môže mať názor, že to, čo fungovalo v noirových kriminálkach a v noirových thrilleroch, ktorými boli všetky tieto 4 diela, nebude fungovať aj v noirovej dráme, ale opak je pravdou. Seitz aj tu použil hru so svetlom a tieňmi, ktorá sa veľmi hodí, ako k deju, tak aj ku hlavnej postave a to nielen kvôli samotnej téme alkoholizmu, ale aj s tým súvisiacu vnútornú rozdvojenosť hlavnej postavy a samozrejme tiež aj kvôli niekoľkým ďalším prítomným noirovým atribútom. Kamera tu prišla aj so slávnym záberom, v scéne, kedy hlavný hrdina kráča smerom ku kamere a okolo neho sú neónové nápisy. Za vynikajúci pokladám aj záber, v ktorom sa kamera priblíži k plnému poháriku a „pozrie“ sa do neho, čo ešte viac zvýrazňuje túžbu, závislosť hlavného hrdinu.

   Vyzdvihnúť je tu potrebné aj exteriéry, ktoré sa nenakrúcali v Hollywoode, vo filmových štúdiách, ako to vtedy bývalo zvykom, avšak filmovanie prebiehalo priamo v meste New York, kde sa celý dej aj odohráva. Bola to pritom režisérova zásluha, keďže Wilder trval na tom, že je v záujme uchovania realizmu vhodné, aby exteriérové scény nakrútili tam, kde je príbeh situovaný. Filmovalo sa najmä na Third Avenue, pričom štáb sa rozhodol použiť aj skryté kamery, ktoré mali ešte viac umocniť dojem reálnej atmosféry, dokonca ani samotní chodci nevedeli, že tu sa nakrúca film. Štáb dostal tiež aj povolenie filmovať interiérové sekvencie v skutočnej protialkoholickej liečebni, v Bellevue Hospital v New Yorku, na protialkoholickom oddelení. Za zmienku tu ešte stoja špeciálne efekty, ktoré vidieť predovšetkým v scéne delíria hlavného hrdinu, kde blúzni a vidí rôzne predstavy.

   Po príbehovej stránke ide o jednu z prvých noirových drám, ktorá dokazuje, že noirový žáner to nemusia byť len rôzne kriminálky (detektívky) a thrillery, ale že elementy tohto žánru, od vizuálneho spracovania, cez postavy, až po zápletku, môžu fungovať aj v jeho spojení s drámou a nie „hocijakou“, ale s drámou spracovávajúcu takú vážnu a v danom období aj kontroverznú tému, akou alkoholizmus nepochybne bol. Wilder týmto svojim filmom tak otvoril veľmi chúlostivú a prehliadanú problematiku, ktorej sa síce pár diel venovalo, ale iba povrchne, nešli do jej hĺbky. Scenár napísala dvojica Wilder a Charles Brackett, jeho dlhoročný spolupracovník.[1] Obaja mali veľké skúsenosti s romantickými komédiami, veď aj režisérsky debutoval s romantickou komédiou, presnejšie screwball komédiou The Major and the Minor (1942). Jeho druhá snímka, Five Graves to Cairo (1943) bola síce vojnovou drámou, ale obsahovala aj trochu humorných situácii a vsuviek. Bol to však až noir Double Indemnity (1944), na ktorom sa scenáristicky síce Brackett vôbec nepodieľal, ale za to sa tu naplno odhalilo/ukázalo, že Wilder nemá talent len pre romantické komédie, avšak zvláda tiež aj iný, vážnejší žáner. Práve to mu potom umožnilo režírovať The Lost Weekend (1945), kde toto nadanie len potvrdil.

   Double Indemnity (1944) a The Lost Weekend (1945) majú síce spoločný žáner, noir, ale napriek tomu sa odlišujú, lebo prvý menovaný je noirové krimi, pojednávajúce o dokonalom zločine a druhý menovaný je zase noirovou drámou, sústreďujúcou sa na alkoholizmus. Wilder „prevzal“ z Double Indemnity (1944) temnú atmosféru, ktorú potom v The Lost Weekend (1945) ešte viac umocnil. Nie však v záujme toho dostať z divákov emócie, ale v záujme príbehu a vážnej problematike, o ktorej rozpráva. Nejde mu pritom iba o to, aby šokoval divákov, avšak o to, aby im podal pravdivý obraz o tejto chorobe/závislosti a to bez príkras, pričom na rozdiel od tých predošlých diel zobrazuje alkoholizmus so všetkým, čo k tomu patrí, ako protialkoholická liečebňa, psychologický dopad alebo odraz v osobnom, pracovnom, ale aj spoločenskom živote. Tento film však nie je ani žiadna morálna agitácia, resp. propaganda. K tomu táto noirová dráma vôbec neskĺzne. Nesnaží sa nasilu moralizovať a ani nezobrazuje prehnané alebo samoúčelné scény. Najväčší dôraz sa tu kladie na realizmus a ukázanie toho, čím všetkým si „musia“ alkoholici prechádzať.

   Wilder tu okrem noirovej atmosféry využil aj ďalší častý noirový atribút, retrospektívu, resp. flashbacky, ktoré tu však plnia trochu odlišnú úlohu, než na akú sme v tomto žánri zvyknutý. Flashbacky sú tu totiž iba dva a tie neobjasňujú, že prečo hlavný hrdina začal piť a ani neukazujú jeho alkoholové začiatky, ale idú do doby, kedy alkoholikom už bol a zobrazujú nám, ako sa zoznámil so svojou priateľkou. Režisér počas 95 minút vytvoril pôsobivú drámu, ktorá ani na chvíľu nenudí, nemá slabé scény, ale je pútavou a udržuje si svoje tempo od začiatku až do konca, pričom jedna silná scéna strieda druhú (odchod brata; stretnutie s rodičmi a udalosti po ňom; kabelka; prosenie o jeden pohárik v bare; nadobudnutie peňazí; protialkoholické oddelenie; obchod s alkoholom; delírium alebo kožuch, vrátane záveru). Mnohí ľudia vytýkajú tejto noirovej dráme jej koniec, ale mne osobne vôbec nevadil, pasoval mi sem a jeho vyznenie nie je tak jednoznačné, ako si to veľa ľudí myslí. Ja tu ani nemám po príbehovej stránke čo vytknúť. Je to silná a úderná dráma, ktorá je napínavou až do konca (divák až do záveru netuší, ako to celé dopadne), má v sebe veľa emócii a aj tému alkoholizmu spracovala až tak, že tie nasledujúce diela, ktoré sa jej tiež venovali už nedokázali tak vysoko nastavenú latku kvality prekonať.

   Dej sa tu zameriava výlučne na hlavnú postavu, ktorou je Don Birnam. Ten predstavuje typického a tragického noirového hrdinu, ktorého prenasleduje jeho vlastná minulosť, v podobe neúspešnej kariéry spisovateľa, avšak predovšetkým jeho alkoholizmus. Táto jeho choroba/závislosť neovplyvňuje len jeho osobný (jeho brat a priateľka) a pracovný (problém napísať knihu), ale aj ten spoločenský život (scéna s kabelkou alebo v obchode s alkoholom). Hlavný hrdina sa nachádza vo fáze, keď jeho alkoholizmus už trvá dlhšie, než 6 rokov. Z dialógov sa dozvieme, že za toto obdobie už aj skúsil jedno liečenie, avšak neúspešne. Jeho najbližší (brat a priateľka) takisto vyskúšali mnoho možností, ako mu pomôcť, od dohovorenia, cez stráženia, až po bitku, ale bezvýsledne. Hlavná postava sa jednoducho nevie vzdať pitia, čo sa prirodzene podpisuje nielen na jeho vzťahoch (brat už nad ním zlomil palicu a odchádza), ale taktiež aj na jeho psychike, v ktorej vnútri sú až dve jeho osobnosti (Don opilec a Don spisovateľ), pričom prevahu má zväčša tá prvá.

   V úvode filmu prichádza do baru, kde barmanovi rozpráva o dvoch fľašiach, ktoré práve teraz kúpil, barman odvetí, aby s tým už prestal, na čo mu však Don odpovie: „Vy nikto nechápete, že musím vedieť, že ju mám. Nemôžem byť úplne bez ničoho.“ Vyzerá to, že si ich kupuje iba pre ten pocit, aby ich mal, v prípade „nutnosti“, ale ako sa neskôr ukáže nie je tomu tak, lebo v polke filmu opäť prichádza do baru a prosí o jeden pohárik, inak vraj zomrie, na čo mu však barman odvetí: „Jeden je príliš a sto nestačí.“, čo sa o chvíľu potvrdí, lebo po vypití si od neho pýta ďalší. Divák však dokáže aj napriek neutešenému stavu hlavného hrdinu s ním súcitiť. Z ostatných postáv sa väčší priestor dostáva už iba Helen, jeho priateľke, ktorá po celý čas stojí pri ňom a snaží sa mu pomôcť. Bolí ju, keď ho vidí v takom hroznom a zúboženom stave, no napriek tomu sa snaží zostať pozitívne naladená, lebo ho miluje. Jej láska si neustále prechádza ťažkou skúškou, ale nevzdáva sa, ale snaží sa bojovať.

   Celkovo sa jedná o vynikajúcu noirovú drámu, ktorej len ťažko niečo vytknúť, keďže vie zaujať, ako svojou technickou stránkou (pôsobivé zábery kamery a skutočné exteriéry), tak aj príbehovou stránkou (noirová atmosféra, dôraz na realizmus, viacej silných scén, nadčasová a pútavá réžia, no a v neposlednom rade tiež aj samotná téma alkoholizmu), postavami (predovšetkým ústrednou dvojkou) a ich hereckými predstaviteľmi. Dráma, ktorá nielenže položila základy filmov o rôznych závislostiach, avšak zároveň nastavila aj vysokú latku kvality, ktorá, ak ide o alkoholizmus, zostala neprekonaná. Je to takisto jeden z najlepších režisérových filmov.

HERCI a HUDBA

   Ray Milland vo svojej najlepšej a životnej úlohe je neuveriteľne presvedčivým. Milland dovtedy hrával prevažne hlavnú úlohy v romantických drámach alebo komédiách, ako: Next Time We Love (1936), Easy Living (1937), Wise Girl (1937), The Doctor Takes a Wife (1940), ale aj v dvoch režisérových dielach, v Arise, My Love (1940), kde Wilder napísal scenár a v The Major and the Minor (1942), ktoré aj zrežíroval. Len rok pred The Lost Weekend (1945) mal Milland väčšiu možnosť preukázať svoj talent aj v iných žánroch, keď hral vo vojnovom noire Ministry of Fear (1944) a tiež v mysterióznom fantasy horore The Uninvited (1944), avšak až noirová dráma The Lost Weekend (1945) naplno potvrdila, že dokáže takéto dramatické úlohy zvládnuť a to dokonca, podľa mňa, ešte lepšie, než tie komediálne alebo romantické postavy, aké stvárňoval. Nečudo, že po úspechu tohto filmu začal dostávať viac takýchto podobných úloh.

   Milland tu predviedol taký výkon, že ako alkoholik vyzerá po celý čas a to nielen svojim správaním, ale aj výrazmi svojej tváre, pričom dokonale vedel vystihnúť okrem fyzickej, aj tú psychickú stránku svojej osobnosti, keďže tá bola ešte dôležitejšia, lebo v jej vnútri súperi dve jeho osobnosti (opilec a spisovateľ). Jane Wyman je strašne roztomilá a dala svojej postave veľkú dávku optimizmu, ktorý z nej stále vyžaruje. Zvyšok z hercov sa do svojich úloh hodí, ale väčšmi sa prejaviť nedokážu, lebo im to neumožňuje príbeh, ktorý sa zameriava iba na hlavnú dvojicu hercov. Hudbu k filmu zložil Miklós Rózsa, ktorého skladby boli revolučné, lebo ide o jedno z prvých hudobných skóre, kde bol pri skladaní využitý elektronický hudobný nástroj Theremin, ktorý dokázal svojimi zvukmi/kmitmi vytvoriť tajomné a znepokojivé motívy, ktoré sa k tejto noirovej dráme náramne hodia.[2] Rózsa tu skomponoval viacero nádherných dramatických skladieb, ako sú: Frustration; The Novel; Gloria and Fall; The Rainy Day alebo Suicide Attempt, ktoré sú znepokojivé a zároveň aj odrážajú a podporujú smutnú, až depresívnu atmosféru tohto noiru.

HODNOTENIE

96%

---

[1] Ich prvý spoločný scenár bola romantická komédia Bluebeard's Eighth Wife (1938) a po nej scenár napísali ešte k ďalším 12-stim snímkam: Midnight (1939), Ninotchka (1939), What a Life (1939), Arise, My Love (1940), Ball of Fire (1941), Hold Back the Dawn (1941), The Major and the Minor (1942), Five Graves to Cairo (1943), The Lost Weekend (1945), The Emperor Waltz (1948), A Foreign Affair (1948) a Sunset Blvd. (1950), pričom sa obaja podieľali aj na prepisovaní scenára u The Bishop's Wife (1947), ale ich mená neboli uvedené v titulkoch.

[2] Rózsa použil Theremin v rovnakom roku aj u komponovaní hudby pre psychologický noir Spellbound (1945).