Slovenský spisovateľ Ladislav Grosman napísal
v roku 1962 krátku poviedku s názvom Past (1962), ktorá bola
vydaná v češtine. Jeho známy, Arnošt Lustig, po jej publikovaní odporučil
túto poviedku niekoľkými ľuďom, medzi ktorými bol aj slovenský režisér Ján
Kadár (narodil sa síce v Maďarsku, ale vyrastal a študoval na
Slovensku), ktorý bol ňou veľmi nadšený a začal zvažovať jej filmovú
adaptáciu. Grosman sa kvôli tomu rozhodol svoju poviedku značne prepracovať
a rozšíriť ju, výsledkom čoho bola novela s názvom Obchod na korze
(1964), taktiež vydaná v češtine. Súbežne s touto novelou však vznikal
aj filmový scenár, na ktorom Grosman spolupracoval aj s dvojicou režisérov
Ján Kadár a Elmar Klos. Na základe neho potom vznikla československá
vojnová dráma Obchod na korze (1965).
STORY
LINE
Na podobu československej kinematografie
v 60. rokoch mali vplyv dva faktory. Prvým bol tzv. odmäk, ktorý
odštartoval XX. zjazd Komunistickej strany Sovietskeho zväzu vo februári 1956 v
Moskve, kde vtedajší prvý tajomník Ústredného výboru Komunistickej strany ZSSR,
Nikita Sergejevič Chruščov, predniesol veľmi kritický prejav o porušovaní
zákonnosti, o represiách, o vykonštruovaných politických procesoch,
v ktorom odhalil zločiny predchádzajúceho vedenia, na ktorého čele bol, od
roku 1924 až do svojej smrti, v roku 1953, Josif Vissarionovič Stalin. Vo
svojom prejave však Chruščov dosť kritizoval aj centrálne riadenú ekonomiku,
ktorá bola plná omylov a chýb. Výsledok jeho prejavu sa prejavil
v podobe uvoľnenia dusnej a napätej politickej atmosféry nielen
v ZSSR, ale aj v Československu.
Vykonštruované politické procesy zo začiatku
50. rokov a ich rozsudky sa začali pomaly prehodnocovať a v máji 1960
bola v Československu udelená amnestia 5601 politickým väzňom. Uvoľnenie
na politickej scéne sa pochopiteľne prenieslo aj do umenia, vrátane filmovej
tvorby. Viedlo to k vzniku filmov, akými boli drámy Cesta hlubokým
lesem (1963) a Obžalovaný (1964) alebo komédia Prípad Barnabáš Kos
(1964), ktoré komunistický režim kritizovali, poukazovali na chyby
alebo ho zosmiešňovali. V rokoch 1962 až 1965 sa v Československu,
kvôli 20. výročiu Slovenského národného povstania (1944), nakrútilo viacero
vojnových filmov odohrávajúcich sa cez Druhú svetovú vojnu (1939-1945), pričom
niektoré z nich sa snažili prehodnotiť a demýtizovať fakty spojené
s partizánmi, SNP alebo so Slovenským štátom.
Takýmito vojnovými filmami boli napr.: Smrt
si říká Engelchen (1963), za ktorým stála režisérska dvojica Kadár
a Klos, kde partizáni už neboli vyobrazení ako bezúhonní hrdinovia, ale
ako ľudia, ktorí robia chyby, majú svoje nedostatky a nie všetkých možno
označiť za hrdinov (sú medzi nimi aj zbabelci, zradcovia a zločinci). Bez
prikrášľovania boli partizáni zobrazení aj vo filme Zvony pre bosých (1965)
alebo práve aj Obchod na korze (1965), ktorý však na miesto partizánov
a SNP upriamil svoju pozornosť na, dovtedy zámerne prehliadané, obdobie
Slovenského štátu (1939-1945). Klérofašistický režim, na ktorého čele bol
prezident a zároveň kňaz Jozef Tiso, bol jedným zo spojencov nacistického
Nemecka počas vojny, pričom Kadár a Klos sa zamerali práve na túto, dosť
nelichotivú časť, slovenských dejín.
Druhým faktorom, ktorý výrazne prispel
k formovaniu československej kinematografie v 60. rokoch bola mladá
generácia francúzskych režisérov, ktorí dovtedajšie zaužívané filmové normy
a postupy zavrhli a prišli s inovatívnymi postupmi
v príbehovom (formy rozprávania), ale tiež aj v technickom (kamera,
strih alebo zvuk) spracovaní. Táto nová generácia francúzskych režisérov, ktorá
býva označovaná aj ako Francúzska nová vlna, sa počas 60. rokov rozšírila aj
do ďalších krajín (Japonsko, USA alebo Veľká Británia), vrátane
Československa, kde významnými režisérskymi osobnosťami Československej novej
vlny boli: Miloš Forman, Věra Chytilová, Jaromil Jireš, Jiří Menzel, Jan Němec
alebo Ivan Passer v Čechách a Stanislav Barabáš, Eduard Grečner, Dušan
Hanák, Juraj Jakubisko, Štefan Uher alebo Peter Solan na Slovensku.
Technické spracovanie je tu, aj vzhľadom na
rozpočet a vtedajšie možnosti, na relatívne vysokej úrovni. Dôležitú úlohu
tu zohrávajú hlavne exteriéri, ktoré sa nakrúcali v meste Sabinov na
severovýchode Slovenska. Pôvodne sa malo filmovať v Rožňave, avšak štáb sa
nedohodol s vedením mesta a z toho dôvodu sa museli presunúť
inam, do Sabinova. Exteriérové scény tu pôsobia veľmi autenticky a uveriteľne,
keďže Sabinov si dokázalo, aj po 20. rokoch od skončenia Druhej svetovej vojny,
udržať, resp. zachovať svoj vzhľad z čias Slovenského štátu. Tvorcovia tak
nemuseli nakrúcať v kulisách alebo stavať verné repliky, ale mesto im
poskytlo svoje dobové mestské domy, obchody alebo ulice, čo len prispelo k vyššej
vierohodnej atmosfére. V menšej miere, predovšetkým pri niektorých
interiérových scénach, prebiehalo filmovanie aj v ateliéroch v Prahe.
Významnou je tu aj výprava, tvorená dobovým
exteriérovým a interiérovým vybavením domov, obchodov alebo ulíc, pričom
mnohé z vecí z tohto vybavenia boli v použiteľnom a v zachovalom
stave. Pre potreby nakrúcania sa však musela postaviť drevená Mohyla víťazstva.
Svoje dôležité miesto tu majú aj kostýmy, pozostávajúce z dobového bežného
mužského alebo ženského oblečenia, ale tiež z uniforiem príslušníkov
Hlinkovej gardy. Zmieniť si tu zaslúži aj kamera, ktorú mal na starosti Vladimír
Novotný, ktorý predtým zastával pozíciu kameramana u filmoch, ako: Ztracenci
(1956), Probuzení (1959) alebo Limonádový Joe aneb
Koňská opera (1964). Kamera tu najlepšie vynikne predovšetkým
v záverečnej polhodine, kde výborne vystihne stiesnenú atmosféru plnú
strachu a výčitiek.
Po príbehovej stránke táto vojnová dráma spadá
do kategórie filmov, ktoré zachytávajú a spracovávajú tematiku holokaustu
počas Druhej svetovej vojny. V zahraničí takýchto filmov vzniklo do roku
1965 viacero, ako napr.: Night Train to Munich (1940), The Mortal Storm (1940),
The Seventh Cross
(1944), Die Mörder sind unter uns (1946), The Stranger (1946),
Ostatni etap (1948), The Search (1948),
The Diary of Anne
Frank (1959), Kapò
(1960), Judgment
at Nuremberg (1961) alebo The Pawnbroker (1964).
V samotnom Československu sa danej problematike venovali filmy, ako boli: Daleká
cesta (1948), Romeo, Julie a tma (1959), Přežil jsem svou
smrt (1960), Boxer
a smrť (1962), Transport z ráje (1962) alebo Démanty
noci (1964).
Vojnová dráma Obchod na korze (1965)
však nie je len o holokauste, ale aj o ďalších sprievodných
aspektoch, ktoré s tým súviseli, resp. boli prepojené, a to prijatie
zákonov prostredníctvom ktorých prišli Židia o svoje základné občianske
práva a všetci povinne museli mať na šatách Dávidovu hviezdu alebo vyvlastnenie,
resp. arizácia ich majetku, čo bol nútený prevod majetku Židov na Nežidov,
pričom táto dráma ešte aj predostiera divákom pomery, aké panovali
v Slovenskom štáte počas vojny. Arizačné zákony tu boli prijaté
v roku 1940, avšak celý proces arizácie židovských majetkov sa začal
urýchľovať až o rok neskôr. Vládne nariadenie č. 198/1941 Slov. z. o
právnom postavení Židov, tzv. Židovský kódex, vydané 9.9.1941, bolo zbierkou
protižidovských nariadení a predpisov, ktoré definovalo Židov na etnickom
aj náboženskom princípe.
Židia boli zbavení niektorých základných práv,
bol im vyvlastnený majetok, obmedzilo sa ich nakladanie s majetkom
a peniazmi, stratili právo voliť a byť volení, mali zakázané
uzatvárať manželstvá s Nežidmi, prišli o prístup k vyššiemu vzdelaniu,
nemohli vstúpiť do armády a ani vykonávať niektoré zamestnania.
V roku 1942 sa začalo s deportáciami židovského obyvateľstva.
V prvej vlne[1]
deportácií (25.3.1942 až 20.10.1942) vyviezli zo Slovenska takmer 58 000
Židov. Dej tohto filmu sa odohráva v roku 1942, teda v dobe, kedy
prebiehala prvá vlna deportácií. Zo samotného filmu však všetky tieto udalosti
nie sú, v prvej polovici filmu, citeľné, práve naopak. Práve toto je jedna
z veľkých predností tohto filmu, ako postupne sa mení jeho nálada
a uchopenie. Prvá polovica deja má totiž úplne iný tón, než tá druhá.
Prvá polovica filmu má totiž uvoľnenú
atmosféru, dokonca je v nej prítomný aj humor, vo forme rôznych dialógov,
nedorozumení (Brtko-Krtko) alebo vzájomného doberania sa postáv (hlavný hrdina
a jeho žena). Prvá polovica predstavuje akúsi „idylku“, ktorou sa
zobrazuje život ľudí v malom slovenskom meste v Slovenskom štáte počas
vojny, kde ľudia majú, resp. zažívajú svoje každodenné radosti a starosti.
Zároveň je táto časť deja akousi bublinou, kde si ľudia v jedno malom
meste žijú svoje životy, ale veľké historické udalosti ich tu zatiaľ až tak
nedostihli. Zlomovým momentom je scéna, kde rušňovodič oznámi hlavnému
hrdinovi, že v noci doviezol celú súpravu dobytčích vagónov a počul,
že gardisti idú brať Židov. Od tejto chvíle sa tón filmu dramaticky
a aj drasticky zásadne zmení, lebo veľké historické udalosti dorazili už
aj sem.
V druhej časti sa vytvorená „idylka“
vytratila, humor úplne absentuje, praskla bublina, v ktorej dovtedy žili
hlavné postavy a uvoľnenú atmosféru tu strieda atmosféra napätia, paranoje
a strachu. Obzvlášť to platí o záverečnej polhodine odohrávajúcej sa
výhradne na jednom mieste (obchod), kde táto atmosféra napätia, paranoje
a strachu vygraduje. Treba však upozorniť, že táto zmena tónu filmu
neprišla náhle, ako povie židovský holič neprišlo to odrazu. Určité náznaky tu
boli totiž už dlho predtým (arizácia alebo povinné nosenie židovských hviezd),
lenže ľudia si ich nevšímali a prehliadali ich, keďže priamo sa ich
nedotýkali. Zmena nastáva s transportmi, kedy mnohí ľudia precitnú, ale
ovláda ich strach, lebo členovia Hlinkovej gardy robia represálie proti bielym
Židom. Biely Žid je horší než obyčajný Žid, lebo nie je Žid, ale pomáha Židovi.
Okrem samotného tónu filmu tu treba vyzdvihnúť
aj prácu s emóciami. V prvej polovici dialógy a humor pobavia
diváka. V druhej časti zase dianie drží diváka v napätí, pričom
poukazuje na to, aký veľký vplyv má strach na ľudí. Tento strach v nich
pritom vytvorila vlastná vláda, ktorá na miesto toho, aby vlastných občanov
chránila, tak z nich vybranú skupinu ľudí nielen zbavuje ich práv, ale ich aj
napomáha vraždiť, pričom zakročí proti každému, kto sa im rozhodne nejakým
spôsobom pomôcť. Týmto „pomáhačom“, resp. Bielym Židom potom môže hroziť strata
ich zamestnania, väzenie alebo dokonca zbitie. Preto strach vedie mnohých ľudí
k ignorovaniu a k nečinnosti, ďalší ľudia sa zo strachu
o svoj vlastný život alebo život svojich blízkych boja niečo podniknúť
a niektorých ľudí tento strach doženie k veciam, ktoré by inak
neurobili.
Sila tejto vojnovej drámy tkvie aj v tom,
že vykresľuje príbeh a jeho postavy autenticky. Nie sú tu veľké davové
scény, či už v podobe scén odvádzania Židov do transportu alebo nejakých
veľkých represálií proti Židom alebo Bielym Židom. Jedinou väčšou davovou
scénou je tu prechádzka hlavného hrdinu a jeho švagra po korze. Absencia veľkých
scén pritom nie je žiadnym problémom, pretože film nemusí mať veľkolepé scény
na to, aby zasiahol diváka. Tento film si tu vystačí aj s obmedzením priestorom
jedného obchodu, čo dosvedčuje dramatická a napínavá záverečná polhodina.
Oceniť si tu zaslúži aj réžia. Prvý celovečerný hraný film, ktorý režíroval
Kadár bola komédia Katka (1949), ale už o tri roky neskôr Kadár
a Klos spoločne nakrútili prvý film, drámu Únos (1952), ktorá bola
zároveň aj prvý celovečerný hraný film, ktorý režíroval Klos.
Obaja potom spolu režírovali ešte komédiu Hudba
z Marsu (1955), psychologickú drámu Tam na konečné (1957),
komédiu Tři přání (1958), vojnovú drámu Smrt si říká Engelchen (1963)
alebo psychologickú drámu Obžalovaný (1964). Neskôr nakrútili spolu
ešte drámu Hrst plná vody (1971). Kadár a Klos boli veľmi zohranou
dvojkou, ktorá sa navzájom doplňovala a ktorá svoj vrchol dosiahla práve
v 60. rokoch, kedy vytvorili svoje najlepšie filmy. Na výslednú kvalitu,
resp. podobu filmov mal väčší podiel, resp. vplyv Kadár, ktorý mal na starosti
samotné nakrúcanie a prácu s hercami, kým Klos sa stal o strih,
hudbu a výtvarnú stránku filmov. Vo svete kinematografie ide
o unikátnu spoluprácu, keďže nebolo a ani v súčasnosti nie je
veľa režisérskych dvojíc[2].
Samotné príbehové spracovanie nemá výraznú slabinu.
Postavy reprezentujú bežných ľudí, pričom ich
dialógy vychádzajú z lokálneho nárečia, ale tiež aj z dobového jazyka,
ktorým bežní ľudia vtedy hovorili. Hlavná postava, stolár Tóno Brtko, má
svojský humor, nechce sa angažovať v politike a ani v garde, ale
nechce proti nim ani verejne vystúpiť. Drží sa skôr viac v ústraní. Mnohí
ľudia ho vnímajú ako jednoduchšieho, naivného a ľahšie manipulovateľného
človeka. Jeho žena, Evelína, ho neustále komanduje, lebo si chce žiť lepšie,
chce viac bohatstva, majetku a peňazí, kvôli čomu medzi nimi dochádza ku
slovným konfliktom, často humorným. Staršia židovská vdova Rozália Lautmanová
už dobre nepočuje, nevidí a má reumu, stratila svojho muža ešte počas
Prvej svetovej vojny (1914-1918), preto jej rôzne vypomáhajú susedia, známi a
miestna židovská komunita.
Rozália a Tóno si medzi sebou už od
začiatku vytvoria puto matky a syna, lebo obaja sa o seba vzájomne
starajú. V scéne, kde Rozália vidí Židov nastúpených na korze (hlavnej
ulici), tak si myslí, že ide o pogrom (násilné nepokoje proti určitej
skupine obyvateľstva náboženského, národnostného alebo iného charakteru,
v podobe ich prenasledovania, vraždenia a ničenia, resp. rabovania
ich majetku, ktoré sa najčastejšie zameriavali proti Židom). Miestny holič Katz
je smutným príkladom toho, ako sa jeden človek, ktorý 40 rokov holil
a strihal ľudí v jednom meste, stal zo dňa na deň pre štát
nepohodlným a to len kvôli tomu, že je Žid. Miestny gardistický veliteľ, Markuš
Kolkotský, je zase ukážkou toho, akých bezcharakterných ľudí si, najmä
autoritárske režimy, vyberajú do vedúcich pozícií, ktorý hľadia iba na svoj
vlastný prospech.
Celkovo sa jedná o jednu
z najlepších vojnových drám, ktorá spracováva problematiku holokaustu,
resp. prenasledovania Židov počas Druhej svetovej vojny, ktorá zachytáva aj to,
ako sa žilo a aké pomery panovali v Slovenskom štáte medzi obyvateľstvom
počas vojny. Technická stránka je tu na vysokej úrovni, o ktorú sa najviac
zaslúžili autentické exteriérové zábery nakrútené v meste Sabinov, ale aj
dobová výprava, dobové kostýmy a značnej miere aj práca s kamerou.
Príbehové spracovanie najviac vynikne postupnou zmenou nálady a tónu
celého filmu v priebehu deja, v ktorom humor nahradia napätie, paranoja
a strach. Silnými stránkami filmu sú tu ešte aj práca s emóciami,
uveriteľnosť príbehu a postáv, vrátane ich dialógov, no
a v neposlednom rade aj réžia. Obchod na korze (1965) je
jedným z najlepších slovenských (československých) filmov.
HERCI
a HUDBA
Jozef Kroner bol jedným z najlepších
slovenských hercov, ktorý zvládal dramatické, ale aj komediálne úlohy, pričom
v tomto filme musel spojiť tento humorný a vážny herecký prejav
v jednej postave. Zvládol to bravúrne a vo svojej úlohe je nesmierne
presvedčivý. Poľská herečka Ida Kamińska sa náramne do danej úlohy hodí
a to nielen kvôli svojmu hereckému prejavu, ale aj prízvuku a práci
s hlasom. Herecké obsadenie tých zvyšných hercov sa tiež skvele vydarilo
a v daných úlohách pôsobia prirodzene. Najviac dokázala vyniknúť trojica
hercov: Hana Slivková, Martin Gregor a Adam Matejka. Hudbu k filmu zložil
český skladateľ Zdeněk Liška, ktorému sa podarilo vytvoriť solídnu hlavnú tému,
ale aj znepokojivé melódie, ktoré ako keby predznamenávajú budúci dramatický
vývoj. Hudba je jediný slabší článok celého filmu. Mne osobne tu chýbali
výraznejšie skladby, vrátane ústrednej témy.
HODNOTENIE
94%
[1] Druhá vlna deportácií sa začala až po vypuknutí SNP, od 30.9.1944
a trvala až do konca marca 1945.
[2] Okrem dvojice Ján Kadár a Elmar Klos by sa dali zmieniť ešte
dvojice: Ethan Coen a Joel Coen; Anthony Russo a Joe Russo alebo Phil Lord a
Chris Miller.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára