V roku 1943 publikoval slovenský spisovateľ Dobroslav Chrobák novelu Drak sa vracia (1943), ktorý už krátko po vojne chcel sfilmovať maďarský filmový publicista a teoretik Béla Balázs. Na scenári a príprave filmu sa spolu s ním podieľal aj slovenský herec Ján Jamnický. Všetky práce na ich projekte sa však zastavili v auguste 1948, kedy Ústredná Filmová Komisia, ktorá filmy schvaľovala, odmietla ich scenár, ktorý by podľa nich mal napísať domáci, slovenský autor. V druhej polovici 50. rokov napísal nový scenár vtedy ešte len študent Eduard Grečner, avšak aj tento jeho scenár bol schvaľovacou komisiou odmietnutý. Celý projekt sa podarilo opäť rozhýbať až v polovici 60. rokov, v roku 1965, kedy priniesol Grečner, vtedy už ako režisér, scenár na nové posúdenie. Komisia mu ho už schválila a o dva roky neskôr mal tak premiéru film Drak sa vracia (1967).
STORY LINE
Na prelome 50. a 60. rokov sa vo Francúzsku objavuje mladá generácia režisérov, ktorí „odmietali“ dovtedajšie zaužívané filmové normy a postupy. Miesto nich prinášali nové a inovatívne postupy v príbehovom (formy rozprávania) a v technickom (kamera, strih alebo zvuk) spracovaní. Táto nová generácia filmárov, ktorá sa zvykne označovať aj ako Francúzska nová vlna, sa v priebehu 60. rokov objavila aj v iných krajinách (Japonsko, USA alebo Veľká Británia), vrátane vtedajšieho Československa, kde tými poprednými osobnosťami tejto tzv. Československej novej vlny boli: Miloš Forman, Věra Chytilová, Jaromil Jireš, Jiří Menzel, Jan Němec alebo Ivan Passer v Čechách a Stanislav Barabáš, Dušan Hanák, Juraj Jakubisko, Štefan Uher alebo Peter Solan na Slovensku. Patril sem však aj slovenský režisér Eduard Grečner.
Technické spracovanie je tu na vysokej úrovni, pričom najviac vyniknú hlavne exteriéri, kamera a zvuk. Nakrúcanie filmu prebiehalo na severe Slovenska a to konkrétne v obci Leštiny, ale potom aj v Tichej doline alebo v Tomanovskej doline. Exteriéri sú nádherné a zvýrazňujú majestátnosť daného prostredia, v ktorom sa dej odohráva, ale zároveň aj jeho izolovanosť od okolitého sveta. Toto prostredie tvorí v príbehu dôležitý prvok, lebo dedinčania si tu vytvorili svoj vlastný a uzavretý svet, ktorý sa riadi svojimi pravidlami. Kameru tu mal na starosti Vincent Rosinec, ktorý spolupracoval s režisérom už na jeho celovečernom debute, psychologickej dráme Každý týždeň sedem dní (1964) a stál za kamerou aj u iných filmoch patriacich do Československej novej vlny, ako boli: Kým sa skončí táto noc (1965) alebo Zvony pre bosých (1965).
K nádhernému prostrediu hôr a lesov by sa na prvý pohľad viac hodila farebná kamera, ale u daného príbehu a u jeho vytvorenej atmosféry, lepšie vynikne čiernobiela kamera. Toto čiernobiele spracovanie zároveň výstižnejšie odráža emócie a aj samotné postavy. Rosinec tu svojimi zábermi dokázal reflektovať nielen exteriéry, ale aj zápletku a všetko s ňou spojené, čím v jednom zábere tu častokrát vytvoril prekrásne, ale zároveň aj dosť pochmúrne a tajomné scenérie. Práca so zvukom je tu veľmi dôležitá a má v samotnom deji významnú funkciu, keďže tu výrazne napomáha spoluvytvárať tajomnú atmosféru. V priebehu diania je tu možné počuť rôzne hlasy, šepoty alebo v niektorých scénach idú výrazne do popredia jeden alebo viac zvukov (v scéne záchrane stáda môže divák počuť bučanie kráv a zvuky, ktoré vydávajú ich zvonce).
Po príbehovej stránke patrí toto dielo k slovenským snímkam, ktoré sa zaraďujú do tzv. Československej novej vlny, ktorú na Slovensku, v roku 1962, odštartovali filmy Boxer a smrť (1962) a Slnko v sieti (1962), po ktorých nasledovali ďalšie filmy, ako napr.: Organ (1963), Prípad Barnabáš Kos (1964), Kým sa skončí táto noc (1965), Zvony pre bosých (1965), Kristove roky (1967) alebo Tri dcéry (1967). Režisér tohto filmu, Eduard Grečner, takisto patril do Československej novej vlny. Už jeho prvý celovečerný film, psychologická dráma Každý týždeň sedem dní (1964), by sa sem dal zaradiť a aj jeho ďalší film, opäť psychologická dráma, Nylonový mesiac (1965), ktoré však nezaznamenali veľký ohlas. Ten režisér dosiahol až so svojou drámou Drak sa vracia (1967).
Na tomto filme treba vyzdvihnúť niekoľko faktorov. Jedným z nich je výborná tajomná a temná atmosféra, ktorú film nastavuje už v úvodných titulkoch a darí sa mu ju udržať až do záverečných titulkov. Je to spôsobené nielen samotným príbehom, ale zároveň aj nejednoznačnými postavami, predovšetkým tou hlavnou, ktorá si miestami zachováva svoju tajomnosť a miestami pôsobí, svojim vzhľadom, veľmi temne. Ďalší faktor, ktorý tu zohráva podstatnú úlohu, je zvolená forma rozprávania. Divák zo začiatku netuší, čo sa stalo (divák z toho dôvodu nechápe, prečo sa hlavnej postavy ostatní dedinčania tak veľmi boja, keď sa dozvedia, že po rokoch prišiel naspäť) a všetko sa dozvedá postupne, za pomoci flashbackov, ktoré odkrývajú pozadie celého príbehu. Prvá polovica filmu sa striedavo odohráva v minulosti a v prítomnosti.
Táto prvá časť slúži na zoznámenie sa s postavami, ich vzájomnými (komplikovanými) vzťahmi, na odkrytie minulosti pomocou spomínaných flashbackov a pripravuje príbeh a postavy pre druhú časť, pričom z nej vyvstáva, pre diváka, niekoľko otázok (Ako sa tá alebo oná postava zachová? Ako to celé dopadne?) Druhá polovica filmu sa už odohráva v prítomnosti a je odpoveďou na tie otázky, ktoré nastolila prvá časť. Druhá časť tak na väčšinu z týchto otázok zodpovedá, ale niečo zostane aj nezodpovedané (city). Dôležitý faktor tu predstavuje aj réžia. Grečner mal za sebou len dva celovečerné filmy, ale hneď v tomto treťom naplno preukázal svoje schopnosti. Dokázal vytvoriť skvelú atmosféru, vniesť do príbehu originálnu formu rozprávania a zároveň vedel aj pracovať s emóciami a s postavami, ale aj s rôznymi dôležitými témami.
Hlavnými témami v tejto dráme sú predovšetkým konflikty, opätovné začlenenie sa do spoločnosti a osamelosť. Konfliktov, v ktorých stoja proti sebe dve strany, je tu viacero. Hlavný hrdina a dedinčania (hlavného hrdinu nespravodlivo obvinili obyvatelia dediny kvôli nedorozumeniu z ich strany), hlavný hrdina a úhlavný sok (predtým než hlavného hrdinu odviedli mal v dedine svoju milú, avšak po svojom návrate zistil, že sa vydala za iného) a napokon hlavný hrdina a jeho už bývalá milá (keď odvádzali hlavného hrdinu, tak mu jeho milá sľúbila, že na neho počká, ale nakoniec sa vydala za iného). Všetky tri konflikty pramenia zo strachu (strach dedinčanov z hlavného hrdinu, kvôli tomu, že je iný; strach úhlavného soka z hlavného hrdinu, keďže sa za neho vydala jeho bývalá milá a strach z dedinčanov viedol k tomu, že jeho milá bola nútená sa vydať).
Zo strachom je úzko prepojená nenávisť, ktorá sa prejavila nielen u dedinčanov (fyzický útok na hlavného hrdinu a podpálenie jeho domu), ale aj u jeho úhlavného soka (snahy o jeho zabitie). Opätovné začlenenie do spoločnosti súvisí s návratom hlavné hrdinu do dediny odkiaľ ho neprávom, pred rokmi, odviedli príslušníci polície. Bola to však chyba obyvateľov, za ktorú zaplatil práve on. Obyvatelia dediny, resp. ich spoločnosť, už vtedy neprijala hlavného hrdinu. Jeho dom totiž nebol pri ostatných, ale stál trochu ďalej od dediny, navyše mu prisudzovali aj všetko zlé, čo sa v dedine udialo (sucho). Situácia sa nezmenila ani po jeho návrate. Obyvatelia naďalej k nemu pociťujú odpor a boja sa ho, zrejme si myslia, že sa im prišiel pomstiť, za to, čo mu spravili alebo, že znovu prídu zlé časy do dediny (ďalšie sucho alebo iná pohroma).
Medzi hlavným hrdinom a dedinčanmi sa vytvorila veľká priepasť z predsudkov, ktoré voči nemu majú, ktorú bude len veľmi ťažké prekonať z ich strany. Osamelosť hlavného hrdinu je plná paradoxov. Hlavný hrdina príde do krčmy, kde sa vždy nachádza najviac ľudí, ale nikto s ním neprehovorí ani slovo, všetci mlčia aj keď to všetko bola najmä ich chyba, že ho odviedli. Je v miestnosti plnej ľudí, ale aj tak je sám. Dom hlavného hrdinu je súčasťou dediny, ale aj tak stojí osamotene trošku ďalej od nej. Je síce pri dedine, ale aj tak je sám. Hlavný hrdina je tu sám proti celej dedine, ktorá ho nenávidí a bojí sa ho, nemá sa o koho oprieť a ani mu nemá kto pomôcť. Jeho milá ho zradila, keď si vzala za muža iného a dokonca aj zvieratá ho nemajú radi (v jednej scéne ho napadne pes). Musí sa teda postarať sám o seba, bez pomoci od druhých.
Najväčšou slabinou je tu absencia silných dramatických scén, ktoré by vyvolali u diváka väčšie emócie. Celé to pôsobí skôr chladne a odmerane, čo síce odráža tému osamelosti, ale tému konfliktov to naopak ignoruje. Viaceré scény a emócie v nich tu mali byť oveľa viac vyhrotenejšie a malo sa v nich ešte pritlačiť na emócie (konflikty obyvatelia dediny a hlavný hrdina alebo konflikt hlavný hrdina a jeho úhlavný sok). Ďalšiu slabinu možno nájsť v samotnom príbehu, ktorý prezentuje divákovi, že za všetko môže jeden incident, resp. jedno nedorozumenie s hlinou/múkou. Takýchto incidentov tu malo byť viac než len táto jedna epizóda. Pôsobí to veľmi skratkovito a vykonštruovane. Ďalšou slabinou je scéna záchrany stáda, ktorá trvá skoro 7 minút a mohla skrátiť, lebo počúvať bučanie kráv a zvuk ich zvoncov je, po chvíli, už otravné.
Hlavnou postavou je Martin Lepiš, ktorého dedinčania prezývajú Drak, lebo je hrnčiar a pri svojej práci využíva oheň. Je to veľmi nejednoznačná postava, ktorou je prakticky až do samotného záveru. V prvej polovici filmu divák nemá potuchy, že či bol odvedený neprávom alebo bol naozaj vinným a v druhej časti diania zase divák netuší, aké sú jeho pravé úmysly, či sa chce každému pomstiť alebo mu ide o niečo úplne iné. Je osamelým hrdinom, ktorý chce len, aby mu všetci dali pokoj a nechali ho pracovať a žiť na mieste, ktoré je jeho domovom, ktoré má rád a na ktorom dlhé roky žil. Je to zaujímavá postava a jeho vzhľad (jeho výška a páska cez oko) vzbudzuje rešpekt a strach zároveň. Ostatné hlavné a vedľajšie postavy sú tu iba do počtu a nedokážu ničím zaujať, či už je to Šimon, Eva alebo aj dedinský richtár.
Celkovo sa jedná o kvalitnú drámu, ktorá spadá do Československej novej vlny, pričom je to nielen kvôli technickej stránke (hlavne práca s kamerou a so zvukom), k tomu ešte aj nádherné exteriérové slovenské lokality, ale tiež aj kvôli príbehovej stránke (zvolená forma rozprávania pomocou flashabackov, ktoré odhaľujú pozadie zápletky a minulosť postáv). Najväčšími prednosťami príbehu sú, okrem spomínanej formy rozprávania, aj pochmúrna a tajomná atmosféra a taktiež aj réžia. Najväčšie nedostatky sú: skratkovitý príbeh a slabé emócie, ktoré rozhodne mali byť silnejšie, keďže pramenili z príbehu, ale aj z postáv a konfliktov, ktoré medzi sebou mali. Skvele sa tu podarilo spracovať aj témy konfliktov, opätovného začlenenia do spoločnosti a osamelosti, ktoré sú nadčasové, ale aj univerzálne (nezáleží v nich na čase a mieste).
HERCI a HUDBA
Radovan Lukavský, ktorého do slovenčiny nadaboval herec Štefan Kvietik, sa do danej postavy skvele hodil. Jeho herecký prejav je prirodzený a uveriteľný, pričom je to práve on, kto na seba strháva najväčšiu pozornosť a to plným právom, keďže má aj zaujímavú postavu. Zvyšní herci sa v daných úlohách moc nepredviedli, buď nemali väčší priestor (Emília Vášáryová a Viliam Polónyi), alebo nemali žiadnu charizmu a vôbec sa nehodili k svojím postavám (Gustáv Valach). Hudbu k filmu zložil Ilja Zeljenka, pre ktorého išlo už o tretiu spoluprácu s týmto režisérom[1], pričom hudba tu zohráva, rovnako ako zvuk, dôležitú funkciu, ktorá napomáha spoluvytvárať pochmúrnu a temnú atmosféru filmu. Zeljenka to dosiahol pomocou bubnov, fláut, kontrabasov a violončiel, ktorými vytvoril zlovestné tóny odrážajúce nielen samotný príbeh, ale aj postavy a prostredie.
HODNOTENIE
76%
[1] Grečner a Zeljenka celkom spolupracovali na štyroch celovečerných snímkach: Každý týždeň sedem dní (1964), Nylonový mesiac (1965), Drak sa vracia (1967), Pozemský nepokoj (1993) a na jednom televíznom projekte: Mŕtve oči (1971).
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára