Začiatkom roku 1995 sa spolu zišli filmový producent Mark Gordon a scenárista Robert Rodat, aby obaja prediskutovali potenciálne projekty a nápady na nejaký spoločný film. V priebehu nasledovných týždňov vymyslel Rodat námet na vojnovú snímku z obdobia Druhej svetovej vojny (1939-1945), pričom sa inšpiroval nielen knihou D-Day June 6, 1944: The Climactic Battle of World War II (1994), ktorú napísal Stephen E. Ambrose, kde autor opisuje aj osudy štvorice bratov: Edward Francis Niland, Frederick William, Niland, Preston Thomas Niland a Robert Joseph Niland, ktorí slúžili v Druhej svetovej vojny, pričom dva z nich padli (Preston 7.6.1944 a Robert 6.6.1944) a jeden sa pokladal za mŕtveho (Edward). Po zistení, že ostatní traja sú mŕtvy, bol Frederick poslaný naspäť do USA a až neskôr sa dozvedel, že Edward, nebol mŕtvy, ale nachádzal sa v japonskom zajateckom tábore v Barme. Príbeh týchto štyroch bratov poslúžil, ako inšpirácia práve pre tento vojnový veľkofilm Saving Private Ryan (1998).
STORY LINE
Pôvodne mal film režírovať Michael Bay, ale opustil projekt, lebo sa nevedel rozhodnúť, ako by mal pristupovať k tejto látke. Scenár dostal, cez svoju agentku, herec Tom Hanks a hneď prejavil záujem hrať v tomto filme, cez neho potom dostal tento scenár aj režisér Steven Spielberg, ktorý súhlasil, keďže už dlhšie chcel, aby on a Hanks spolu pracovali. Po rozhovoroch s veteránmi z Druhej svetovej vojny sa Spielberg rozhodol vložiť príbeh do realistického zobrazenia skutočných udalostí a zároveň zobraziť konfliktnú morálku posielania mužov do život ohrozujúcich situácií, aby zachránili jedného muža. Úvodná scéna na vojenskom cintoríne v Normandii vychádzala z režisérovej vlastnej skúsenosti z návštevy cintorína, keď bol ešte mladý a bol tu svedkom toho, ako rodina sprevádzala jedného muža, ktorý padol na kolená a začal plakať pri hrobe. Pôvodne mali začať práce na tomto filme už hneď po dokončení sci-fi The Lost World: Jurassic Park (1997), ale miesto toho sa Spielberg pustil do historickej drámy Amistad (1997).
Vojnové veľkofilmy z obdobia Druhej svetovej vojny vznikali už od 50-tych rokov, kedy sa do kín dostali snímky, ako: The Dam Busters (1955), The Bridge on the River Kwai (1957) alebo The Young Lions (1958). Ich počet vzrástol v priebehu 60-tych rokov, kedy mali premiéru diela, ako: The Longest Day (1962), The Great Escape (1963), Battle of the Bulge (1965), In Harm's Way (1965), Nihon no ichiban nagai hi (1967), Bitka na Neretvi (1969), The Battle of Britain (1969) alebo The Bridge at Remagen (1969). V nasledovnom desaťročí, v 70-tych rokoch, sa ešte vojnové veľkofilmy tešili diváckej obľube, keďže sa uvedenia dočkali diela, ako: Patton (1970), Tora! Tora! Tora! (1970), Midway (1976) alebo taktiež aj A Bridge Too Far (1977), ale v 80-tych rokoch už záujem opadol, vtedy vznikli filmy, ako: The Big Red One (1980) alebo Empire of the Sun (1987). Zmenu priniesol práve až v 90-tych rokoch vojnový veľkofilm Saving Private Ryan (1998).
Technické spracovanie je tu na najvyššej možnej úrovni, pričom vo viacerých ohľadoch bolo prelomovým. Zmieniť tu rozhodne treba efekty, exteriéri, kameru, kostýmy, strih, výpravu a zvuk. Špeciálne efekty malo na starosť štúdio Industrial Light & Magic (ILM), ktoré sa podieľalo na „menších“ digitálnych vylepšeniach, ktoré sa týkali predovšetkým ranách po guľkách alebo striekajúcej krvi z tiel, ktoré boli počítačovo vytvorené. Efekty tu teda síce mali relatívne malú, ale za to podstatnú úlohu, keďže zásluhou nich pôsobia boje uveriteľnejšie. V prípade vhodných exteriérov, ktoré by predstavovali Normandiu strávil štáb tri mesiace ich hľadaním. Pláže a okolie vo francúzskej Normandii boli však pre potreby filmárov už príliš rozvinuté a filmovanie na ostatných francúzskych plážach bolo zase obmedzené armádou alebo úradníkmi, ktorí nechceli, aby sa na tých miestach nakrúcalo. Pláže v Anglicku a Škótsku nemali požadované vybavenie (bývanie pre štáb) a ani špecifickú hĺbku, aby herci mohli skočiť z pristávacích plavidiel do vody.
Napokon sa podarilo nájsť vhodnú pláž v Írsku, pláž Curracloe, kde sa nakrútilo úvodné vylodenie v Normandii, ktoré trvalo od konca júna do konca augusta 1997, kedy sa celý štáb presunul do Anglicka, na súkromné letisko a leteckú továreň Hatfield Aerodrome, nachádzajúce sa v meste Hatfield, kde filmovali zvyšné scény, vrátane záverečnej bitky pri „francúzskom“ meste Ramelle. Úvodná a záverečná scéna zo súčasnosti sa skutočne filmovali na americkom cintoríne a pamätníku v Normandii v Colleville-sur-Mer, ktorý sa nachádza v blízkosti pláže Omaha. Exteriérové scény, či už tie írske alebo tie britské, sú nádherné a pôsobia veľmi hodnoverne pokiaľ ide o „zastúpenie“ francúzskych miest, ale aj čo sa týka atmosféry daného obdobia. Kameru tu mal na starosti režisérov dvorný kameraman Janusz Kamiński, ktorý s ním spolupracoval od roku 1993 a to na všetkých jeho snímkach: Schindler's List (1993), The Lost World: Jurassic Park (1997), Amistad (1997) a ostatných, ktoré vznikli po roku 1998.
Vizuálnu podobu tohto diela výrazne ovplyvnili dokumentárne filmy z Druhej svetovej vojny, ako: Memphis Belle: A Story of a Flying Fortress (1941), The Battle of Midway (1942) a Why We Fight (1942-1945)[1], potom nacistické propagandistické dokumenty: Der Sieg des Glaubens (1933), Triumph des Willens (1935) alebo Tag der Freiheit - Unsere Wehrmacht (1935), ďalej to boli fotografie z vylodenia na pláži Omaha, ktoré urobil známy vojnový fotograf Robert Capa a takisto rôzne knihy a maľby venujúce sa tomuto vylodeniu. Na to, aby Kamiński napodobil, čo najvernejšiu atmosféru bojiska, tak nechal odstrániť ochrannú vrstvu na niektorých šošovkách, čím vytvoril „plochejší“, degradovaný obraz podobný tým, ktoré mali fotoaparáty z obdobia Druhej svetovej vojny. Rovnako tak bolo potrebné rozvibrovať kamery, aby sa vytvorili účinky podobajúce sa na blízky explóziu alebo valiaci sa tank. Režisér chcel, aby väčšina filmu bola nakrútená ručnými kamerami.
Spielberg tým chcel dosiahnuť, aby sa diváci cítili, že sa priamo zúčastňujú bitiek a tým pádom aj celého filmu. Kamery sa nachádzali blízko pri zemi, zhruba vo výške, v ktorej boli aj vojaci a keďže boli dosť blízko, tak sa na šošovky kamier prilepila aj falošná krv, voda a piesok. Vďaka tomu však takto nakrútený materiál pôsobí oveľa autentickejším dojmom. Spielberg sa navyše ešte rozhodol nakrútiť tento film s pomerom strán 1.85:1, pretože veril, že je to realistickejšie a bližšie k spôsobu, akým ľudské oko skutočne vidí. Zásluhou kamery vyniknú nielen nádherné exteriéri, veľkolepá výprava alebo samotná akcia, ale celé dianie pôsobí nesmierne presvedčivo a uveriteľne. Strih tu mal na starosť režisérov dvorný strihač Michael Kahn, ktorý s ním pracoval už od Close Encounters of the Third Kind (1977). Vďaka jeho práci pôsobia akčné scény oveľa živšie, ale tiež aj „neprehľadne“, čo ešte viac reflektuje dojem skutočnej vojny. Kostýmy s výpravou tu odrážajú skutočný veľkofilm.
Kostýmy tu pozostávajú zo tisícok kusov rôzneho oblečenia, ktoré tvorili predovšetkým americké dobové vojenské uniformy, nemecké dobové vojenské uniformy alebo dobové oblečenie francúzskych civilistov, navyše americká spoločnosť vyrábajúca topánky pre amerických vojakov počas Druhej svetovej vojny vytvorila zhruba 2 000 nových párov. Výprava je tvorená viac než tisíckou komparzistov z radov dobrovoľníkov alebo vojakov írskej armády, pričom pre potreby filmu muselo byť vytvorených taktiež aj viac než tisíc detailných figurín. Do výpravy však spadajú aj dobové americké alebo nemecké zbrane (granáty, nože, pištole, pušky, plameňomety alebo samopaly) a rôzna dobová vojenská americká alebo nemecká technika (betónové bunkre, džípy, ostnaté drôty, protitankoví ježkovia, rádiové vysielačky alebo vyloďovacie člny). K výprave patrí ešte aj exteriérové a interiérové dobové vybavenie, ako tomu bolo v prípade súkromného letiska a leteckej továrne Hatfield Aerodrome, kde sa filmovala záverečná bitka.
Bola tu postavená obrovská kulisa tohto mesta pozostávajúca z troch mestských blokov a kompletne postavených budov, fasády, ale museli tu vybudovať taktiež aj 270 metrov dlhú rieku. Výprava je tu naozaj úchvatnou a veľkolepou. Zvuk zase napomáha posilniť autentickú atmosféru bojov Druhej svetovej vojny, obzvlášť priebehu bojov pri vylodení v Normandii a aj prostredia Francúzska, v ktorom sa daný príbeh odohráva. Akcie je tu dostatok na skoro trojhodinový film. Najvýraznejšími a aj najlepšími akčnými scénami sú tu dve. Prvou je úvodná, 24 minútová pasáž, vylodenia na pláži Omaha, ktorú trvalo nafilmovať zhruba jeden mesiac, pričom filmári museli použiť tisíce litrov falošnej krvi na sfarbenie oceánu a pobrežia do červena. Výsledkom však je, na svoju dobu, brutálna a revolučná scéna, ktorou sa inšpirovalo veľa ďalších filmov. Druhou je záverečná, 30 minútová pasáž, bitky pri Ramelle, ktorej priebeh bol založený na bojovom pláne, ktorý vytvoril technický poradca a veterán námornej pechoty Dale Dye.
Po príbehovej stránke nie je tento film prvý, ktorý by sa venoval vylodeniu v Normandii a zobrazoval túto udalosť. Už predtým sa totiž nakrútilo niekoľko snímok, ktoré sa tejto téme venovali, ako: Breakthrough (1950), Red Ball Express (1952), Screaming Eagles (1956), The Longest Day (1962), Up from the Beach (1965), Overlord (1975) alebo The Big Red One (1980), ale žiadny z nich nezachytil túto udalosť tak, ako sa to podarilo u Saving Private Ryan (1998). Na svoju dobu brutálne, šokujúco a pritom tak realisticky zobrazené. Dá sa povedať, že takto nejak to vyzeralo počas tohto vylodenia, ale treba upozorniť, že na iných miestach vylodenia bola situácia ešte horšou (tvrdý nemecký odpor a spojenecké vojská mali veľké straty) a na ďalších miestach bola naopak oveľa lepšou (slabý alebo žiadny nemecký odpor a spojenecké vojská mali nízke straty). V každom prípade na tomto filme je potrebné vyzdvihnúť jeho atmosféru, ktorá je založená na čo najvyššej možnej miere autentickosti.
Je to práve táto vysoká miera autenticity, ktorá svojou brutalitou a aj grafickým násilím diváka šokuje, ale zároveň mu aj predostiera desivý, avšak reálny obraz priebehu bojov počas samotného vylodenia v Normandii, ako aj v priebehu celej Druhej svetovej vojny. Samotný dej je vcelku jednoduchým, keďže je to vlastne „iba“ presun vojakov z jedného miesta do druhého a potom ešte aj na ďalšie miesta, avšak práve v tejto „jednoduchosti“ je vystihnutá absurdita, hrôzy, obete, ale aj to všetko ostatné, čo so sebou vojna prináša. Tento film však zároveň aj núti diváka, prostredníctvom dialógov postáv, zamyslieť sa. Vojaci, zúčastňujúci sa tejto misie, sa chcú hlavne vrátiť späť domov ku svojim blízkym a vojak, ktorého majú zachrániť, im je ukradnutý, pretože pre nich je len ďalšou misiou, po ktorej splnení budú o niečo bližšie k domovu, resp. k rodine. Tentoraz je to však iná misia. V predchádzajúcich misiách sa každá smrť vojaka dala „ospravedlniť“ tým, že ich obeť zachránila mnoho iných životov.
Tentokrát sú však riskované životy niekoľkých mužov, aby zachránil jedného. Vo filme sa nachádza presne rovnaký moment, resp. dialóg, kde kvôli ochrane jedného generála zomrelo až 22 ľudí. Jeden z vojakov však povie, že práve záchrana tohto jedného vojaka by mohla byť jediná slušná vec, ktorú počas vojny urobili. Sú to presne takéto okamihy, ktoré dodávajú tomuto filmu aj emócie. Vzhľadom na to, že v úvode a aj v závere sú dve dlhé, neprerušované a veľké akčné scény, tak je to práve stred filmu, v ktorom sa okrem „menších“ akčných pasáží zastaví na chvíľu celé dianie a priestor sa tu dostáva príbehu a postavám. Nesmierne dôležitou je tu tiež aj réžia. Spielberg síce už predtým režíroval tri vojnové diela, ale 1941 (1979) bola vojnová komédia, Empire of the Sun (1987) bola vojnová dráma z prostredia vojnových zajatcov/zajateckého tábora a Schindler's List (1993) bola zase vojnová dráma o Holokauste. „Klasickým“ vojnovým filmom bol tak práve až Saving Private Ryan (1998).
Spielberg vedel, ako obohatiť, resp. priniesť niečo nové do daných filmových žánrov, či už to bol horor Jaws (1975), dobrodružný Raiders of the Lost Ark (1981), vojnový Schindler's List (1993) alebo potom tiež sci-fi E.T. the Extra-Terrestrial (1982) a Jurassic Park (1993). V prípade Saving Private Ryan (1998) vniesol režisér do vojnového žánru nový, realistickejší pohľad na priebeh bojov a zároveň sa mu podarilo pôsobivú drámu, v ktorej nie je núdza o emócie. Problémom v tomto prípade nie je ani dĺžka 169 minút (skoro 3 hodiny), ktoré aj zásluhou pútavej réžie veľmi rýchlo ubehnú, pričom divák sa tu ani na chvíľu nenudí, ale práve naopak je vtiahnutý do celého diania. Vrcholmi toho filmu sú síce úvodná a záverečná bojová scéna, ale stred pracuje s dejom a s postavami. Tvorcovia sa viacej zamerali na technickú stránku, než na príbehovú, čo sa potom odrazilo aj na výslednej kvalite filmu, keď niektoré nedostatky sa dali celkom ľahko odstrániť, resp. sa im vyvarovať.
Za najväčšiu zbytočnosť tu považujem úvodnú scénu zo súčasnosti odohrávajúcu sa na vojenskom cintoríne v Normandii, ktorá sa kľudne mohla dať na koniec, čo by vytvorilo jednu súvislú scénu, úvod mal začať s vylodením v Normandii, celý dej by sa tak odvíjal chronologicky a všetko by tým dávalo aj lepší zmysel. Za najväčšiu slabinu tu pokladám viaceré nelogickosti, pri ktorých doslova zostáva rozum stáť. Francúzski civilisti uvidia prichádzajúcich amerických vojakov a okamžite im dávajú svoje najstaršie dieťa, dcéru, ktorá však viditeľne s nimi nechce ísť, navyše tam majú ešte dve mladšie deti, ale tie si matka paradoxne chráni a drží pri sebe, vôbec im pritom nevadí, že ešte stále sú v meste aj nemeckí vojaci, zúria tam boje a americkí vojaci sa za týchto okolností nemôžu starať o cudzie dieťa aj vzhľadom na to, aká je ich misia (vyhľadať a zachrániť jedného vojaka). Ďalšou nelogickosťou je útok na nemecké guľometné hniezdo, ktorý sa dal urobiť oveľa jednoduchším spôsobom, obzvlášť, ak v skupine bol aj ostreľovač.
Ďalšou nelogickou, hoci v tomto prípade až prehnanou scénou, je tu aj streľba z pištole do tanku. Predchádzajúce dve nelogickosti sa dali urobiť ináč, avšak táto tam už naozaj nemusela byť a to nehovorím o poslednej scéne s americkou vlajkou. Ja chápem, že ide o americký film, ale hrdinstvo, obetavosť, odvaha a zmysel pre česť amerických vojakov bola zobrazená v priebehu diania a nielen počas bojov, preto si túto scénu mohol režisér odpustiť. Je prekvapujúce, že film, ktorý začína tak nekompromisne a realisticky skĺzne v priebehu deja do nelogickostí a prehnaných scén. Zo začiatku tu bola nastavená latka kvality vysoko, ale bohužiaľ sa ju potom nepodarilo udržať až do záveru. Je veľká škoda, že od tej autentickosti sa, chovaním niektorých postáv, upustilo, pretože tento film mal rozhodne na to, aby sa stal jedným z najlepších vojnových filmov a myslím, že Spielberg nemal zvoľniť z nekompromisnosti a realistickosti, to si mohol dovoliť iba zopár minút v závere, ale inak ju mal udržať až do konca.
Postáv je tu viacero, pričom každý divák si určite nájde svojho obľúbenca/obľúbencov. Najväčší priestor tu dostáva kapitán jednotky John H. Miller, ktorý je nielen skúseným vojakom, ale aj zručným veliteľom, ktorého si radoví vojaci vážia, berú si z neho príklad a majú pred ním rešpekt. Svoju minulosť (odkiaľ pochádza a aké bolo jeho zamestnanie pred vojnou) si však stráži a vojaci o tom dokonca uzatvárajú stávky. Je to správny líder a vojak, ktorý kvôli vojnovým hrôzam, ktoré videl, oddeľuje svoj terajší život a ten pred vojnou, navyše sa prejavuje u neho posttraumatická stresová porucha, keď sa mu trasie ruka. Ostatné postavy, ako sú: Mike Horvath, Adrian Caparzo, Daniel Jackson, Stanley Mellish, Richard Reiben, James Francis Ryan, Timothy Upham a Irwin Wade, tu majú takisto svoje miesto. Napriek tomu, že sa im nedostáva až tak veľa priestoru, tak diváci sa aj z tých zopár málo scén, dozvedia o ich charaktere, minulosti a živote tie podstatné informácie a dá sa tak o nich urobiť nejaká predstava.
Celkovo sa jedná o výbornú vojnovú drámu, ktorá svojou technickou stránkou naplňuje definíciu veľkofilmov. Minimalistické, ale vhodné efekty, nádherné exteriéri, pôsobivá kamera a tiež vytvorený vizuál, množstvo dobových kostýmov, efektný strih, veľkolepá výprava a skvelá práca so zvukom. Akčné sekvencie sú bravúrne zvládnuté a inšpirovali sa nimi, predovšetkým tou úvodnou, mnohé iné, či už historické alebo vojnové snímky. Na príbehovej stránke treba určite vyzdvihnúť vynikajúcu atmosféru, ktorá sa u diváka snaží vytvoriť dojem autentickosti, ako z priebehu bojov, tak aj z vojny samotnej, ďalej sú to emócie, ktoré pomáhajú rozvíjať dramatickú stránku a postavy, potom je to réžia, ktorá priniesla nový prístup do vojnového žánru a ktorá to tu celé spája a drží spolu, no a v neposlednom rade to sú zaujímavé postavy, či už tá hlavná alebo tie vedľajšie, ktoré dokážu diváka osloviť a zaujať. Problémom sú tu viaceré nelogickosti, ktoré atmosféru, emócie, príbeh a celkovo výslednú kvalitu zrážajú smerom dole.
HERCI a HUDBA
Tom Hanks pôsobí vo svojej úlohe prirodzene a je ako vojak a zároveň aj kapitán svojej jednotky veľmi uveriteľný. Vyžaruje z neho charizma skutočného lídra a tiež aj človeka, ktorý je vie svojich vojakov motivovať. Hanks skvelo vystihol svoju postavu, ktorá si len robí svoju prácu, aby sa mohol dostať späť k svojej rodine, no pritom si však uvedomuje zodpovednosť za životy svojich vojakov a za rozhodnutia, ktoré urobil. Ostatní vedľajší herci, ako sú: Edward Burns, Matt Damon, Jeremy Davies, Vin Diesel, Adam Goldberg, Barry Pepper, Giovanni Ribisi a Tom Sizemore sa takisto do daných úloh skvele hodili, dokázali vystihnúť charaktery svojich postáv a funguje medzi nimi tiež skvelá vzájomná chémia. Všetci herci si síce vedia získať divácke sympatie, ale závisí to aj od jednotlivých divákov, že ktorého alebo ktorých hercov majú, resp. nemajú v obľube. Rozsahom malé postavy tu stvárnili Ted Danson, Dennis Farina, Paul Giamatti a Leland Orser, ktorí sa taktiež do svojich úloh hodili.
Hudbu k filmu zložil režisérov dvorný skladateľ John Williams, ktorý spolu s režisérom si pozrel hrubý zostrih filmu, aby sa dohodli, v ktorých scénach bude hudba, pričom sa ju rozhodli vynechať z akčných scén a dať ju len do tých scén, v ktorých nie je akcia, čím sa, ich prostredníctvom, mal poskytnúť divákom moment zamyslenia sa nad tým, čo sa stalo. Williams sa pri komponovaní skladieb rozhodol využiť viaceré typy nástrojov na vyvolanie určitých emócií a tónov. Sláčikové nástroje poskytujú „hrejivý“ zvuk, dychové nástroje sa zase použili na „slávnostné“ časti skladieb a rohové nástroje sa tu využili na vydávanie melancholických a smutných tónov. V skladbe Hymn to the Fallen sa použili vojenské bubny. Nepodarilo sa tu však vytvoriť nejaké výrazné a zapamätateľné motívy, vrátane hlavnej témy, ako to Williams dokázal v iných filmoch.[2] Skladby, ktoré tu zložil sú síce pekné, avšak v samotnom filme sú dosť nevýrazné. Najlepšou skladbou tu preto nie je, podľa mňa, ani jedna z nich.
HODNOTENIE
85%
[1] Prelude to War (1942), The Nazis Strike (1943), Divide and Conquer (1943), The Battle of Britain (1943), The Battle of Russia (1943), The Battle of China (1944) a War Comes to America (1945).
[2] Hlavné témy vo filmoch, ako: The Poseidon Adventure (1972), Jaws (1975), Star Wars (1977), Superman (1978), Raiders of the Lost Ark (1981), E.T. the Extra-Terrestrial (1982), Home Alone (1990), Jurassic Park (1993) alebo Harry Potter and the Sorcerer's Stone (2001).
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára