Zakrátko po publikovaní sci-fi novely s názvom Do Androids Dream of Electric Sheep? (1968), ktorá vyšla v roku 1968 a ktorú napísal Philip K. Dick, sa o jej sfilmovanie začali zaujímať aj filmári. Na začiatku 70-tych rokov o adaptácii tejto knihy uvažoval aj režisér Martin Scorsese, ale napokon sa k tomu neodhodlal. Celý projekt sa rozhýbal dopredu, až v roku 1977, kedy sa o scenár, ktorý napísal Hampton Fancher, začal veľmi zaujímať producent Michael Deeley, ktorý chcel, aby film režíroval Ridley Scott, ale on odmietol. Scott sa v roku 1979 upísal réžii inému sci-fi, Dune (1984), avšak jeho predprodukčný proces bol pomalý a dokončenie celého projektu bolo časovo nesmierne náročné a Scott preto po 7 mesiacoch odišiel.[1] Ďalším dôvodom bolo to, že jeho starší brat Frank zomrel v roku 1980, vo veku 45 rokov, na rakovinu kože a Scott potreboval urýchlene pracovať na filme, kde by prišiel na iné myšlienky. Nakoniec tak prijal ponuku na réžiu, s ktorou za ním prišiel Deeley a výsledkom bolo práve sci-fi Blade Runner (1982).
STORY LINE
Najzaujímavejším faktom na tomto sci-fi je, že momentálne existuje až 7 rôznych verzií tohto filmu. Prvou je Pôvodná pracovná verzia z roku 1982 a s dĺžkou 113 minút, ktorá bola uvedená testovacím divákom v amerických mestách Dallas a Denver v marci 1982. Druhou je San Diego sneak preview z roku 1982, ktorú premietali iba raz, v americkom meste San Diego v máji 1982. Táto verzia je takmer identická s americkou kino verziou z roku 1982, avšak obsahovala ešte tri scény, ktoré sa nikdy predtým, ale ani potom, sa už neobjavili v žiadnej inej verzií. Treťou je Americká kino verzia z roku 1982 a s dĺžkou 117 minút, ktorá vznikla, ako dôsledok negatívnych reakcií testovacieho obecenstva na pôvodnú pracovnú verziu a preto štúdio Warner Bros. urobilo úpravy, vrátane pridania „šťastného konca“ a voice-overu (komentáru) hlavnej postavy. Scott bol proti tomu, ale keďže nemal právo na konečný strih tejto americkej kino verzie, tak nemohol vôbec nič urobiť.
Štvrtou je Medzinárodná kino verzia z roku 1982 a s dĺžkou 117 minút, ktorá mala o tri akčné scény viac, než americká kino verzia a bola uvedená v Európe, v Austrálii a v Ázii. Piatou je Americká televízna verzia z roku 1986 a s dĺžkou 114 minút, ktorú si americká televízna spoločnosť CBS upravila, aby zmiernila filmovú nahotu, násilie a vulgarizmy, aby splnila obmedzenia súvisiace s televíznym vysielaním. Šiestou je Režisérsky zostrih z roku 1992 a s dĺžkou 116 minút, v ktorom bol odstránený „šťastný koniec“ a aj voice-over hlavného hrdinu. Scott síce poskytol štúdiu svoje poznámky a rady, ale vytvorením zostrihu bol poverený filmový konzervátor a reštaurátor Michael Arick. No a poslednou verziou je Finálny zostrih z roku 2007 a s dĺžkou 117 minút. Táto verzia je jedinou, nad ktorou mal Scott úplnú umeleckú kontrolu, pričom obsahuje pôvodnú a celú scénu sna o jednorožcovi, ktorá nebola v žiadnej inej verzií. Táto recenzia je písaná práve na tento Finálny zostrih.
Technické spracovanie je tu na najvyššej možnej úrovni, pričom technická stránka bola veľká inšpirácia pre mnoho ďalších sci-fi, ako: Trancers (1984), RoboCop (1987), Akira (1988), Johnny Mnemonic (1995), Kôkaku kidôtai (1995), Strange Days (1995), Gattaca (1997), The Fifth Element (1997), Dark City (1998), The Matrix (1999) alebo Renaissance (2006). Z technického spracovanie najviac vyniknú najmä efekty, kamera a výprava. Špeciálne efekty tu vo filme sú uznávané, ako jedny z najlepších v sci-fi žánri, ktoré využívajú dostupnú, nedigitálnu technológiu. Pri tvorbe týchto efektov tvorcovia použili inovatívnu technológiu, kde im poslúžili, okrem matných malieb a modelov, aj viacpriechodové expozície, navyše v niektorých pasážach sa na tvorbe efektov podieľala aj kamera. Daná scéna sa musela najprv osvetliť jedným spôsobom a tak ju nakrútili, potom sa takto nakrútený materiál pretočil naspäť, aby sa mohol nakrútiť znovu, ale tentokrát už s iným osvetlením.
Niektoré sekvencie si vyžadovali urobiť tento zložitý proces až 16 krát za sebou, aby sa tvorcovia dosiahli želaný efekt. Za kamerou tu stál Jordan Cronenweth, ktorý predtým pôsobil, ako kameraman len u jedného sci-fi, Altered States (1980), avšak aj napriek tomu sa mu u Blade Runner (1982) podarilo odviesť svoju najlepšiu prácu. Toto sci-fi má totiž, práve vďaka kamere, nesmierne nádherný, ale pritom tak veľmi depresívny, pochmúrny a temný vizuál, ktorý stojí práve na osvetlení jednotlivých scén, pričom mu, ako inšpirácia, slúžil temný vizuál z amerických noirových filmov zo 40-tych a 50-tych rokov. Tento temný vizuál je paradoxne však veľmi krásny a jedinečný, ktorý navyše aj vystihuje nielen samotný príbeh, ale aj jeho postavy a prostredie, v ktorom sa odohráva. Výprava sa tu, vo veľkej miere, inšpirovala legendárnym nemeckým sci-fi Metropolis (1927), čo sa tu dá najlepšie vidieť najmä pri vytváraní vzhľadu, resp. vizuálnej podoby futuristického mesta Los Angeles.
Dôkazom toho je napríklad zastavané mestské prostredie, v ktorom tí bohatí ľudia žijú nad chudobnými a robotníkmi, rovnako aj v obidvoch filmoch je dominantnou stavbou centra futuristického mesta obrovská budova (v tomto sci-fi je to Tyrell Building) alebo statické zábery z filmu Metropolis (1927) sa použili pri tvorbe záberov miniatúrnych budov u Blade Runner (1982). Výprava je tu tvorená modelmi a miniatúrami budov, exteriérovým a interiérovým vybavením a futuristickou technológiou, ako: videohovor, prístroj Voight-Kampff, ktorý napomáha vyšetriť, kto je človek a kto nie alebo lietajúce auto Spinner. Toto auto sa môže riadiť, ako klasické pozemné vozidlo, ale je schopné aj vertikálne vzlietnuť a letieť. Pre nakrúcanie boli vytvorené dve takéto funkčné pozemné vozidlá, tie ostatné boli iba makety a slúžili, ako dekorácia kulís pri záberoch mestských ulíc. Výprava je u tohto sci-fi, na vtedajšiu dobu, veľmi bohatá a úchvatná, pričom dané technológie (lietajúce autá) sa neskôr objavili aj v iných sci-fi.
Po príbehovej stránke sa toto sci-fi zaoberá témou androidov, humanoidných robotov, ktorej sa, v malej alebo veľkej miere, už predtým venovalo niekoľko filmov, ako: The Creation of the Humanoids (1962), The Human Duplicators (1965), Le spie vengono dal semifreddo (1966), Evo Zvali Robert (1967), THX 1138 (1971), Westworld (1973), The Stepford Wives (1975), Futureworld (1976), Alien (1979) alebo Test pilota Pirxa (1979). Vo filme Blade Runner (1982) sa androidi nazývajú Replikanti a boli používaní, ako otroci mimo Zem pri prieskume a kolonizácií iných planét. Človek vytvoril robotov, ktorí vyzerali presne, ako on, urobil z nich sluhov a otrokov, využíval ich pri nebezpečnej práci a obdaroval ich inteligenciou a silou. Práve ich inteligencia však Replikantom umožnila vzbúriť sa proti človeku. Replikanti sa totiž naučili myslieť, ako človek a zároveň aj mať city, ako človek a to bolo veľmi nebezpečné. Replikanti sa začali poľudšťovať a uvedomovať si svoju existenciu.
Na prvý pohľad „dokonalým“ Replikantom však človek dal jednu dosť výraznú slabinu, krátku životnosť, 4 roky. Malá skupinka Replikantov prišla na Zem, aby sa im tu dostalo odpovediam na ich otázky, ohľadom ich fungovania, životnosti a iných vecí súvisiacich s ich funkciami a nastavením. Blade Runner (1982) sa zaoberá otázkami, či by mohli byť Replikanti, ktorí myslia a cítia, ako človek, považovaní za ľudí, ďalej či je správnym, aby boli Replikanti zabíjaní, keďže jednak majú krátku životnosť a jednak sú výtvorom ľudskej činnosti a teda človek by mal niesť zodpovednosť za ich vytvorenie a aj otázkou, či by mohla vzniknúť láska medzi človekom a Replikantom. Môžu spolu existovať ľudia a Replikanti, obzvlášť, ak je životnosť Replikantov len 4 roky? Na všetky tieto otázky sa snaží dať tento film svoj pohľad. Na samotnom príbehu treba vyzdvihnúť hneď viacero faktorov. Prvým z nich je zručná réžia. Scott celovečerne debutoval len 5 rokov predtým svojou historickou drámou The Duellists (1977).
Dva roky po nej nakrútil legendárny sci-fi horor Alien (1979), v ktorom ukázal, že sci-fi žáner vie zvládnuť a venoval sa tu aj androidom. Blade Runner (1982) bol síce iba jeho tretím filmom, ale už v ňom je vidieť nielen to, že sci-fi mu skvele sadlo, ale takisto aj to, že má jasnú predstavu o tom, ako by mal daný svet, v ktorom sa celý dej odohráva, vyzerať, ďalej akou atmosférou by mal príbeh disponovať a v neposlednom rade aj, ako by mal zaujať divákov. Zásluhou jeho zručnej réžie je tento film veľmi pútavý a napriek svojej dĺžke, takmer 2 hodiny, ubehne pomerne rýchlo. Druhým faktorom je atmosféra, ktorú sa tu podarilo vytvoriť. Táto depresívna, ponurá a temná atmosféra je tu súčasťou vizuálu, ktorý svoju inšpiráciu prevzal z amerických noirových snímok zo 40-tych a 50-tych rokov. Neustále prítomný dážď, tma a občas aj hmla síce pôsobia ponuro a temne, avšak zároveň aj výstižne odrážajú, ako samotnú zápletku, tak aj futuristické prostredie mesta Los Angeles, v ktorom sa odohráva.
Tretím faktorom je, že Blade Runner (1982) sa u noirových diel neinšpiroval len ich atmosférou a vizuálom, ale aj ich príbehmi (detektívna/policajná práca) a charaktermi (postava policajta a femme fatale), ktoré prispôsobil a situoval ich do sci-fi žánru, resp. do budúcnosti. Blade Runner (1982) patrí k filmom, ktoré možno označiť, ako tech-noir, avšak používa aj termín future noir alebo science fiction noir. Tech-noir zahrňuje filmy, ktoré v sebe spájajú prvky noirového žánru a sci-fi, majú spoločné, že ich príbehy sú umiestnené do neutešenej budúcnosti, či už tej blízkej alebo ďalekej a že technológia je v nich vykreslenou, ako deštruktívna a dystopická sila, ktorá ohrozuje všetky aspekty ľudskej reality. K tech-noir patria sci-fi, ako: Alphaville: Une étrange aventure de Lemmy Caution (1965), Soylent Green (1973), RoboCop (1987), Total Recall (1990), Kôkaku kidôtai (1995), Strange Days (1995), Gattaca (1997), Dark City (1998), Minority Report (2002) alebo Renaissance (2006).
Štvrtým a posledným faktorom je tu originálna vízia budúcnosti. Dej filmu sa odohráva v roku 2019 a predostiera tu niekoľko technologických vychytávok, ako sú: videohovor, prístroj Voight-Kampff, ktorý napomáha vyšetriť, kto je človek a kto nie alebo lietajúce auto Spinner. Videohovory boli v roku 2019 už bežné, ale lietajúce autá nie sú rozšírené ešte ani dnes. Čo sa týka technológií, ktoré sa vo filme objavia, tak sú nadčasové. Pokiaľ ide o vykreslenie pomerov a života v budúcnosti, tak sú dystopické, keďže obyvateľstvo je v meste rozdelené na bohatých a chudobných, navyše mesto ovláda spoločnosť Tyrell Corporation, ktorej obrovská budova sídli v centre mesta. Neustály dážď a tma svedčia zase o negatívnych dôsledkoch klimatických zmien. Rovnako, ako atmosféra, tak aj toto vykreslenie vízie budúcnosti je depresívnym, pochmúrnym a temným. Za také výrazné slabiny tu považujem zbytočnú dejovú linku s genetickým návrhárom (J.F. Sebastian), ktorá tu spomaľuje dej a ani tu nemusela byť.
Myslím si, že táto odbočka, resp. vsuvka sa dala vypustiť a Replikanti sa mohli aj nejako inak a nepozorovane dostať do budovy Tyrell Corporation (cez zamestnancov, ktorí do budovy vchádzajú alebo z nej vychádzajú alebo zamaskovať svoj výzor a v prezlečení sa dostať do budovy). Rovnako aj záverečná konfrontácia (Batty-Deckard) mi prišla príliš zdĺhavou (trvá 10 minút), navyše tejto ich konfrontácii chýba napätie a nie je veľmi ani zaujímavou. Výnimkou je však záverečný monológ jeden z týchto postáv, ktorý sa končí dosť známou a veľmi nádhernou hláškou: „Všetky tieto chvíle sa stratia v čase, ako slzy v daždi.“ V neposlednom rade tu za výraznú slabinu považujem veľkú naivitu v príbehu (Replikant sa strašne poľahky dostane do budovy Tyrell Corporation, bez toho, aby tam boli kamery a ochranka, či už vo výťahu alebo na chodbe) alebo tiež v správaní sa postáv (Replikantka si miesto toho, aby to skoncovala so svojim prenasledovateľom, radšej na seba oblečie priesvitný pršiplášť).
Postavy sú tu, rovnako, ako príbeh, inšpirované noirovými filmami. Hlavným hrdinom je tu Rick Deckard, ktorý je príslušník špeciálnych policajných jednotiek zvaných Blade Runners, ktorých úlohou je vyhľadať a „vyradiť“ Replikantov, ktorí sa nachádzajú alebo prídu na Zem. Jeho minulosť, či už pracovná alebo súkromná, sú nejasné. Divák netuší, že či má alebo mal nejakú rodinu, nevie ani, že či má alebo mal nejakých blízkych, avšak ani to, že prečo sa z neho stal Blade Runner. Dozvedieť sa tu však divák o ňom môže to, že je to samotár (býva sám a nemá priateľov), nemá veľmi v obľube Replikantov (vraví, že Replikanti sú: „ako iné stroje. Môžu byť prospešní alebo nebezpeční.“) alebo holduje alkoholu (zaháňa tým svoje spomienky na minulosť alebo tým potláča myšlienky, ktoré súvisia s jeho prácou?). Zatiaľ, čo Deckard predstavuje detektíva/policajta z noirových filmov, tak Rachel je zase klasickou noirovou femme fatale (osudovou ženou), pre ktorú je príznačné niekoľko vecí.
V prvom rade sa kvôli femme fatale dostane noirový hrdina do problémov, ďalej femme fatale je príťažlivá a zvodná žena, ktorá je, vďaka svojmu šarmu, schopná očariť mužov, podmaniť si ich a ovládať ich, no a v neposlednom rade je femme fatale vo vnútri veľmi chladnou a vypočítavou ženou, ktorá zneužíva záujem mužov vo svoj vlastný prospech, na dosiahnutie svojich cieľov, pričom sa neštíti ničoho. Rachel napĺňa šablónu klasickej femme fatale, ale zároveň ju prispôsobuje a upravuje. Hlavný hrdina sa kvôli nej ocitne v problémoch, keď sa do nej zamiluje, lebo už samotný vzťah človek-Replikant je veľmi nebezpečným pre oboch. Rachel je taktiež aj príťažlivou a zvodnou ženou, ktorá dokáže očariť mužov a rovnako aj v úvode vystupuje chladne a bez emócií. Svojim emóciám dá priechod naplno až v priebehu filmu. Rachel takisto predstavuje aj nový typ Replikanta, Nexus-7, ktorý má implantované spomienky, aby sa tak mohli Replikanti emocionálne rozvíjať a zároveň by boli aj lepšie ovládateľní.
Roy Batty je hlavný záporný hrdina a je to aj vodca Replikantov, typu Nexus-6, ktorý je vysoko inteligentný, rýchly a zručný v boji. S fyzickou úrovňou (má nadľudskú silu a je má veľkú vytrvalosť) a duševnou úrovňou (intelekt na úrovni génia) je pravdepodobne najnebezpečnejším z celej štvorice Replikantov, ktorí prišli na Zem. Je to bojový model, používaný mimo Zeme na vojenské účely, ktorý prišiel na Zem, aby našiel odpovede na svoje otázky, hlavne na spôsob, ako predĺžiť svoju životnosť. Batty je síce antagonistom, ale napriek tomu si vie získať divákove sympatie (jeho snaha získať odpovede na otázky, snaha predĺžiť si svoju životnosť alebo jeho záverečný monológ). Z tých zvyšných postáv Replikantov sú zaujímaví ešte dvaja, Leon a Zhora, avšak ich potenciál tu nebol naplno využitý, keďže dostali len veľmi málo priestoru. Rovnako viacej priestoru mohol dostať aj Eldon Tyrell, tvorca Replikantov. Naopak zbytočnými postavami tu sú J.F. Sebastian a Replikantka menom Pris, ktorí v príbehu ani nemuseli byť.
Celkovo sa jedná o výborné sci-fi, ktoré uchváti svojou nadčasovou a aj prepracovanou technickou stránkou, ktorá sa stala vzorom, z ktorého čerpali v 80-tych, 90-tych rokoch a neskôr, mnohé ďalšie sci-fi. Na svoju dobu obdivuhodné špeciálne efekty, využívajúce nedigitálnu technológiu. Kamera sa tu výraznou mierou podieľa na vytvorení vizuálnej podoby filmu, ktorá depresívna, ponurá a temná, ale paradoxne kvôli tomu je nádherná a tiež inšpirovala viaceré sci-fi. Výprava vytvorila futuristický vzhľad mesta Los Angeles a viaceré technologické vychytávky (lietajúce auto Spinner). Dej filmu sa síce inšpiroval u klasických noirových filmoch, ale vďaka tomu, že si ich príbeh prispôsobil a aj upravil k danej zápletke, tak ide o film, ktorý je, zásluhou vízie budúcnosti, ktorú tu predkladá, zručnej réžie a vynikajúcej atmosféry, originálny a pútavý, vrátane zaujímavých otázok, ktoré tu predostiera, či už o Replikantoch samotných alebo o ich spolužití po boku ľudí. Pokračovanie, s názvom Blade Runner 2049 (2017), sa k prvému filmu ani zďaleka nevyrovná svojou kvalitou.
HERCI a HUDBA
Harrison Ford po „dobrodružných“ úlohách vo filmoch Star Wars (1977) a Raiders of the Lost Ark (1981), ktoré ho najviac preslávili, sa tentoraz ukázal v inej, vážnejšej úlohe. Ford sa do tejto postavy skvele hodí, dokázal vystihnúť jej charakter, ale aj dodať jej tie patričné emócie (vzťah jeho postavy k Rachel). Ford presvedčivo dokázal stvárniť osamelého lovca Replikantov a jeho pocity. Sean Young, ktorej výzor tu bol založený na herečke Joan Crawford a ktorá sa predtým objavila len v dvoch filmoch, Jane Austen in Manhattan (1980) a Stripes (1981), dostala už vo filme Blade Runner (1982) svoju prvú veľkú príležitosť zažiariť. Podarilo sa jej to, pretože sa do danej postavy hodí perfektne, predovšetkým to, ako vierohodne dokázala vystihnúť Replikantku, jej pocity a jej správanie. Holandský herec Rutger Hauer debutoval v USA iba rok predtým, krimi thrillerom Nighthawks (1981), tu tiež predviedol skvelý a aj uveriteľný výkon. Z jeho sála strach, ale zároveň aj vzbudzuje u diváka sympatie. Zvyšní herci sa do svojich úloh hodia.
Hudbu k filmu zložil grécky skladateľ známy ako Vangelis, ktorého skladby vynikajúco evokujú, ako futuristické prostredie Los Angeles, tak aj samotný príbeh a emócie. Jeho skladby boli z veľkej časti vytvorené pomocou elektrických syntetizátorov, ale Vangelis pri ich tvorbe vychádzal aj z jazzových partitúr klasických noirových filmov a inšpiroval sa aj hudbou Blízkeho a Stredného východu, pričom na skomponovanie skladieb použil netradičné hudobné nástroje: gamelan (indonézsky hudobný nástroj), gong (východná a juhovýchodná Ázia), tympan alebo aj zvonkohru. Grécky spevák Demis Roussos sa tu v niektorých skladbách postaral o vokály a britský hudobník Dick Morrissey predviedol saxofónové sólo v skladbe Love Theme. Podľa mňa ide o najlepšiu Vangelisovu hudbu, ktorú k filmom skomponoval a za najlepšie skladby pokladám štyri: Love Theme, Blade Runner Blues, Damask Roseb a Tears in Rain.
HODNOTENIE
84%
[1] Po odchode Scotta sa filmu, v roku 1981, ujal režisér David Lynch. S nakrúcaním sa začalo v marci 1983 a premiéra prebehla v decembri 1984.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára