V roku 1986 mal premiéru krimi thriller Manhunter (1986), nakrútený podľa novely Red Dragon (1981), ktorú napísal Thomas Harris. V roku 1987, čo bolo v dobe predtým, ako tomuto spisovateľovi oficiálne vyšlo knižné pokračovanie, s názvom The Silence of the Lambs (1988), sa produkčné štúdio Orion Pictures a herec Gene Hackman dohodli, že spolu sa budú podieľať na adaptácii tejto knihy, pričom Hackman mal film režírovať. Knižné práva na hlavnú mužskú postavu vlastnil Dino De Laurentiis, ktorý produkoval aj film Manhunter (1986), ale kvôli finančnému neúspechu v kinách, Laurentiis tieto práva požičal Orion Pictures zadarmo. V novembri 1987 sa začal písať scenár, ale práce na ňom ešte neboli ani len v polovici, keď Hackman od projektu odstúpil. Netrvalo dlho a za režiséra bol vybraný Jonathan Demme, ktorý vytvoril jeden z najznámejších krimi thrillerov, The Silence of the Lambs (1991).
STORY LINE
Sérioví vrahovia boli vo filmoch väčšinou, pred uvedením The Silence of the Lambs (1991), zobrazovaní, ako blázni alebo inak psychicky narušení jedinci, mohlo však tiež ísť o ľudí, ktorí mali nejakú fyzickú deformáciu alebo chorobu a v neposlednom rade aj to boli postavy, ktoré skrývali svoju tvár, resp. identitu pod nejakou maskou alebo si ju nejakým iným spôsobom zakrývali. Sérioví vrahovia sú vo filmovej tvorbe prítomní už od 20-tych rokov 20-teho storočia, keď jednými z prvých takýchto filmov, ktoré sa nimi zaoberali, boli diela Das Cabinet des Dr. Caligari (1920) a M - Eine Stadt sucht einen Mörder (1931). Vo väčšej miere sa začali snímky o sériových vrahoch nakrúcať počas 40-tych rokov, ako: L'assassin habite... au 21 (1942), Shadow of a Doubt (1943), The Leopard Man (1943), The Lodger (1944), The Spiral Staircase (1946) alebo Monsieur Verdoux (1947).
Záujem o tieto filmy neupadol ani v 50-tych a 60-tych rokoch, keď vznikli snímky, ako: M (1951), Ensayo de un crimen (1955), While the City Sleeps (1956), Nachts wenn der Teufel kam (1957), Es geschah am hellichten Tag (1958), Peeping Tom (1960), Psycho (1960), The Flesh and the Fiends (1960), Le vampire de Düsseldorf (1965), The Boston Strangler (1968) alebo aj dvojica diel, ktorá položila základy podžánru giallo, La ragazza che sapeva troppo (1963) a 6 donne per l'assassino (1964). Trojica diel, Black Christmas (1974), The Texas Chain Saw Massacre (1974) a Halloween (1978), zase položili základy podžánru slasher, ktorý bol spolu s giallo dominantným v 70-tych a 80-tych rokoch. The Silence of the Lambs (1991) prišlo v dobe, keď už giallo a slasher upadali a svojim novým prístupom dokázal film vzbudiť nový záujem divákov o krimi thrillery so sériovými vrahmi.
Technické spracovanie je tu na slušnej úrovni, pričom do popredia sa najviac dostávajú exteriéri a kamera. Exteriér administratívnej budovy Western Center, ktorá slúžila ako štátna nemocnica pre duševne chorých, nachádzajúca sa neďaleko mesta Canonsburg, v štáte Pensylvánia[1], sa použil, ako prostredie štátnej nemocnice v meste Baltimore pre duševne chorých. V danej dobe bolo veľmi vzácne, ak na nejakom filme spolupracovala aj FBI, ktorá v tomto prípade dovolila štábu nakrúcať scény priamo v jej Akadémii (FBI Academy), v meste Quantico, v štáte Virgínia. Nakrúcanie na týchto reálnych miestach len zvýšilo filmovú atmosféru. Kameru tu mal na starosti režisérov dvorný kameraman Tak Fujimoto, ktorý už predtým s režisérom spolupracoval na 6 filmoch.[2] Jeho kamera vynikne dlhšími neprerušovanými zábermi a detailnými zábermi tvárí oboch hlavných hercov, čo ešte viac posilňuje filmovú atmosféru a napätie medzi ich postavami.
Po príbehovej stránke sa tento film zvykne označovať, aj ako psychologický horor, resp. psychologický thriller. Vzhľadom na fakt, že úplne definovať oba tieto subžánre by bolo rozsiahle, tak z nich vyberiem len tie veci, ktoré sa viažu k tomuto filmu. Psychologický horor je podžáner hororu, ktorý sa sústredí na mentálne, emocionálne a psychologické stavy postáv, ktoré tu využíva na zvýšenie drámy, napätia a na vytvorenie nepríjemnej, tiesnivej a znepokojivej atmosféry, s cieľom vystrašiť, zneistiť alebo znepokojiť divákov. Psychologické horory sa od tých klasických líšia tým, že budujú svoje napätie pomocou atmosféry, sugescie (rôznych podnetov), strašidelných zvukov a použitým psychológie na divákov, na vyvolanie ich strachu. Psychologický thriller je podžáner thrilleru, ktorý má prvky drámy, mysteriózna, úzko súvisí a prekrýva sa, ako s psychologickou drámou, tak aj s psychologickým hororom.
Postavy v psychologických thrilleroch často zvádzajú vnútorný boj, pričom veľmi bežné postavy v týchto filmoch sú sériový vrah a detektív/policajt/vyšetrovateľ, ktorí „hrajú“ spolu hru na mačku a myš. Za psychologické horory sa dajú pokladať snímky, ako: The Black Cat (1934), Les diaboliques (1955), The Innocents (1961), What Ever Happened to Baby Jane? (1962), Repulsion (1965), The Collector (1965), Rosemary's Baby (1968), Vargtimmen (1968), Magic (1978) alebo aj Jacob's Ladder (1990). K psychologickým thrillerom je možné zaradiť diela, ako: Leave Her to Heaven (1945), Spellbound (1945), Strangers on a Train (1951), The Bad Seed (1956), Cape Fear (1962), Nóz w wodzie (1962), Strait-Jacket (1964), Straw Dogs (1971), Dead Calm (1989) alebo Sleeping with the Enemy (1991). Do oboch skupín je možné zaradiť aj The Silence of the Lambs (1991).
Najväčšou prednosťou tohto filmu sú bezpochyby jeho atmosféra a napätie. Atmosféra je tu veľmi dusná a znepokojivá, pričom to nie je iba kvôli hneď dvom sériovým vrahom (jeden sťahuje svoje obete z kože a druhý ich pojedal), ale aj kvôli samotnému deju, kde prostredníctvom rozhovorov s jedným sériovým vrahom sa mladá študentka FBI snaží vypátrať a dostať iného sériového vraha, pričom už len témy kanibalizmus a sťahovanie ľudí z kože vyvolávajú u mnohých divákov strach a hrôzu. Zaujímavým pritom je, že sa v celom filme nachádzajú iba dve brutálne a šokujúce scény (hlava v nádobe a Lecterov útek). Všetka ostatná atmosféra tak pramení z príbehu a postáv, ale do určitej miery aj z divákovej predstavivosti, s ktorou sa tvorcovia pohrávajú. To isté platí o napätí, ktoré vychádza z atmosféry. Príbeh a postavy udržujú diváka v napätí a v neistote už od úvodu a až do konca nepoľavujú.
Najviac napínavé scény tu sú rozhovory Lecter-Starlingová, pri ktorých divák môže len veľmi ťažko odhadnúť, ako dopadnú, resp. ako sa v nich postavy zachovajú, ďalej je to Lecterov útek, ktorý je, na danú dobu, dosť prekvapí a šokujúci zároveň a ešte aj takmer 10-minútová scéna v dome v závere, ktorá je originálnou vďaka tomu, že vrah tu vypne svetlá a divák sleduje dianie z jeho perspektívy, cez okuliare na nočné videnie. Kladnou stránkou je tu takisto aj réžia. Jonathan Demme režíroval prevažne akčné, komediálne alebo romantické filmy, ako: Crazy Mama (1975), Fighting Mad (1976), Citizens Band (1977), Melvin and Howard (1980), Swing Shift (1984), Something Wild (1986) alebo Married to the Mob (1988), preto je nesmierne prekvapivé, ak sa Demme rozhodol výrazne zmeniť žáner na krimi thriller s prvkami psychologického hororu a psychologického thrilleru.
Podarilo sa mu to, pričom dokázal navyše prísť aj s originálnym spracovaním, ako deja, tak aj postavami a na práci s emóciami, ktoré postavil na pohrávaní sa s divákom a jeho predstavivosťou. Demme tu spojil dve dejové linky do jedného fungujúceho celku. Prvá o sériovom vrahovi vo väzení a druhá o sériovom vrahovi, po ktorom pátrajú. Obe tieto linky by si určite vystačili aj na samostatné filmy, avšak Demme sa rozhodol držať knihy a urobil dobre, keďže takto to funguje výborne. Najlepšie scény sú tu rozhovory Lecter-Starlingová, ktoré tu svojou dĺžkou (minutážou) síce pôsobia dojmom vedľajšej dejovej linky, ale tým, že posúvajú príbeh a sú najzaujímavejšie z celého filmu, tak sa stali práve tou hlavnou dejovou linkou. Najväčšou slabinou je tu, podľa mňa, záver. Celé to pôsobí, ako keby polícia po nebezpečnom vrahovi, ktorí utiekol, už prestala pátrať a nebyť toho telefonátu, tak divák by si myslel, že sa o neho už nikto ani nezaujíma.
Najviac tu na seba strhávajú pozornosť dve postavy. Prvou je Hannibal Lecter, ktorý tu predstavuje vysoko inteligentného sériového vraha a je to jeden z najlepších filmových záporných hrdinov v histórii. Jeho diabolský pohľad a úsmev naháňajú strach a hrôzu, ako bývalý psychiater si, na základe pozorovania a odpovedí ľudí, vie určiť ich charakter a osobnosť. Lecter poskytuje informácie, ale je treba nad nimi rozmýšľať (názov skladu) a vie oceniť, ak sú k nemu ľudia priamy a úprimní. Druhou postavou je Clarice Starling, ktorá je mladou študentkou na akadémii FBI, je nervózna a má obavy, ale je úprimnou, priamou a nebojí sa ísť si za svojim. Toto sú veci, ktoré vie aj Lecter na nej oceniť. Medzi ňou a Lecterom sa vytvorí zvláštny vzťah. Ich spoločné scény sú znepokojivými, pričom ide iba o dialóg dvoch postáv, no je to práve atmosféra a napätie, ktorú tieto ich dialógy vedia vytvoriť, čo z nich robí najlepšie scény.
Obaja spolu „hrajú“ hru na mačku a myš, v ktorej má síce Lecter, ako bývalý psychiater, navrch, ale Clarice ho niekedy dokáže, príjemne, prekvapiť. Obaja sa navzájom od seba snažia dozvedieť informácie, Lecter o jej minulosti a Clarice o sériovom vrahovi. Zatiaľ, čo Lecter jej dáva neosobné informácie a ešte aj také, ktoré musí Clarice „rozlúštiť“, tak ona mu poskytuje svoje osobné informácie, čím by sa jej mohol dostať pod kožu. Ďalšie postavy tu tiež majú svoje miesto. Sériový vrah s prezývkou Buffalo Bill zabíja ženy, aby ich stiahol z kože, vytvoril si pre seba „ženský oblek“ a dokončil by tak svoju „premenu“. Svoje obete vníma, ako veci, z čoho vyplýva, že ich nazýva slovom „to“. Jediná živá vec, ku ktorej pociťuje nejaké emócie, je jeho pes. Frederick Chilton, riaditeľ nemocnice pre duševne chorých, ktorý je Lecterovým úhlavným nepriateľom, lebo Chilton sa chce len dostať k jeho znalostiam, hoci nemá na to patričnú inteligenciu.
Celkovo sa jedná o jeden z najlepších krimi thrillerov, ide takisto aj o jeden z najlepších psychologických hororov/psychologických thrillerov a je to taktiež aj najlepší režisérov film. Technické spracovanie je na slušnej úrovni, keďže prevažná väčšina celého diania sa odohráva predovšetkým v interiéroch, ale napriek tomu tu dokážu zaujať exteriérové lokality a kamera. Príbehové spracovanie sa tu opiera najmä o vynikajúcu znepokojivú atmosféru a permanentné napätie, avšak vyzdvihnúť je potreba ešte aj originálnu réžiu a hlavnú dvojicu postáv, pričom Hannibal Lecter patrí k najlepším záporným hrdinom. Jedinou výraznou slabinou v príbehu je spomínaný záver, ktorý nepôsobí presvedčivo. Tento film je zároveň najlepší, ktorý sa o postave Lectera nakrútil, pretože ani ten, ktorý bol pred ním, Manhunter (1986), ale ani tie, ktoré prišli potom, Hannibal (2001), Red Dragon (2002) a Hannibal Rising (2007), sa mu kvalitou nevyrovnali.
HERCI a HUDBA
Anthony Hopkins vo svojej životnej úlohe, ktorá ho najviac preslávila, predviedol veľmi uveriteľný a presvedčivý výkon. Jeho gestikulácia, mimika, hlasový a aj celkový herecký prejav sú proste úchvatné, dokonale sa do svojej postavy vžil. Hopkins, ktorý vo filmoch hrával už od konca 60-tych rokov, našiel svoju prelomovú úlohu práve až v tomto krimi thrillery, kde sa mu famózne podarilo vystihnúť vysoko inteligentného, avšak šialeného sériového vraha a kanibala. Jodie Foster bola takisto skvelá, pričom aj ona sa perfektne hodí k svojej postave, pôsobí v nej úplne prirodzene, navyše aj vďaka nej funguje medzi obomi hercami tá správna vzájomná chémia. Z ďalších hercov vyniknú ešte Ted Levine a Anthony Heald, ktorí boli taktiež trefne obsadení a vedeli vystihnúť správny charakter svojich postáv. Scott Glenn nebol, podľa mňa, vhodne obsadení, prišiel mi tu nevýrazný a viac by sa mi sem hodil Gene Hackman, ak by neodišiel, alebo Willem Dafoe.[3]
Hudbu k filmu zložil Howard Shore, ktorému sa tu podarilo vytvoriť jedno z najlepších hudobných skóre v jeho kariére.[4] Shore tu skomponoval skladby, ktorými sa ešte viacej pomáha umocňovať atmosféra a napätie vo filme. Niektoré jeho skladby sú tak správne znepokojivé, až temné (Lecter in Memphis, Lecter Escapes alebo The Cellar) a niektoré zase vhodne dramatické (Clarice, Quid Pro Quo alebo Lambs Screaming), čím odrážajú príbeh, postavy a prostredie, v ktorom sa celé dianie odohráva. Za najlepšiu skladbu tu považujem predovšetkým hlavnú tému, Main Title, ktorá je nádhernou. Zvyšné skladby sú taktiež veľmi pekné, avšak nedokážu sa vryť do pamäte diváka tak veľmi, ako je tomu v prípade práve tejto ústrednej melódie. V priebehu filmu sa dajú počuť aj rôzne piesne, ako: Hip Priest od skupiny The Fall alebo Goodbye Horses od speváčky Q Lazzarus, ale mňa osobne tieto piesne vôbec neoslovili.
HODNOTENIE
92%
[1] Táto nemocnica bola v roku 2000 zatvorená a v roku 2011 zbúraná.
[2] Caged Heat (1974), Last Embrace (1979), Melvin and Howard (1980), Swing Shift (1984), Something Wild (1986) a Married to the Mob (1988).
[3] Hackman a Dafoe si spolu zahrali dvojicu agentov FBI v krimi Mississippi Burning (1988).
[4] Sem podľa mňa patrí jeho hudba k filmom Seven (1995), The Lord of the Rings: The Fellowship of the Ring (2001), The Lord of the Rings: The Two Towers (2002) a The Lord of the Rings: The Return of the King (2003).
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára