Giallo (z taliančiny žltá farba) je súhrnným označením pre filmy, spájajúce v sebe prvky hororu, krimi (detektívky), mysteriózna a thrilleru, ktoré sa, koncom prvej polovice 60-tych rokov, začali nakrúcať predovšetkým v Taliansku a v menšej miere aj v Španielsku. Postava tajomného zabijaka a záhadný dej sa síce vyskytujú vo väčšine takýchto filmov, ale pre giallo je príznačné zameranie sa na vraždy. Zobrazenie jednotlivých vrážd je tu krvavé, násilné a obsahuje aj množstvo explicitných a nápaditých útokov vraha na svoje obete, pričom tieto vraždy sú niekedy ukázané aj z pohľadu prvej osoby, teda z vrahovej perspektívy. Giallo obsahuje aj nahotu a sex, navyše takmer vo všetkých týchto filmoch vystupujú krásne mladé ženy.[1] Jedným z takých najlepších giallo je práve aj Lo strano vizio della signora Wardh (1971).
STORY LINE
Giallo sa, svojim príbehom (spojenie krimi, mysteriózna a thrilleru) a svojou vizuálnou stránkou, inšpirovalo v amerických noirových filmoch z 40-tych a 50-tych rokov, ktoré si však prispôsobilo a upravilo podľa seba. Za prvý giallo film pokladá La ragazza che sapeva troppo (1963), za ktorým stál režisér Mario Bava a ktoré bolo síce nakrútené čiernobielo, ale prítomné tu boli, pre giallo typické vlastnosti, ako: tajomná atmosféra, záhadný vrah alebo záverečné šokujúce odhalenie. Bava o rok neskôr vytvoril ešte ďalší dôležitý giallo film, 6 donne per l'assassino (1964), kde zaviedol mnohé iné typické vlastnosti giallo, ako: využitie farieb, vraždy krásnych žien alebo postava maskovaného vraha s čiernymi rukavicami a kabátom, ktorý používa nôž. Na tieto dva filmy sa potom snažili nadviazať viaceré diela v 60-tych rokoch.
Napriek tomu, že od polovice 60-tych rokov, až do konca tohto desaťročia, vzniklo hneď niekoľko takýchto snímok, ako napr.: La donna del lago (1965), Libido (1965), Il terzo occhio (1966), La lama nel corpo (1966), Nude... si muore (1968), Così dolce... così perversa (1969), Orgasmo (1969) alebo aj Una sull'altra (1969), tak žiadnemu z nich sa nepodarilo zaznamenať väčší ohlas a úspech u divákov. Zmenilo sa to až v roku 1970, kedy režisér Dario Argento uviedol giallo L'uccello dalle piume di cristallo (1970), ktoré malo veľký ohlas u divákov a aj u kritikov. Nečakaný úspech tejto snímky viedol k tomu, že v Taliansku vypukla vlna diel, ktoré ju chceli napodobniť, priživiť sa na jej úspechu alebo na ňu nadviazať a viedlo to k nárastu talianskych filmov s násilnými a sexuálne provokatívnymi vražednými zápletkami.
Neprejavilo sa to okamžite, pretože od premiéry L'uccello dalle piume di cristallo (1970), ktorá bola koncom februára 1970, až do konca roku, nevzniklo v Taliansku ešte tak veľa takýchto diel, ako napr.: 5 bambole per la luna d'agost (1970), Concerto per pistola solista (1970), Il rosso segno della follia (1970), Le foto proibite di una signora per bene (1970) alebo aj Nelle pieghe della carne (1970), avšak zmenilo sa to v najbližších piatich rokoch (1971-1975), ktoré sú najplodnejším obdobím giallo, keď bolo v Taliansku vyprodukovaných viac než 100 týchto filmov, pričom v tom istom období, od roku 1971, začínajú tieto snímky vznikať už aj v Španielsku, ktoré boli zväčša v španielsko-talianskej produkcii, no filmový štáb (režiséri a technický personál) v nich mali na starosti predovšetkým Španieli.[2]
V priebehu roku 1971 malo v Taliansku premiéru hneď viacero giallo filmov, ako napr.: 4 mosche di velluto grigio (1971), Alla ricerca del piacere (1971), Ecologia del delitto (1971), El ojo del huracán (1971), Giornata nera per l'ariete (1971), Il gatto a nove code (1971), La coda dello scorpione (1971), La corta notte delle bambole di vetro (1971), La morte cammina con i tacchi alti (1971), La notte che Evelyn uscì dalla tomba (1971), La tarantola dal ventre nero (1971), La última señora Anderson (1971), La vittima designata (1971), Marta (1971), Un posto ideale per uccidere (1971), Una farfalla con le ali insanguinate (1971), Una lucertola con la pelle di donna (1971) alebo potom práve aj Lo strano vizio della signora Wardh (1971).
Technické spracovanie je tu na dosť slušnej úrovni. Jedným z poznávacích prvkov giallo filmov je ich vizuálna stránka. Hra so svetlom a tieňmi, ktorá bola charakteristická pre noirové filmy 40-tych a 50-tych rokov, prevzalo giallo a nadviazalo na ňu. Viacero scén sa tu odohráva po zotmení slnka (park), večer a v noci (garáž a dom) alebo aj v tmavých miestnostiach (útok vraha v byte). Nájsť tu však možno aj ďalšie typické vizuálne znaky giallo filmov, ako je postava tajomného vraha, ktorý nosí čierny klobúk, čierne okuliare a čierne rukavice alebo scény násilia, resp. jednotlivých vrážd, ktoré sú, ako sa na giallo patrí, „správne“ krvavé. Významnú úlohu tu zohrávajú aj exteriéri. Napriek tomu, že sa prevažná väčšina giallo snímok odohrávala v Taliansku, tak značná časť týchto diel bola situovaná aj do iných miest v Európe.[3]
V prípade Lo strano vizio della signora Wardh (1971) sa prevažná väčšina diania odohráva vo Viedni a záverečná časť filmu je zase umiestnená pri pobrežie Costa Brava v Španielsku. Zatiaľ čo, väčšina viedenských exteriérov pôsobí chladným dojmom, lebo tie najlepšie momenty sa tu odohrávajú, buď po zotmení alebo v noci, tak tie španielske exteriéri naopak vyžarujú zo seba slnečno a teplo. Z viedenských lokalít tu najlepšie vie vyniknúť Zámok Schönbrunn, avšak hlavne jeho okolie, ktoré je obklopené rozsiahlym a udržiavaným parkom. Svoj podiel na vizuálnej stránke a aj na vyniknutí exteriérov tu má aj kameramanská dvojica Emilio Foriscot a Florian Trenker. Zmieniť treba aj prácu so zvukom, predovšetkým jednej originálnej scény, kde na pozadí diania je počuť čoraz slabnúci tlkot srdca hlavnej hrdinky.
Po príbehovej stránke možno povedať, že zatiaľ čo, väčšina giallo diel sa sústredí hlavne na atmosféru, erotiku, resp. nahotu, vyobrazenie vrážd a záverečné šokujúce odhalenie identity vraha, tak táto snímka pracuje aj s príbehom, v ktorom ponúka hneď niekoľko originálnych dejových zvratov. Atmosféra je tu správne napínavá a tajomná, nielen, čo sa týka identity vraha, ale aj konkrétnych scén (park alebo garáž s následnou návštevou v dome). Túto atmosféru si film udržiava, už od začiatku, až do záverečného rozuzlenia. Erotiky, resp. nahoty je tu taktiež dostatok, ale v tomto prípade tu nie sú len, pre giallo, charakteristické scény milovania sa a nahých žien, ktoré zabíja vrah, avšak sú tu aj dosť originálne erotické scény (fackovanie a následné milovanie sa v daždi alebo rezanie po tele črepinou od vínovej fľaši a následné milovanie sa).
Zobrazenie jednotlivých vrážd, až na jednu, tu síce nie je originálne, ale týmto vraždám alebo pokusom o zabíjanie, prechádza väčšinou napínavá atmosféra (park alebo garáž). Jedinou originálne uchopenie vražednou scénou je scéna v dome s plynom, kde šikovne vrah využil kocku ľadu, pričom na pozadí diania divák počuje čoraz slabnúci tlkot srdca hlavnej hrdinky. Záverečné šokujúce odhalenie je síce veľmi nečakané a prekvapujúce, ale oceniť sa tu musia aj tie dejové zvraty predtým. K tomu prvému prichádza po hodine filmu a súvisí s identitou vraha. K ďalšiemu zvratu potom dochádza v Španielsku (scéna s kyticou a následný útek), vzápätí nastáva ďalší zvrat (scéna v dome s plynom a kockou ľadu) a po ňom ďalší v podobe vyústenia celého diania. Nasledujú dva zvraty, ktoré celé dianie odhaľujú (stretnutie v púšti a stretnutie v aute).
Do tohto momentu toto giallo skvele funguje, aj čo sa týka samotného príbehu, aj čo sa týka prekvapivých zvratov. Pokiaľ by film skončil v tomto okamihu, tak nepochybne by išlo o veľmi temné (kvôli svojmu záveru) a takisto o veľmi jedinečné giallo (kvôli svojim zvratom) na daný rok. Finálny zvrat v posledných piatich minútach to však celé, možno až príliš veľmi, prekombinoval. Zamrzí, že scenáristi alebo režisér nemali viacej odvahy nechať tomuto príbehu temnejší záver. Napriek tomu tu však réžia patrí medzi tie svetlé a pozitívne stránky tohto filmu. Sergio Martino celovečerne debutoval iba rok predtým, spaghetti westernom Arizona si scatenò... e li fece fuori tutti! (1970), po ktorom nakrútil až 5 giallo filmov za sebou, z ktorých je najlepším, ale aj najoriginálnejším, ten prvý, Lo strano vizio della signora Wardh (1971).[4]
Pri tvorbe tohto filmu, ako aj tých ostatných giallo filmov, zúročil Martino svoje značné skúsenosti z dokumentárnej tvorby, predovšetkým, ak išlo o pornografiu a vyobrazenie sexu a násilia, ako to bolo u jeho dvoch dokumentov, Mille peccati... nessuna virtù (1969), v ktorom ukazoval prostitúciu a pornografiu v Dánsku, Holandsku, Nemecku, Švédsku a vo Veľkej Británii a America così nuda, così violenta (1970), ktorý zase zachytával kombináciu sexu a násilia v USA. Za najväčšiu slabinu príbehu považuje iba spomínaný záverečný zvrat, ktorý tu ani nemusel byť a len znížil výslednú kvalitu filmu. Niekto by tu mohol vyčítať aj málo krvavé a aj málo originálne prevedenie jednotlivých vrážd, ale podľa mňa by to filmu len ublížilo a ubralo by mu to na jeho „realistickejšom“ uchopení, ktoré vsádza na „skromné“, než na okázalé vraždy.
Napriek tomu, že v celom filme vystupuje iba 5 postáv, ktoré sú s divákom dlhšiu dobu, tak si myslím, že pre divákov nebude celkom ľahké uhádnuť vraha, resp. odhaliť finálnu pointu. Samozrejme po celú dobu je tu možnosť, že vrahom je niekto, kto sa objavil len na chvíľu alebo aj úplne neznáma osoba. V konečnom výsledku je to jedno, keďže sa tu aj tak tvorcom podarilo vytvoriť pútavú a zaujímavú hru s divákom a jeho očakávaniami ohľadom príbehu, ale ja postáv. Julie Wardh a Carol Brandt predstavujú klasické giallo ženy, ktoré sú krásne, ukazujú tu svoje nahé telá a po obidvoch ide tajomný vrah. Svoje miesto tu však majú aj ostatné tri postavy, ktoré sú spojené s postavou Julie, jej manžel Neil Wardh, jej bývalý milenec Jean a jej súčasný milenec George Corro, pričom všetko nie je také, ako sa na prvý pohľad zdá.
Celkovo sa jedná o kvalitný mysteriózny krimi thriller a zároveň ide o jeden z najlepších giallo filmov, ktorý sa tu môže, okrem svojho technického spracovania (krásne exteriéri Viedne a Španielska, pôsobivá kamera a nápadité využitie zvuku, tlkotu srdca, v jednej scéne), pochváliť aj originálnou príbehovou stránkou, ktorá tu stojí nielen na napínavej a tajomnej atmosfére, ale takisto aj svojou erotikou/nahotou, ďalej svojimi niekoľkými dejovými zvratmi, ktoré tu majú svoje opodstatnenie, pričom sa pohrávajú s diváckymi očakávaniami a taktiež aj zručnou réžiou. Jedinou výraznejšou slabinou v deji je finálny zvrat, ktorý je už až príliš veľmi prekombinovaným. V tomto prípade platí, že menej je viac, navyše film, ktorý je väčšinu času originálnym, tak na konci skĺzne do obyčajnosti. Toto giallo by si však určite zaslúžilo ten temný záver.
HERCI a HUDBA
Všetci herci sa do svojich úloh typovo hodia, pričom tu vyniknú hlavne štyria. Prvou je nádherná Edwige Fenech, ktorá v sebe zosobňuje typickú ženskú hrdinku giallo filmov, je krásna a zvodná, ale pôsobí chladne, no zároveň je vo vnútri aj krehká. Svojou krásou (jej matka bola zo Sicílie a otec z Malty) a takisto svojim hereckým vystupovaním si tu Fenech ukradla celý film pre seba. Ostatní traja, George Hilton (pôvodom z Uruguaja), Alberto de Mendoza (pôvodom z Argentíny) a Ivan Rassimov (pôvodom zo Srbska), tu rovnako zaujmú svojim zovňajškom, ktoré je však v ich prípade klamlivým pre divákov. Hudbu k filmu zložila Nora Orlandi, ktorej sa tu vo svojich skladbách podarilo výborne skombinovať spolu erotické, mysteriózne a aj napínavé motívy. Za najlepšiu skladbu tu považujem predovšetkým jednu z nich, s názvom Dies Irae.
HODNOTENIE
78%
[1] Mnohé typické znaky giallo, ako sú mladé ženy, nahota, sex, tajomný vrah a vraždy prevzal potom, v 70-tych a 80-tych, jeden zo súbžánrov hororu, slasher.
[2] Španielske giallo začalo svoju históriu písať v roku 1969, kedy sa do kín dostali: La residencia (1969), Las trompetas del apocalipsis (1969), Viaje al vacío (1969) a v 1971 potom: El techo de cristal (1971), Fieras sin jaula (1971) alebo Jack el destripador de Londres (1971).
[3] Napríklad len v samotnom roku 1971 to boli Londýn a Paríž u La coda dello scorpione (1971); ďalej Praha u La corta notte delle bambole di vetro (1971); Paríž a Londýn u La morte cammina con i tacchi alti (1971) alebo Londýn u Una lucertola con la pelle di donna (1971).
[4] Zvyšnými boli: La coda dello scorpione (1971), Il tuo vizio è una stanza chiusa e solo io ne ho la chiave (1972), Tutti i colori del buio (1972) a I corpi presentano tracce di violenza carnale (1973).