30. 10. 2023

Lo strano vizio della signora Wardh (1971)

   Giallo (z taliančiny žltá farba) je súhrnným označením pre filmy, spájajúce v sebe prvky hororu, krimi (detektívky), mysteriózna a thrilleru, ktoré sa, koncom prvej polovice 60-tych rokov, začali nakrúcať predovšetkým v Taliansku a v menšej miere aj v Španielsku. Postava tajomného zabijaka a záhadný dej sa síce vyskytujú vo väčšine takýchto filmov, ale pre giallo je príznačné zameranie sa na vraždy. Zobrazenie jednotlivých vrážd je tu krvavé, násilné a obsahuje aj množstvo explicitných a nápaditých útokov vraha na svoje obete, pričom tieto vraždy sú niekedy ukázané aj z pohľadu prvej osoby, teda z vrahovej perspektívy. Giallo obsahuje aj nahotu a sex, navyše takmer vo všetkých týchto filmoch vystupujú krásne mladé ženy.[1] Jedným z takých najlepších giallo je práve aj Lo strano vizio della signora Wardh (1971).

STORY LINE

   Giallo sa, svojim príbehom (spojenie krimi, mysteriózna a thrilleru) a svojou vizuálnou stránkou, inšpirovalo v amerických noirových filmoch z 40-tych a 50-tych rokov, ktoré si však prispôsobilo a upravilo podľa seba. Za prvý giallo film pokladá La ragazza che sapeva troppo (1963), za ktorým stál režisér Mario Bava a ktoré bolo síce nakrútené čiernobielo, ale prítomné tu boli, pre giallo typické vlastnosti, ako: tajomná atmosféra, záhadný vrah alebo záverečné šokujúce odhalenie. Bava o rok neskôr vytvoril ešte ďalší dôležitý giallo film, 6 donne per l'assassino (1964), kde zaviedol mnohé iné typické vlastnosti giallo, ako: využitie farieb, vraždy krásnych žien alebo postava maskovaného vraha s čiernymi rukavicami a kabátom, ktorý používa nôž. Na tieto dva filmy sa potom snažili nadviazať viaceré diela v 60-tych rokoch.

   Napriek tomu, že od polovice 60-tych rokov, až do konca tohto desaťročia, vzniklo hneď niekoľko takýchto snímok, ako napr.: La donna del lago (1965), Libido (1965), Il terzo occhio (1966), La lama nel corpo (1966), Nude... si muore (1968), Così dolce... così perversa (1969), Orgasmo (1969) alebo aj Una sull'altra (1969), tak žiadnemu z nich sa nepodarilo zaznamenať väčší ohlas a úspech u divákov. Zmenilo sa to až v roku 1970, kedy režisér Dario Argento uviedol giallo L'uccello dalle piume di cristallo (1970), ktoré malo veľký ohlas u divákov a aj u kritikov. Nečakaný úspech tejto snímky viedol k tomu, že v Taliansku vypukla vlna diel, ktoré ju chceli napodobniť, priživiť sa na jej úspechu alebo na ňu nadviazať a viedlo to k nárastu talianskych filmov s násilnými a sexuálne provokatívnymi vražednými zápletkami.

   Neprejavilo sa to okamžite, pretože od premiéry L'uccello dalle piume di cristallo (1970), ktorá bola koncom februára 1970, až do konca roku, nevzniklo v Taliansku ešte tak veľa takýchto diel, ako napr.: 5 bambole per la luna d'agost (1970), Concerto per pistola solista (1970), Il rosso segno della follia (1970), Le foto proibite di una signora per bene (1970) alebo aj Nelle pieghe della carne (1970), avšak zmenilo sa to v najbližších piatich rokoch (1971-1975), ktoré sú najplodnejším obdobím giallo, keď bolo v Taliansku vyprodukovaných viac než 100 týchto filmov, pričom v tom istom období, od roku 1971, začínajú tieto snímky vznikať už aj v Španielsku, ktoré boli zväčša v španielsko-talianskej produkcii, no filmový štáb (režiséri a technický personál) v nich mali na starosti predovšetkým Španieli.[2]

   V priebehu roku 1971 malo v Taliansku premiéru hneď viacero giallo filmov, ako napr.: 4 mosche di velluto grigio (1971), Alla ricerca del piacere (1971), Ecologia del delitto (1971), El ojo del huracán (1971), Giornata nera per l'ariete (1971), Il gatto a nove code (1971), La coda dello scorpione (1971), La corta notte delle bambole di vetro (1971), La morte cammina con i tacchi alti (1971), La notte che Evelyn uscì dalla tomba (1971), La tarantola dal ventre nero (1971), La última señora Anderson (1971), La vittima designata (1971), Marta (1971), Un posto ideale per uccidere (1971), Una farfalla con le ali insanguinate (1971), Una lucertola con la pelle di donna (1971) alebo potom práve aj Lo strano vizio della signora Wardh (1971).

   Technické spracovanie je tu na dosť slušnej úrovni. Jedným z poznávacích prvkov giallo filmov je ich vizuálna stránka. Hra so svetlom a tieňmi, ktorá bola charakteristická pre noirové filmy 40-tych a 50-tych rokov, prevzalo giallo a nadviazalo na ňu. Viacero scén sa tu odohráva po zotmení slnka (park), večer a v noci (garáž a dom) alebo aj v tmavých miestnostiach (útok vraha v byte). Nájsť tu však možno aj ďalšie typické vizuálne znaky giallo filmov, ako je postava tajomného vraha, ktorý nosí čierny klobúk, čierne okuliare a čierne rukavice alebo scény násilia, resp. jednotlivých vrážd, ktoré sú, ako sa na giallo patrí, „správne“ krvavé. Významnú úlohu tu zohrávajú aj exteriéri. Napriek tomu, že sa prevažná väčšina giallo snímok odohrávala v Taliansku, tak značná časť týchto diel bola situovaná aj do iných miest v Európe.[3]

   V prípade Lo strano vizio della signora Wardh (1971) sa prevažná väčšina diania odohráva vo Viedni a záverečná časť filmu je zase umiestnená pri pobrežie Costa Brava v Španielsku. Zatiaľ čo, väčšina viedenských exteriérov pôsobí chladným dojmom, lebo tie najlepšie momenty sa tu odohrávajú, buď po zotmení alebo v noci, tak tie španielske exteriéri naopak vyžarujú zo seba slnečno a teplo. Z viedenských lokalít tu najlepšie vie vyniknúť Zámok Schönbrunn, avšak hlavne jeho okolie, ktoré je obklopené rozsiahlym a udržiavaným parkom. Svoj podiel na vizuálnej stránke a aj na vyniknutí exteriérov tu má aj kameramanská dvojica Emilio Foriscot a Florian Trenker. Zmieniť treba aj prácu so zvukom, predovšetkým jednej originálnej scény, kde na pozadí diania je počuť čoraz slabnúci tlkot srdca hlavnej hrdinky.

   Po príbehovej stránke možno povedať, že zatiaľ čo, väčšina giallo diel sa sústredí hlavne na atmosféru, erotiku, resp. nahotu, vyobrazenie vrážd a záverečné šokujúce odhalenie identity vraha, tak táto snímka pracuje aj s príbehom, v ktorom ponúka hneď niekoľko originálnych dejových zvratov. Atmosféra je tu správne napínavá a tajomná, nielen, čo sa týka identity vraha, ale aj konkrétnych scén (park alebo garáž s následnou návštevou v dome). Túto atmosféru si film udržiava, už od začiatku, až do záverečného rozuzlenia. Erotiky, resp. nahoty je tu taktiež dostatok, ale v tomto prípade tu nie sú len, pre giallo, charakteristické scény milovania sa a nahých žien, ktoré zabíja vrah, avšak sú tu aj dosť originálne erotické scény (fackovanie a následné milovanie sa v daždi alebo rezanie po tele črepinou od vínovej fľaši a následné milovanie sa).

   Zobrazenie jednotlivých vrážd, až na jednu, tu síce nie je originálne, ale týmto vraždám alebo pokusom o zabíjanie, prechádza väčšinou napínavá atmosféra (park alebo garáž). Jedinou originálne uchopenie vražednou scénou je scéna v dome s plynom, kde šikovne vrah využil kocku ľadu, pričom na pozadí diania divák počuje čoraz slabnúci tlkot srdca hlavnej hrdinky. Záverečné šokujúce odhalenie je síce veľmi nečakané a prekvapujúce, ale oceniť sa tu musia aj tie dejové zvraty predtým. K tomu prvému prichádza po hodine filmu a súvisí s identitou vraha. K ďalšiemu zvratu potom dochádza v Španielsku (scéna s kyticou a následný útek), vzápätí nastáva ďalší zvrat (scéna v dome s plynom a kockou ľadu) a po ňom ďalší v podobe vyústenia celého diania. Nasledujú dva zvraty, ktoré celé dianie odhaľujú (stretnutie v púšti a stretnutie v aute).

   Do tohto momentu toto giallo skvele funguje, aj čo sa týka samotného príbehu, aj čo sa týka prekvapivých zvratov. Pokiaľ by film skončil v tomto okamihu, tak nepochybne by išlo o veľmi temné (kvôli svojmu záveru) a takisto o veľmi jedinečné giallo (kvôli svojim zvratom) na daný rok. Finálny zvrat v posledných piatich minútach to však celé, možno až príliš veľmi, prekombinoval. Zamrzí, že scenáristi alebo režisér nemali viacej odvahy nechať tomuto príbehu temnejší záver. Napriek tomu tu však réžia patrí medzi tie svetlé a pozitívne stránky tohto filmu. Sergio Martino celovečerne debutoval iba rok predtým, spaghetti westernom Arizona si scatenò... e li fece fuori tutti! (1970), po ktorom nakrútil až 5 giallo filmov za sebou, z ktorých je najlepším, ale aj najoriginálnejším, ten prvý, Lo strano vizio della signora Wardh (1971).[4]

   Pri tvorbe tohto filmu, ako aj tých ostatných giallo filmov, zúročil Martino svoje značné skúsenosti z dokumentárnej tvorby, predovšetkým, ak išlo o pornografiu a vyobrazenie sexu a násilia, ako to bolo u jeho dvoch dokumentov, Mille peccati... nessuna virtù (1969), v ktorom ukazoval prostitúciu a pornografiu v Dánsku, Holandsku, Nemecku, Švédsku a vo Veľkej Británii a America così nuda, così violenta (1970), ktorý zase zachytával kombináciu sexu a násilia v USA. Za najväčšiu slabinu príbehu považuje iba spomínaný záverečný zvrat, ktorý tu ani nemusel byť a len znížil výslednú kvalitu filmu. Niekto by tu mohol vyčítať aj málo krvavé a aj málo originálne prevedenie jednotlivých vrážd, ale podľa mňa by to filmu len ublížilo a ubralo by mu to na jeho „realistickejšom“ uchopení, ktoré vsádza na „skromné“, než na okázalé vraždy.

   Napriek tomu, že v celom filme vystupuje iba 5 postáv, ktoré sú s divákom dlhšiu dobu, tak si myslím, že pre divákov nebude celkom ľahké uhádnuť vraha, resp. odhaliť finálnu pointu. Samozrejme po celú dobu je tu možnosť, že vrahom je niekto, kto sa objavil len na chvíľu alebo aj úplne neznáma osoba. V konečnom výsledku je to jedno, keďže sa tu aj tak tvorcom podarilo vytvoriť pútavú a zaujímavú hru s divákom a jeho očakávaniami ohľadom príbehu, ale ja postáv. Julie Wardh a Carol Brandt predstavujú klasické giallo ženy, ktoré sú krásne, ukazujú tu svoje nahé telá a po obidvoch ide tajomný vrah. Svoje miesto tu však majú aj ostatné tri postavy, ktoré sú spojené s postavou Julie, jej manžel Neil Wardh, jej bývalý milenec Jean a jej súčasný milenec George Corro, pričom všetko nie je také, ako sa na prvý pohľad zdá.

   Celkovo sa jedná o kvalitný mysteriózny krimi thriller a zároveň ide o jeden z najlepších giallo filmov, ktorý sa tu môže, okrem svojho technického spracovania (krásne exteriéri Viedne a Španielska, pôsobivá kamera a nápadité využitie zvuku, tlkotu srdca, v jednej scéne), pochváliť aj originálnou príbehovou stránkou, ktorá tu stojí nielen na napínavej a tajomnej atmosfére, ale takisto aj svojou erotikou/nahotou, ďalej svojimi niekoľkými dejovými zvratmi, ktoré tu majú svoje opodstatnenie, pričom sa pohrávajú s diváckymi očakávaniami a taktiež aj zručnou réžiou. Jedinou výraznejšou slabinou v deji je finálny zvrat, ktorý je už až príliš veľmi prekombinovaným. V tomto prípade platí, že menej je viac, navyše film, ktorý je väčšinu času originálnym, tak na konci skĺzne do obyčajnosti. Toto giallo by si však určite zaslúžilo ten temný záver.

HERCI a HUDBA

   Všetci herci sa do svojich úloh typovo hodia, pričom tu vyniknú hlavne štyria. Prvou je nádherná Edwige Fenech, ktorá v sebe zosobňuje typickú ženskú hrdinku giallo filmov, je krásna a zvodná, ale pôsobí chladne, no zároveň je vo vnútri aj krehká. Svojou krásou (jej matka bola zo Sicílie a otec z Malty) a takisto svojim hereckým vystupovaním si tu Fenech ukradla celý film pre seba. Ostatní traja, George Hilton (pôvodom z Uruguaja), Alberto de Mendoza (pôvodom z Argentíny) a Ivan Rassimov (pôvodom zo Srbska), tu rovnako zaujmú svojim zovňajškom, ktoré je však v ich prípade klamlivým pre divákov. Hudbu k filmu zložila Nora Orlandi, ktorej sa tu vo svojich skladbách podarilo výborne skombinovať spolu erotické, mysteriózne a aj napínavé motívy. Za najlepšiu skladbu tu považujem predovšetkým jednu z nich, s názvom Dies Irae.

HODNOTENIE

78%



[1] Mnohé typické znaky giallo, ako sú mladé ženy, nahota, sex, tajomný vrah a vraždy prevzal potom, v 70-tych a 80-tych, jeden zo súbžánrov hororu, slasher.

[2] Španielske giallo začalo svoju históriu písať v roku 1969, kedy sa do kín dostali: La residencia (1969), Las trompetas del apocalipsis (1969), Viaje al vacío (1969) a v 1971 potom: El techo de cristal (1971), Fieras sin jaula (1971) alebo Jack el destripador de Londres (1971).

[3] Napríklad len v samotnom roku 1971 to boli Londýn a Paríž u La coda dello scorpione (1971); ďalej Praha u La corta notte delle bambole di vetro (1971); Paríž a Londýn u La morte cammina con i tacchi alti (1971) alebo Londýn u Una lucertola con la pelle di donna (1971).

[4] Zvyšnými boli: La coda dello scorpione (1971), Il tuo vizio è una stanza chiusa e solo io ne ho la chiave (1972), Tutti i colori del buio (1972) a I corpi presentano tracce di violenza carnale (1973).

19. 10. 2023

The Silence of the Lambs (1991)

   V roku 1986 mal premiéru krimi thriller Manhunter (1986), nakrútený podľa novely Red Dragon (1981), ktorú napísal Thomas Harris. V roku 1987, čo bolo v dobe predtým, ako tomuto spisovateľovi oficiálne vyšlo knižné pokračovanie, s názvom The Silence of the Lambs (1988), sa produkčné štúdio Orion Pictures a herec Gene Hackman dohodli, že spolu sa budú podieľať na adaptácii tejto knihy, pričom Hackman mal film režírovať. Knižné práva na hlavnú mužskú postavu vlastnil Dino De Laurentiis, ktorý produkoval aj film Manhunter (1986), ale kvôli finančnému neúspechu v kinách, Laurentiis tieto práva požičal Orion Pictures zadarmo. V novembri 1987 sa začal písať scenár, ale práce na ňom ešte neboli ani len v polovici, keď Hackman od projektu odstúpil. Netrvalo dlho a za režiséra bol vybraný Jonathan Demme, ktorý vytvoril jeden z najznámejších krimi thrillerov, The Silence of the Lambs (1991).

STORY LINE

   Sérioví vrahovia boli vo filmoch väčšinou, pred uvedením The Silence of the Lambs (1991), zobrazovaní, ako blázni alebo inak psychicky narušení jedinci, mohlo však tiež ísť o ľudí, ktorí mali nejakú fyzickú deformáciu alebo chorobu a v neposlednom rade aj to boli postavy, ktoré skrývali svoju tvár, resp. identitu pod nejakou maskou alebo si ju nejakým iným spôsobom zakrývali. Sérioví vrahovia sú vo filmovej tvorbe prítomní už od 20-tych rokov 20-teho storočia, keď jednými z prvých takýchto filmov, ktoré sa nimi zaoberali, boli diela Das Cabinet des Dr. Caligari (1920) a M - Eine Stadt sucht einen Mörder (1931). Vo väčšej miere sa začali snímky o sériových vrahoch nakrúcať počas 40-tych rokov, ako: L'assassin habite... au 21 (1942), Shadow of a Doubt (1943), The Leopard Man (1943), The Lodger (1944), The Spiral Staircase (1946) alebo Monsieur Verdoux (1947).

   Záujem o tieto filmy neupadol ani v 50-tych a 60-tych rokoch, keď vznikli snímky, ako: M (1951), Ensayo de un crimen (1955), While the City Sleeps (1956), Nachts wenn der Teufel kam (1957), Es geschah am hellichten Tag (1958), Peeping Tom (1960), Psycho (1960), The Flesh and the Fiends (1960), Le vampire de Düsseldorf (1965), The Boston Strangler (1968) alebo aj dvojica diel, ktorá položila základy podžánru giallo, La ragazza che sapeva troppo (1963) a 6 donne per l'assassino (1964). Trojica diel, Black Christmas (1974), The Texas Chain Saw Massacre (1974)Halloween (1978), zase položili základy podžánru slasher, ktorý bol spolu s giallo dominantným v 70-tych a 80-tych rokoch. The Silence of the Lambs (1991) prišlo v dobe, keď už giallo a slasher upadali a svojim novým prístupom dokázal film vzbudiť nový záujem divákov o krimi thrillery so sériovými vrahmi.

   Technické spracovanie je tu na slušnej úrovni, pričom do popredia sa najviac dostávajú exteriéri a kamera. Exteriér administratívnej budovy Western Center, ktorá slúžila ako štátna nemocnica pre duševne chorých, nachádzajúca sa neďaleko mesta Canonsburg, v štáte Pensylvánia[1], sa použil, ako prostredie štátnej nemocnice v meste Baltimore pre duševne chorých. V danej dobe bolo veľmi vzácne, ak na nejakom filme spolupracovala aj FBI, ktorá v tomto prípade dovolila štábu nakrúcať scény priamo v jej Akadémii (FBI Academy), v meste Quantico, v štáte Virgínia. Nakrúcanie na týchto reálnych miestach len zvýšilo filmovú atmosféru. Kameru tu mal na starosti režisérov dvorný kameraman Tak Fujimoto, ktorý už predtým s režisérom spolupracoval na 6 filmoch.[2] Jeho kamera vynikne dlhšími neprerušovanými zábermi a detailnými zábermi tvárí oboch hlavných hercov, čo ešte viac posilňuje filmovú atmosféru a napätie medzi ich postavami.

   Po príbehovej stránke sa tento film zvykne označovať, aj ako psychologický horor, resp. psychologický thriller. Vzhľadom na fakt, že úplne definovať oba tieto subžánre by bolo rozsiahle, tak z nich vyberiem len tie veci, ktoré sa viažu k tomuto filmu. Psychologický horor je podžáner hororu, ktorý sa sústredí na mentálne, emocionálne a psychologické stavy postáv, ktoré tu využíva na zvýšenie drámy, napätia a na vytvorenie nepríjemnej, tiesnivej a znepokojivej atmosféry, s cieľom vystrašiť, zneistiť alebo znepokojiť divákov. Psychologické horory sa od tých klasických líšia tým, že budujú svoje napätie pomocou atmosféry, sugescie (rôznych podnetov), strašidelných zvukov a použitým psychológie na divákov, na vyvolanie ich strachu. Psychologický thriller je podžáner thrilleru, ktorý má prvky drámy, mysteriózna, úzko súvisí a prekrýva sa, ako s psychologickou drámou, tak aj s psychologickým hororom.

   Postavy v psychologických thrilleroch často zvádzajú vnútorný boj, pričom veľmi bežné postavy v týchto filmoch sú sériový vrah a detektív/policajt/vyšetrovateľ, ktorí „hrajú“ spolu hru na mačku a myš. Za psychologické horory sa dajú pokladať snímky, ako: The Black Cat (1934), Les diaboliques (1955), The Innocents (1961), What Ever Happened to Baby Jane? (1962), Repulsion (1965), The Collector (1965), Rosemary's Baby (1968), Vargtimmen (1968), Magic (1978) alebo aj Jacob's Ladder (1990). K psychologickým thrillerom je možné zaradiť diela, ako: Leave Her to Heaven (1945), Spellbound (1945), Strangers on a Train (1951), The Bad Seed (1956), Cape Fear (1962), Nóz w wodzie (1962), Strait-Jacket (1964), Straw Dogs (1971), Dead Calm (1989) alebo Sleeping with the Enemy (1991). Do oboch skupín je možné zaradiť aj The Silence of the Lambs (1991).

   Najväčšou prednosťou tohto filmu sú bezpochyby jeho atmosféra a napätie. Atmosféra je tu veľmi dusná a znepokojivá, pričom to nie je iba kvôli hneď dvom sériovým vrahom (jeden sťahuje svoje obete z kože a druhý ich pojedal), ale aj kvôli samotnému deju, kde prostredníctvom rozhovorov s jedným sériovým vrahom sa mladá študentka FBI snaží vypátrať a dostať iného sériového vraha, pričom už len témy kanibalizmus a sťahovanie ľudí z kože vyvolávajú u mnohých divákov strach a hrôzu. Zaujímavým pritom je, že sa v celom filme nachádzajú iba dve brutálne a šokujúce scény (hlava v nádobe a Lecterov útek). Všetka ostatná atmosféra tak pramení z príbehu a postáv, ale do určitej miery aj z divákovej predstavivosti, s ktorou sa tvorcovia pohrávajú. To isté platí o napätí, ktoré vychádza z atmosféry. Príbeh a postavy udržujú diváka v napätí a v neistote už od úvodu a až do konca nepoľavujú.

   Najviac napínavé scény tu sú rozhovory Lecter-Starlingová, pri ktorých divák môže len veľmi ťažko odhadnúť, ako dopadnú, resp. ako sa v nich postavy zachovajú, ďalej je to Lecterov útek, ktorý je, na danú dobu, dosť prekvapí a šokujúci zároveň a ešte aj takmer 10-minútová scéna v dome v závere, ktorá je originálnou vďaka tomu, že vrah tu vypne svetlá a divák sleduje dianie z jeho perspektívy, cez okuliare na nočné videnie. Kladnou stránkou je tu takisto aj réžia. Jonathan Demme režíroval prevažne akčné, komediálne alebo romantické filmy, ako: Crazy Mama (1975), Fighting Mad (1976), Citizens Band (1977), Melvin and Howard (1980), Swing Shift (1984), Something Wild (1986) alebo Married to the Mob (1988), preto je nesmierne prekvapivé, ak sa Demme rozhodol výrazne zmeniť žáner na krimi thriller s prvkami psychologického hororu a psychologického thrilleru.

   Podarilo sa mu to, pričom dokázal navyše prísť aj s originálnym spracovaním, ako deja, tak aj postavami a na práci s emóciami, ktoré postavil na pohrávaní sa s divákom a jeho predstavivosťou. Demme tu spojil dve dejové linky do jedného fungujúceho celku. Prvá o sériovom vrahovi vo väzení a druhá o sériovom vrahovi, po ktorom pátrajú. Obe tieto linky by si určite vystačili aj na samostatné filmy, avšak Demme sa rozhodol držať knihy a urobil dobre, keďže takto to funguje výborne. Najlepšie scény sú tu rozhovory Lecter-Starlingová, ktoré tu svojou dĺžkou (minutážou) síce pôsobia dojmom vedľajšej dejovej linky, ale tým, že posúvajú príbeh a sú najzaujímavejšie z celého filmu, tak sa stali práve tou hlavnou dejovou linkou. Najväčšou slabinou je tu, podľa mňa, záver. Celé to pôsobí, ako keby polícia po nebezpečnom vrahovi, ktorí utiekol, už prestala pátrať a nebyť toho telefonátu, tak divák by si myslel, že sa o neho už nikto ani nezaujíma.

   Najviac tu na seba strhávajú pozornosť dve postavy. Prvou je Hannibal Lecter, ktorý tu predstavuje vysoko inteligentného sériového vraha a je to jeden z najlepších filmových záporných hrdinov v histórii. Jeho diabolský pohľad a úsmev naháňajú strach a hrôzu, ako bývalý psychiater si, na základe pozorovania a odpovedí ľudí, vie určiť ich charakter a osobnosť. Lecter poskytuje informácie, ale je treba nad nimi rozmýšľať (názov skladu) a vie oceniť, ak sú k nemu ľudia priamy a úprimní. Druhou postavou je Clarice Starling, ktorá je mladou študentkou na akadémii FBI, je nervózna a má obavy, ale je úprimnou, priamou a nebojí sa ísť si za svojim. Toto sú veci, ktoré vie aj Lecter na nej oceniť. Medzi ňou a Lecterom sa vytvorí zvláštny vzťah. Ich spoločné scény sú znepokojivými, pričom ide iba o dialóg dvoch postáv, no je to práve atmosféra a napätie, ktorú tieto ich dialógy vedia vytvoriť, čo z nich robí najlepšie scény.

   Obaja spolu „hrajú“ hru na mačku a myš, v ktorej má síce Lecter, ako bývalý psychiater, navrch, ale Clarice ho niekedy dokáže, príjemne, prekvapiť. Obaja sa navzájom od seba snažia dozvedieť informácie, Lecter o jej minulosti a Clarice o sériovom vrahovi. Zatiaľ, čo Lecter jej dáva neosobné informácie a ešte aj také, ktoré musí Clarice „rozlúštiť“, tak ona mu poskytuje svoje osobné informácie, čím by sa jej mohol dostať pod kožu. Ďalšie postavy tu tiež majú svoje miesto. Sériový vrah s prezývkou Buffalo Bill zabíja ženy, aby ich stiahol z kože, vytvoril si pre seba „ženský oblek“ a dokončil by tak svoju „premenu“. Svoje obete vníma, ako veci, z čoho vyplýva, že ich nazýva slovom „to“. Jediná živá vec, ku ktorej pociťuje nejaké emócie, je jeho pes. Frederick Chilton, riaditeľ nemocnice pre duševne chorých, ktorý je Lecterovým úhlavným nepriateľom, lebo Chilton sa chce len dostať k jeho znalostiam, hoci nemá na to patričnú inteligenciu.

   Celkovo sa jedná o jeden z najlepších krimi thrillerov, ide takisto aj o jeden z najlepších psychologických hororov/psychologických thrillerov a je to taktiež aj najlepší režisérov film. Technické spracovanie je na slušnej úrovni, keďže prevažná väčšina celého diania sa odohráva predovšetkým v interiéroch, ale napriek tomu tu dokážu zaujať exteriérové lokality a kamera. Príbehové spracovanie sa tu opiera najmä o vynikajúcu znepokojivú atmosféru a permanentné napätie, avšak vyzdvihnúť je potreba ešte aj originálnu réžiu a hlavnú dvojicu postáv, pričom Hannibal Lecter patrí k najlepším záporným hrdinom. Jedinou výraznou slabinou v príbehu je spomínaný záver, ktorý nepôsobí presvedčivo. Tento film je zároveň najlepší, ktorý sa o postave Lectera nakrútil, pretože ani ten, ktorý bol pred ním, Manhunter (1986), ale ani tie, ktoré prišli potom, Hannibal (2001), Red Dragon (2002) a Hannibal Rising (2007), sa mu kvalitou nevyrovnali.

HERCI a HUDBA

   Anthony Hopkins vo svojej životnej úlohe, ktorá ho najviac preslávila, predviedol veľmi uveriteľný a presvedčivý výkon. Jeho gestikulácia, mimika, hlasový a aj celkový herecký prejav sú proste úchvatné, dokonale sa do svojej postavy vžil. Hopkins, ktorý vo filmoch hrával už od konca 60-tych rokov, našiel svoju prelomovú úlohu práve až v tomto krimi thrillery, kde sa mu famózne podarilo vystihnúť vysoko inteligentného, avšak šialeného sériového vraha a kanibala. Jodie Foster bola takisto skvelá, pričom aj ona sa perfektne hodí k svojej postave, pôsobí v nej úplne prirodzene, navyše aj vďaka nej funguje medzi obomi hercami tá správna vzájomná chémia. Z ďalších hercov vyniknú ešte Ted Levine a Anthony Heald, ktorí boli taktiež trefne obsadení a vedeli vystihnúť správny charakter svojich postáv. Scott Glenn nebol, podľa mňa, vhodne obsadení, prišiel mi tu nevýrazný a viac by sa mi sem hodil Gene Hackman, ak by neodišiel, alebo Willem Dafoe.[3]

   Hudbu k filmu zložil Howard Shore, ktorému sa tu podarilo vytvoriť jedno z najlepších hudobných skóre v jeho kariére.[4] Shore tu skomponoval skladby, ktorými sa ešte viacej pomáha umocňovať atmosféra a napätie vo filme. Niektoré jeho skladby sú tak správne znepokojivé, až temné (Lecter in Memphis, Lecter Escapes alebo The Cellar) a niektoré zase vhodne dramatické (Clarice, Quid Pro Quo alebo Lambs Screaming), čím odrážajú príbeh, postavy a prostredie, v ktorom sa celé dianie odohráva. Za najlepšiu skladbu tu považujem predovšetkým hlavnú tému, Main Title, ktorá je nádhernou. Zvyšné skladby sú taktiež veľmi pekné, avšak nedokážu sa vryť do pamäte diváka tak veľmi, ako je tomu v prípade práve tejto ústrednej melódie. V priebehu filmu sa dajú počuť aj rôzne piesne, ako: Hip Priest od skupiny The Fall alebo Goodbye Horses od speváčky Q Lazzarus, ale mňa osobne tieto piesne vôbec neoslovili.

HODNOTENIE

92%