V dňoch 20.11.1945 až 1.10.1946 prebehol v nemeckom meste Norimberg súdny proces s najvyššími a poprednými predstaviteľmi nacistického Nemecka, ktorého cieľom bolo potrestanie tých najväčších vojnových zločinov spáchaných v priebehu Druhej svetovej vojny (1939-1945) jednotkami nacistického Nemecka. Po tomto procese nasledovali aj ďalšie Norimberské procesy, ktoré tvorilo vojenských tribunálov a ktoré sa uskutočnili v rokoch 1946 až 1949. V poradí tretím takýmto tribunálom bol dňoch 5.3. až 4.12.1947 tzv. sudcovský proces, s celkovo 16-timi, právnikmi, prokurátormi a sudcami, ktorí boli zodpovední za implementáciu nacistického programu rasovej čistoty prostredníctvom eugenických a rasových zákonov. Tento sudcovský proces bol inšpiráciou pre americkú televíznu hru Judgment at Nuremberg, odvysielanú 16.4.1959. Na jej podklade potom vznikla aj táto filmová verzia, súdna dráma Judgment at Nuremberg (1961).
STORY LINE
Spomínaná televízna hra bola súčasťou seriálu Playhouse 90 (1956-1961) a jednalo sa konkrétne o 28. epizódu tretej série. K tejto hodinu a pol dlhej epizóde napísal scenár Abby Mann, ktorý bol o dva roky aj scenárista u celovečernej filmovej verzie. Tento film sa zaraďuje do subžánru drámy známeho pod označením courtroom drama alebo legal drama (súdna dráma). Dosiahnuť svoj vrchol sa týmto filmom podarilo na prelome 50-tych a 60-tych rokov, keď vznikli súdne drámy, ako: 12 Angry Men (1957), Witness for the Prosecution (1957), Anatomy of a Murder (1959), Inherit the Wind (1960), To Kill a Mockingbird (1962) alebo taktiež aj Judgment at Nuremberg (1961). Niektoré príbehy súdnych drám, ako je tomu aj u Judgment at Nuremberg (1961), sú založené na skutočných súdnych procesoch, hoci táto snímka je adaptáciou pôvodne televíznej hry.
Technické spracovanie je tu na vysokej úrovni, z ktorého tu vynikajú tri zložky: kamera, kostýmy a výprava. Kameru tu mal na starosti Ernest Laszlo, ktorý pracoval, ako hlavný kameraman, aj u o rok staršej súdnej drámy Inherit the Wind (1960). Rovnako, ako tam, tak aj v tu, v Judgment at Nuremberg (1961), sa mu svojou kamerou podarilo dosiahnuť pôsobivú atmosféru, predovšetkým v súdnej sieni. Dobové kostýmy tu tvoria sudcovské taláre, vojenské uniformy a bežné oblečenie príznačné pre obdobie, 40-tych rokov, v ktorom sa zápletka odohráva. Dobová výprava tu zase pozostáva zo zariadenia interiérov súdnej siene a budov, resp. domov, v ktorých sa dianie odohráva a z techniky, predovšetkým z dobových zariadení potrebných pre tlmočníkov (slúchadlá pre preklad, kabíny pre tlmočníkov alebo svetlá signalizujúce pomalšie rozprávanie osôb, aby stíhali tlmočníci) a z projekčnej techniky (filmové zábery z koncentračných táborov).
Po príbehovej stránke je to súdna dráma, ktorá nestojí len na zobrazení celého súdneho procesu, ale dáva divákom možnosť nazrieť na celý tento proces komplexne. Vzhľadom na to, o akú tému sa jedná, tak dianie dáva nielen rovnaký priestor obžalobe a obhajobe, ale navyše sa snaží pochopiť aj dobu a ľudí, ktorí vraj nevedeli o zverstvách spáchaných počas nacistického režimu (1933-1945) a príbeh odráža aj aktuálny politický vývoj (dej sa odohráva v roku 1948 a je tu zmienený prevrat v Československu[1] alebo zablokovanie Berlína[2]). Divák si tak môže spraviť oveľa lepšiu a aj ucelenejšiu predstavu o tom, v akej atmosfére a v akých pomeroch prebiehal tento súdny proces. Dej tým divákovi ponúkne širšiu perspektívu a zároveň prinesie so sebou dramatickosť, ktorá ešte viac podčiarkne dramatickosť celého diania. Napriek tomu sa hlavná pozornosť filmu sústredí na proces a jeho priebeh, v ktorom medzi sebou zvádza boj obžaloba a obhajoba.
Už samotné súdenie nacistických sudcov je silná téma. Sudcovia, ktorí osobne nestlačili spúšť a priamo nezabíjali ľudí, ale len tým, že vydávali zákony a podpisovali nariadenia, ktorými umožnili prenasledovanie, zatýkanie a následné vykonávanie rozsudkov (smrť, väzenie alebo koncentračný tábor), stáli na začiatku celej tej mašinérie, ktorá zabíjanie ľudí schvaľovala a oprávňovala. Sudca zákony nevytvára, ale dané zákony svojej krajiny presadzuje. Film tu nastolí otázku, ktorá stojí za zamyslenie. Právo a spravodlivosť, dve podobné, avšak významom rozdielne slová. Pojem právo by sa dal definovať, ako súhrn právnych noriem a pravidiel správania vyjadrených v štátom stanovenej alebo uznanej forme, ktorých zachovávanie je zabezpečené a vynútiteľné štátnou mocou. Oproti tomu pojem spravodlivosť možno definovať, ako princíp, ktorým sa riadi uplatňovanie práva na zabezpečenie toho, že sa bude konať objektívne, podľa pravdy a rovnosti.
Nacistickí sudcovia vykonávali svoje funkcie a vynášali rozsudky nad ľuďmi na základe práva a zákonov, ktoré boli v danej dobe v krajine platné a ktoré vytvoril vtedajší režim, ale v zákonoch, v súdnych procesoch a v rozsudkoch chýbala spravodlivosť, lebo neboli objektívne, boli založené na klamstvách, predsudkoch alebo výmysloch a ľudia si v nich neboli rovní. Mali byť títo nacistickí sudcovia odsúdení za to, že vykonávali svoju prácu a konali v mene vtedajších platných zákonov alebo mali byť odsúdení za to, že si vyložili pojem spravodlivosť podľa seba a podieľali sa na zákonoch, procesoch a na rozsudkoch, ktoré so spravodlivosťou nemajú nič spoločné? Ďalšia otázka, ktorá stojí uvažovanie, je otázka, kto nesie vinu, za to, že Hitler a nacistický režim rozpútali Druhú svetovú vojnu, hromadne popravovali ľudí a systematicky ich zabíjali v koncentračných táboroch. Kto nesie vinu za to, že to všetko dospelo až do tohto stavu?
Padá všetka zodpovednosť len na politických a vojenských predstaviteľov nacistického režimu alebo sú na vine aj obyčajní Nemci? Milióny nemeckých občanov volilo nacistov v demokratických voľbách[3], milióny nemeckých občanov hlasovali „za“ v referendách[4], ktoré im nacisti predložili a milióny nemeckých občanov sa zúčastňovali aj na mnohých nacistických oslavách, podujatiach alebo vojenských prehliadkach. Určite aj nepolitickí a nevojenskí predstavitelia, nepochybne aj z radov bežných občanov, vedeli o zločinoch nacistického režimu. Veľa z nich však mlčalo a tvárilo sa, že nič nevidia a nepočujú, aby sa tajná služba nezačala o nich zaujímať. Je však správnym uplatňovať kolektívnu vinu, resp. kolektívnu zodpovednosť? Mohli všetci Nemci vedieť o hrôzach nacistov? Ak áno, tak potom o nich musel vedieť aj celý svet. Mohli všetci Nemci tušiť, že svojou podporou režimu vypukne Druhá svetová vojna?
Ak áno, tak potom spoluzodpovednosť nesie aj celý svet. Hitlerove prejavy sa prenášali rozhlasom do celého sveta. Hitlerova kniha, s názvom Mein Kampf (1925), sa preložila do viacerých jazykov ešte pred Druhou svetovou vojnou. Svet tak poznal názory a plány nacistov a mohol ich zastaviť, ale neurobil to, presne naopak, ho podporili. Francúzsko a Veľká Británia v septembri 1938 súhlasili s tým, že Československo odstúpi Nemecku svoje pohraničné územie (Sudety),[5] Sovietsky zväz v auguste 1938 s Nemeckom uzavrel zmluvu o neutralite[6] a americké firmy a podnikatelia podporovali Hitlera a jeho režim.[7] Zahraniční podnikatelia, politici a firmy podporovali Hitlera a je teda ich zodpovednosť menšia alebo rovnaká, ako zodpovednosť nemeckých občanov? Zločiny, ktoré sa počas vojny odohrali pritom neboli len strane porazených (Japonsko, Nemecko a Taliansko), ale aj na strane víťazov (Sovietsky zväz, USA a Veľká Británia).
Dej tejto súdnej drámy sa prevažne odohráva v interiéroch súdnej siene alebo aj v iných interiéroch budov a domov. Viacero súdnych drám možno označiť za konverzačky, kde sa kladie veľký dôraz, najmä pri scénach zo súdnej siene, na dialógy a monológy postáv. Výnimkou nie je ani tento film. Nie je to však iba ústredná téma procesu s nacistickými sudcami alebo dôležité otázky, ktoré si tento film kladie (rozdiel medzi spravodlivosťou a právom alebo otázka kolektívnej viny), ale aj jednotlivé scény, ktoré sú veľmi silnými, akými sú napr.: úvodná reč obžaloby a obhajoby, vypočúvanie svedka kvôli sterilizácii, vypočúvanie svedkyne kvôli hanobeniu rasy, filmové zábery z koncentračných táborov, svedectvo jedného z obžalovaných, záverečná reč obhajoby a obžaloby alebo vynesenie rozsudku a jeho zdôvodnenie hlavným sudcom. Všetky tieto, ako aj iné scény, prinášajú so sebou emócie a nútia diváka sa poriadne zamyslieť.
Tieto emócie sú, spoločne aj so silnou témou a otázkami, ktoré si film kladie, najväčšími prednosťami tejto súdnej drámy. Ďalším plusom je tu jazyk, čím sa ešte viac podporuje presvedčivejšia atmosféra. Na začiatku filmu hovoria Nemci po nemecky a ich slová sú prekladané cez tlmočníkov do angličtiny, potom sa síce jazyk Nemcov sám „prepne“ do angličtiny, ale snímka sa snaží zachovať svoju uveriteľnú atmosféru tým, že keď Nemci majú rozprávať svojou rečou, tak Američania používajú slúchadlá a opačne, keď svojou rečou majú hovoriť Američania, tak Nemci majú nasadené slúchadlá. Snaha dodržať to sa však v ojedinelých prípadoch nepodarila, resp. sa na ňu asi zabudlo (rozhovor medzi americkým žalobcom a nemeckou svedkyňou u nej doma). Ďalšou kladnou stránkou je tu dĺžka. Trojhodinová minutáž by sa na súdnu drámu mohlo zdať na prvý pohľad veľa, ale v skutočnosti tomu tak vôbec nie je.
Táto trojhodinová dĺžka totiž prináša so sebou komplexnejší pohľad na danú tematiku, na čo by kratšia minutáž rozhodne nestačila, lebo zápletka sa nezameriava iba na súdny proces, ktorý tu predstavuje hlavnú dejovú linku, avšak nachádzajú sa tu aj dve menšie dejové linky. V tej jednej sa hlavný sudca snaží pochopiť, ako Nemci žili za nacistického režimu a že či vedeli o ich zločinoch. V tej druhej sa do popredia dostáva aktuálne dianie doma (v USA už obyvateľov procesy nezaujímajú), vo svete (prevrat v Československu) a v Nemecku (blokáda Berlína). Obe tieto menšie linky tu síce nezaberajú veľa času, ale majú v príbehu svoje miesto a opodstatnenie, lebo detailnejšie vykresľujú dobu, osoby, prostredie a okolnosti, za ktorých sa daný proces odohráva. Pokiaľ by sa dej zameriaval iba na súdny proces, tak chýbal by tu ten pohľad „zvonka“, ktorý sem tieto dve linky so sebou prinášajú a ktorým samotný príbeh obohacujú.
Ďalším pozitívom je tu réžia. Režisérom tu bol Stanley Kramer, ktorý vo svojich dielach sa snažil upriamiť pozornosť divákov na aktuálne spoločenské, ale aj dosť kontroverzné otázky a témy, ktorým sa mnohé filmové štúdiá zámerne vyhýbali. Vo väzenskej dráme The Defiant Ones (1958) rozoberal rasizmus, v sci-fi dráme On the Beach (1959) sa venoval dôsledkom vypuknutia globálnej nukleárnej vojny, v súdnej dráme Inherit the Wind (1960) sa sústredil na právo jednotlivca slobodne myslieť a dej mu poslúžil aj, ako metafora pre kritiku domácich pomerov v dobe, ktorá býva označovaná pojmom Mccarthizmus, no a v súdnej dráme Judgment at Nuremberg (1961) sa zameral na rozdiel medzi spravodlivosťou a právom a aj otázkami kolektívnej viny/zodpovednosti. Vďaka jeho zručnej réžii nechýba filmu pôsobivá atmosféra, patričné emócie, postupne gradujúce napätie a tá trojhodinová minutáž vcelku rýchlo ubehne.
Je tu značné množstvo postáv, pričom niektoré majú svoj význam počas celého procesu a iné zase len v niektorých jeho úsekoch. Tú menšiu úlohu, avšak pre dej veľmi zásadnú, majú postavy Karl Wieck (bývalý sudca a svedok vo vykreslení doby a pomerov v justícii koncom 20-tych rokov do roku 1935), Rudolph Peterson (svedok v prípade sterilizácie) a Irene Hoffmann (svedkyňa v prípade hanobenia rasy). Tieto ich svedectvá, ktoré boli založené na skutočných prípadoch, pomáhajú divákovi lepšie pochopiť dobu, hrôzy, ale aj celé fungovanie justície a nacistického režimu. Menšiu úlohu, ale mimo súdnej siene majú postavy manželov Halbestadtových a pani Bertholtovej, ktoré umožňujú divákom spoznať aj obyčajných nemeckých občanov, ktorí neradi hovoria o svojom živote počas nacistického režimu a navyše celý svet ich vníma, ako spoluvinníkov za zločiny a všetko, čo tento režim napáchal, vrátane rozpútania vojny.
Väčšiu úlohu majú v príbehu štyri postavy. Prvou je Dan Haywood, hlavný sudca, ktorý sa to všetko snaží pochopiť, vrátane obyčajných Nemcov, snaží sa zistiť informácie, aby lepšie pochopil dobu a pomery, ktoré v Nemecku počas nacistickej vlády panovali. Ako sudca sa snaží obžalovaným zaistiť spravodlivý proces, presne to, čo obžalovaní svojim obetiam odopreli. Druhou je Tad Lawson, hlavný žalobca, ktorý sa snaží dosiahnuť, aby sa obžalovaní priznali a dostali najvyššie tresty (doživotia), lebo si pojmy spravodlivosť a právo vysvetlili po svojom, keď sa v mene práva dopúšťali zločinov tým, že ich svojimi rozhodnutiami a zákonmi schvaľovali. Treťou je Ernst Janning, hlavný z obžalovaných, ktorý bol ticho a vykonával svoju prácu, lebo miloval svoju krajinu a bol presvedčeným, že je to len prechodná fáza, resp. dočasný stav, ktorým si jeho krajina prechádza a ktorý bude skôr či neskôr nahradený, ale teraz je krajina v nebezpečenstve.
Ak je krajina v nebezpečenstve, tak nebude vadiť, ak skupina ľudí príde o svoje politické a neskôr aj iné práva. Rovnako nebude ani vadiť, ak rasová menšina príde o svoje práva. Nebude to vadiť, lebo krajina je v ohrození a ťažké časy si vyžadujú aj extrémne riešenia. Štvrtou postavou je Hans Rolfe, hlavný obhajca, ktorý je nesmierne znalý zákonov a to nielen tých domácich (nemeckých), ale aj zahraničných (amerických), keď cituje rôzne zákony alebo autorov týchto zákonov. Pri vypočúvaní jednej svedkyne sa svojim takmer až agresívnym vystupovaním a nátlakom pripomínal žalobcov z čias nacistickej éry, ako žalobcov z komunistických procesov z 50-tych rokov. Jedinou slabinou postáv je tu, že celkovo sú v procese obžalovaní 4 sudcovia, ale celá zápletka a aj obhajca, sa venujú iba jednému z nich (Janning) a ostatní (Hahn, Hofstetter a Lampe) tu majú len minimálny priestor. V procese mal teda vystupovať jeden obžalovaní a nie až štyria.
Celkovo sa jedná o jednu z najlepších súdnych drám, ktorá s minimalistickou, ale za to na vysokej úrovni spracovanou technikou stránkou (kamera, kostýmy a výprava) tu vie vytvoriť pútavú, silnú a zaujímavú súdnu drámu, ktorá sa tu nespolieha len na samotný priebeh procesu, ale ide oveľa hlbšie, k celkovej podstate, čo je právo a čo spravodlivosť, aký je medzi nimi rozdiel a ako rôzne sa dá právo vysvetliť a ako sa dá právo zneužiť na rôzne zločiny. Kramer vytvoril silnú súdnu drámu, postavenú na povojnovej atmosfére, napätí, emóciách a najmä aj na dialógoch, monológoch a myšlienkach postáv, ktoré tu odznejú a ktoré nútia zamyslieť sa aj diváka (na otázke rozdielu medzi spravodlivosťou a právom, avšak aj na otázke kolektívnej viny/zodpovednosti. Spoločne aj s režisérovou o rok staršou súdnou drámou, Inherit the Wind (1960), patrí tento film medzi jeho najlepšie diela, ktoré Kramer počas svojej kariéry vytvoril.
HERCI a HUDBA
Herecké obsadenie je tu hviezdne: Montgomery Clift, Marlene Dietrich, Judy Garland, Burt Lancaster, Spencer Tracy a Richard Widmark, ktorých dopĺňa Maximilian Schell. Clift mal problém zapamätať si svoje repliky a tak mu režisér povedal, aby scénu zahral čo najlepšie, ako vedel. Režisér správne usúdil, že hercova nervozita tu bude ústredným bodom duševného stavu jeho postavy. Garland bola tak šťastná, že po siedmich rokoch opäť pracuje na celovečernom filme, naposledy to bol muzikál A Star Is Born (1954), že jej chvíľu trvalo, dokým sa dostala do správneho rozpoloženia a rozplakala sa. Obaja, Clift aj Garland tu stvárnil svedkov, ktorých výpovede, sú aj vďaka ich výkonom, veľmi silné. Dietrich, Lancaster, Tracy a Widmark tu taktiež predviedli výborné výkony, avšak všetkých tu zatienil málo známy Schell, ktorý si celú snímku ukradol pre seba. Zvyšným hercom sa tu nedostalo toľko priestoru, ale do svojich úloh sa hodia.
Hudbu k filmu zložil Ernest Gold, ktorý tu žiaľ nevytvoril žiadnu výraznú skladbu, lebo človek má pocit, ako keby tu žiadna hudba ani nebola. Do scén zo súdnej siene sa hudba síce príliš nehodí, keďže by tu v prvom rade mali vyniknúť hlavne dialógy postáv, avšak mimo súdnej siene by hudba mala vedieť zaujať. Ak chcel režisér Kramer tento film bez hudby, tak na čo tu potom je skladateľ filmovej hudby, keď zostal nevyužitým. Rovnako to bolo aj v prípade Inherit the Wind (1960), kde Gold taktiež skladal hudbu. Viacej sa sem hodia piesne, ktoré tu v priebehu diania zaznejú, ako sú nemecké ľudové piesne Wenn wir marschieren, Wenn die Soldaten a Du, du liegst mir im Herzen alebo pieseň, ktorú zložil nemecký skladateľ klasickej hudby Ludwig van Beethoven s názvom Piano Sonata No. 8 in C minor, Op. 13.
HODNOTENIE
92%
[1] Februárový prevrat bol komunistický prevrat v Československu, ktorý sa uskutočnil 25.21948.
[2] Berlínska blokáda sa začala potom, ako Sovietsky zväz zablokoval všetky pozemné prístupy do západnej časti Berlína, ktorý bol vtedy pod kontrolou Francúzska, USA a Veľkej Británie a trvala od 24.6.1948 do 12.5.1949.
[3] Nacistickú stranu, Nationalsozialistische Deutsche Arbeiterpartei (NSDAP), volilo viac, ako 6 miliónov ľudí vo voľbách v roku 1930. Vo voľbách v júli 1932 to bolo už viac, než 13 miliónov, v septembri 1932 sa uskutočnili ďalšie voľby, kde ich volilo 11 miliónov, no a v posledných slobodných voľbách, v marci 1933, stranu volilo až 17 miliónov ľudí.
[4] Referendum o vystúpení Nemecka zo Spoločnosti národov prebehlo v novembri 1933 a 95% hlasujúcich (40 miliónov) ľudí v ňom súhlasilo s vystúpením. V auguste 1934 sa konalo referendum o zlúčení postov kancelára a prezidenta, kde 90% hlasujúcich (38 miliónov) odhlasovalo ich zlúčenie. Ďalšie referendum sa konalo v marci 1936, v ktorom až 99% hlasujúcich (44 miliónov) schválilo vojenskú okupáciu Porýnia, a no posledné referendum sa uskutočnilo v apríli 1938, v ktorom znovu až 99% hlasujúcich (48 miliónov) schválilo anexiu Rakúska. Rovnaký výsledok malo aj referendum v Rakúsku o anšluse s Nemeckom, kde sa taktiež až 99% hlasujúcich Rakúšanov (4,5 milióna) ľudí anšlus odhlasovalo.
[5] Mníchovská dohoda alebo aj Mníchovská zrada sa konala 29.8. až 30.8.1938, na ktorej sa predstavitelia Francúzska, Nemecka, Talianska a Veľkej Británie dohodli na tom, že Československo odstúpi Nemecku svoje pohraničné oblasti (Sudety).
[6] Pakt o neútočení alebo aj Pakt Molotov-Ribbentrop uzavreli 23.8.1939 spolu Nemecko a Sovietsky zväz, ktorým sa dohodli, že v prípade vypuknutia vojenského konfliktu si obe krajiny zachovajú neutralitu a na seba nezaútočia.
[7] Firmy, ako: Coca-Cola, General Motors, IBM alebo Kodak a podnikatelia, ako: Prescott Sheldon Bush, Henry Ford alebo Irénée du Pont.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára