Escape from Alcatraz (1979)

   V noci 11.6.1962 sa podarilo trom väzňom, Frank Morris, bratia Clarence Anglin a John Anglin, utiecť z maximálne stráženej väznice na ostrove Alcatraz v zálive San Francisco, v USA. Večer 11.6. dali títo traja väzni do svojich postelí umelé hlavy, ktoré pripomínali ich podobizne, cez vetracie šachty a nepoužívanú chodbu sa dostali von budovy. Ostrov sa im podarilo opustiť na improvizovanom nafukovacom člne. Pôvodne mal s nimi ujsť aj štvrtý väzeň, Allen West, avšak v noci, pred útekom zistil, že cement, ktorý použil na vystuženie rozpadajúceho sa betónu okolo jeho vetracieho otvoru, stvrdol. Dokým opäť znovu rozšíril otvor, tak ostatní odišli bez neho, preto sa vrátil do svojej cely a išiel spať. Nikdy sa však vyšetrovateľom nepodarilo preukázať, že či sa väzňom podarilo dostať až na breh. Podľa oficiálneho záveru sa utopili v studených vodách zálivu a ich mŕtve telá odniesli prudké prúdy do mora. Táto udalosť bola aj filmovo spracovaná a zachytáva ju práve väzenská dráma Escape from Alcatraz (1979).

STORY LINE

   Väzenský film je filmový žáner, v ktorom sa jeho dej venuje životu vo väzení a častokrát aj úteku z väzenia. K častým témam, ktoré tieto väzenské filmy spracovávajú sú, okrem prípravám a pokusom o útek z väzenia, ešte aj aktivity rôznych gangov vo väzení, snahy neprávom odsúdených ľudí preukázať svoju nevinu, krutosť strážcov a vedenia väzenia, zapojenie väzňov do boxerských zápasov alebo zápasov bojových umení, alebo môže ísť o filmy pojednávajúce o vojnových zajatcoch, v ktorých sa dej odohráva počas nejakého vojnového konfliktu. Tieto rôzne témy však môžu byť aj navzájom prepojené, keď väzeň je nútený zápas a využije to, ako príležitosť naplánovať svoj útek. S rozdielnymi témami súvisí aj rozdielny žáner väzenských filmov, ktoré tak môžu byť vážne drámy, ako: The Shawshank Redemption (1994) alebo The Green Mile (1999), akčné diela, ako: Lock Up (1989) alebo Undisputed (2002), vojnové filmy, ako: To End All Wars (2001) alebo Rescue Dawn (2006) a komédie, ako: Stir Crazy (1980) alebo Life (1999).

   Celovečerné väzenské filmy sa vo filmovej tvorbe síce objavujú už od 20-tych rokov 20-teho storočia počas nemej éry, ale išlo o dosť ojedinelé počiny. Všetko sa to zmenilo až v 30-tych rokoch, kedy vznikli snímky, ako: The Big House (1930), I Am a Fugitive from a Chain Gang (1932), 20,000 Years in Sing Sing (1932), The Prisoner of Shark Island (1936), La grande illusion (1937), San Quentin (1937), The Hurricane (1937) alebo Each Dawn I Die (1939). Záujem o väzenské filmy v 40-tych rokoch výrazne poklesol, ale vynahradili to 50-te roky, keď sa nakrútili filmy, ako: Caged (1950), Carbine Williams (1952), Stalag 17 (1953), Riot in Cell Block 11 (1954), Un condamné à mort s'est échappé ou Le vent souffle où il veut (1956), The Bridge on the River Kwai (1957), The One That Got Away (1957) alebo I Want to Live! (1958). V podobnom duchu sa nieslo aj nasledovné desaťročie, 60-te roky.

   V tom období zase vznikli diela, ako: Le trou (1960), Birdman of Alcatraz (1962), Boxer a smrť (1962), Transport z ráje (1962), The Great Escape (1963), King Rat (1965), The Hill (1965) alebo aj Cool Hand Luke (1967), hoci československé snímky, Boxer a smrť (1962) a Transport z ráje (1962), sú zaraďované k filmom, ktoré pojednávajú o holokauste, než ku „klasickým“ väzenským filmom. Obľuba týchto väzenských filmov pokračovala aj v 70-tych rokoch. Vtedy sa uvedenia v kinách dočkali diela, ako napr.: Punishment Park (1971), The Big Doll House (1971), Papillon (1973), The Longest Yard (1974), Ilsa, She Wolf of the SS (1975), Midnight Express (1978), Penitentiary (1979), Scum (1979) alebo práve aj Escape from Alcatraz (1979). Popularita týchto filmov súvisí s tým, že väzenie je pre mnohých ľudí neznámou skúsenosťou a ľudia sú uchvátení témami, ktoré sú pre nich neznáme a ktoré sa týkajú kriminálneho správania a života vo väzení.

   Technické spracovanie je tu na vysokej úrovni, pričom z neho vyčnievajú predovšetkým exteriéri, kamera, kostýmy a výprava. Exteriérové scény sa nakrúcali priamo vo väznici Alcatraz, ktorá bola v tej dobe už zatvorená (otvorená bola v auguste 1934 a zatvorili ju v marci 1963). Väznica síce mala svoju vlastnú elektráreň, ale už nebola funkčnou a tak na pripojenie ostrova k elektrine v San Franciscu bolo potrebných niekoľko kilometrov kábla. Ďalšie finančné prostriedky si vyžiadala obnova chátrajúceho väzenia na to, aby sa podarilo navodiť tú správnu, uveriteľnú a chladnú atmosféru tejto väznice. Vyplatilo sa to, lebo nakrúcanie v skutočných exteriéroch a obnova väznice skutočne prispievajú k lepšej a tiež presvedčivejšej atmosfére. Za kamerou bol Bruce Surtees, ktorý predtým už s režisérom spolupracoval na filmoch: Dirty Harry (1971), The Beguiled (1971) a The Shootist (1976). Surtees tu svojimi zábermi dodal filmu tú správnu a potrebnú chladnú atmosféru, ktorá sa tiahne naprieč celým filmom.

   Pozoruhodné je obzvlášť to, ako sa mu podarilo vystihnúť nielen tú spomínanú chladnú atmosféru väznice, ale predovšetkým stiesnenú atmosféru v jednotlivých celách väzňov a v šachte, čo pôsobí depresívne a napínavo zároveň. Kostýmy tu tvorí dobové oblečenie strážnikov a väzňov, ktoré sú síce rovnaké pre strážnikov a rovnaké pre väzňov, ale bolo ich potrebné zabezpečiť niekoľko desiatok. Výprava zase pozostáva z dobovej techniky, resp. z dobového technického vybavenia väznice, ďalej tiež aj z interiérového vybavenia väznice a vybavenia jednotlivých ciel. Niektoré interiéry väznice alebo ciel väzňov však museli byť vytvorené v štúdiu. Mnohé z opráv a úprav, ktoré filmári vo väznici vykonali, tam zostali aj po skončení nakrúcania. Myslím, že tvorcovia si zaslúžia obdiv a uznanie kvôli tomu, že filmovali priamo vo väznici Alcatraz, ale aj preto, že vložili do tohto filmu čas a peniaze na obnovu väznice, aby divákom sprostredkovali najautentickejší filmový zážitok.

   Po príbehovej stránke ide o väzenskú drámu, ktorá vo veľkej miere je založená na svojej vynikajúcej atmosfére, ktorá je napínavá a stiesnená zároveň. Napínavou je kvôli úteku z väzenia, ktoré pozostáva z plánovania, príprav, prekážok, ktoré sa objavia a nakoniec aj zo samotného úteku. Napriek tomu, že divák tuší, ako to celé dopadne, tak je to veľmi napínavo a pútavo nakrútené, že divák je držaný neustále v napätí, až do samého konca. Stiesnenou je nielen kvôli prostrediu väzenia a väzenských ciel, ale aj kvôli stiesneným podmienkam, v ktorých väzni musia použiť svoj mozog a využiť veci, aké majú po ruke, ktoré si vedia sami vyrobiť alebo, ktoré získajú z dielne, resp. si ich zaobstarajú od iných väzňov. Tieto stiesnené podmienky však paradoxne dávajú priechod ich vynaliezavosti. Samotný dej je vcelku jednoduchým, keď úvodná polhodina tu slúži na zoznámenie sa, či už s hlavnou postavou a s prostredím, v ktorom sa zápletka odohráva a s pravidlami, ktorými sa musia väzni riadiť a dodržiavať.

   Zvyšnú časť filmu tvorí potom už z veľkej časti plánovanie, príprava a vykonanie úteku. V menšej časti sa táto snímka venuje aj iným typickým témam väzenských filmov, ako: aktivity gangov (English a jeho partia), krutosť vedenia väzenia (správca väznice) alebo zachytenie života vo väznici Alcatraz (podmienky, aké tam panovali a pravidlá, ktorými sa väzni museli riadiť, ale aj vzťahy, ktoré si medzi sebou niektorí väzni vytvorili). Tieto témy sú tu však len okrajové, keďže pozornosť sa sústreďuje predovšetkým na samotný útek z tohto väzenia. Tento jednoduchý príbeh sa podarilo zásluhou réžie spraviť veľmi pútavým. Režisérom bol Don Siegel (v titulkoch uvedený, ako Donald Siegel), ktorý mal už s väzenskými filmami skúsenosť, keď predtým režíroval noir Riot in Cell Block 11 (1954), v ktorom sa venoval väzenskému životu a podmienkam, aké tam panujú. Siegel bol však veľmi skúseným a zručným režisérom, ktorý vedel vytvoriť napätie, pútavý dej a zaujímavé postavy.

   Dôkazom toho sú aj jeho filmy, ako napr.: Invasion of the Body Snatchers (1956), Hell Is for Heroes (1962), Dirty Harry (1971), The Beguiled (1971) alebo The Shootist (1976). V prípade Escape from Alcatraz (1979) si navyše musel vystačiť s obmedzeným priestorom jednej väznici, keďže celý dej sa odohráva na jednom mieste (ostrove Alcatraz). Pri väzenských filmoch je však bežným, že ich zápletka sa odohráva z veľkej časti iba vo väzení, ale napriek tomu je potrebný zručný režisér, ktorý to dokáže podať divákom takým spôsobom, aby ich vedel zaujať. Siegel patrí k režisérom, ktorým sa to podarilo a tých 112 minút veľmi rýchlo ubehne, keďže po úvodnej polhodine sa už príbeh začne pomaly sústrediť na útek. Za slabinu tu však považujem prácu s emóciami, kde sa režisérovi nepodarilo vytvoriť presvedčivé emócie v dôležitých momentoch, ako: „nehoda v dielni“ alebo „kolaps v jedálni“. Tieto, ale aj ďalšie iné scény pôsobia chladne, pričom práve tie by filmu pridali na jeho dramatickosti.

   Tento problém je však spojení s uchopením postáv. Hlavným hrdinom je Frank Morris, ktorý má mimoriadnu inteligenciu (podľa IQ testu dosiahol 133), preto je samozrejmé, že je to práve on, kto navrhne a naplánuje celý útek do najmenších detailov (záchranné vesty a improvizovaný čln). Táto postava si vie získať divácke sympatie, čo je aj zásluha predovšetkým jeho herecké predstaviteľa, ale aj kvôli tomu, ako sa dokáže vybabrať so strážnikmi, využívať situácie vo svoj prospech, použiť svoje schopnosti na vypracovanie plánu úteku a ako vie vyhodnotiť prípadné riziká. Problémom však je to, že táto postava je tu osamotenou. Všetky ostatné postavy tu pôsobia len do počtu a nemôžu sa presadiť popri tej hlavnej. Správca väznice, hlavný „záporný“ hrdina, je tu len v pár scénach a vo všetkých pôsobí rovnako, ako robot, ktorý je zbavený emócií. Ostatné postavy, ako Doc, Litmus, English alebo Charley Butts, tu tiež majú malý priestor a divák sa o nich dozvie veľmi málo, ich vzťah s hlavnou postavou však mal byť viac prepracovaný.

   Celkovo sa jedná o kvalitný väzenský film, ktorý svojou technickou stránkou je schopný zaujať autentickými exteriérmi, v ktorých sa celý príbeh naozaj odohral, ďalej kamerou, ktorá chladnými farbami vytvára pôsobivú atmosféru, kostýmami a výpravou, ktoré tu taktiež dopomáhajú k vyššej autentickosti. Príbehové spracovanie sa tu opiera o skvelú, napínavú a stiesnenú atmosféru, ktorá vychádza nielen zo samotného deja o úteku, ale takisto aj z prostredia väznice, ako takej. Zásluhou réžie to navyše pôsobí veľmi pútavo a zaujímavo, pričom tých 112 minút ani na chvíľu nenudí, ale film veľmi rýchlo ubehne. Najväčšou slabinou je tu nedostatok, resp. absencia emócií, ktoré by dodali filmu viacej dramatickosti. S týmto súvisí aj práca s postavami, ktorá sa zameriava výhradne len na tú hlavnú, ale tým ostatným sa nedostáva až toľko priestoru, koľko by potrebovali. Celé dianie je tak, ako keby iba o tej jednej postave, pričom rozhodne viac času by si zaslúžilo venovať sa jej vzťahom s tými ostatnými postavami.

HERCI a HUDBA

   Clint Eastwood predviedol vo svojej úlohe skvelý výkon, pričom presne takýto typ úloh, samotár, ktorý sa postaví proti celému systému, mu vždy sedel, navyše svojim výzorom sa do úlohy väzňa náramne hodil. Pôsobí v nej veľmi presvedčivo a uveriteľne, čo filmu a celému deju napomáha. Eastwood a Siegel spolupracovali celkovo na piatich filmoch, počas 11-stich rokov: Coogan's Bluff (1968), Two Mules for Sister Sara (1970), Dirty Harry (1971), The Beguiled (1971) a Escape from Alcatraz (1979). Tento film bol ich poslednou spoluprácou, keďže Eastwood chcel, aby ho Siegel zrežíroval pod jeho produkčnou spoločnosťou Malpaso Productions (založená v roku 1967), ale Siegel trval na tom, že pôjde o jeho film. Vznikla tým roztržka medzi oboma priateľmi a Siegel napokon síce súhlasil, aby to bola spoločná produkcia Malpaso-Siegel, ale obaja potom už spolu nikdy nepracovali. Zvyšní herci tu majú veľmi málo priestoru na to, aby mohli nejak viac vyniknúť a viac prejaviť svoj herecký talent.

   Hudbu k filmu zložil Jerry Fielding, ktorému sa tu podarilo vytvoriť veľmi znepokojivé skladby, ktoré v sebe odrážajú nielen prostredie väzenia, v ktorom sa celý dej odohráva, ale vystihujú aj chladnú atmosféru väzenia. Mnohé z týchto skladieb zároveň reflektujú aj napätie súvisiace s plánovaným a aj uskutočnením úteku z väzenia. Niektoré skladby vo filme možno až tak nevyniknú, ale pri samostatnom počúvaní sú oveľa výraznejšími, pričom sa zdá, že miestami majú až „hororový“ nádych, ako to je v skladbách Welcome to Alcatraz, Solitary and Home Again alebo Carpenter Shop. Na prvý pohľad sa zdá, že takýto typ skladieb sa k väzenskému filmu nehodí, avšak práve k tomuto príbehu sedia perfektne, keďže presne reflektujú v sebe tú atmosféru, napätie a neposlednom rade aj samotný dej, resp. útek z väzenia. Za tie najlepšie skladby tu považujem tri: Main Title, Utility Corridor a End Credits.

HODNOTENIE

71%

Judgment at Nuremberg (1961)

   V dňoch 20.11.1945 až 1.10.1946 prebehol v nemeckom meste Norimberg súdny proces s najvyššími a poprednými predstaviteľmi nacistického Nemecka, ktorého cieľom bolo potrestanie tých najväčších vojnových zločinov spáchaných v priebehu Druhej svetovej vojny (1939-1945) jednotkami nacistického Nemecka. Po tomto procese nasledovali aj ďalšie Norimberské procesy, ktoré  tvorilo vojenských tribunálov a ktoré sa uskutočnili v rokoch 1946 až 1949. V poradí tretím takýmto tribunálom bol dňoch 5.3. až 4.12.1947 tzv. sudcovský proces, s celkovo 16-timi, právnikmi, prokurátormi a sudcami, ktorí boli zodpovední za implementáciu nacistického programu rasovej čistoty prostredníctvom eugenických a rasových zákonov. Tento sudcovský proces bol inšpiráciou pre americkú televíznu hru Judgment at Nuremberg, odvysielanú 16.4.1959. Na jej podklade potom vznikla aj táto filmová verzia, súdna dráma Judgment at Nuremberg (1961).

STORY LINE

   Spomínaná televízna hra bola súčasťou seriálu Playhouse 90 (1956-1961) a jednalo sa konkrétne o 28. epizódu tretej série. K tejto hodinu a pol dlhej epizóde napísal scenár Abby Mann, ktorý bol o dva roky aj scenárista u celovečernej filmovej verzie. Tento film sa zaraďuje do subžánru drámy známeho pod označením courtroom drama alebo legal drama (súdna dráma). Dosiahnuť svoj vrchol sa týmto filmom podarilo na prelome 50-tych a 60-tych rokov, keď vznikli súdne drámy, ako: 12 Angry Men (1957), Witness for the Prosecution (1957), Anatomy of a Murder (1959), Inherit the Wind (1960), To Kill a Mockingbird (1962) alebo taktiež aj Judgment at Nuremberg (1961). Niektoré príbehy súdnych drám, ako je tomu aj u Judgment at Nuremberg (1961), sú založené na skutočných súdnych procesoch, hoci táto snímka je adaptáciou pôvodne televíznej hry.

   Technické spracovanie je tu na vysokej úrovni, z ktorého tu vynikajú tri zložky: kamera, kostýmy a výprava. Kameru tu mal na starosti Ernest Laszlo, ktorý pracoval, ako hlavný kameraman, aj u o rok staršej súdnej drámy Inherit the Wind (1960). Rovnako, ako tam, tak aj v tu, v Judgment at Nuremberg (1961), sa mu svojou kamerou podarilo dosiahnuť pôsobivú atmosféru, predovšetkým v súdnej sieni. Dobové kostýmy tu tvoria sudcovské taláre, vojenské uniformy a bežné oblečenie príznačné pre obdobie, 40-tych rokov, v ktorom sa zápletka odohráva. Dobová výprava tu zase pozostáva zo zariadenia interiérov súdnej siene a budov, resp. domov, v ktorých sa dianie odohráva a z techniky, predovšetkým z dobových zariadení potrebných pre tlmočníkov (slúchadlá pre preklad, kabíny pre tlmočníkov alebo svetlá signalizujúce pomalšie rozprávanie osôb, aby stíhali tlmočníci) a z projekčnej techniky (filmové zábery z koncentračných táborov).

   Po príbehovej stránke je to súdna dráma, ktorá nestojí len na zobrazení celého súdneho procesu, ale dáva divákom možnosť nazrieť na celý tento proces komplexne. Vzhľadom na to, o akú tému sa jedná, tak dianie dáva nielen rovnaký priestor obžalobe a obhajobe, ale navyše sa snaží pochopiť aj dobu a ľudí, ktorí vraj nevedeli o zverstvách spáchaných počas nacistického režimu (1933-1945) a príbeh odráža aj aktuálny politický vývoj (dej sa odohráva v roku 1948 a je tu zmienený prevrat v Československu[1] alebo zablokovanie Berlína[2]). Divák si tak môže spraviť oveľa lepšiu a aj ucelenejšiu predstavu o tom, v akej atmosfére a v akých pomeroch prebiehal tento súdny proces. Dej tým divákovi ponúkne širšiu perspektívu a zároveň prinesie so sebou dramatickosť, ktorá ešte viac podčiarkne dramatickosť celého diania. Napriek tomu sa hlavná pozornosť filmu sústredí na proces a jeho priebeh, v ktorom medzi sebou zvádza boj obžaloba a obhajoba.

   Už samotné súdenie nacistických sudcov je silná téma. Sudcovia, ktorí osobne nestlačili spúšť a priamo nezabíjali ľudí, ale len tým, že vydávali zákony a podpisovali nariadenia, ktorými umožnili prenasledovanie, zatýkanie a následné vykonávanie rozsudkov (smrť, väzenie alebo koncentračný tábor), stáli na začiatku celej tej mašinérie, ktorá zabíjanie ľudí schvaľovala a oprávňovala. Sudca zákony nevytvára, ale dané zákony svojej krajiny presadzuje. Film tu nastolí otázku, ktorá stojí za zamyslenie. Právo a spravodlivosť, dve podobné, avšak významom rozdielne slová. Pojem právo by sa dal definovať, ako súhrn právnych noriem a pravidiel správania vyjadrených v štátom stanovenej alebo uznanej forme, ktorých zachovávanie je zabezpečené a vynútiteľné štátnou mocou. Oproti tomu pojem spravodlivosť možno definovať, ako princíp, ktorým sa riadi uplatňovanie práva na zabezpečenie toho, že sa bude konať objektívne, podľa pravdy a rovnosti.

   Nacistickí sudcovia vykonávali svoje funkcie a vynášali rozsudky nad ľuďmi na základe práva a zákonov, ktoré boli v danej dobe v krajine platné a ktoré vytvoril vtedajší režim, ale v zákonoch, v súdnych procesoch a v rozsudkoch chýbala spravodlivosť, lebo neboli objektívne, boli založené na klamstvách, predsudkoch alebo výmysloch a ľudia si v nich neboli rovní. Mali byť títo nacistickí sudcovia odsúdení za to, že vykonávali svoju prácu a konali v mene vtedajších platných zákonov alebo mali byť odsúdení za to, že si vyložili pojem spravodlivosť podľa seba a podieľali sa na zákonoch, procesoch a na rozsudkoch, ktoré so spravodlivosťou nemajú nič spoločné? Ďalšia otázka, ktorá stojí uvažovanie, je otázka, kto nesie vinu, za to, že Hitler a nacistický režim rozpútali Druhú svetovú vojnu, hromadne popravovali ľudí a systematicky ich zabíjali v koncentračných táboroch. Kto nesie vinu za to, že to všetko dospelo až do tohto stavu?

   Padá všetka zodpovednosť len na politických a vojenských predstaviteľov nacistického režimu alebo sú na vine aj obyčajní Nemci? Milióny nemeckých občanov volilo nacistov v demokratických voľbách[3], milióny nemeckých občanov hlasovali „za“ v referendách[4], ktoré im nacisti predložili a milióny nemeckých občanov sa zúčastňovali aj na mnohých nacistických oslavách, podujatiach alebo vojenských prehliadkach. Určite aj nepolitickí a nevojenskí predstavitelia, nepochybne aj z radov bežných občanov, vedeli o zločinoch nacistického režimu. Veľa z nich však mlčalo a tvárilo sa, že nič nevidia a nepočujú, aby sa tajná služba nezačala o nich zaujímať. Je však správnym uplatňovať kolektívnu vinu, resp. kolektívnu zodpovednosť? Mohli všetci Nemci vedieť o hrôzach nacistov? Ak áno, tak potom o nich musel vedieť aj celý svet. Mohli všetci Nemci tušiť, že svojou podporou režimu vypukne Druhá svetová vojna?

   Ak áno, tak potom spoluzodpovednosť nesie aj celý svet. Hitlerove prejavy sa prenášali rozhlasom do celého sveta. Hitlerova kniha, s názvom Mein Kampf (1925), sa preložila do viacerých jazykov ešte pred Druhou svetovou vojnou. Svet tak poznal názory a plány nacistov a mohol ich zastaviť, ale neurobil to, presne naopak, ho podporili. Francúzsko a Veľká Británia v septembri 1938 súhlasili s tým, že Československo odstúpi Nemecku svoje pohraničné územie (Sudety),[5] Sovietsky zväz v auguste 1938 s Nemeckom uzavrel zmluvu o neutralite[6] a americké firmy a podnikatelia podporovali Hitlera a jeho režim.[7] Zahraniční podnikatelia, politici a firmy podporovali Hitlera a je teda ich zodpovednosť menšia alebo rovnaká, ako zodpovednosť nemeckých občanov? Zločiny, ktoré sa počas vojny odohrali pritom neboli len strane porazených (Japonsko, Nemecko a Taliansko), ale aj na strane víťazov (Sovietsky zväz, USA a Veľká Británia).

   Dej tejto súdnej drámy sa prevažne odohráva v interiéroch súdnej siene alebo aj v iných interiéroch budov a domov. Viacero súdnych drám možno označiť za konverzačky, kde sa kladie veľký dôraz, najmä pri scénach zo súdnej siene, na dialógy a monológy postáv. Výnimkou nie je ani tento film. Nie je to však iba ústredná téma procesu s nacistickými sudcami alebo dôležité otázky, ktoré si tento film kladie (rozdiel medzi spravodlivosťou a právom alebo otázka kolektívnej viny), ale aj jednotlivé scény, ktoré sú veľmi silnými, akými sú napr.: úvodná reč obžaloby a obhajoby, vypočúvanie svedka kvôli sterilizácii, vypočúvanie svedkyne kvôli hanobeniu rasy, filmové zábery z koncentračných táborov, svedectvo jedného z obžalovaných, záverečná reč obhajoby a obžaloby alebo vynesenie rozsudku a jeho zdôvodnenie hlavným sudcom. Všetky tieto, ako aj iné scény, prinášajú so sebou emócie a nútia diváka sa poriadne zamyslieť.

   Tieto emócie sú, spoločne aj so silnou témou a otázkami, ktoré si film kladie, najväčšími prednosťami tejto súdnej drámy. Ďalším plusom je tu jazyk, čím sa ešte viac podporuje presvedčivejšia atmosféra. Na začiatku filmu hovoria Nemci po nemecky a ich slová sú prekladané cez tlmočníkov do angličtiny, potom sa síce jazyk Nemcov sám „prepne“ do angličtiny, ale snímka sa snaží zachovať svoju uveriteľnú atmosféru tým, že keď Nemci majú rozprávať svojou rečou, tak Američania používajú slúchadlá a opačne, keď svojou rečou majú hovoriť Američania, tak Nemci majú nasadené slúchadlá. Snaha dodržať to sa však v ojedinelých prípadoch nepodarila, resp. sa na ňu asi zabudlo (rozhovor medzi americkým žalobcom a nemeckou svedkyňou u nej doma). Ďalšou kladnou stránkou je tu dĺžka. Trojhodinová minutáž by sa na súdnu drámu mohlo zdať na prvý pohľad veľa, ale v skutočnosti tomu tak vôbec nie je.

   Táto trojhodinová dĺžka totiž prináša so sebou komplexnejší pohľad na danú tematiku, na čo by kratšia minutáž rozhodne nestačila, lebo zápletka sa nezameriava iba na súdny proces, ktorý tu predstavuje hlavnú dejovú linku, avšak nachádzajú sa tu aj dve menšie dejové linky. V tej jednej sa hlavný sudca snaží pochopiť, ako Nemci žili za nacistického režimu a že či vedeli o ich zločinoch. V tej druhej sa do popredia dostáva aktuálne dianie doma (v USA už obyvateľov procesy nezaujímajú), vo svete (prevrat v Československu) a v Nemecku (blokáda Berlína). Obe tieto menšie linky tu síce nezaberajú veľa času, ale majú v príbehu svoje miesto a opodstatnenie, lebo detailnejšie vykresľujú dobu, osoby, prostredie a okolnosti, za ktorých sa daný proces odohráva. Pokiaľ by sa dej zameriaval iba na súdny proces, tak chýbal by tu ten pohľad „zvonka“, ktorý sem tieto dve linky so sebou prinášajú a ktorým samotný príbeh obohacujú.

   Ďalším pozitívom je tu réžia. Režisérom tu bol Stanley Kramer, ktorý vo svojich dielach sa snažil upriamiť pozornosť divákov na aktuálne spoločenské, ale aj dosť kontroverzné otázky a témy, ktorým sa mnohé filmové štúdiá zámerne vyhýbali. Vo väzenskej dráme The Defiant Ones (1958) rozoberal rasizmus, v sci-fi dráme On the Beach (1959) sa venoval dôsledkom vypuknutia globálnej nukleárnej vojny, v súdnej dráme Inherit the Wind (1960) sa sústredil na právo jednotlivca slobodne myslieť a dej mu poslúžil aj, ako metafora pre kritiku domácich pomerov v dobe, ktorá býva označovaná pojmom Mccarthizmus, no a v súdnej dráme Judgment at Nuremberg (1961) sa zameral na rozdiel medzi spravodlivosťou a právom a aj otázkami kolektívnej viny/zodpovednosti. Vďaka jeho zručnej réžii nechýba filmu pôsobivá atmosféra, patričné emócie, postupne gradujúce napätie a tá trojhodinová minutáž vcelku rýchlo ubehne.

   Je tu značné množstvo postáv, pričom niektoré majú svoj význam počas celého procesu a iné zase len v niektorých jeho úsekoch. Tú menšiu úlohu, avšak pre dej veľmi zásadnú, majú postavy Karl Wieck (bývalý sudca a svedok vo vykreslení doby a pomerov v justícii koncom 20-tych rokov do roku 1935), Rudolph Peterson (svedok v prípade sterilizácie) a Irene Hoffmann (svedkyňa v prípade hanobenia rasy). Tieto ich svedectvá, ktoré boli založené na skutočných prípadoch, pomáhajú divákovi lepšie pochopiť dobu, hrôzy, ale aj celé fungovanie justície a nacistického režimu. Menšiu úlohu, ale mimo súdnej siene majú postavy manželov Halbestadtových a pani Bertholtovej, ktoré umožňujú divákom spoznať aj obyčajných nemeckých občanov, ktorí neradi hovoria o svojom živote počas nacistického režimu a navyše celý svet ich vníma, ako spoluvinníkov za zločiny a všetko, čo tento režim napáchal, vrátane rozpútania vojny.

   Väčšiu úlohu majú v príbehu štyri postavy. Prvou je Dan Haywood, hlavný sudca, ktorý sa to všetko snaží pochopiť, vrátane obyčajných Nemcov, snaží sa zistiť informácie, aby lepšie pochopil dobu a pomery, ktoré v Nemecku počas nacistickej vlády panovali. Ako sudca sa snaží obžalovaným zaistiť spravodlivý proces, presne to, čo obžalovaní svojim obetiam odopreli. Druhou je Tad Lawson, hlavný žalobca, ktorý sa snaží dosiahnuť, aby sa obžalovaní priznali a dostali najvyššie tresty (doživotia), lebo si pojmy spravodlivosť a právo vysvetlili po svojom, keď sa v mene práva dopúšťali zločinov tým, že ich svojimi rozhodnutiami a zákonmi schvaľovali. Treťou je Ernst Janning, hlavný z obžalovaných, ktorý bol ticho a vykonával svoju prácu, lebo miloval svoju krajinu a bol presvedčeným, že je to len prechodná fáza, resp. dočasný stav, ktorým si jeho krajina prechádza a ktorý bude skôr či neskôr nahradený, ale teraz je krajina v nebezpečenstve.

   Ak je krajina v nebezpečenstve, tak nebude vadiť, ak skupina ľudí príde o svoje politické a neskôr aj iné práva. Rovnako nebude ani vadiť, ak rasová menšina príde o svoje práva. Nebude to vadiť, lebo krajina je v ohrození a ťažké časy si vyžadujú aj extrémne riešenia. Štvrtou postavou je Hans Rolfe, hlavný obhajca, ktorý je nesmierne znalý zákonov a to nielen tých domácich (nemeckých), ale aj zahraničných (amerických), keď cituje rôzne zákony alebo autorov týchto zákonov. Pri vypočúvaní jednej svedkyne sa svojim takmer až agresívnym vystupovaním a nátlakom pripomínal žalobcov z čias nacistickej éry, ako žalobcov z komunistických procesov z 50-tych rokov. Jedinou slabinou postáv je tu, že celkovo sú v procese obžalovaní 4 sudcovia, ale celá zápletka a aj obhajca, sa venujú iba jednému z nich (Janning) a ostatní (Hahn, Hofstetter a Lampe) tu majú len minimálny priestor. V procese mal teda vystupovať jeden obžalovaní a nie až štyria.

   Celkovo sa jedná o jednu z najlepších súdnych drám, ktorá s minimalistickou, ale za to na vysokej úrovni spracovanou technikou stránkou (kamera, kostýmy a výprava) tu vie vytvoriť pútavú, silnú a zaujímavú súdnu drámu, ktorá sa tu nespolieha len na samotný priebeh procesu, ale ide oveľa hlbšie, k celkovej podstate, čo je právo a čo spravodlivosť, aký je medzi nimi rozdiel a ako rôzne sa dá právo vysvetliť a ako sa dá právo zneužiť na rôzne zločiny. Kramer vytvoril silnú súdnu drámu, postavenú na povojnovej atmosfére, napätí, emóciách a najmä aj na dialógoch, monológoch a myšlienkach postáv, ktoré tu odznejú a ktoré nútia zamyslieť sa aj diváka (na otázke rozdielu medzi spravodlivosťou a právom, avšak aj na otázke kolektívnej viny/zodpovednosti. Spoločne aj s režisérovou o rok staršou súdnou drámou, Inherit the Wind (1960), patrí tento film medzi jeho najlepšie diela, ktoré Kramer počas svojej kariéry vytvoril.

HERCI a HUDBA

   Herecké obsadenie je tu hviezdne: Montgomery Clift, Marlene Dietrich, Judy Garland, Burt Lancaster, Spencer Tracy a Richard Widmark, ktorých dopĺňa Maximilian Schell. Clift mal problém zapamätať si svoje repliky a tak mu režisér povedal, aby scénu zahral čo najlepšie, ako vedel. Režisér správne usúdil, že hercova nervozita tu bude ústredným bodom duševného stavu jeho postavy. Garland bola tak šťastná, že po siedmich rokoch opäť pracuje na celovečernom filme, naposledy to bol muzikál A Star Is Born (1954), že jej chvíľu trvalo, dokým sa dostala do správneho rozpoloženia a rozplakala sa. Obaja, Clift aj Garland tu stvárnil svedkov, ktorých výpovede, sú aj vďaka ich výkonom, veľmi silné. Dietrich, Lancaster, Tracy a Widmark tu taktiež predviedli výborné výkony, avšak všetkých tu zatienil málo známy Schell, ktorý si celú snímku ukradol pre seba. Zvyšným hercom sa tu nedostalo toľko priestoru, ale do svojich úloh sa hodia.

   Hudbu k filmu zložil Ernest Gold, ktorý tu žiaľ nevytvoril žiadnu výraznú skladbu, lebo človek má pocit, ako keby tu žiadna hudba ani nebola. Do scén zo súdnej siene sa hudba síce príliš nehodí, keďže by tu v prvom rade mali vyniknúť hlavne dialógy postáv, avšak mimo súdnej siene by hudba mala vedieť zaujať. Ak chcel režisér Kramer tento film bez hudby, tak na čo tu potom je skladateľ filmovej hudby, keď zostal nevyužitým. Rovnako to bolo aj v prípade Inherit the Wind (1960), kde Gold taktiež skladal hudbu. Viacej sa sem hodia piesne, ktoré tu v priebehu diania zaznejú, ako sú nemecké ľudové piesne Wenn wir marschieren, Wenn die Soldaten a Du, du liegst mir im Herzen alebo pieseň, ktorú zložil nemecký skladateľ klasickej hudby Ludwig van Beethoven s názvom Piano Sonata No. 8 in C minor, Op. 13.

HODNOTENIE

92%

---

[1] Februárový prevrat bol komunistický prevrat v Československu, ktorý sa uskutočnil 25.21948.

[2] Berlínska blokáda sa začala potom, ako Sovietsky zväz zablokoval všetky pozemné prístupy do západnej časti Berlína, ktorý bol vtedy pod kontrolou Francúzska, USA a Veľkej Británie a trvala od 24.6.1948 do 12.5.1949.

[3] Nacistickú stranu, Nationalsozialistische Deutsche Arbeiterpartei (NSDAP), volilo viac, ako 6 miliónov ľudí vo voľbách v roku 1930. Vo voľbách v júli 1932 to bolo už viac, než 13 miliónov, v septembri 1932 sa uskutočnili ďalšie voľby, kde ich volilo 11 miliónov, no a v posledných slobodných voľbách, v marci 1933, stranu volilo až 17 miliónov ľudí.

[4] Referendum o vystúpení Nemecka zo Spoločnosti národov prebehlo v novembri 1933 a 95% hlasujúcich (40 miliónov) ľudí v ňom súhlasilo s vystúpením. V auguste 1934 sa konalo referendum o zlúčení postov kancelára a prezidenta, kde 90% hlasujúcich (38 miliónov) odhlasovalo ich zlúčenie. Ďalšie referendum sa konalo v marci 1936, v ktorom až 99% hlasujúcich (44 miliónov) schválilo vojenskú okupáciu Porýnia, a no posledné referendum sa uskutočnilo v apríli 1938, v ktorom znovu až 99% hlasujúcich (48 miliónov) schválilo anexiu Rakúska. Rovnaký výsledok malo aj referendum v Rakúsku o anšluse s Nemeckom, kde sa taktiež až 99% hlasujúcich Rakúšanov (4,5 milióna) ľudí anšlus odhlasovalo.

[5] Mníchovská dohoda alebo aj Mníchovská zrada sa konala 29.8. až 30.8.1938, na ktorej sa predstavitelia Francúzska, Nemecka, Talianska a Veľkej Británie dohodli na tom, že Československo odstúpi Nemecku svoje pohraničné oblasti (Sudety).

[6] Pakt o neútočení alebo aj Pakt Molotov-Ribbentrop uzavreli 23.8.1939 spolu Nemecko a Sovietsky zväz, ktorým sa dohodli, že v prípade vypuknutia vojenského konfliktu si obe krajiny zachovajú neutralitu a na seba nezaútočia.

[7] Firmy, ako: Coca-Cola, General Motors, IBM alebo Kodak a podnikatelia, ako: Prescott Sheldon Bush, Henry Ford alebo Irénée du Pont.