Heat (1995)

   Heist film (niekedy sa zvykne označovať, aj caper film) je subžáner kriminálneho filmu, ktorý sa zameriava na nejakú krádež/lúpež. Takéto filmy sa sústreďujú na proces, ktorý celý priebeh krádeže/lúpeže so sebou prináša a dá sa rozdeliť do troch častí: plánovanie (zostavenie tímu zlodejov, pričom každý člen tímu má často nejakú jedinečnú zručnosť a naplánovanie celej akcie, vrátane obhliadky miesta „činu“ a úteku); prevedenie plánu (detailne mapovaný pohľad na vykonanie celej akcie) a následky (zlyhania jednotlivcov alebo celej skupiny zlodejov, v podobe zrady alebo zranenia). Pre tento podžáner je tiež typické, že divák sleduje celé dianie skoro výlučne z pohľadu ľudí, ktorí páchajú zločin. Jedným z takýchto najlepších a zároveň aj z tých najznámejších heist filmov je práve aj táto akčná krimi dráma Heat (1995).

STORY LINE

   Tento subžáner sa začal postupne formovať v druhej polovici 40-tych rokov, keď vznikli jedny z úplne prvých heist filmov, The Killers (1946) a Criss Cross (1949), ale bol to až film The Asphalt Jungle (1950), ktorý zadefinoval tento podžáner a ktorým sa inšpirovali všetky nasledujúce heist filmy. Postupne si tvorcovia charakteristické prvky prispôsobili, keď niektoré heist filmy vynechali jednu alebo rovno hneď dve z tých troch častí (plánovanie, prevedenie a následky). Obdobie 50-tych a 60-tych rokov je, v rámci heist filmov, pokladané za najproduktívnejšie: Armored Car Robbery (1950), The Lavender Hill Mob (1951), Rififi (1955), Bob le flambeur (1956), The Killing (1956), Odds Against Tomorrow (1959), Ocean's Eleven (1960), The League of Gentlemen (1960), Mélodie en sous-sol (1963) alebo Topkapi (1964).

   V druhej polovici 60-tych rokov to potom boli ešte aj tieto heist filmy: Gambit (1966), How to Steal a Million (1966), Le deuxième souffle (1966), Robbery (1967), The War Wagon (1967), The Thomas Crown Affair (1968) alebo taktiež aj The Italian Job (1969). V prvej polovici 70-tych rokov obľúbenosť heist filmov zostávala: Kelly's Heroes (1970), Le cercle rouge (1970), The Getaway (1972), The Hot Rock (1972) alebo Thunderbolt and Lightfoot (1974). Pomaly, v druhej polovici 70-tych rokov, však záujem o heist filmy opadol a zostalo to aj v 80-tych rokoch. Z tých známejších heist filmov tejto doby možno zmieniť: The First Great Train Robbery (1978), Going in Style (1979), Thief (1981) alebo A Fish Called Wanda (1988). Opätovný záujem o heist filmy prišiel až v 90-tych rokoch.

   Postarala sa o to predovšetkým trojica filmov, ktoré mali značný úspech u divákov. Boli to: Reservoir Dogs (1992), The Usual Suspects (1995), no a tým tretím bol práve Heat (1995), ktorého dej bol založený na skutočnom príbehu väzňa a zločinca menom Neil McCauley a na detektívovi menom Chuck Adamson, ktorému sa ho podarilo v roku 1964 vypátrať. V roku 1962 bol McCauley prepustený z väzenia na slobodu a hneď začal plánovať nové akcie. Zhruba v tom čase, keď McCauley vykradol spoločnosť vyrábajúcu diamantové vrtáky, ho začal sledovať Adamson. Obaja sa dokonca raz aj stretli na káve, ako je tomu aj vo filme a ich dialógy vychádzali z ich vzájomného rozhovoru. 24.3.1964 v americkom meste Chicago sledoval McCauley, spoločne so svojimi tromi kumpánmi, obrnené auto, ktoré priviezlo peniaze do obchodu s potravinami.

   Po prevzatí peňazí však do obchodu vtrhli zlodeji a zobrali vrecia s peniazmi. McCauley a jeho spoločníci, ale netušili, že Adamson a ďalších osem detektívov zablokovali všetky možné cesty. Ich únikové auto zabočilo do uličky, kde uvideli policajnú blokádu a vtedy si zlodeji uvedomili, že sú v pasci. Všetci štyria vystúpili z vozidla a začali strieľať. Traja z nich boli, medzi nimi aj McCauley, zabití počas následnej prestrelky s políciou. Štvrtý zlodej síce z miesta utiekol, ale už o niekoľko dní neskôr ho chytili a putoval do väzenia. Adamson bol neskôr scenárista u seriálov Miami Vice (1984-1989) a Crime Story (1986-1988), avšak pracoval aj, ako technický konzultant u zopár filmoch, ako: Thief (1981), Beverly Hills Cop (1984) alebo práve aj Heat (1995). Zomrel v roku 2008 vo veku 71 rokov.

   Cesta k celovečernému filmu bola dlhá. V roku 1979 napísal režisér a scenárista Michael Mann 180 stranový koncept, ktorý už o 2 roky neskôr, po svojom celovečernom debute, Thief (1981), prepracoval a prepísal. Koncom 80-tych rokov chcel, aby film zrežíroval Walter Hill, ale ten jeho ponuku odmietol. Po úspechoch seriálov Miami Vice (1984-1989) a Crime Story (1986-1988), ktoré Mann produkoval, dostal od televízie NBC možnosť produkovať aj ďalší kriminálny seriál. Scenár pôvodne určený pre celovečerný film bol skrátený takmer o tretinu svojej pôvodnej dĺžky a vynechané v ňom boli mnohé vedľajšie zápletky. Výsledkom bol 90 minútový pilot seriálu, ktorý bol nakrútený za 19 dní. NBC však nebola spokojná s tým, aby herec Scott Plank hral jednu z hlavných úloh a režiséra požiadala, aby našiel niekoho iného.

   Mann to odmietol urobiť a preto NBC seriál zrušila. Odvysielaný bol napokon iba tento 90 minútový pilot 27.8.1989 pod názvom L.A. Takedown (1989). Mann nebol s tým, ako skončil jeho scenár, vôbec spokojný a tak sa po filme, The Last of the Mohicans (1992) rozhodol, že spraví celovečerný remake, lebo sám svoj pôvodný príbeh vnímal, ako komplexnú, viacvrstvovú kriminálnu drámu. Cítil, že teraz, po uvedení televízneho filmu L.A. Takedown (1989), má už oveľa lepšiu predstavu, ako by chcel spraviť jeho celovečerný remake. Dňa 5.4.1994 bolo oznámené, že Mann opúšťa plán na životopisný film o hercovi Jamesovi Deanovi a miesto toho nakrúti celovečerný remake televízneho filmu L.A. Takedown (1989), s názvom Heat (1995). Hlavné filmovanie trvalo 107 dní, priebehalo v lete 1995 a do kín išiel film v decembri toho istého roku.

   Technické spracovanie je tu na veľmi vysokej úrovni a to neplatí len pri jeho porovnaní s pôvodnou televíznou verziou, ale v porovnaní s aj inými filmami tej doby. Vyzdvihnúť je tu potreba hlavne exteriéri, kamera a zvuk. Čo sa týka exteriérov, tak celé nakrúcanie prebiehalo výlučne v Los Angeles alebo v Santa Monica, teda priamo na danom mieste, keďže Mann trval na tom, že nebude filmovať v štúdiu, ale využije zvukovú kulisu, ktorú mu exteriéri ponúkali. Nakrúcalo sa z veľkej časti v Los Angeles, kde sa aj celá zápletka odohráva, pričom štábu tu poslúžilo niekoľko lokalít, ako napr.: nemocnica (St. Mary's Hospital), hotel (Hilton Los Angeles Airport), reštaurácia (Kate Mantilini Restaurants) alebo letisko (Los Angeles International Airport). Filmovanie v skutočných exteriéroch zvýšilo autentickosť filmu a zároveň urobilo z mesta dôležitý prvok v deji.

   Za kamerou stál Dante Spinotti, ktorý s režisérom pracoval už predtým na jeho filmoch Manhunter (1986) a The Last of the Mohicans (1992). Kamera tu vyniká nielen dennými a nočnými zábermi mesta Los Angeles alebo Santa Monica, ale aj tým, ako tu zachytáva akčné scény, či už scény krádeží alebo prestrelky. Nezastupiteľnú funkciu tu má aj zvuk. Nie je to však iba z dôvodu rozhodnutia režiséra využiť dané filmové lokality a ich zvukové kulisy, ale aj v práci so zvukom, keď v jednej z najlepších scén filmu, v 12-minútovej akčnej sekvencii, nebola použitá žiadna hudba, ale režisér v nej do popredia dáva viacej vyniknúť zvuky streľby, rozstrieľaných áut a skiel alebo výmeny zásobníkov. Akčných scén tu, na skoro trojhodinový film, nie je ani veľa, ale ani málo, tak dostatok. Najväčšia z nich je tá 12-minútová scéna (prepad banky a následná prestrelka).

   Po príbehovej stránke je tento heist film originálnym hneď až z troch dôvodov. Za prvé, že klasická štruktúra troch častí (plánovanie, prevedenie akcie a následky) je upravená tým, že prvá časť (plánovanie) tu absentuje. Dianie sa totiž sústreďuje výhradne len na tie zvyšné dve časti (prevedenie akcie a následky). Za druhé, že príbeh sa, na rozdiel od väčšiny heist filmov, nezameriava iba na bandu zlodejov, ale aj na príslušníkov polície, z radov detektívov, ktorí sú im na stope a snažia sa ich chytiť/zastaviť. Za tretie, že divák tu má možnosť, okrem pracovného života zlodejov a detektívov, spoznať tiež ich osobný život. Celý príbeh tak pozostáva z dvoch dejových liniek. Prvou sú zlodeji, kde sa dianie zameriava na prevedenie ich akcií a druhou sú detektívi, kde sa zápletka sústreďuje na sledovanie policajnej práce a dolapenie zlodejov.

   Úvodné prepadnutie obrneného vozidla je ukážkou profesionality tímu zlodejov, keďže ide do detailov naplánovanú akciu, vrátane jej samotného prevedenia a potom aj úteku z miesta činu. Sú to profesionáli, ktorí sú pripravení a myslia na všetko, ale vedia taktiež aj improvizovať, ak sa nejaká nečakaná situácia objaví. Následné vyšetrovanie prepadu zase odhaľuje, že aj na strane zákona pracujú skúsení ľudia, ktorí sú odborníci vo svojej práci. V prvej časti sa oba znepriatelené tábory len postupne spoznávajú, no v tej druhej časti už dochádza aj ku ich konfrontácii, ktorá potom trvá až do samotného záveru. Obe skupiny sú si pritom vedomé sily svojho protivníka. Sily sú vyrovnané a vyhrať to môže iba jedna skupina a to tá, ktorá urobí menej chýb a dokáže nielenže držať krok so svojim protivníkom, ale byť aj o krok pred ním.

   Scéna v kaviarni je stretom dvoch úhlavných nepriateľov a lídrov jednotlivých táborov. Ide o priateľský rozhovor. Jeden druhého rešpektujú. Obaja zdôrazňujú, že si robia len svoju prácu a to, čo im ide najlepšie. Ich vzájomný rozhovor slúži aj na to, aby si urobili jeden o druhom predstavu, ako ten druhý premýšľa, aké má názory, ako vie zareagovať a čo je schopný pre dosiahnutie svojej veci urobiť. Obaja pritom nemajú problém tomu druhému rozprávať aj o svojom osobnom živote, trochu sa otvoriť a tým aj možnosť dať spoznať svoju povahu tomu druhému. No a práve s týmto osobným životom súvisí ešte jedna dôležitá konfrontácia, pracovný život verzus osobný život. Jedna konfrontácia je o strete zlodejov a detektívov, o dvoch táboroch stojacich na opačných stranách zákona. Druhou konfrontáciou je stret pracovného a osobného života u oboch lídrov.

   V tomto druhom zápase však nesúperia medzi sebou, ale s tým, ako im ich práca narúša ich súkromie. Na jeden strane tu je zlodej, ktorý bol vo väzení, je osamelý (nemá rodinu a ani príbuzných), je nedôverčivý voči neznámym ľuďom a je pripravený na útek (nemá zariadený dom). Na druhej strane je tu detektív, ktorý je bývalý mariňák, trikrát ženatý, pričom aj toto posledné manželstvo sa mu rozpadáva, má tiež problém nadviazať vzťah so svojou nevlastnou dcérou a zadržuje v sebe pocity úzkosti. Obaja úhlavní nepriatelia tak nezvádzajú len boj medzi sebou, ale takisto aj svoj vlastný vnútorný súboj, ktorý im zasahuje, ako do ich práce, tak aj do súkromného života. Obaja si pritom profesionalitu zachovávajú nielen v tom pracovnom živote, ale prenášajú si ju aj do toho súkromného, čo sa potom odráža v ich vzťahoch s ľuďmi, ktorých majú radi.

   Najväčšími prednosťami tohto filmu sú napätie, príbeh a réžia. Napätie je prítomné od začiatku, až do konca. Toto napätie však nevychádza len z prevedenia jednotlivých akcií zlodejov, ale pramení aj z práce detektívov, ktorí sú im postupne čoraz bližšie na stope. Napätie potom vyvrcholí 12-minútovou akčnou scénou prepadnutia banky a následnou prestrelkou. Mohlo by sa zdať, že po tejto scéne napätie už opadne, ale opak je pravdou a film si svoje napätie zachová až do konca, kde opäť vygraduje a vyvrcholí záverečným, priam až westernovým duelom medzi dvomi úhlavnými nepriateľmi. Samotná zápletka je originálne spracovaná, lebo že vzhľadom na heist film tu chýba časť plánovania, ďalej tu divák nesleduje iba zlodejov, ale aj detektívov a v poslednom rade sa tu mieša osobný a pracovný život, čo z tohto filmu robí aj drámu.

   Divák tak môže okrem sledovania jednotlivých akcií zlodejov a toho, ako si obe skupiny idú po krku, môže vidieť aj rozvíjanie príbehu a charakterov postáv tým, že zápletka ide viac do ich hĺbky a dáva možnosť spoznať ich aj v mimopracovnom živote. V konečnom výsledku je tak film vyváženým mixom drámy a heist filmu. Je to však aj zásluhou réžie. Mann už predtým jeden heist film, s názvom Thief (1981), nakrútil, no s filmom Heat (1995) posunul príbeh, ako aj kvalitu ešte oveľa vyššie. Do tohto príbehu vložil emócie, ktoré tu nielenže skvele fungujú a okrem akčného krimi thrilleru robia z neho aj drámu. Problémom tu nie je ani dĺžka, keďže tých 170 minút ubehne veľmi rýchlo a dej vtiahne diváka do diania už od úvodu, pričom dokáže udržať jeho pozornosť a byť zaujímavý po celú dobu. Samotnému príbehu nie je v podstate ani čo vytknúť.

   Práca s postavami je tu zvládnutá bravúrne a stojí tu na dvoch vynikajúcich ústredných postavách, Neil McCauley a Vincent Hanna, ktorí sú na rozdielnej strane zákona, avšak inak toho majú veľmi veľa spoločného (obaja sú profesionáli vo svojom obore, obaja sú svojou prácou pohltení, obaja robia to, čo im ide najlepšie a obaja majú aj problémy vo svojom v osobnom živote, keď im ich pracovný život zasahuje do súkromia). McCauley navyše netoleruje bezdôvodné zabíjanie, pokiaľ to nie je vyslovene nutné a nemilosrdne si vybavuje účty zo zradcami. Pri večeri v reštaurácii s kamarátmi a ich rodinami, sa cíti osamelo, keď vidí ich ženy a deti. Hanna vytrvalo a neúnavne ide po zločincoch, ktorých neváha chytiť živých alebo mŕtvych. Vo svojej práci musí byť ostrý a pripravený, pretože zločinci nikdy nespia a zločiny, ktoré páchajú sú niekedy veľmi brutálne.

   Najvýraznejšie a najzaujímavejšie postavy sú síce práve McCauley a Hanna, pretože sa im tu dostáva aj najviac priestoru, ale vyniknúť a zaujať diváka môžu aj mnohé vedľajšie postavy, ktorých je dostatok. Každý divák si tak vie nájsť svojho obľúbenca/obľúbencov z radov tých mužských (Chris Shiherlis, Michael Cheritto, Trejo, Nate, Waingro, Roger Van Zant alebo Sammy Casals) alebo z radov tých ženských postáv (Lauren Gustafson, Justine Hanna, Eady alebo Charlene Shiherlis). Svoje miesto tu dokonca má aj, na prvý pohľad nevýrazná, dejová linka s bývalým väzňom, ktorí sa dostal na slobodu a pracuje v jednej reštaurácii (Don Breedan). Vedľajšie postavy majú tiež čím zaujať a okrem tých hlavných majú divákovi čo ponúknuť. Veľkú úlohu v tom samozrejme má aj ich herecké obsadenie, ktoré robí tieto postavy viac atraktívnejšie.

   Celkovo sa jedná o jeden z najlepších heist filmov, no je to aj jeden z najlepších akčných krimi thrillerov a zároveň ide aj o najlepší režisérov film. Vynikajúca technická stránka, ktorá stojí predovšetkým na reálnych exteriérových lokalitách mesta Los Angeles, ďalej na pôsobivej kamere a na práci so zvukom, ktorý dáva vyniknúť ruchu a životu v meste. Príbehová stránka je spracovaná originálnym spôsobom, vďaka ktorému tento film nie je klasickým heist filmom, ale pridáva mu predovšetkým drámu a emócie, keďže rozvíja jeho príbeh a postavy. Neustále napätie a zručná réžie ešte viac zvyšujú kvalitu. Značné množstvo postáv a ich hereckých predstaviteľov tu umožňuje každému vybrať si svojho favorita, resp. obľúbenca, avšak každá z týchto postáv, či už hlavná alebo vedľajšia a ich dejová linka, sú dostatočne zaujímavými na to, aby dokázali osloviť.

HERCI a HUDBA

   V tomto filme sa po prvý raz v spoločnej scéne stretli dve herecké hviezdy toho obdobia, Robert De Niro a Al Pacino, hoci sa obaja objavili už vo filme The Godfather Part II (1974), avšak tam nemali žiadnu spoločnú scénu. Svojim výkonom v Heat (1995) len potvrdili, že v 70-tych až 90-tych rokoch patrili medzi hereckú špičku. Samotný príbeh, ale aj ich postavy totiž do veľkej miery ešte viacej zvýrazňujú práve ich herecké výkony. Herecké obsadenie sa tu však parádne vydarilo pokiaľ išlo o vedľajšie postavy: William Fichtner, Ashley Judd, Val Kilmer, Natalie Portman, Tom Sizemore, Danny Trejo alebo Jon Voight. Každý z menovaných hercov tu vie vyniknúť a svojim výkonom zaujať, hoci najviac priestoru na to majú Robert De Niro a Al Pacino, ktorí bravúrne zahrali postavy, stojace na opačných stranách zákona.

   Hudbu k filmu zložil Elliot Goldenthal, ktorému sa tu, podľa môjho názoru, nepodarilo vytvoriť nejaké výrazné alebo zaujímavé skladby, ale presne opačne, jeho skladby sú tu nevýrazné a nezaujímavé. Rovnako tu chýba zapamätateľnejšia hlavná téma. Prevažná väčšina jeho skladieb sa sem, podľa mňa, vôbec nehodí. Myslím si, že Mann mal radšej skúsiť skladateľskú dvojicu Randy Edelman a Trevor Jones, ktorí skomponovali skvelú hudbu pre jeho predošlý film, The Last of the Mohicans (1992). Vo filme sa objavia taktiež aj prevzaté skladby od iných hudobníkov, ako napr.: Brian Eno (Force Marker), Lisa Gerrard (Gloradin) alebo aj U2 (Always Forever Now). Jedinou skladbou, ktorá sa sem do filmu hodí je, podľa mňa, iba záverečná prevzatá skladba God Moving Over the Face of the Waters, ktorú zložil hudobník Moby.

HODNOTENIE

94%

The Exorcist (1973)

   Supernatural horror (Nadprirodzený horor) je subžáner hororu, v ktorom sú navzájom prepojené hororové prvky s nadprirodzenými. Nadprirodzené javy, ktoré sa v takýchto filmoch objavujú môžu byť démoni alebo duchovia, pričom témy, ktorým sa tieto filmy venujú môžu byť posadnutie diablom, resp. démonmi alebo posmrtný život. Veľmi veľa nadprirodzených hororov obsahuje má aj náboženské motívy. Nadprirodzený horor by sa však dal definovať aj, ako horor, ktorý zahŕňa nejaký druh pozastavenia alebo rovno porušenia fyzikálnych zákonov, ktoré sú zvyčajne stelesnené, resp. spôsobené nejakou nadprirodzenou aktivitou a činnosťou, ktorú tu môže zosobňovať démon, duch, kliatba alebo strašidelný dom. Jedným z tých najznámejších a tiež najlepších nadprirodzených hororov je práve aj The Exorcist (1973).

STORY LINE

   Celovečerné nadprirodzené horory začali v značnej miere vznikať už začiatkom 20-tych rokoch 20-teho storočia v Nemecku. Išlo najmä o nemecké expresionistické diela, ktoré boli reakciou na prehru v Prvej svetovej vojne (1914-1918). Za nadprirodzené horory sa dajú pokladať snímky, ako boli: Das Cabinet des Dr. Caligari (1920), Der Golem, wie er in die Welt kam (1920), Der müde Tod (1921) alebo aj Nosferatu, eine Symphonie des Grauens (1922). Nadprirodzené horory však vznikali aj inde, či už v Československu - Příchozí z temnot (1921), vo Švédsku - Häxan (1922) alebo aj v USA - The Magician (1926). V tom nasledujúcom desaťročí, v 30-tych rokoch, mal tento podžáner veľký úspech, vďaka americkému filmovému štúdiu Universal Pictures, ktoré vyprodukovalo horory, ako: Dracula (1931), Frankenstein (1931) alebo The Mummy (1932).

   Napriek tomu, že v 40-tych rokoch sa do popredia dostali psychologické horory a v 50-tych rokoch zase sci-fi horory, tak aj v tomto období sa nakrúcali nadprirodzené horory, ale v podstatne menšej miere, než predtým. Z tých známejších snímok, z tohto obdobia, možno menovať napr.: The Wolf Man (1941), Cat People (1942), The Uninvited (1944), Night Has a Thousand Eyes (1948), Night of the Demon (1957) alebo The Four Skulls of Jonathan Drake (1959). Záujem o nadprirodzené horory začal vzrastať v 60-tych rokoch, kedy vznikli diela, ako: 13 Ghosts (1960), The Innocents (1961), Carnival of Souls (1962), The Haunting (1963), no hlavne Rosemary's Baby (1968), ktoré spopularizovalo čarodejníctvo, vyobrazenie diabla a spustilo novú nadprirodzených hororov v 70-tych rokoch.

   Dôkazom toho je, že iba v priebehu štyroch rokov, 1970 až 1973, vzniklo hneď niekoľko takýchto filmov, ako boli napr.: Cry of the Banshee (1970), The Dunwich Horror (1970), The Blood on Satan's Claw (1971), The Brotherhood of Satan (1971), The Asphyx (1972), Demons of the Mind (1972), The Pyx (1973), The Legend of Hell House (1973) alebo ešte najznámejší z nich, ktorým bol práve The Exorcist (1973). Príbeh filmu bol založený na knihe The Exorcist (1971), ktorú napísal americký spisovateľ William Peter Blatty, ktorý sa však inšpiroval skutočným exorcizmom z roku 1949, ku ktorému došlo v USA a ktorý bol vykonaný na anonymnom mladom chlapcovi známom iba pod pseudonymami Roland Doe alebo Robbie Mannheim. Kniha zmenila niekoľko detailov tohto prípadu, ako bolo pohlavie a vek posadnutej obete.

   Napriek nadšeným recenziám knihy, nebola jej predajnosť tak veľká, ako vydavateľstvo dúfalo. Zmenilo sa to až keď bol Blatty pozvaný, ako hosť do The Dick Cavett Show, kde uchvátil prítomné publikum úvahami o tom, či diabol skutočne existuje. Čoskoro na to bola jeho kniha na vrchole zoznamu bestsellerov. Filmové štúdiá nemali pred vydaním knihy záujem o jej adaptáciu, navyše Blatty trval na požiadavke, že u filmovej adaptácii bude pôsobiť, ako producent. Veci sa posunuli dopredu, keď o adaptáciu knihy prejavil Paul Monash, výkonný producent u Butch Cassidy a Sundance Kid (1969). Blatty a Monash dosiahli dohodu, v ktorej sa Monash zaviazal, že získa pre film nejaké štúdio. Krátko na to sa mu uzatvoriť zmluvu so štúdiom Warner Bros. a obaja, Blatty a Monash, sa mali stať koproducentami filmu.

   Monash však požadoval zmeny v príbehu, ale Blatty bol proti týmto zmenám. Vyriešilo sa to tak, že keď Blatty počul klebety, že Monash niečo plánuje za jeho chrbtom, tak sa jedného dňa vkradol do jeho kancelárie a podarilo sa mu skopírovať nejaké papiere zo spisov, ktoré tam Monash mal a ktoré dodávali týmto fámam na dôveryhodnosti. Blatty sa následne o tieto papiere podelil so štúdiom a následne sa stal jediným producentom filmu. Blatty tu však okrem pozície producenta bol aj scenáristom. Jeho filmový scenár úzko sleduje dej jeho knihy, ale zužuje ťažisko príbehu. Niektoré podzápletky tu sú, ale v oveľa menšej miere ako v knihe. Platí to aj o niektorých postavách, ktoré tu zohrávajú oveľa menšiu úlohu a aj celkový časový rámec deja je vo filme zhustený. Niektoré scény, najmä tie so sexuálnym obsahom, boli pre film zmiernené.

   Napríklad scéna masturbácie s krucifixom trvala v knihe dlhšie a bola viac explicitnou. Jeden z náboženských poradcov, kňaz John Nicola, zase poradil, že jazyk, ktorý používa démon Pazuzu, by mal byť ešte viac profánnejší, než v knihe a do takej miery, ktorú on sám považoval za realistickejšiu, čo bolo napokon odpovedajúcim spôsobom zmenené. Na pozíciu režiséra oslovilo štúdio Warner Bros. troch režisérov (Stanley Kubrick, Mike Nichols a Arthur Penn), ale všetci odmietli. Nakoniec bol najatý Mark Rydell, ale Blatty trval na tom, že režisérom by mal byť William Friedkin, pretože na neho zapôsobil jeho film The French Connection (1971). Štúdio napokon súhlasilo. Friedkin nástojil na realizme, preto odišiel do severného Iraku nakrútiť prológ napriek politickej nestabilite v danom regióne alebo do filmu obsadil skutočných kňazov a zdravotníkov.

   Technické spracovanie je tu, aj kvôli režisérovej snahe o realizmus, na najvyššej možnej úrovni. Vynikajúcu atmosférickú a pôsobivú kameru tu mal na starosti Owen Roizman, ktorý s režisérom spolupracoval už predtým na vyššie spomínanom diele The French Connection (1971). V prípade snímky The Exorcist (1973) však Roizman nebol na to sám, keďže o úvodné scény v Iraku sa tu postaral britský kameraman Billy Williams, ktorý, v tom čase, keď tam Friedkin odišiel, nakrúcal zábery pre irackú spoločnosť Iraq Petroleum Company. Vzhľadom na to, že veľká časť diania sa odohráva v jednom dome, tak dôležitým faktorom, na vytvorenie žiadúcej atmosféry, bolo osvetlenie domu a jeho miestností. Friedkin a Roizman sa dohodli, že vďaka vhodnému osvetleniu by mal dom vzbudzovať zlovestný pocit, akoby nad ním visela nejaká tajomná vec.

   Jednou z takýchto scén bola aj tá, keď kňaz Merrin vystúpi z taxíku a stojí pred domom. Táto scéna sa odohráva v noci a za hmly. Siluetu jeho postavy tu tak osvetľuje svetlo zo zahmlenej pouličnej lampy a lúč svetla vychádzajúci z okna spálne domu. Na to, aby sa mohol tento lúč zobraziť tak, ako to je vo filme, musel štáb vybrať okenný rám z fasády, ktorú pripevnili na dom, umiestniť ho za okno a potom umiestniť reflektor medzi okno a rám. Ďalšou pôsobivo nakrútenou sekvenciou tu bol príchod dvoch doktorov, v ktorej sa kamera presunie z prízemia až do prvého poschodia na jeden záber. Kvôli tomu bola postavená špeciálna stolička, na ktorej bol kameraman, ktorého pomocou káblov a lán pohybovali po schodisku. Roizman to však musel osvetliť tak, aby v tejto scéne nevidelo tiene káblov, lán a iného zariadenia, ale iba tiene postáv.

   Podobne na tom bola aj scéna, v ktorej sa Regan vznáša sa nad posteľou. Vytvoriť ilúziu levitácie sa podarilo pomocou káblov na ktorej bola pripevnená. Na to, aby neboli tieto káble vidieť vymyslel Roizman, že ich nechá natrieť tak, aby zodpovedali pozadiu scény, nechal striedať svetlú a tmavú farbu, avšak zároveň to musel aj patrične vyplniť tieňmi. Angiografická scéna, v ktorej je Regan vpichnutá ihla do krku a strieka z neho krv, bola nakrúcaná v zdravotníckom centre univerzity v New Yorku, za prítomnosti skutočného zdravotníckeho personálu. Nakrúcanie bolo časovo obmedzené na Sobotu popoludnie, pričom sa použila jedna zo skutočných miestností používaných na túto procedúru. Celá miestnosť bola dosť stiesnená a nebolo v nej miesto na osvetľovaciu techniku. Roizman preto pri nakrúcaní tak musel využiť len svetlo, ktoré bolo v miestnosti.

   Významnú úlohu v deji tvoria aj exteriéri a interiéri. Úvodné scény sa nakrúcali v Iraku, na severe krajiny, v meste Mosul a v jeho okolí, vrátane starovekého mesta Hatra, ktoré tu predstavovalo archeologické nálezisko. Exteriérové scény domu nakrútili v hlavnom meste USA, vo Washingtone, v mestskej štvrti Georgetown, v ktorej sa dej aj odohráva. Filmovanie tu prebiehalo aj pri schodoch, ktoré sa vďaka tomu stali známou turistickou atrakciou, pričom tieto schody museli byť vystužené gumou, aby sa mohol zachytiť pád kaskadéra, ktorý až dvakrát spadol dolu schodmi. Interiérové scény domu  zase vznikli v New Yorku, vo filmových štúdiách CECO Studios na Manhattane. V scéne, kde Karras a Merrin vykonávajú exorcizmus požadoval Friedkin, aby bola spálňa chladnou, až tak, aby bol vidieť dych hercov. Kvôli tomu bol zakúpený aj chladiaci systém.

   Nezastupiteľnú úlohu tu mala aj výprava, ktorú tvorilo vybavenie a zariadenie interiéru domu, pričom celý interiér bol navrhnutý tak, aby pôsobil a vyzeral normálne a lákavo. Scény s pohybujúcou sa posteľou boli urobené tak, že ňou pohybovali technici, ktorí sa skrývali za stenou. Pre scénu, kde sa hlava Regan otáča o 180°, bola postavená figurína v životnej veľkosti, ktorá bola až tak realistickou, že detská herečka sa v jej prítomnosti cítila nepríjemne. Figurína bola zhotovená hlavne z latexu, na podklade odliatkov z tela detskej herečky. Tvár figuríny mala schopnosť pohybovať sa a zdanlivo hovoriť. V scéne vykonávania exorcizmu si však Roizman všimol, že nebolo vidieť jej dych a preto sa do figuríny pridala trubica, ktorá simulovala jej dýchanie, ktoré vytváralo potrebné oblaky pary. Na vzhľade tejto figuríny sa podieľal aj maskér Dick Smith.

   Pre scénu, v ktorej sa na bruchu Regan objaví nápis HELP ME, bolo postavené latexové brucho. Celé sa to nakrútilo tak, že najprv na toto latexové brucho ten nápis vyškriabali a potom ho zahrievali, aby zmizol. V post-produkcii to pustili obrátene, aby sa nápis na tele objavil. Smith mal na starosť aj make-up hercov. Boli to predovšetkým kňaz Merrin a posadnutá Regan. V prvom prípade musel postavu herca nalíčiť tak, aby vyzeral o 30 rokov starší. V tom druhom prípade zase musel detskú herečku nalíčiť tak, aby pôsobila hrôzostrašne a zároveň, aby ju diváci pod make-upom dokázali rozpoznať. Jej výsledný vzhľad tak bol do veľkej miery založený predovšetkým na jazvách a ranách.

   No a poslednom rade tu podstatnú funkciu plnil aj zvuk. Ľudia, ktorí tu mali na starosť zvukové efekty, strávili dva týždne nahrávaním zvukov viacerých zvierat: prasiat, psov, škrečkov a včiel, ktoré potom začlenili do viacvrstvového mixu hlasu démona. Zvukový efekt otáčania hlavy Regan sa vytvoril krútením koženej peňaženky. Na mixovaní zvuku sa podieľal aj Friedkin a celý proces trval až štyri mesiace. Zvuk bol pritom ten posledný aspekt filmu, ktorý bol dokončený pred jeho premiérou, ktorá bola 26.12.1973. Zvukové efekty výraznou mierou napomáhajú filmu na jeho tajomnej a znepokojivej atmosfére. Technická stránka, ako celok, si zaslúži vysoké uznanie, pretože všetko, vrátane dodnes pôsobivých mechanických efektov, ktoré museli byť robené ručne a nie počítačovo, ako je tomu dnes, pôsobí stále veľmi efektne na diváka.

   Po príbehovej stránke ide o nadprirodzený horor, ktorý sa zaoberá posadnutím človeka diablom a jeho vyháňaním pomocou exorcizmu. Mohlo by to evokovať dojem, že príbeh sa bude výhradne zameriavať na diabla, ale nie je tomu až tak. Tento film je o viacerých stretoch. Je o strete medzi dobrom a zlom. Je o strete medzi Bohom a Diablom. Je však aj o strete medzi vierou a pochybnosťami v samotnom človeku. Svedčí o tom aj úvodná sekvencia z Iraku, kde na jej konci kňaz Merrin stojí zoči voči soche, ktorá je symbolom zla. Je to zlo, ktoré na seba zoberie ľudskú podobu, aby sa napokon so svojim úhlavným nepriateľom, ktorého aj privoláva, mohlo stretnúť, avšak tentoraz už osobne, zoči voči. Práve tu potom prichádza to prepojenie s úvodnou pasážou. Zrazu tak začne dávať táto úvodná scéna svoj zmysel a opodstatnenie v deji.

   Z toho vyplýva, že cieľom nebolo mladé nevinné dievča, avšak niekto úplne iný. Bola to osoba, ktorá zjavne s týmto človekom už nejaký boj predtým zvádzala. Celý dej o strete, ale ku skutočnej konfrontácii prichádza až v scéne exorcizmu. V tejto chvíli až príde ten ozajstný stret, ktorý sa na prvý pohľad javí, ako zvádzanie boja o mladé dievča, ale pod povrchom ide o veľa. Mladé dievča, ktoré sa nachádza priamo v centre tohto stretu, je pre obidve strany, Diabla aj kňazov, druhoradé a to v tom zmysle, že Diabol si za „obeť“ mohol vybrať hocikoho, no zvolil si toto mladé dievča, pretože druhá strana s ňou môže, ako s obeťou viac súcitiť a viac sa báť o jej život, ako keby si Diabol vybral dospelú alebo staršiu ženu. Jej osud je Diablovi ukradnutý, snaží sa vyhrať. Kňazi, resp. Merrin to tiež vedia, prečo si ju vybral, no aj oni, resp. Merrin sa snaží vyhrať.

   Diablovi je jedno, či Regan zomrie. Ak by zomrela, tak by si ľahko našiel inú obeť. Svoju hlavnú úlohu, priviesť svojho hlavného nepriateľa a stretnúť sa s ním zoči voči, totiž už splnil. Merrin je na tom podobne. Samozrejme osud Regan mu nie je ukradnutý, avšak, ako človek, ktorý už exorcizmus vykonával, tak si uvedomuje, že niekedy pri ňom môže posadnutá obeť aj zomrieť. Nie vždy sa totiž musí skončiť len záchranou obete, ale môže nastať aj situácia, že Diabla sa síce podarí vyhnať, avšak jeho obeť po exorcizme zomrie. V tom prípade nie je víťaz ani jedna strana. Je však dosť otázne, že či sa vôbec akákoľvek z tých troch možností dá pokladať za niekoho víťazstvo. Dobro a zlo, resp. Boh a Diabol totiž zvádzajú navzájom svoje súboje už viac než tisícky rokov a ešte ďalšie tisícky rokov budú. Nikdy sa však nedá s istotou povedať, kto vyhral.

   Scéna exorcizmu je však aj strete viery a pochybností v samotnom človeku. Obaja kňazi sú počas vykonávania exorcizmu konfrontovaní so svojou vierou. Diabol nielenže skúša silu ich viery, no aj ich odhodlanie a vytrvanie vo viere. Najzraniteľnejším z tejto dvojice je Karras, ktorý má už dlhšie dojem, že stráca vieru, k čomu sa ešte pridala aj smrť jeho matky. No a práve táto scéna exorcizmu je pre neho a pre jeho vieru podstatnou. Vôbec po prvýkrát má možnosť vidieť osobne Diabla a že čoho je schopný. Jeho viera je tu tak podrobená ťažkej skúške a to práve v období, keď má o nej pochybnosti. Z tohto dôvodu tu Karras takpovediac bojuje hneď na dvoch frontoch. Na jednom fronte vedie boj sám so sebou, resp. svojou vierou a na druhom fronte zvádza boj proti samotnému Diablovi o Regan. Oba tieto fronty sú však vzájomne prepojené a spolu súvisia.

   Najviac na tomto filme treba vyzdvihnúť perfektnú atmosféru a napätie, ktoré tu skvele spolu fungujú a sú vzájomne prepojenými. Už od úvodu sa tu podarilo nastoliť tajomnú a znepokojivú atmosféru, ktorá s pribúdajúcimi minútami pomaly a postupne graduje. Platí to, ako o úvode z Iraku, tak aj o prvej scéne z domu v štvrti Georgetown, keď hneď po pár sekundách strávených v dome je počuť znepokojivé zvuky z podkrovia. Precízne budovaná atmosféra a napätie už od začiatku vyvolávajú u diváka znepokojivý pocit, že toto niečo ich bude sprevádzať po celú dobu. Prvá hororová, resp. napínavá scéna je tá v podkroví, keď sem Chris prichádza pozrie miesto odkiaľ tie rušivé zvuky prichádzajú. No a od tohto momentu sa potom atmosféra a napätie vo filme už iba stupňujú, pričom držia diváka v napätí a nedajú mu už do konca vydýchnuť.

   Rovnako graduje aj samotný príbeh. Po úvodoch s postavami, kde sa predstavia všetky hlavné postavy (Merrin, Chris spolu s Regan a Karras) prichádza na rad rozvíjanie deja. Od postupne rušivých zvukov, cez prítomný chlad, až po posadnutie dcéry. Všetko toto sa deje postupne a navyše čoraz viac sa to stupňuje. Dcéra sa, pod vplyvom posadnutia, mení. Začína sa to používaním nadávok a zmenami nálady, pokračuje robením rôznych obscénností a zmenou hlasu, no a končí sa to neprirodzenými pohybmi (otáčanie hlavy o 180°) a vonkajšou deformáciou jej tela (jazvy a rany). Postupnosť je vidno aj ohľadom toho, ako sa snažia Regan vyliečiť. Najprv sa o to pokúsili doktori, potom psychiatri, no a napokon aj kňazi. Celý tento zložitý proces (doktori-psychiatri-kňazi), pritom pôsobí prirodzene, najprv vylúčiť tú fyzickú a potom tú psychickú príčinu jej stavu.

   Celý príbeh je pritom originálne a zaujímavo poskladaný. Prvú polovicu deja sledujeme dve dejové linky. Jedna, s Chris a Regan, dostáva viac priestoru a tá druhá, s Karrasom, má zase menej priestoru. V druhej časti deja sa obe tieto linky navzájom prepoja, avšak ešte sa s nimi, príchodom Merrina, prepojí aj úvod a spoločne vytvoria jeden fungujúci a kompaktný celok. Existujú až dve verzie tohto filmu, pôvodná verzia z roku 1973 (122 minút) a režisérsky zostrih z roku 2000 (132 minút), pričom táto recenzia je písaná na režisérsky zostrih (132 minút). Do tejto verzie bolo pridaných niekoľko scén, ako napr.: spider-walk scéna, ďalej rozhovor medzi Karrasom a Merrinom, že prečo Diabol vybral práve Regan alebo samotný záver (od odchodu Chris a Regan). Tento režisérsky zostrih ešte viac pridáva na atmosfére, napätí, ako aj emóciách, než pôvodná verzia.

   Nesmierne dôležitú pozíciu tu má aj réžia, ktorá to všetko drží pokope. Friedkin zvládol nielen vytvoriť perfektnú atmosféru a napätie, ale zároveň dodal príbehu aj tie správne emócie. Väčšina týchto emócií sa spája s Chris, matkou Regan. Jej bolesť, strach, ale aj materinská láska, to všetko ňou „lomcuje“, keď vidí svoju dcéru v takom stave. Doktori a psychiatri na to pozerajú vedecky. Kňazi, najmä Merrin, zase vierou. Chris však na to pozerá ľudsky, cez emócie a cez puto matka-dcéra. Friedkin debutoval hraným filmom Good Times (1967), ale veľký úspech dosiahol až akčnou krimi drámou The French Connection (1971), po ktorej už prišiel The Exorcist (1973). Friedkin vytvoril film, ktorý funguje nielen, ako horor, ale aj ako dráma. Režisér pritom dokázal po celú dobu, 132 minút, udržať pozornosť diváka a pomaly gradovať celé dianie.

   Práca s postavami je zvládnutá bravúrne. Všetky ústredné postavy majú niečo spoločné s vierou. Na jednej strane je tu Diabol, ako ultimátne zlo. Na druhej strane tu stojí silne veriaci Merrin, oddaný svojej viere. Karras má pocit, že svoju vieru stratil, resp. ho viera opustila a Chris je zase ateistka. Diabol má svoju vlastnú vieru a skúša vieru protivníka (kňazov). Merrin je pevne oddaný svojej viere a nepochybuje o nej. Karras zase naopak má o nej pochyby a scéna exorcizmu je pre neho veľkou skúškou, či sa mu tieto pochyby podarí poraziť alebo sa ho naplno zmocnia. Chris je ateistka, ktorá sa však po vyčerpaní všetkých možností (doktori a psychiatri) obráti ku viere, na kňazov, ako na tú poslednú možnosť, ktorá by mohla vyliečiť, resp. zachrániť jej dcéru. Regan je mladé dievča, ktoré na seba sústredí pozornosť viery dobra (kňazi) a zla (Diabol).

   Celkovo sa jedná o jeden z najlepších nadprirodzených hororov, rovnako tak ide o jeden z najlepších hororov vôbec a zároveň je to najlepší režisérov film. Technická stránka je tu na najvyššej možnej úrovni, pričom všetky efekty boli dosiahnuté mechanicky. Svoju úlohu tu zohrala aj kamera, predovšetkým práca so svetlom a tieňmi, ktoré tu spoločne s make-upom, výpravou a zvukom vytvárajú perfektnú atmosféru a napätie. Príbehová stránka ešte umocňuje atmosféru a napätie, ale pridáva k nim ešte emócie. V konečnom výsledku tak film funguje nielen, ako horor, ale aj ako dráma. Najdôležitejším je tu však aj réžia, ktorá tri dejové linky (Merrin, Chris spolu s Regan a Karras) prepojí do jedného celku. Napriek tomu, že podľa mnohých ide o prekliatu snímku, keďže štáb sprevádzali, od začiatku výroby, až do premiéry, viaceré ťažkosti[1], sa podarilo vytvoriť obdivuhodné dielo, ktorému sa všetky filmové pokračovania ani len nepriblížili.[2]

HERCI a HUDBA

   Friedkin obsadil do hlavných úloh málo známych hercov, s čím sa štúdio Warner Bros. spočiatku ťažko vyrovnávalo, avšak, ako sa ukázalo, bol to geniálny ťah. Väčšie herecké hviezdy by pravdepodobne zatienili samotný príbeh. Menej známy herci umožnili deju lepšie vyniknúť. Ellen Burstyn síce za sebou mala filmy, ako: The Last Picture Show (1971) a The King of Marvin Gardens (1972), no zlom v jej kariére prišiel až s The Exorcist (1973). Jej postava matky je veľmi presvedčivá a divák sa s ňou, jej obavami, ale aj starosťami, dokáže stotožniť. Linda Blair, ktorá mala v čase nakrúcania, 13 rokov, tu predviedla fantastický herecký výkon. Jej postupná premena správania a aj vzhľadu je nesmierne uveriteľná. Vo veku 13 rokov takto stvárniť a zahrať tak náročnú úlohu, to si vyžadovalo značný herecký talent, ktorý aj preukázala, že má.

   Blair, v scéne, kde je jej postava posadnutá, nosila zelené kontaktné šošovky, ktoré dali jej očiam beštiálny/diabolský vzhľad a v scéne, kde sa vznáša nad posteľou musela mať zase biele kontaktné šošovky. Blair však nemohla mať šošovky a tak predtým, ako si ich nasadila musela brať upokojujúce kvapky, navyše sa u nej vyvinula celoživotná averzia voči chladu, lebo musela dlhú dobu stráviť v spálni, ktorú ochladzoval chladiaci systém, pričom na sebe mala iba nočnú košeľu a spodnú bielizeň. V spider-walk scéne stvárnila postavu Regan kaskadérka Ann Miles, ktorá tento trik predviedla. Hlas, ktorým hovorí posadnutá Regan nepatril Blair, ale herečke Mercedes McCambridge. Diablovu tvár tu zase stvárnila herečka Eileen Dietz. Postavu kňaza Karrasa mal pôvodne stvárniť Stacy Keach, ktorý už mal aj zmluvu, no nakoniec bol obsadený Jason Miller.

   Miller bol spisovateľom, ktorý v roku 1972 vyhral Pulitzerovu cenu za hru, drámu That Championship Season (1972), ktorý sa po prečítaní knihy začal veľmi zaujímať o úlohu vo filme, konkrétne o postavu kňaza Karrasa. Vzhľadom na to, že už mal zmluvu Keach, tak Miller požiadal o testovacie zábery. Miller, ktorý predtým nehral vo filme a toto bol jeho herecký debut, tak veľmi zaujal Friedkina svojim výkonom a ten ho obsadil. Štúdio súhlasilo a odkúpilo Keachovu zmluvu. Vyplatilo sa, lebo divák mu jeho postavu, ktorá zvádza vnútorný boj so svojou vierou, ľahko uverí. Max von Sydow už predtým postavu, ktorá bola staršia, než on sám, hral v dráme Jungfrukällan (1960). Skúsenosť s tým teda už mal a v prípade The Exorcist (1973) tak aj on predviedol pozoruhodný výkon. Z tých zvyšných hercov vyniknú ešte Lee J. Cobb a William O'Malley.

   Hudbu k filmu pôvodne skladal Lalo Schifrin, ale Friedkin jeho skóre odmietol. Ponuku skladať hudbu potom dostal Bernard Herrmann, ktorý však takisto, po pozretí hrubého zostrihu filmu, odmietol. Nakoniec sa hudby chopil hudobník Jack Nitzsche, ktorý však skomponoval iba dodatočnú hudbu. Prevládajúce skladby totiž tvoria prevzaté skladby od rôznych autorov, ako napr.: Hans Werner Henze a jeho skladba Fantasia for Strings; Mike Oldfield a jeho skladba Tubular Bells; Krzysztof Penderecki a jeho skladby Kanon for Orchestra and Tape, Polymorphia alebo String Quartet; alebo Anton Webern a jeho skladba Five Pieces for Orchestra.

   Tieto prevzaté skladby tu perfektne podporujú atmosféru, ale aj napätie a emócie, lebo sú správne tajomné a znepokojivé. Jedinou výnimkou je iba hlavná téma Tubular Bells, ktorá sa sem do filmu, podľa mňa, až tak veľmi nehodí. Nitzsche sa mohol pokúsiť zložiť nejakú hlavnú tému, keď už tu figuroval, ako skladateľ hudby, aj keď len tej dodatočnej, možno by sa jeho téma režisérovi zapáčila. Vedel by som si tu však predstaviť aj skladbu nejakého skladateľa klasickej hudby z 20-teho storočia, ako: Béla Bartók alebo György Ligeti. Za tie najlepšie skladby tu pokladám tieto tri: Polymorphia, Kanon for Orchestra and Tape a aj Fantasia for Strings.

HODNOTENIE

97%

---

[1] Produkcia sa oneskorila o 6 týždňov kvôli požiaru, ktorý vypukol, keď vták vletel do ističa a požiar zničil väčšinu scén, ktoré boli postavené pre interiéry domu. Ďalšie scény boli neskôr zničené, keď sa aktivoval protipožiarny systém. Ďalšie, 2 týždňové, zdržanie, keď trojmetrovú sochu dodali do Hongkongu miesto Iraku. V priebehu produkcie došlo aj ku zraneniam s trvalými následkami. Hlavná herečka Ellen Burstyn si počas nakrúcaní jednej scény zlomila kostrč, nemohla 2 týždne filmovať a potom po zvyšok nakrúcania používala barle. Hlavná detská herečka Linda Blair si v priebehu nakrúcania taktiež zlomila spodnú časť chrbtice, dôsledku toho sa u nej vyvinula skolióza. Jeden z technikov prišiel pri filmovaní o palec na ruke a jeden z osvetľovačov o palec na nohe. V priebehu produkcie však prišlo aj k úmrtiam. Jack MacGowran, ktorý hral postavu režiséra, (Burke Dennings) zomrel týždeň po dokončení svojich scén, koncom januára 1973. Vasiliki Maliaros, ktorá hrala postavu Karrasovej matky, zomrela začiatkom februára 1973. Nočný strážnik a technik, ktorý obsluhoval chladiaci systém takisto zomreli. Starý otec Lindy Blair zomrel počas prvého týždňa produkcie a herec Max von Sydow sa musel vrátiť do Švédska už po prvom dni nakrúcania, keď sa dozvedel, že jeho brat zomrel.

[2] Sequely Exorcist II: The Heretic (1977) a The Exorcist III (1990) a aj prequely: Exorcist: The Beginning (2004) a Dominion: Prequel to the Exorcist (2005).