Americký prezident John F. Kennedy sa 22.11.1963 o 12:30 miestneho času stal obeťou atentátu v americkom meste Dallas, v štáte Texas. Na jeho následky o polhodinu neskôr zomrel v nemocnici Parkland Memorial Hospital.[1] V miestnom kine, Texas Theatre, bol o zhruba 13:45 zadržaný Lee Harvey Oswald, ktorého mnohí ľudia dodnes považujú za hlavného a jediného podozrivého na zabití prezidenta. Dva dni po atentáte, 24.11.1963, bol Oswald, aj za prítomnosti televíznych kamier, zastrelený.[2] Jeho vrahom bol majiteľ miestneho nočného podniku Jacob Rubinstein, prezývaný Jack Ruby. Týždeň po tomto atentáte, 29.11.1963, bola zriadená prvá vyšetrovacia komisia, tzv. Warrenova komisia (1963-1964). Táto komisia, ale ani tie nasledujúce nepriniesli jednoznačné a uspokojivé odpovede, avšak presne naopak priniesli ešte viac otázok a nárast konšpiračných teórií. Jednou z nich sa zaoberá práve aj tento konšpiračný thriller JFK (1991).
STORY LINE
Konšpiračných teórií o atentáte na prezidenta je veľa. Vychádzajú pritom z domnienok, že kto mohol mať dôvody na jeho zavraždenie, od mafie alebo zbrojárskych firiem, cez kubánsku alebo sovietsku vládu, až po CIA alebo FBI. Je naivné si myslieť, že by Oswald jednal sám, či už kvôli použitej zbrani[3], kvôli zvláštnym udalostiam[4], kvôli výpovediam svedkov[5] alebo kvôli tomu, že kľúčoví svedkovia, novinári alebo ľudia, ktorí boli nejako prepojení alebo súviseli s osobami, ako Oswald alebo Ruby, zomreli počas pár rokov od atentátu.[6] Nie všetci ľudia však verili záverom vyšetrovania Warrenovej komisie. Patril k nim aj Jim Garrison, okresný prokurátor za New Orleans, ktorý v rokoch 1966 až 1967 viedol vlastné vyšetrovanie atentátu. Svoje zistenia neskôr publikoval aj v knihe On the Trail of the Assassins (1988), ktorá sa aj spolu s knihou, Crossfire: The Plot That Killed Kennedy (1989), ktorú napísal novinár Jim Mars, stala predlohou tohto filmu.
Atentáty na amerických aktivistov a politikov[7], vojna vo Vietname[8] a aféra Watergate[9], toto všetko prispelo začiatkom 70-tych rokov k čoraz vzrastajúcej nedôvere amerických občanov voči vláde a politickým predstaviteľom. Pochopiteľne to reflektovala aj dobová americká filmová tvorba a len počas 70-tych rokov sa v USA nakrútilo značné množstvo konšpiračných thrillerov, pričom niektoré z nich boli fikcia, ako diela: Soylent Green (1973), The Conversation (1974), The Stepford Wives (1975), Three Days of the Condor (1975), Marathon Man (1976), Capricorn One (1978), The Boys from Brazil (1978) alebo The China Syndrome (1979). Ďalšie snímky vychádzali zo skutočných udalostí, boli na nich založené alebo sa nimi inšpirovali, ako: Executive Action (1973), Serpico (1793), The Parallax View (1974), All the President's Men (1976) alebo Brass Target (1978).
Napriek tomu, že potom aj v 80-tych rokoch vzniklo niekoľko konšpiračných thrillerov, ako: Blow Out (1981), Missing (1982), Silkwood (1983), Videodrome (1983), Flashpoint (1984) alebo No Way Out (1987), tak nebolo ich tak veľa, ako predtým. Zmenilo sa to práve až s uvedením filmu JFK (1991), po ktorom opätovne nastal boom konšpiračných thrillerov.[10] Režisér, producent a scenárista JFK (1991), Oliver Stone, sa v decembri 1989, v priebehu predprodukčných príprav hudobno-životopisnej drámy The Doors (1991), stretol s vedúcimi predstaviteľmi filmového štúdia Warner Bros., s ktorými nakoniec uzavrel dohodu. Jeho nápad sa im veľmi páčil, hlavne prezidentovi Warner Bros., ktorým bol Terry Semel. Ten mal kvôli The Parallax View (1974), All the President's Men (1976) a The Killing Fields (1984), ktoré mali jeho výraznú podporu, povesť tvorcu kontroverzných a politických filmov.
Technické spracovanie je tu na veľmi vysokej úrovni. Tvorcovia si dali veľmi záležať na tom, aby film pôsobil autenticky a hodnoverne, čo sa týka zobrazenia atmosféry a doby 60-tych rokov. K tomu najviac dopomáhajú kostýmy a výprava. Dobové kostýmy majú veľa druhov, od armádnych uniforiem, cez oblečenie obyčajných občanov, až po obleky politikov alebo tajných agentov. Dobová výprava tu pozostáva z dobových automobilov, z dobového zariadenia interiérov a exteriérov, alebo z miest, resp. z lokalít, ktoré museli tvorcovia upraviť a zrekonštruovať tak, aby zodpovedali danému obdobiu, napr. miesto atentátu, mestský park Dealey Plaza v Dallase, ktorého „obnova“ do podoby z roku 1963 vyšla až na 4 milióny dolárov. Na to, aby mohli na tomto mieste nakrútiť atentát, museli filmári najať políciu na presmerovanie dopravy a uzavretie ulíc v blízkosti Dealey Plaza na tri týždne, pričom na nakrútenie potrebných scén mal štáb iba desať dní.
Technická stránka je však výrazne postavená taktiež aj na kamere a strihu. Za kamerou stál Robert Richardson, ktorý už predtým s režisérom spolupracoval.[11] Jeho kamera tu veľmi napomáha filmovému rozprávaniu. Scény, ktoré sledujú „aktuálne dianie“, resp. „súčasnosť“ sú farebné a naopak scény, ktoré sa vracajú do období pred, počas alebo po atentáte sú zase zväčša čiernobiele. Kvôli niektorým scénam vo filme bolo vytvorených viacero kameramanských štábov, ktoré nakrúcali súčasne pomocou piatich kamier, ale v rôznych formátoch. Na nakrútenie samotného atentátu museli filmári použiť dokonca až sedem kamier. Strih tu dosť vypomáha filmovému rozprávaniu, čo je najviditeľnejšie u prestrihoch medzi súčasnosťou a minulosťou. Najlepšie je to spracované až na konci, v súdnej sieni. V prestrihoch medzi minulosťou a súčasnosťou divák sleduje, ako údajne prebehol atentát a vidí aj to, čo sa o deje v súdnej sieni, aké sú reakcie ľudí.
Po príbehovej stránke treba zdôrazniť, že bolo o atentáte na prezidenta nakrútených od roku 1963 už zopár diel. Boli to hlavne snímky: Executive Action (1973), Ruby and Oswald (1978), Flashpoint (1984) a sčasti aj The Parallax View (1974), pričom ten prvý spôsobil, v dobe svojho uvedenia, veľkú kontroverziu, vďaka čomu mal značný ohlas. Jednou z tých najväčších predností JFK (1991) je, že oproti Executive Action (1973) alebo The Parallax View (1974), to nie je nepodloženou teóriou, resp. to nie je len fikcia ale, že tento film vznikol na podklade skutočných udalostí, presnejšie je na základe výsledkov vyšetrovania, ktoré viedol v rokoch 1966 až 1967 okresný prokurátor Jim Garrison a následného súdneho procesu, s jedným z podozrivých, vo februári 1969. Je dôležité si pritom uvedomiť, že v dobe, kedy sa dianie odohráva (druhá polovica 60-tych rokov) neboli ešte konšpiračné teórie tak populárne a rozšírené.
Jedinou veľkou populárnou a rozšírenou konšpiračnou teóriou do atentátu z roku 1963 bola tá o britskom sériovom vrahovi menom Jack Rozparovač a v jeho údajnom spojení s britskou kráľovskou rodinou. V roku 1991, keď tento film vznikal, boli už konšpiračné teórie medzi ľuďmi veľmi diskutované a obľúbené. Dôvodom boli práve atentáty zo 60-tych rokov na aktivistov a politikov, pričom celé to začal tento prvý atentát z roku 1963, ktorý rozhodne nebol dôkladne vyšetrený, ale naopak, vyšetrovanie sprevádzali viaceré nepresnosti, nezrovnalosti a vzájomne odporujúce si tvrdenia, pričom mnohé svedecké výpovede a dôkazy neboli zaevidované, brali sa na ľahkú váhu alebo boli odignorované, vrátane záhadných úmrtí viac než desiatky kľúčových svedkov. Tento film rovnako, ako aj jeho hlavná postava, sa snaží len odhaliť skutočnú pravdu. Množstvo ľudí sa zaujíma, že KTO a AKO spáchal tento atentát.
Najdôležitejším, na čo by sa mal každý sústrediť je však PREČO. Z akého dôvodu, resp. dôvodov bol tento atentát spáchaný. Prečo bol Kennedy zabitý? Komu to pomohlo? Kto mal moc to utajiť? Ak totiž najprv vieme PREČO, teda dôvody na atentát, tak na základe nich vieme povedať KTO, aké osoby stáli za atentátom a následne je už ľahké určiť AKO, akým spôsobom ten atentát vykonali. Dôvod na zavraždenie prezidenta mali: kubánska vláda, sovietska vláda, mafia alebo zbrojárske firmy, ale nemali na to prostriedky, či už finančné, ľudské alebo materiálne. Nech na to celé pozeráme z akejkoľvek perspektívy, tak vychádza len jedno, že minimálne bez podpory jednej z týchto zložiek (armáda, CIA, FBI a tajná služba), hoci je možné, že v tom bolo zapojených aj viacej zložiek, možno aj všetky, by k atentátu nedošlo. No a presne takúto, jednu z tých najpravdepodobnejších teórií, predkladá divákom aj tento film.
Netreba pritom zabúdať, že to, čo niekomu prišlo v roku 1963 a v súvislosti s atentátom na prezidenta, ako sci-fi, sa presne o 10 rokov stalo, v súvislosti s tzv. aférou Watergate, z júna 1972, realitou. Vydieranie, zoznamy nepriateľov, špinavé triky, utajovanie, tajné nahrávky, zastrašovanie svedkov, klamlivé alebo nátlakové výpovede svedkov, zničenie dôležitých dokumentov, podplácanie, diskreditácia svedkov alebo aj rozsiahle zneužitie prezidentských právomocí. Za všetkým týmto zmienením stál prezident Richard Nixon a jeho administratíva. No a netreba zabúdať ani na skutočnosť, že o 100 rokov skôr čelil iný prezident, Abraham Lincoln, dokonca až dvom sprisahaniam s cieľom ho zavraždiť, pričom za obomi stálo viacero osôb.[12] Ďalšími dvomi silnými faktormi, okrem toho, že táto snímka je postavená na samotnom priebehu vyšetrovania a jeho záverov, sú tu ešte aj napätie a réžia, bez ktorých by toto dielo nebolo také úderné.
Napätie je tu prakticky neustále prítomné, už od úvodných titulkov a až do záverečného vynesenia rozsudku. Za tú prítomnosť permanentného napätia môže film vďačiť nielen atraktivitou samotného námetu (atentát na prezidenta a s tým aj súvisiace konšpiračné teórie), ale aj svojmu spracovaniu, ktoré sa náramne podobá na detektívky/kriminálky. Máme tu obeť vraždy (prezidenta) a „detektíva“ (v tomto prípade okresný prokurátor), ktorý znovu otvára, už uzavretý, prípad. Pátra po tých vrahoch a objednávateľoch, ktorí mali za jeho smrťou, podľa neho, reálne stáť. Hľadá a zbiera dôkazy, vypočúva svedkov a podozrivých, zisťuje mnohé chyby, nedostatky a nezrovnalosti vo výsledkoch prvého, resp. pôvodného vyšetrovania. Naráža však na veľmi silného protivníka, ktorí sa nebojí likvidovať nepohodlných svedkov, diskreditovať, odpočúvať a zastrašovať ľudí alebo aj ničiť kľúčové dôkazy, manipulovať s nimi a odopierať k nim prístup.
Réžia je vynikajúca. Stone dokázal príbeh spracovať neuveriteľne pútavo, že diváka vie okamžite vtiahnuť do deja, doslova priam hltá celé dianie a zároveň ho aj núti zamyslieť sa nad tým, čo tam odznie a neplatí to iba o danej teórií o sprisahaní, ale aj o záverečnej reči na súde, kde zaznie niekoľko životných myšlienok a právd, ktoré rozhodne stoja za pozastavenie sa a úvahu nad nimi. Režisérovi sa tu podarilo dosiahnuť aj to, s čím majú klasické detektívky/kriminálky problém. Pri opätovnom pozretí totiž už stratili to svoje prvotné čaro, keďže divák už pozná identitu vraha. Pri tomto filme to však nehrozí, lebo aj pri ďalšej projekcii, samozrejme nie hneď po sebe, ale s určitým časovým odstupom, dokáže byť tento konšpiračný thriller rovnako pútavý a zaujímavý, ako pri úplne prvom pozretí. Niektorí ľudia môžu mať pochopiteľne problém spracovať to množstvo postáv, ich vzájomných vzťahov a či ide o svedkov alebo podozrivých.
Réžia má veľký podiel aj na tom, že verzia uvedená v kinách (189 minút) a aj režisérsky zostrih (206 minút) ani na chvíľu nepoľavia, zo svojich emócií, napätí a pútavosti. Táto recenzia je písaná na režisérsky zostrih (206 minút). Zásluhou samotného námetu, ale práve aj réžie, nemá divák pocit, že by ubehli skoro až tri a pol hodiny, ale iba niečo cez dve hodiny, takto perfektne a nesmierne pútavo je to spracované. Režisérsky zostrih je o 17 minút dlhším, rozširuje scény z vyšetrovania, ale aj scény z osobného života hlavnej postavy. Je to však veľmi precízne a šikovne urobené a divák, ak tesne predtým nevidel tú kratšiu verziu, vôbec nespozná o ktoré scény je táto dlhšia verzia obohatená, pretože to na nich nie je vidieť a tak si ich ani nevšimne, na rozdiel od iných filmov, kde sú tieto pridané scény v rozšírených verziách viditeľné. Stone zvládol aj emócie, či už v osobnej (rodina) alebo v pracovnej (vyšetrovanie) rovine.
Stone si väčšinu svojej scenáristickej a režisérskej kariéry vyberal hlavne kontroverzné projekty, ktoré však nemali len šokovať, avšak aj rozprúdiť debaty o danej problematike a ponúknuť svoj pohľad na ňu. Niektoré tieto jeho projekty boli založené na skutočných udalostiach, ako Midnight Express (1978) a iné boli zase čistá fikcia, ako Scarface (1983). Stone režisérsky a scenáristicky debutoval hororom Seizure (1974), ale prvé úspechy sa dostavili, keď napísal scenáre ku spomínaným Midnight Express (1978) a Scarface (1983). Po nich prišli projekty Salvador (1986), Platoon (1986), Wall Street (1987), Born on the Fourth of July (1989) a The Doors (1991), kde písal scenár a aj ich režíroval, pričom sa v nich venoval dôležitým témam, od politiky a vojny vo Vietname, cez svet biznisu, až po zákulisie hudby. Táto druhá polovica 80-tych rokov a začiatok 90-tych rokov patria k vrcholu jeho kariéry.
Hlavnou postavou, okolo ktorej sa celé rozprávanie sústreďuje, je Jim Garrison. Príbeh sa nezameriava len na jeho pracovný život (vyšetrovanie), ale aj na ten osobný (rodina). Zápletka sa síce sústreďuje predovšetkým na vyšetrovanie, no aj rodina tu má dostatok priestoru a nie je to len nejaká prázdna výplň. Jeho vyšetrovanie má dopad aj na rodinu a odráža sa na nej. Rodinná linka je trochu napínavou, hoci nie až tak, ako vyšetrovanie, no divák až do samého záveru netuší, ako to nakoniec celé skončí. Garrison tu vedie boj až na dvoch frontoch. Bojuje za pravdu a zároveň aj o/za svoju rodinu. Bojuje o ňu tým, že sa ju snaží udržať a bojuje za ňu tým, že to je jeden z dôvodov, prečo sa chce dopátrať celej pravdy o atentáte na prezidenta, aby jeho deti mohli žiť v krajine, ktorá sa nesnaží skrývať vrahov a ututlávať pravdu. Ostatné postavy tu majú tiež svoje miesto, ale nie je to až tak o nich samotných.
Celkovo sa jedná o jeden z najlepších konšpiračných thrillerov, najlepší režisérov počin a historických drám, čo sú mimochodom dva hlavná žánre tohto filmu. Tento film stojí nielen na vysokej technickej úrovni (dobové kostýmy, bohatá výprava, nakrúcanie scén na reálnych miestach, kombinácia čiernobielej a farebnej kamery alebo prestrihy medzi súčasnosťou a minulosťou), ale aj na príbehovej (atraktívnosť námetu, emócie, napätie, pútavosť a réžia). Svojskú kategóriu tu predstavujú postavy, ktorých je tu príliš mnoho. Divák môže mať s týmto pri prvom pozretí problém, či už v samotnom zorientovaní sa medzi týmito postavami, ďalej s ich vzájomnými vzťahmi, ktoré majú medzi sebou (kto sa s kým pozná alebo kto je koho nadriadení) alebo aj s ich zaradením, či sú z prostredia armády, CIA, FBI, tajnej služby, z vládnej inštitúcie alebo ide iba o obyčajných občanov. Nie je to však chyba, ale film si vyžaduje, aby bol divák pozorný.
HERCI a HUDBA
Herecké obsadenie je hviezde. Známi herci sa tu objavujú v hlavných, vedľajších, ale aj v menších. Vo filme sa nachádza celkovo až 9 známych hereckých osobností. Herci, ako (podľa abecedy) Kevin Bacon, Kevin Costner, Tommy Lee Jones, Jack Lemmon, Walter Matthau, Gary Oldman, Joe Pesci, Sissy Spacek alebo Donald Sutherland. Z nich tu má najväčší priestor Costner, ktorý stvárnil hlavnú úlohu. Svojim hereckým prejavom, ale aj svojim výzorom, sa k danej postavy perfektne hodí. Divák mu jeho postavu, snažiacu sa vypátrať pravdu, verí. Ostatní herci boli vo svojich úlohách taktiež veľmi presvedčiví, navyše mnohí z nich sa vzdali svojich platov kvôli námetu tohto filmu a aj preto, že tým chceli tomuto projektu vyjadriť svoju podporu. Treba ešte doplniť, že úvodný prológ tu narozprával herec Martin Sheen. Costner tu síce herecky exceluje, ale aj ostatní dokážu svojimi výkonmi strhnúť na seba pozornosť.
Hudbu k filmu zložil John Williams, ktorý toľko času pre JFK (1991) vytvoriť tradičnú hudbu pre celý film, lebo v rovnaký mesiac, ako JFK (1991), teda december 1991, mal premiéru aj dobrodružný film Hook (1991), pre ktorý Williams taktiež skladal hudbu. Miesto toho zložil a dirigoval šesť hudobných sekvencií predtým, než vôbec videl nejakú časť filmu. Neskôr si Williams pozrel zhruba hodinový zostrih, keďže vtedy nakrúcanie JFK (1991) ešte nebolo skončené. Na základe toho vytvoril pár nových skladieb. Stone a Williams spolupracovali už predtým, keď Williams skomponoval hudbu pre jeho film Born on the Fourth of July (1989). V hudbe, ktorú vytvoril pre JFK (1991) sa mu podarilo v jeho skladbách reflektovať napínavú, tajomnú a záhadnú, ako aj depresívnu, pochmúrnu a smutnú atmosféru, ktorá vo filme panuje. Jedinou menšou slabinou tejto jeho hudby je, že ani žiadna zo skladieb sa až tak veľmi nevryje do pamäte. Za najlepšie skladby tu považujem hlavne tieto dve: The Conspirators a The Witnesses.
HODNOTENIE
96%
[1] Do nemocnice bol prezident privezený 8 minút po atentáte, okolo 12:38.
[2] K jeho zastreleniu došlo v podzemnej garáži Dallaskej väzobnej stanice o 11:20, kde na neho už čakala väzenská dodávka, ktorá ho mala eskortovať do cely maximálnym strážením v Dallaskej okresnej väznici.
[3] Puška talianskej výroby Carcano, ktorou mal Oswald zastreliť prezidenta, bola schopná pomalej a aj do istej miery nepresnej streľby. Z tohto dôvodu existujú značné pochybnosti o tom, či mohol Oswald touto zbraňou trikrát takto rýchlo a navyše veľmi presne vypáliť.
[4] Necelé dve minúty po atentáte, o 12:32, došlo k totálnemu výpadku telefónnych liniek vo Washingtone, ktoré trvalo jednu hodinu, ale linka riaditeľa FBI, ktorým bol John Edgar Hoover, bola naďalej funkčná. Novinár britského denníku Cambridge Evening News dostal anonymný tip prostredníctvom telefonátu, asi 25 minút pred atentátom, v ktorom mu neznáma osoba povedala, aby zavolal na americkú ambasádu v Londýne kvôli nejakej veľkej správe a potom položil.
[5] Mnohí priamy svedkovia atentátu povedali, že cítili silný zápach spáleného strelného prachu a aj počuli prichádzať streľbu aj od trávnatého pahorku (nie teda len z Texaského knižného veľkoskladu).
[6] Warren Reynolds nahlásil na FBI, že videl skutočného vraha policajta, ktorého mal údajne zabiť Oswald predtým, než sa schoval v kine, kde ho zadržali. Reynolds zomrel v januári 1964, kedy ho strelili do hlavy. Nancy Jane Mooney, známa aj ako Betty McDonald, poskytla alibi mužovi, ktorý bol podozrivý zo zabitia Reynoldsa z januára 1964. Krátko potom však bola zatknutá a údajne sa sama obesila vo svojej väzenskej cele v Dallase vo februári 1964. Hank Killiam, ktorého manželka robila v nočnom podniku, rovnako, ako aj Nancy Jane Mooney, ktorý vlastnil Jack Ruby, sa presťahoval na Floridu, kde jedného dňa o 4:00 ráno dostal telefonát, po ktorom odišiel do budovy v centre mesta a odtiaľ mal vyskočiť alebo vypadnúť z okna na prvom poschodí, následkom čoho vykrvácal na smrť v marci 1964. Bill Hunter, reportér, ktorý potom, ako Ruby zastrelil Oswalda, išiel v noci do Rubyho bytu. Zastrelil ho policajt priamo na policajnej stanici v apríli 1964, pričom výstrel sa považoval za nehodu. Jim Koethe, ďalší reportér, ktorý spolu s Hunterom išiel v noci do Rubyho bytu. Zomrel po karate kopu do krku, od neznámeho človeka alebo ľudí, vo svojom vlastnom byte v septembri 1964. Tom Howard, jeden z právnikov Rubyho, ktorý taktiež išiel do jeho bytu spoločne s Hunterom a Koethem. Zomrel na infarkt vo veku 48 rokov v marci 1965 potom, čo sa niekoľko dní správal veľmi čudne a nespoznával svojich priateľov. Pitva nebola urobená. William Whaley, taxikár, ktorý odviezol Oswalda z miesta atentátu. Zahynul v decembri 1965 v dôsledku autonehody aj s vodičom auta, ktoré do neho narazilo. Earline Roberts, majiteľka ubytovne, kde Oswald býval, zomrela na infarkt vo veku 60 rokov v januári 1966. Pitva nebola urobená. Lee Bowers, svedok, ktorý bol v čase atentátu na železničnej veži, z ktorej mal výhľad na Dealey Plaza. Zahynul v auguste 1966, keď jeho auto narazilo do mosta. To je len zopár ľudí, ktorí v priebehu pár rokov od atentátu „záhadne“ zomreli.
[7] Najvýznamnejšie boli štyri: John F. Kennedy (22.11.1963), Malcolm X (21.2.1965), Martin Luther King Jr. (4.4.1968) a Robert F. Kennedy (5.6.1968).
[8] USA sa do bojov medzi Severným a Južným Vietnamom (trvajúce zhruba od roku 1955) priamo zapojili od augusta 1964, až do marca 1973, kedy sa ich vojská z krajiny, museli na základe dohody, stiahnuť.
[9] Táto aféra vypukla 17.6.1972, keď do jednej z budov v komplexe Watergate vo Washingtone, ktorá bola sídlom Demokratickej strany, vnikli piati muži, pracujúci pre Republikánsku stranu, ktorí mali za úlohu umiestniť sem odpočúvanie. Boli však odhalení a zadržaní políciou. Vďaka novinárskej práci viedli stopy tohto vlámania až k samotnému prezidentovi, ktorý sa však snažil brániť vyšetrovaniu. Po dvoch rokoch, 9.8.1974, bol však nakoniec aj tak prezident, Richard M. Nixon, nútený rezignovať.
[10] Hoffa (1992), The Fugitive (1993), The Pelican Brief (1993), Nixon (1995), The Net (1995), Eraser (1996), Absolute Power (1997), Conspiracy Theory (1997), The Game (1997), Enemy of the State (1998), Mercury Rising (1998), Snake Eyes (1998) alebo The Insider (1999).
[11] Robil kameramana na jeho filmoch: Salvador (1986), Platoon (1986), Wall Street (1987), Talk Radio (1988), Born on the Fourth of July (1989) a The Doors (1991).
[12] Prvá skupina sprisahancov ho chcela odstrániť ešte pred jeho prvou inauguráciou vo februári 1961, ale Lincoln a jeho spolupracovníci sa o ňom dozvedeli a urobili potrebné opatrenia, aby mu zabránili. Druhá skupina sprisahancov však už bola úspešná, keď 14.4.1865 na neho spáchali atentát, na následky ktorého nasledujúci deň ráno zomrel.