Natural horror (Prírodný horor) je subžáner hororu, v ktorom príroda, konkrétne je to rastlinstvo alebo živočíšstvo, sa stane hrozbou pre ľudí. Takéto filmy môžu mať viaceré podoby. Môže ísť o mäsožravé rastliny a živočíchy, ďalej môže ísť o všelijako zmutované rastliny a živočíchy, ktoré vznikli ľudskou, prírodnou alebo inou činnosťou alebo môžu to byť neškodné rastliny a živočíchy, ktoré sa ľudskou, prírodnou alebo inou činnosťou zmenili na chladnokrvných zabijakov a vraždiace monštrá. Hlavným je však, že rastliny a živočíchy predstavujú bezprostrednú hrozbu pre ľudí (napádajú ich a zabíjajú). Tieto filmy môžu mať ekologické posolstvo (príroda tým reaguje na ľudskú činnosť, ktorá má katastrofálne na prírodné prostredie), ďalej sa môžu zaoberať ľudským experimentom s rastlinami a živočíchmi) alebo sa môže to byť stret ľudí s rastlinami a živočíchmi v ich prirodzenom prostredí. Jedným z takýchto filmov je aj thriller Jaws (1975).
STORY LINE
Jedným z úplne prvých takýchto diel bol horor o zmutovaných netopieroch, The Devil Bat (1940), po ktorom nasledovali snímky o vraždiacich, The Naked Jungle (1954) alebo o obrovských a zmutovaných mravoch, Them! (1954), o vraždiacej chobotnici, Bride of the Monster (1955), o veľkých pijaviciach, Attack of the Giant Leeches (1959), o zmutovaných rastlinách, The Little Shop of Horrors (1960) a The Day of the Triffids (1962), o vraždiacich vtákoch, The Birds (1963), o levoch a tigroch, Black Zoo (1963), o včelách, The Deadly Bees (1966) alebo o potkanoch, Willard (1971) a Ben (1972). Do roku 1975 ešte mali premiéru horory o obrovských zajacoch, Night of the Lepus (1972), o prasatách Pigs (1973), o včelách Killer Bees (1974) a mravoch Phase IV (1974). No a potom v roku 1975 sa uvedenia dočkal thriller Jaws (1975) o veľkom bielom žralokovi, ktorý útočí na návštevníkov pláže.
Producenti filmového štúdia Universal Pictures, David Brown a Richard D. Zanuck, sa ešte pred vydaním knihy Jaws (1974), ktorú napísal Peter Benchley, o nej nezávisle od seba dozvedeli a prečítali si ju. Boli z nej tak nadšení, že ešte v roku 1973, stále pred jej vydaním, zakúpili filmové práva na jej adaptáciu. Spočiatku uvažovali, že by režisérom mohol byť John Sturges, ale ich ponuku na réžiu dostal Dick Richards. Zakrátko sa však s týmto projektom rozlúčil, kvôli rozdielnym pohľadom na to, ako tento projekt uchopiť a spracovať ho. V tej dobe pripravoval 26-ročný Steven Spielberg svoj režisérsky debut, krimi drámu The Sugarland Express (1974), ktorú tiež produkovala dvojica Brown a Zanuck. Po jednom zo stretnutí v ich kancelárii si Spielberg všimol kópiu nevydaného románu Jaws (1974) a po prečítaní ho veľmi túžil zrežírovať. Dohodol sa s nimi a v júni 1973 spoločne podpísali zmluvu, že Jaws (1975) bude jeho ďalší projekt.
Po odkúpení filmových práv prisľúbili producenti autorovi knihy, že môže napísať prvý návrh scenára. Benchley napísal celkovo tri koncepty predtým, než svoj konečný scenár odovzdal režisérovi. Vzhľadom na to, že Benchley nemal s písaním filmových scenárov žiadne skúsenosti, tak bolo jasné, že musí dôjsť k úprave scenáru. K doplneniu alebo aj prepísaniu niektorých pasáží. Spielberg si myslel, že predovšetkým postavy by tu mohli byť napísané lepšie. Oslovený bol Carl Gottlieb, ktorý bol herec a scenárista, pričom tie jeho scenáre napísal prevažne k rôznym komediálnym seriálom. Presne toto však chcel Spielberg dosiahnuť, aby sa do tohto scenáru vniesol aj humor, aby film nepôsobil príliš temne a vážne. Humor to tu mal vyvažovať. Gottlieb po prečítaní celého scenáru poslal Spielbergovi tri strany poznámok, čo by v ňom išlo zmeniť. Dohodli sa, že Gottlieb bude pracovať na vylepšení dialógov a postáv.
Nakoniec sa však Gottlieb stal druhým hlavným scenáristom filmu (prvý bol Benchley), keďže prepísal takmer celý scenár počas 9 týždňov hlavného nakrúcania. Scenár sa tak dokončoval za pochodu, keď skoro každá jedna scéna bola dopísaná zvyčajne iba večer pred jej filmovaním. Rovnako hektickým, ako písanie scenára, ak nie ešte viac, bolo tiež samotné nakrúcanie. Výsledkom však bol film, ktorý zaznamenal obrovský úspech a je takisto považovaný za prvý moderný blockbuster (trhák). Jaws (1975) spoločne aj so Star Wars (1977) boli široko vnímané ako nové kultúrne fenomény a boli kľúčové pri vytváraní moderného hollywoodskeho obchodného modelu. Po ich veľkom finančnom úspechu, za ktorým bola aj veľká marketingová kampaň, sa filmoví producenti pokúsili vytvoriť podobné filmové trháky a filmové štúdia začali vyrábať vysokorozpočtové filmy vo veľkej miere, pričom a zamerali aj na ich propagáciu a reklamu.
Technická úroveň je vzhľadom na podmienky, ktoré panovali v priebehu produkcie, na najvyššej úrovni. Lokality, kamera, strih a výprava, toto všetko tu spolu vytvára napätie a dobrodružno-znepokojivú atmosféru. Nakrúcanie začalo 2.5.1974 a malo trvať 55 dní, ale skončilo sa až 6.10.1974, po 159 dňoch. Dlhotrvajúce filmovanie sprevádzali viaceré ťažkosti, čo malo za následok veľké navýšenie rozpočtu, z pôvodnej sumy 4 milióny, až na 9 miliónov. Po skončení nakrúcania si Spielberg myslel, že kvôli prekročeniu tomuto prekročeniu rozpočtu, sa jeho filmová kariéra skončila. Nakrúcanie exteriérových scén prebiehalo v malej rybárskej dedine Menemsha, ktorá je na ostrove Martha's Vineyard a ten nachádza sa v americkom štáte Massachusetts. Tento ostrov si filmári zvolili kvôli tomu, že okolitý oceán mal piesočnaté dno dlhé niekoľko kilometrov od brehu, čo malo umožniť mechanickým žralokom operovať aj mimo dohľadu pevniny.
Prostredie dediny Menemsha a ostrova Martha's Vineyard je nádherné, navyše filmári tu nemuseli robiť žiadne úpravy alebo vytvárať rybársku dedinu, pretože toto všetko tu už bolo vytvorené a pre nich „nachystané“. Bolo to prínosom, lebo to zvýšilo autenticitu filmu. Podvodné scény s klietkou (v nej nebol herec ale kaskadéri) pri útoku žraloka sa filmovali v Culver City, vo vodnej nádrži, ktorá patrila filmovému štúdiu MGM (Metro-Goldwyn-Mayer). Reálne zábery veľkého bieleho žraloka nakrútil Ron Taylor, spoločne s manželkou Valerie v Južnej Austrálii pri Dangerous Reef. V jednej chvíli sa manželom podarilo zachytiť veľkého bieleho žraloka, ako útočí na klietku. Spielberg bol po pozretí týchto záberov tak ohromený, že sa ich rozhodol začleniť aj do samotného filmu. Okrem tých miest prebiehalo nakrúcanie aj priamo v Atlantickom oceáne, čím chcel Spielberg podporiť autentickosť, čo sa síce aj podarilo, ale bolo s tým veľa problémov.
Herci počas tohto nakrúcania častokrát dostali morskú chorobu a aj členovia filmového štábu sa z filmovania každý deň vracali vyčerpaní, pretože boli ošľahaní vetrom, pokrytí slanou vodou a spálení od slnka. Malo to vplyv aj na techniku. Kamery boli premočené, mechanické žraloky sa kazili a loď Orca, s hercami na palube, sa raz začala potápať, ale napokon to prinieslo želaný výsledok. Vďaka nakrúcaniu priamo v oceáne pôsobí tento film viac uveriteľným dojmom, než, keby sa filmovalo v nejakej vodnej nádrži. Kameru tu mal na starosti Bill Butler, ktorý s režisérom spolupracoval už v začiatkoch je kariéry, na televíznom filmoch, horore Something Evil (1972) a thrillery Savage (1973), no za sebou mal vtedy už aj mysteriózny konšpiračný thriller The Conversation (1974), ktorý zase režíroval Francis Ford Coppola. Spielberg chcel nafilmovať vodné sekvencie relatívne zblízka, aby sa podobali tomu, čo vidia ľudia pri plávaní.
Butler preto vymyslel nové vybavenie na uľahčenie nakrúcania vodných a podvodných scén, vrátane zariadenia, ktoré vie udržať kameru stabilnú bez ohľadu na príliv a odliv. Pre scény pod vodou vytvoril špeciálnu zapečatenú skrinku s ponorným fotoaparátom. Pre sekvencie na lodi upravil ručnú kameru Panaflex, vďaka čomu potom mohlo byť až 90% takýchto pasáží nakrútených touto ručnou kamerou. Pri kamere treba zmieniť ešte tzv. Dolly zoom, označovaný aj ako Hitchcock zoom alebo Vertigo effect. Ide o techniku, kde sa kamera pohybuje smerom preč od subjektu, avšak súčasne ho približuje (zoom) a subjekt si tak zachová svoju veľkosť, iba perspektíva pozadia sa mení.[1] Tento efekt je tu využití v scéne útoku žraloka na malého chlapca, keď hlavný hrdina spozoruje, že sa niečo stalo. Kamera najviac vyniká práve pri útokoch žraloka, kedy sa pomaly približuje k obeti, čo má veľký účinok na diváka.
Vďaka tejto technike to u divákov vyvoláva dojem, ako keby dané scény boli nakrúcané z perspektívy žraloka, čo u nich ešte viac posilňuje napätie a strach. Veľa takýchto scén, nad alebo pod hladinou, vznikli dlhšími zábermi, bez strihu, čo tu ešte viac zvyšuje celú atmosféru a napätie. Výprava tu tvorila hlavne trojica mechanických modelov žralokov. Jeden, ktorému chýbalo brucho, mal poslúžiť na hlavné zábery. Zvyšní dvaja, ktorí mali jednu stranu kompletne vytvorenú (ľavú alebo pravú), tu mali byť využití na nakrútení pohybu žraloka od kamery zľava doprava a opačne. Na zostrojení týchto troch žralokov sa podieľal tím 40 technikov, pričom bolo potrebných až 14 ľudí na ovládanie všetkých pohyblivých častí týchto modelov. No aj tu sa objavili problémy, ktoré predlžovali dobu nakrúcania a zvyšovali rozpočet. Ďalším z dôsledkov nakrúcania priamo v oceáne bolo, že tieto mechanické modely žralokov pomerne často zlyhávali.
Spôsobilo to viacero faktorov, ako zlé počasie, búrka alebo silný vietor, ktoré ich trochu poškodili a museli byť opravené. Ďalej došlo k prasknutiam hadíc, ktoré nasávali slanú vodu. Koža, ktorou boli pokryté tieto modely a ktorá bola na kovových rámoch sa začala kaziť, keď v dôsledku pobytu pod vodou tieto kovové rámy začali korodovať (hrdzavieť). Nepomohla ani špeciálna neoprénová pena, ktorou bola táto koža natrená a ktorá mala vodu absorbovať, ale koža sa, po jej nasiaknutí, veľmi nafúkla. Vzhľadom na to, že tieto mechanické žraloky sa neustále kazili donútili režiséra improvizovať a nakrútiť tak veľa scén formou neviditeľného nebezpečenstva, kde žraloka síce nie je vidieť, ale divák vie, že tam je (pri love na žraloka jeho polohu označujú žlté plávajúce sudy). Paradoxom je, že presne tento prístup, neukázať žraloka a iba naznačiť jeho prítomnosť, tu ešte zvýšilo atmosféru napätia a strachu, ktorá silnejšie zapôsobila na diváka.
Po príbehovej stránke je potreba zdôrazniť, že na Natural horror (Prírodný horor) mali najväčší vplyv predovšetkým tieto dva filmy, The Birds (1963) a Jaws (1975), ktoré ukázali, že vtáci alebo žraloci môžu byť extrémne nebezpeční a vytvoriť hystériu, paniku a strach nielen z ich samotných, ale u žralokov aj strach z vody. V prípade Jaws (1975) pritom režisérovi stačilo relatívne málo, aby tu vytvoril nesmierne napínavú atmosféru a strach z jedného žraloka. Pomaly sa približujúca kamera k obeti a neukázanie žraloka sú hlavnými prvkami, ktoré tu vytvárajú napínavú atmosféru. Jaws (1975) je v prvom rade thriller, no sú tu prítomné aj hororové prvky, kvôli ktorým sa tak môže teda zaradiť k prírodným hororom. Útoky žraloky, ľudia v panike utekajúci z vody alebo finálny hon na žraloka, toto všetko dokáže stále, ešte aj dnes, zapôsobiť na divákov. Zaujímavým je, že napriek všetkým problémom sa podarilo vytvoriť takýto film.
Veľkú zásluhu má na tom nepochybne Spielberg, ktorý pritom ešte len na začiatku 70-tych rokov prešiel od réžie krátkometrážnych snímok[2] k réžii televíznych seriálov, ako: Marcus Welby, M.D. (1969-1976), Night Gallery (1969-1973), The Name of the Game (1968-1971), The Psychiatrist (1970-1971), Columbo (1971-2003) a Owen Marshall, Counselor at Law (1971-1974), kde však režíroval len jednu až dve epizódy v rokoch 1969 až 1971. V roku 1971 potom začal s réžiou televíznych filmov, ako Duel (1971), Something Evil (1972) a Savage (1973). Všetko sa to zavŕšilo už v roku 1974, kedy celovečerne debutoval dielom The Sugarland Express (1974), po ktorom potom prišlo práve Jaws (1975). Bol to pritom práve jeho televízny film Duel (1971), ktorý má toho s Jaws (1975) veľa spoločného. V prvom rade je to žáner, ktorý je u oboch thriller. Jeden sa odohráva na ceste a druhý na mori.
V druhom rade majú spoločné, že hlavného zloducha, vodiča kamiónu a žraloka, skoro nevidíme v priebehu filmu. No a v poslednom rade obe spája napínavá atmosféra, ktorá sa tiahne, od začiatku, až do samotného konca. V prípade Jaws (1975) to však povýšil Spielberg na vyššiu úroveň. Duel (1971), ako to už z názvu vyplýva, je súbojom človeka proti človeku, ale Jaws (1975) je súbojom medzi človekom a prírodou, veľkým bielym žralokom. Tento ich stret pritom nebol vyprovokovaný ani z jednej strany, avšak prišlo k nemu prirodzene, keď sa žralok dostal do nových miest, kde si pre seba našiel vhodnú potravu. Nechceného zabijaka ľudí je tak potrebné odstrániť a lov na žraloka sa začína. Nejde pritom o nič nereálne, keďže útoky žralokov na ľudí boli, ale aj stále sú, bežnými. Celý dej sa tu dá rozdeliť do dvoch častí. Prvá, hororová časť, trvá takmer hodinu a štvrť. Druhá, dobrodružná časť, zase zaberá zvyšných skoro 50 minút.
Hororová časť je napínavá, vyvoláva strach a okrem samotných útokov žraloka, má tiež aj jednu ľakačku, ktorá dokáže vydesiť diváka (opustená loď). Táto časť sa odohráva na viacerých scénach a obsahuje niekoľko masových scén (ľudia v panike utekajúci z vody alebo množstvo amatérskych lovcov žralokov, ktorí sa pokúšajú žraloka dostať a zabiť). Tejto časti nie je čo vytknúť. Má rýchle tempo, príbeh je tu priamočiary, bez zbytočných dejových odbočiek a s ničím sa nezdržuje (už v úvodných minútach prichádza k prvému útoku). Dobrodružná časť si zachováva napätie a strach, pričom ich zameriava na jedno miesto. Táto časť sa totiž odohráva na jednej lodi. Tento malý a obmedzený priestor na lodi pomáha udržiavať toto napätie a strach, pretože trojica postáv sa tu môže spoliehať iba na seba. Mohli by sa vrátiť pre pomoc, ale znamenalo by to ich prehru/rezignovanie. Nemajú tak inú možnosť, než dotiahnuť tejto boj do konca.
Tejto časti takisto nie je čo vytknúť. Má síce pomalšie tempo (sústreďuje sa na nájdenie žraloka, jeho prenasledovanie a pokusy ho zabiť), ale to vôbec nevadí, keďže tento súboj človeka s prírodou je pútavo a zaujímavo spracovaný. Príbeh je tu ešte viac priamočiary a jednoduchý (je to skutočne iba o zápase človeka s prírodou), ale ani tu nie sú zbytočné odbočky, ktoré by tempo a samotný príbeh spomaľovali. Všetko to ešte uzatvára rýchly záver, ktorý je nie je naťahovaný a je aj bez zbytočných dlhých rečí. Spielberg tu dokázal zakomponovať aj humor, v podobe vtipných hlášok a scén, ktoré tým trochu odľahčujú napínavú a vážnu atmosféru. Funguje to a rovnako tak aj scény, ktoré rozvíjajú postavy, či už scény s rodinou alebo scény na lodi Orca, čím umožňujú divákom vydýchnuť si na malú chvíľu. Tieto krátke dramatické a humorné vsuvky tu nenarušili nastolené tempo, ale práveže pomohli rozvinúť zápletku a hlavnú trojicu postáv.
Za hlavnú postavu by sa tu dal označiť aj žralok. Neviditeľný zabijak, ktorého prevažnú časť deja nevidíme. Bolo to urobené z núdze kvôli zlyhaniu mechanických žralokov, ale napokon to filmu len prospelo. Veľký biely žralok si celý film ukradol pre seba, celý dej sa okolo neho točí, jeho útoky na ľudí vzbudzujú hrôzu, vyvoláva strach a zdesenie, čím až prinúti ľudí báť sa vkročiť do vody. Plávať, rozmnožovať sa a žrať, toto sú jeho hlavné a jediné „náplne“ jeho existencie, pričom práve tá posledná ho dovedie k stretu s ľuďmi. Trojica ľudských postáv, náčelník polície Martin Brody, oceánograf Matt Hooper a ešte profesionálny lovec žralokov Quint, je svojská. Brody má strach z vody pre traumatický zážitok z minulosti. Hooper je mladý a bohatý vedec, resp. výskumník, ktorý je až príliš sebaistý a spolieha sa na rôzne technologické vychytávky. Quint zase predstavuje starú školu rokmi ostrieľaného a skúseného námorníka a lovca žralokov.
Všetci traja však musia spojiť sily a vzájomne spolupracovať, aby žraločiu hrozbu nejak eliminovali. V priebehu diania sa divák postupne o ich charaktere a minulosti dozvedá. Prostredníctvom rodinných scén alebo vzájomných dialógov sa tu dostáva väčšia hĺbka týmto postavám. Vzájomné podpichovanie medzi ich postavami tu dokáže pobaviť, ale aj uvoľniť napätú a vážnu atmosféru. Scény na lodi Orca slúžia na detailnejšie ukázanie ich charakterov. Pobyt na lodi utužuje ich priateľstvo a ponúka pohľad na ich zručnosti a jednanie v situáciách, kedy ide o život. Scéna porovnávania jaziev nám tu odkrýva ich minulosť. Z tohto pohľadu sa tak dá tento film vnímať, ako chlapské dobrodružstvo na mori. Z postáv tu vyčnieva ešte starosta mesta Larry Vaughn, zosobňujúci charakterovo podobné postavy, ktorým ide v prvom rade o zisk, než o bezpečnosť a zdravie ľudí, ktoré sa vyskytujú v prírodných hororoch, ale aj v katastrofických filmoch.
Celkovo sa jedná o jeden z najlepších prírodných hororov, ďalej ide o jeden z najlepších dobrodružných thrillerov a v neposlednom rade je to aj jeden z najlepších režisérových filmov. Technickú úroveň, vzhľadom na podmienky, rozpočet a aj napriek problémom, ktorým produkcia musela čeliť, na najvyššej možnej úrovni, keď z improvizácie vyťažili oveľa viac, než sa pôvodne plánovalo. Nádherné lokality, doplnené o brilantné využitie kamery a strihu, s pôsobivou výpravou a ich vzájomným spojením vytvorili vynikajúcu napínavú atmosféru. Samotnému príbehu taktiež nie je čo vyčítať, keďže okrem emócií, v podobe hororových prvkov, humoru, napätia a strachu, obsahuje takisto aj fungujúce spojenie dobrodružného filmu a thrilleru. Tento film je zároveň ešte aj najlepšou časťou tejto hororovej série, lebo tie nasledujúce majú klesajúcu kvalitu.[3] Spielberg sa na nich už našťastie režisérsky nepodieľal.
HERCI a HUDBA
Roy Scheider tu podáva uveriteľný výkon a aj sa do svojej úlohy hodí. Divák mu postavu „obyčajného“ otca rodiny a policajného náčelníka veľmi rýchlo uverí. Jeho hrdina je tu prítomný v podstate už od začiatku, až do konca. Zvyšné dve postavy sa k nemu pripoja neskôr. No a presne v tomto je problém. Richard Dreyfuss a Robert Shaw na seba vedia okamžite strhnúť pozornosť a Scheider (jeho herecký výkon a postava) sú v úzadí, čo je chyba. Herec a jeho postava, ktorí sú s divákom po celý čas, by nemali byť väčšinu doby zatienení ostatnými hercami a ich postavami. Dreyfuss a Shaw tu bez debaty musia mať dostatok priestoru, aby mohli vyniknúť, ale nemali by ho prevýšiť. Sú len dve možnosti. Prvou je, že Scheider by zostal a tie dve postavy by obsadili inými hercami, ale filmu by to len ublížilo. Druhou je, že Dreyfuss a Shaw by ostali a vymenil by sa iba Scheider, za iného herca, ktorý by popri nich nestratil.
Hudbu k filmu zložil John Williams, ktorý pracoval s režisérom už na predchádzajúcom filme, The Sugarland Express (1974). Spielberg vyhlásil, že Jaws (1975) bez jeho hudby by nemali taký úspech. Je to pravda, keďže jeho hudba tu pomáha spoluvytvárať minimálne 50% atmosféry a napätia. Hlavná téma žraloka je jednoduchý striedajúci sa motív dvoch nôt, ktorý má evokovať blížiace/približujúce sa nebezpečenstvo. U divákov má vyvolávať napätie, strach a dojem pred ničím sa nezastaviteľného žraloka, ktorý ide po svojej obeti. Williams, ktorý s filmovou hudbou začal už v 60-tych rokoch[4], upriamil na seba veľkú pozornosť až jeho hudbou ku Jaws (1975).
Jeho skladby tu obsahujú rozličné motívy, od dobrodružných (pri love na žraloka), cez hororové (útoky žraloka), až po tie dramatické (rodinné scény). Williams vytvoril jedno zo svojich najlepších filmových hudobných skóre a jeho hlavná téma patrí medzi jednu z najznámejších filmových tém vo filmovej histórii. Nie je preto prekvapivé, že Williams a Spielberg potom ešte mnohokrát spolu pracovali na rôznych iných filmoch. Človek tu má pri počúvaní pocit, že skladby imitujú vodu. Za najlepšiu skladbu tu však pokladám iba ústrednú tému Main Title (Theme from 'Jaws'), ktorá nefunguje len vo filme, ale aj pri samostatnom počúvaní, nie ako tie zvyšné skladby.
HODNOTENIE
92%
[1] Prvýkrát túto metódu/techniku nakrúcania scény použil Alfred Hitchcock vo filme Vertigo (1958).
[2] Escape to Nowhere (1961), Fighter Squad (1961) alebo Amblin' (1968).