Utópia je predstava ideálnej ľudskej spoločnosti alebo štátu. Je to niečo žiadúce, ale aj neskutočné a možno až nedosiahnuteľné. Utópia sa dá chápať v kladnom slova zmysle, ako normatívny spoločenský ideál spoločnosti alebo stavu vecí dokonalej kvality. Je to ideál, ku ktorému sa dá postupovať, avšak zároveň je nedosiahnuteľný. Dystópia alebo antiutópia je opakom utópie. Je to predstava ľudskej spoločnosti, pre ktorú sú typické: bezohľadné megakorporácie, dehumanizácia spoločnosti, veľké ekologické katastrofy, totalitné vlády alebo iné činitele spojené s dramatickým úpadkom ľudskej spoločnosti.[1] Tieto dystopické spoločnosti vznikli, ako dôsledok ekonomických, environmentálnych, etických, kultúrnych, náboženských, politických, psychologických, technologických, či vedeckých problémov v spoločnosti, ktoré sa dlhodobo neriešili. Jeden z najznámejších dystopických filmov je práve aj sci-fi krimi A Clockwork Orange (1971).
STORY LINE
Dystopické filmy patria do žánru sci-fi, pretože ich zápletka sa odohráva v blízkej alebo v ďalekej budúcnosti. Prvé takéto filmy sa začali objavovať už v 20-tych rokoch 20-teho storočia, keď jedným z prvých takýchto diel bolo sci-fi Metropolis (1927), po ktorom nasledovali snímky, ako: Things to Come (1936), 1984 (1956), The Last Man on Earth (1964), Alphaville, une étrange aventure de Lemmy Caution (1965), La decima vittima (1965), Fahrenheit 451 (1966), Planet of the Apes (1968), No Blade of Grass (1970), The Omega Man (1971), THX 1138 (1971) alebo tiež aj práve toto sci-fi krimi, A Clockwork Orange (1971), ktorého zápletka je situovaná do futuristickej Veľkej Británie nie príliš vzdialenej budúcnosti, v ktorej vyobrazuje jej dystopickú spoločnosť a štátne zriadenie, ktoré sú následok ekonomických, politických a sociálnych problémov v krajine, ktoré sa rozhodli riešiť veľmi svojsky.
Režisér a scenárista Stanley Kubrick pôvodne chcel, že po svojom sci-fi 2001: A Space Odyssey (1968) nakrútiť veľkofilm o živote slávneho francúzskeho vojvodcu menom Napoleon Bonaparte. Režisér venoval veľa času výskumu jeho života, prečítal veľa kníh a podarilo sa mu získať prístup k jeho osobným memoárom. Snažil sa vidieť každý film, ktorý sa jeho osobou zaoberal a už v roku 1961 mal vypracovaný scenár. Mal to byť jeho nasledujúci projekt a s nakrúcaním sa malo začať v roku 1969, keď zrazu filmové štúdio Metro-Goldwyn-Mayer (MGM) nečakane celý projekt zrušilo. Ako najčastejšie dôvody zrušenia sa uvádzajú: odhadované veľmi vysoké náklady, zmena vlastníka MGM[2] alebo značný finančný neúspech sovietsko-talianskeho vojnového veľkofilmu o Napoleonovi, s názvom Waterloo (1970).[3] Po zrušení Kubrickovho vysnívaného projektu upriamil svoju pozornosť na filmovú adaptáciu knihu A Clockwork Orange (1962).
Autor knihy, Anthony Burgess, predal filmové práva na svoju knihu skoro okamžite po jej vydaní v roku 1962 a hneď sa začalo s prípravami na jej sfilmovanie, pričom pôvodne mal túto filmovú adaptáciu režírovať Ken Russell a zahrať si v nej mali členovia britskej rockovej skupiny The Rolling Stones, pričom ústredného hrdinu tu mal stvárniť hlavný spevák skupiny, Mick Jagger, ale pre problémy s britskými filmovými cenzormi (British Board of Film Censors, v súčasnosti British Board of Film Classification), sa to napokon nezrealizovalo a neskôr filmové práva získal Kubrick, ktorý bol po prečítaní knihy z nej úplne nadšený. Nadchol ho dej, postavy, ale aj myšlienky, ktoré kniha obsahovala a tiež aj jazyk, ktorým bola napísaná, resp. ktorým v nej postavy hovoria. Tento jazyk vznikol spojením slangových slov, prevzatých z angličtiny, slovanských jazykov (najmä ruštiny) a rýmovaného slangu (Cockney rhyming slang používaný v Londýne).
Úroveň technického spracovania u Kubrickových filmov býva na veľmi vysokej úrovni, pričom ani toto sci-fi krimi nie je výnimkou. V tomto prípade tu najviac vyniká kamera a výprava. Kameru mal na starosti John Alcott, ktorý s Kubrickom už spolupracoval na 2001: A Space Odyssey (1968), kde ku koncu nakrúcania musel nahradiť hlavného kameramana, ktorým bol Geoffrey Unsworth (odišiel kvôli práci na iných filmoch). No a potom Alcott pracoval, ako hlavný kameraman na troch režisérových filmoch, vrátane tohto.[4] Kubrick sa ešte pred začatím nakrúcania A Clockwork Orange (1971), ktoré prebiehalo od septembra 1970 do apríla 1971, rozhodol použiť širokouhlé objektívy, ako Kinoptik Tegea 9,8 mm na 35 mm kamerách Arriflex, aby tu dosiahol a sprostredkoval divákom snovú atmosféru príbehu, aká bola prítomná v knihe. Kamera tu využíva veľa rôznych druhov záberov daných scén alebo postáv.[5]
Nachádzajú sa tu dlhšie zábery, ktoré boli nakrútené na jeden záber bez strihu, čím sa zvyšuje autentickosť a sila daných scén, ale prítomné sú tu aj detailné zábery tváre ľudí alebo zábery z pohľadu prvej osoby, ktoré zase vyvolávajú nepríjemné pocity u divákov a znepokojenie. Záverečná scéna, skoku z okna, ktorá predstavuje pohľad z prvej osoby a dopad na zem, bola nakrútená tak, že štáb zhodil kameru z tretieho poschodia, pričom na prekvapenie všetkých kamera prežila až 6 takýchto vyhodení. Rovnako, ako predtým u 2001: A Space Odyssey (1968), tak aj v tomto sci-fi sa tvorcom podarilo, zásluhou výpravy, vytvoriť uveriteľnú víziu blízkej budúcnosti. Táto výprava tu pochopiteľne nie je až tak bohatá, ako u toho predchádzajúceho filmu, ale je skromnejšia a pozostáva tu hlavne z futuristického interiérového zariadenia, ktoré je odrazom úpadku spoločnosti a vytvorenia dystopickej spoločnosti blízkej budúcnosti.
Je tu všadeprítomná erotika a explicitné formy umenia. Ide o rôzne obrazy alebo maľby nahých žien, čapovacie stroje a stoly v mliečnom bare, ktoré majú podoby nahých žien, sochy nahých mužov alebo aj veľký biely plastový mužský pohlavný orgán. Futuristický vzhľad tu má takisto aj auto Probe 16 (vo filme označované, ako Durango 95), uvedené vo Veľkej Británii v roku 1969, ktoré bolo štábu zapožičané. Futuristický je tu aj prístroj Ludovico, slúžiaci na rehabilitáciu kriminálnikov. Úpadok spoločnosti odzrkadľuje tiež prítomný neporiadok, odpadky a zničené veci pred bytovkou, ako aj v nej, v ktorej býva hlavný hrdina. Okrem kamery a výpravy tu zaujmú ešte aj lokality, v ktorých prebiehalo nakrúcanie. Filmovalo síce prevažne v Londýne, no štáb zavítal aj do britského grófstva Hertfordshire. Vďaka kamere a výprave sa tu podarilo dosiahnuť uveriteľnú atmosféru, ale zároveň aj uveriteľnú víziu možnej blízkej budúcnosti.
Po príbehovej stránke možno rozdeliť celý film na také dve časti. Prvá časť sa odohráva pred nástupom do väzenia a druhá po nástupe. V prvej časti je divák svedkom rozkladu a úpadku spoločnosti. Nečinnosť vládnych inštitúcií vytvorila jeden extrém, spoločnosť nachádzajúcu sa v chaose a dôsledkom toho je vzrastajúce násilie, kde si, predovšetkým rôzne gangy mladistvých, robia čo sa im zachce, bijú nevinných ľudí, ničia ich majetok, okrádajú ich a znásilňujú ich alebo sa tieto gangy mlátia medzi sebou navzájom. Vláda, ale dokonca aj samotní rodičia, sú bezradní v stupňujúcich sa útokoch a prevencii proti ich opakovaniu, až do chvíle, kým nepríde ku smrteľnej udalosti, chyteniu a odsúdeniu. V druhej časti, počas výkonu trestu, dôjde k zmene vlády. Táto nová vláda vznikla práve v dôsledku bezbrannosti a nečinnosti tej predošlej zastaviť prudko sa zvyšujúce násilie. Jeden extrém (anarchia) však viedol k druhému (totalita).
Spoločnosť a jej občania si boli vedomí potreby toto narastajúce násilie zastaviť. Viedlo to však k tomu, že si zvolili vládu, ktorá sa tento problém rozhodla riešiť radikálne a to tak, že novou metódou a technikou sa z väzňov rozhodli spraviť napravených a dobrých členov spoločnosti, ktorým sa akákoľvek forma kriminality alebo násilia (bitka, vražda alebo znásilnenie) bude odporná a to až do takej miery, že im z toho príde zle. Spoločne s týmto však nová vláda potláča svojich kritikov a oponentov, pričom vedome a potichu buduje novú, totalitnú spoločnosť. V tejto novej spoločnosti má vládnuť poriadok a má byť odstránená kriminalita. Bolo by však len otázkou času, keď by sa vláda rozhodla, že napraviť netreba len väzňov, ale aj ľudí, ktorí s novým režimom nesúhlasia a urobili by z nich poslušných občanov. Obe časti sú pútavo spracované a predstavujú dve extrémne podoby ľudskej spoločnosti, anarchiu a totalitu.
Tým, čo spája obe časti a tiahne sa celým dejom je násilie. Skutočné verzus zobrazované násilie. Skutočné násilie vzrastalo koncom 60-tych rokov a to po celom svete, ozbrojené strety občanov s políciou, v podobe demonštrácií alebo revolúcií. Toto sa pochopiteľne muselo odraziť aj vo vtedajšej filmovej tvorbe. Podobne, ako boli americké gangsterské filmy z 30-tych rokov[6] reakciou filmárov na vtedajšie obdobie prohibície, ktorá stála za vzostupom násilia kvôli stupňujúcej sa vojne znepriatelených pašeráckych gangov, tak aj svetová kinematografia prelomu 60-tych a 70-tych rokov reflektuje rastúcu brutalitu a násilie v spoločnosti. Dôkazom toho sú napr.: Bonnie and Clyde (1967) alebo The Wild Bunch (1969), pričom práve režisér toho druhého, Sam Peckinpah, v roku 1971 uviedol thriller Straw Dogs (1971) a to len necelý mesiac pred Kubrickovým filmom. Oba filmy v súvislosti so zobrazovaním násilia spájala kontroverzia.
Sexuálne násilie vyobrazené v A Clockwork Orange (1971) považovali britské úrady za extrémne. Nasledujúci rok, 1972, došlo vo Veľkej Británii k vraždám a znásilneniam, ktoré mali byť údajne (podľa slov obvinených) inšpirované práve týmto filmom. Noviny a verejnosť obviňovali Kubricka z podnecovania násilia. Dostával listy, v ktorých sa mu vyhrážali smrťou a pred jeho domom protestovali ľudia. Režisér bol v roku 1973 nútený požiadať filmové štúdio Warner Bros. Pictures, aby stiahlo film z britských kín. Vedenie štúdia súhlasilo. Až po Kubrickovej smrti, v roku 1999, teda po viac ako 25-tich rokoch, bol tento film opätovne uvedený do britských kín. Režisérovi pritom nešlo o šokovanie zobrazeným násilím a ani sa v ňom nevyžíval, ale išlo mu o to vystihnúť atmosféru, dej, postavy a otázky z knižnej predlohy, ktorá tak veľmi na neho zapôsobila, že sa rozhodol ju sfilmovať a to bez toho, aby ju výrazne upravoval.
Scény násilia tu preto nie sú prvoplánové, ale reflektujú morálnu skazenosť ústredného hrdinu a s tým aj priamo súvisiaci chaos a rozklad v spoločnosti, ktorá takéto násilnícke správanie nepotláča, ale presne naopak, kvôli nej sa ešte viac zvyšuje. Okrem násilia je tu ústredným prvkom aj otázka, resp. definícia dobra. Scéna, zachytávajúca vymývanie mozgov mala za cieľ z kriminálnikov urobiť napravených a dobrých členov spoločnosti. Táto scéna vymývania mozgov mala značný ohlas a inšpirovali sa ňou aj iné filmy, ktoré takúto scénu obsahovali, ako tomu bolo aj u The Parallax View (1974). Vďaka tomu, že väzňom vymyli mozgy, sa malo zamedziť ich nemorálnemu a nevhodnému správaniu a vytvoriť z nich poslušných, no bezbranných občanov. Samozrejme by to nekončilo iba pri väzňoch, ale postupne sa to aplikovalo aj na ďalších občanov, čím by vláda prakticky kontrolovala svojich občanov a premenila ich na jej otrokov.
Po podstúpení „liečebnej procedúry“ sa z hlavnej postavy stáva dobrý a poslušný občan spoločnosti, avšak nie je ním dobrovoľne, zo svojej vlastnej vôle, ale kvôli terapii, ktorá v ňom vyvoláva odpor voči všetkému kriminálnemu a nemorálnemu. Stal sa z neho tzv. mechanický pomaranč (organický zvonku a mechanický zvnútra). Jeho nové správanie je falošným a pretvárkou, lebo nevychádza z jeho vnútra, nedáva mu možnosť vybrať si medzi dobrým a zlým. Nemá slobodnú voľbu a tým pádom je veľmi ľahko zraniteľným, ľahko sa dá aj ovplyvniť a tým pádom sa s ním môže dať aj ľahšie manipulovať a zneužiť pre ciele iných ľudí. Vo viacerých scénach je navyše zjavné, že hlavný hrdina sa vo svojej vnútornej a charakterovej podstate vôbec nezmenil. Pokiaľ by mal možnosť opäť páchať násilie, tak rozhodne by ani sekundu neváhal. Daná terapia tak u ľudí len potláča „chuť“ vykonávať násilie alebo iné nemorálne konanie.
Na filme, okrem samotných tém (násilie a definícia dobra), ktoré rozoberá, zaujme tiež réžia. Zásluhou jeho práce pôsobí daný príbeh veľmi pútavo a zaujímavo, pričom počas sledovania núti diváka zamyslieť sa nad problematikami, ktorým sa venuje a zaujať voči nim nejaké svoje stanovisko. Dĺžka, dve a štvrť hodiny, vôbec nie je natiahnutou, práve opačne, divák by zniesol ešte o pár minút/scén viac, predovšetkým by bolo zaujímavým sledovať, aké by boli ďalšie osudy hlavnej postavy. Na réžii treba vyzdvihnúť aj jej víziu blízkej budúcnosti. Kubrick to ostatne už dokázal u 2001: A Space Odyssey (1968), kde predostrel víziu blízkej budúcnosti ľudstva pri jeho dobývaní vesmíru a objavovaní nových svetov, ktoré bolo na konci 60-tych rokov aktuálne. Toto isté sa mu podarilo aj u A Clockwork Orange (1971), kde zase načrtol víziu blízkej budúcnosti pri jednom z možných scenárov vývoja ľudskej spoločnosti o pár rokov.
Najzaujímavejšou z postáv a zároveň aj tá, okolo ktorej sa točí celý dej, je Alex DeLarge. Práve pri jeho postave sa tu najlepšie ukazuje práca s emóciami. V prvej časti sa svojim chovaním a správaním znechutí divákovi a vyvoláva u neho len odpor voči svojej osobe. V druhej časti je ho však divákovi aj trochu ľúto, avšak nie kvôli tomu, že teraz sa všetko zlé čo spravil, mu vracia, ale kvôli tomu, že ľudia sú si vedomí jeho bezbrannosti a chcú to len zneužiť. Samozrejme, že za veľa vecí si môže len on sám, ale ľudia, ktorí využívajú jeho stav na vyrovnanie účtov alebo pre vlastné ciele, nie sú o nič lepšími, než sám Alex. Liečebná kúra navyše jeho vnútro nezmenila, stále zostal vo vnútri tým, kým bol aj pred jej podstúpením. Je to vidno aj v niekoľkých scénach, že ostal naďalej morálne skazený. Má však aj vlastnosti, ktoré ho odlišujú od bežných chuligánov a násilníkov, má dôvtip, je inteligentný a má v sebe veľa energie.
Celkovo sa jedná o jeden z najlepších dystopických sci-fi filmov, jeden z najlepších sci-fi krimi filmov a zároveň aj jeden z najlepších režisérových filmov. Kamera tu umocňuje pocit autentickosti a výprava zase podporuje atmosféru a futuristický vzhľad. Zápletke nie je čo vytknúť, lebo skúsená réžia ju robí pútavou a zaujímavou. Príbeh sa tu zaoberá aj aktuálnymi problematikami začiatku 70-tych rokov (zvyšujúce sa násilie a vývoj celej ľudskej spoločnosti v blízkej dobe). Vízia blízkej budúcnosti je deprimujúca, až mrazivá a ukazuje spoločnosť od jedného extrému (upadajúca spoločnosť) k druhému (totalitná spoločnosť). Hlavná postava, rovnako, ako aj jej herecký predstaviteľ, si ľahko pre seba ukradli celý príbeh, lebo tie ostatné postavy a ich herci sú tu len do počtu. Nie je to však ich chyby, vlastne nie je to nikoho chyba, ale tento film nie je až o nich, ale o ústrednom hrdinovi a preto nejaké výčitky smerom k nim tu nie sú na mieste.
HERCI a HUDBA
Malcolm McDowell v jednej zo svojej najlepších a životných úloh podáva obdivuhodný herecký prejav. Kubrick si ho zvolil na základe jeho výkonu v dráme If.... (1968), ktorý bol jeho debutovým a McDowell ho nesklamal. Predviedol tu famózne herectvo, ktorým dokázal na jednej strane urobiť svoju postavu tak morálne skazenú, ale na druhej strane aj tak veľmi zaujímavú pre diváka, čo sa týka jeho osudu, pričom je ho divákom aj ľúto, predovšetkým jeho stav, ktorý mu znemožňuje sa brániť a je ľahko ovládateľný a môžu s ním ľudia manipulovať. McDowell, ktorého myšlienkové pochody sa tu dajú aj počuť, keďže nás jeho hlas (voice-over) sprevádza celým dianím, tu úplne herecky zatienil a aj prevýšil ostatných hercov. Nie je to však ich alebo jeho chyba, pretože tomu tak bolo už v samotnom deji, resp. v knižnej predlohe. Treba však povedať, že každý z hercov tu bol vhodne obsadení a do svojej úlohy sa hodil.
Hudbu k filmu zložili Wendy Carlos a Rachel Elkind, ktoré tu nielenže skladali pôvodné skladby, ale zároveň aj upravovali už existujúce skladby od skladateľov klasickej hudby. Kubrick sa tu totiž rozhodol tak, ako aj u 2001: A Space Odyssey (1968), že použije skladby od autorov klasickej hudby, ako boli Ludwig van Beethoven, Gioachino Rossini alebo Friedrich Schiller, pričom práve Beethoven je obľúbeným skladateľom hlavného hrdinu. Hudba k tomuto filmu je tak kombinácia elektronickej a klasickej hudby. Podľa mňa, hudba, ktorú tu skomponovali Carlos a Elkind, skladby: Theme from A Clockwork Orange (Beethoviana) a Timesteps (Excerpt), sa sem nehodia, sú málo výrazné a taktiež sú málo zaujímavé. Opačne je to s ich upravenými skladbami klasickej hudby.
Skladby, ako sú Funeral Sentences and Music for the Funeral of Queen Mary, ktorú na konci 17-steho storočia zložil Henry Purcell alebo aj William Tell Overture, ktorú v roku 1829 dokončil Gioachino Rossini, sa sem perfektne hodia, pretože tieto skladby sú ešte doplnené o elektronickú hudbu (tá druhá je ešte zahraná niekoľkonásobne zrýchlene), čo týmto skladbám dodáva futuristický nádych. Vystihla sa tým atmosféra a situovanie diania do blízkej budúcnosti. Neupravené skladby klasickej hudby tu takisto majú svoje miesto, najmä Beethoven a jeho Symfónia č. 9. Carlos a Elkind uspeli len s upravenými skladbami, avšak s tými svojimi už nie.[7] Za najlepšiu skladbu tu pokladám iba prevzatú a zrýchlenú verziu skladby William Tell Overture.
HODNOTENIE
94%
[1] Z tohto dôvodu môžu byť niektoré dystopické filmy aj post-apokalyptickými sci-fi.
[2] V roku 1969 kúpil 40% akcií MGM americký investor a podnikateľ Kirk Kerkorian a nové vedenie štúdia prišlo s viacerými reformami a zmenami, ktoré okrem iného zahrňovali uvedenie menšieho počtu filmov za jeden rok alebo väčšiu distribúciu nezávislých produkcií.
[3] K zrušeniu nakrúcania prišlo niekedy počas roku 1969 a filmovanie A Clockwork Orange (1971) sa začalo v septembri 1970, ale Waterloo (1970) mal premiéru v kinách až koncom októbra 1970. Z tohto dôvodu je nemožné, že finančný neúspech tohto veľkofilmu viedol k zrušeniu Kubrickovej filmovej verzie o Napoleonovi.
[4] Zvyšnými dvomi boli Barry Lyndon (1975) a The Shining (1980).
[5] V kameramanskom oddelení tu pracoval aj Douglas Milsome, ktorý neskôr robil hlavného kameramana u Kubrickovho filmu Full Metal Jacket (1987).
[7] Carlos a Elkind neskôr opäť spolupracovali s Kubrickom, keď zložili hudbu k jeho hororu The Shining (1980).
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára