V roku 1961 mal v Japonsku premiéru samurajský film, za ktorým stál známy japonský režisér Akira Kurosawa, s názvom Yôjinbô (1961). U divákov, ako aj u kritikov doma, ale aj v zahraničí, zaznamenal značný ohlas a úspech. Rovnako, ako tiež o 6 rokov starší režisérov samurajský film, Shichinin no samurai (1954), sa dočkal svojho remakeu a prenesenia zápletky na Divoký Západ, v podobe westernu The Magnificent Seven (1960), tak svoj remake a situovanie príbehu do Divokého Západu, dostal aj Yôjinbô (1961). Stalo sa tak už hneď po premiére filmu v Taliansku (v roku 1963), keď taliansky režisér Sergio Leone začal a prípravou svojej vlastnej verzie, resp. remakeu. Výsledkom bol western, ktorý zmenil nielen subžáner zvaný Spaghetti Western, ale mal dopad celý westernový žáner. Western, ktorý mal pôvodne názov Il Magnifico Straniero, avšak neskôr bol zmenený práve na Per un pugno di dollari (1964).
STORY LINE
Westernový žáner nebol v talianskej filmovej tvorbe do roku 1964 neznámym, ale práve naopak, už predtým, najmä od 40-tych rokov, tu vznikalo viacero, najmä komediálnych westernov: Il fanciullo del West (1942), Buffalo Bill a Roma (1949), Io sono il capataz (1951), Il bandolero stanco (1952), La sceriffa (1959), Un dollaro di fifa (1960), Duello nella Sila (1962), Due contro tutti (1962), Duello nel Texas (1963) alebo I magnifici tre (1963). Všetky zmienené, ako aj ďalšie talianke westerny sa síce dajú pokladať za Spaghetti Westerny, no definitívnu podobu Spaghetti Westernu zadefinoval režisér Sergio Leone práve v tomto westerne, Per un pugno di dollari (1964). Najprv je však dôležité rozlíšiť Spaghetti Western od Euro-Westernu, kam patria westerny, ktoré vznikli v netalianskej európskej produkcii, teda krajiny, ako Francúzsko, Juhoslávia alebo Východné a Západné Nemecko.
Spaghetti Western a jeho podobu zadefinoval práve režisér Leone a to svojim uvedením Per un pugno di dollari (1964). Jeden z charakteristických prvkov tohto podžánru je, že ide o nízkorozpočtové diela (až na pár výnimiek), ktoré sa nakrúcali v talianskych filmových štúdiách Cinecittà alebo v južnom Taliansku, v značnej miere však takisto aj v provincii Almería na juhovýchode Španielska. Spolu s týmto súvisí aj ďalší poznávací znak tohto podžánru, že veľmi veľa Spaghetti Westernov vzniklo v spoločnej taliansko-španielskej produkcií (prípadne sa k nim pridali ešte aj ďalšie krajiny, ako Francúzsko, Juhoslávia, Západné Nemecko alebo USA), čo sa odrazilo aj na zložení filmového štábu (zväčša talianski režiséri, prevažne taliansko-španielsky technický personál a talianski, španielski alebo niekedy aj americkí herci. Ďalším poznávacím „znamením“ je cynický, až sarkastický humor a hlavná postava antihrdinu.
Pre viaceré Spaghetti Westerny je navyše príznačné, že kritizovali alebo sa vynechávali mnohé konvencie (po prípade ich úplne zničili), aké boli v amerických westernoch z 50-tych a zo začiatku 60-tych rokov, pričom tvorcovia týchto Spaghetti Westernov to robili jednak zámerne, aby sa ich westerny od tých amerických odlíšili a jednak z dôvodu, že v Taliansku bolo iné kultúrne zázemie, než v USA. Potvrdzuje to aj skutočnosť, že Leone chcel prísť s novým typom westernu v Taliansku. Podľa neho sa americké westerny od polovice 50-tych rokov stali až príliš moralizujúce, boli málo uveriteľnými a stagnovali. Výsledkom bola snímka, ktorá ovplyvnila a zmenila podobu westernového žánru, avšak išlo o neoficiálny remake filmu Yôjinbô (1961) a tak Leone čelil žalobe od japonského štúdia Toho Co., Ltd., ktoré ho produkovalo. Štúdio nakoniec dostalo viac ako 100 000 dolárov a získalo aj časť percent z celosvetových príjmov.
Technické spracovanie je tu, vzhľadom na nízky rozpočet (ak to prepočítame na doláre tak to bolo 200 000), na vysokej úrovni. Na produkcii sa okrem Talianska podieľalo aj Španielsko (prebiehalo tu nakrúcanie) a Západné Nemecko. Vyzdvihnúť tu treba najmä pôsobivé španielske exteriéry. Filmovalo sa v Hoyo de Manzanares neďaleko Madridu, ďalej v púšti Tabernas a v prírodnom parku Cabo de Gata-Níjar, obe ležiace v provincii Almería. Tieto španielske lokality vierohodne stvárnili malé mestečko nachádzajúce sa na americko-mexickej hranici. Vyniká tu aj výprava, ktorá najlepšie odzrkadľuje oblasť pohraničia. Je to vidieť hlavne na zariadení exteriérov a interiérov, napr. domy v okolí, resp. mimo centra mesta sú postavené z kameňa a žijú v nich bežní Mexičania, evokuje to mexickú stranu hranice, ale domy v centre mesta sú postavené z dreva, pre cudzincov ponúkajú jedlo, oddych alebo zábavu, čo evokuje americkú stranu hranice.
S tým samozrejme súvisí aj ich zariadenie. Bežní ľudia ich majú jednoduché, skromné, malé, ale za to so všetkým, čo potrebujú k životu. Dva znepriatelené gangy naopak majú svoje sídla honosné, veľké a sú ľahko rozpoznateľné v centre mesta. Dva rôzne svety na hraniciach reflektujú aj kostýmy. Na western je tu až nezvykle veľa množstvo mnohých kostýmov, či už tie vojenské (americkej alebo mexickej armády), mexické (bežných ľudí alebo jedného z gangov), americké (druhého z gangov) alebo hlavného hrdinu, ktorý je samostatnou kapitolou, lebo má na sebe pončo a pod ním ešte nosí americké oblečenie. Leone a kostymér Carlo Simi sa zhodli, že bude mať pončo, ktoré zakúpili v Španielsku. Výbornou je tu aj kamera, za ktorou stál Massimo Dallamano. Kamera vie zaujať okrem záberov krajiny, aj pre režiséra neskôr typickými, detailnými zábermi tváre, hlavne pri súbojoch pištoľníkov, či už v priebehu deja alebo na jeho konci.
Po príbehovej stránke je tu najväčšou slabinou to, že ide o doslovný remake, teda o film, ktorý z originálu nepreberá len ústrednú dejovú linku, ale kopíruje celý príbeh, vrátane skopírovania niektorých celých scén, resp. pasáží z originálu. Pokiaľ by ústredná dejová linka a prenesenie zápletky z prostredia samurajov na Divoký Západ poslúžilo tvorcom len ako odrazový mostík, pridali do deja niečo nové a vlastné, nejak ho ozvláštnili, resp. vylepšili, po prípade vymysleli nejaké nečakané dejové zvraty, tak by to bolo podstatne lepšie, než len ísť priamo v stopách originálu. Vo filmovej histórii pritom môžeme nájsť príklady remakeov, ktoré sa svojou kvalitou vyrovnali originálom alebo ich dokonca až prekonali.[1] Na jednej strane mohli autori prísť so svojim vlastným vkladom do deja, ale na druhej strane však ťažko povedať, že či by tento western mal potom rovnaký úspech, možno, že áno a možno, že aj nie.
Najväčšou prednosťou je tu bezpochyby réžia. Leone v priebehu 50-tych rokoch sa, ako asistent režiséra[2] a scenárista[3], pracoval na niekoľkých historických filmoch, ktoré boli vtedy, vo svete a aj v Taliansku, veľmi populárne. Leone sa k režírovaniu dostal potom, keď Mario Bonnard, režiséri Gli ultimi giorni di Pompei (1959), na ktorom Leone robil asistenta režisérovi a aj scenáristu, ochorel hneď v prvý deň nakrúcania a zastúpil ho práve Leone, ktorý celý film potom aj dokončil, hoci v titulkoch potom bolo uvedené iba meno pôvodného režiséra. Vzhľadom na jeho skúsenosti s historickými filmami bol práve historický film Il colosso di Rodi (1961) jeho, teraz už oficiálnym, režisérskym debutom, ku ktorému napísal aj scenár. Na konci prvej polovice 60-tych rokov už nebol v Taliansku až taký veľký záujem o historické filmy a aj to bol dôvod, prečo Leone svoju pozornosť obrátil na iný žáner, western.
Dovolím si tvrdiť, že ak by tento western režíroval nejaký iný Talian, tak by bolo vysoko pravdepodobné, že by nemal ani taký úspech a ani by nemal taký dopad na tento žáner, resp. celkovo na filmový priemysel. Leone sa v tomto žánri „našiel“, náramne mu sadol a vedel ho aj podať divákom svojským pútavým spôsobom. Z pôvodného filmu síce jeho remake preberá celú zápletku, no aj napriek tomu ju dokázal obohatiť aspoň v nejakých aspektoch a jednotlivostiach, v zobrazení násilia alebo tiež v zakomponovaní cynického sarkastického humoru, ktorých použitie bolo, oproti vtedajším americkým westernom, odvážne a revolučné. Z tohto pohľadu teda trochu zamrzí, že Leone sa nepokúsil o niečo inovatívne aj v samotnej zápletke. Jeho film však aj napriek tomu priniesol nový, svieži vietor do westernového žánru, ktorým sa inšpirovalo a na ktorý nadviazalo veľa ďalších tvorcov, vrátane samotného režiséra.
Najvýraznejšou z postáv je tu hlavný hrdina, Muž bez mena (v tomto filme ho prezývajú Joe). Je to antihrdina, ktorého charakter a činy sú nejednoznačné, navyše táto postava priniesla do westernového žánru nový typ hrdinu, resp. antihrdinu, ktorý je síce drsný, ale zároveň aj tichý, s cynickým sarkastickým humorom, s mimoriadnou zručnosťou so zbraňou (revolver) a so svojským zmyslom pre spravodlivosť. Tak, ako je tu jedinečným charakter tejto postavy, tak to isté platí aj u jeho zovňajšku. Je neoholený, fajčí cigarillo (krátka úzka cigara), má na sebe pončo, nosí hnedý klobúk a má obuté hnedé kovbojské čižmy. Toto všetko robí túto postavu originálnu a svojskú nielen vo westernovom žánre, ale v celej filmovej histórii. Ikonická postava, ktorej charakterové vlastnosti a aj vzhľad si prevzali a prispôsobili nielen mnohé ďalšie Spaghetti Westerny, ale taktiež aj viaceré iné, žánrovo odlišné filmy, v 60-tych a 70-tych rokoch.
Ústredný záporný hrdina, Ramón je spočiatku obávanou a svojim správaním a aj činmi nepredvídateľnou postavou, ale bohužiaľ si toto nedokáže udržať po celú dobu, pretože v priebehu diania, najmä už ku koncu pôsobí dojmom obyčajného zloducha, ktorých sa tu vyskytuje niekoľko. Je na škodu, že aj Ramón sa k nim zaradil a všetko to, čím sa od nich odlišoval, sa od polovice diania začalo vytrácať a urobili z neho nevýraznú postavu. Ostatné vedľajšie postavy tu, dá sa povedať, že splnili svoju úlohu, či už mestský krčmár Silvanito a výrobca rakiev Piripero, ktorí hlavnému hrdinovi pomáhajú, ďalej aj krásna Marisol, ktorá je tu objektom túžby viacerých mužov alebo dva navzájom znepriatelené gangy („obchodníci“ s alkoholom a „obchodníci“ so zbraňami), ktoré bojujú o nadvládu a zničenie toho druhého. Každý z gangov má zaujímavých vodcov (Ramón a jeho bratia Esteban a Miguel alebo John Baxter a jeho žena Consuela).
Celkovo sa jedná o kvalitný Spaghetti Westerny, ktorý aj napriek nízkeho rozpočtu, má nádherné exteriéry, pôsobivú kameru, kostýmy a výpravu. Príbehovo síce tento remake z veľkej časti kopíruje originál, no režisérovi sa tu predsa len podarilo dať niečo vlastné (detailné zábery tvárí pri súbojoch, zobrazenie násilia, cynický sarkastický humor alebo charakterové vlastnosti a vzhľad hlavného antihrdinu). Stačilo to však k tomu, aby jeho film nielen zadefinoval Spaghetti Western a zmenil westernový žáner, ale aj odštartoval tzv. Dolárovú trilógiu, resp. Dollars Trilogy, známu aj, ako Man with No Name Trilogy, a to kvôli ústrednej postave, ktorá sa v týchto westernoch vyskytuje.[4]
HERCI a HUDBA
Clint Eastwood v jednej zo svojej najznámejších a životných úloh si po hereckej stránke vystačí paradoxne s minimálnym prejavom. Stačí mu k tomu len jeho výraz tváre, zopár hlášok, jeho výzor (neoholená tvár a fajčí cigarillo) a oblečenie. Eastwood sa zapojil do vytvárania osobitného štýlu svojej postavy. Hnedý klobúk si zabezpečil od firmy v Santa Monica a zo seriálu Rawhide (1959-1965), kde hral hlavnú postavu, si sem priniesol viacero rekvizít, vrátane revolvera, opasok s puzdrom a ostrohy. Eastwood si tu ukradol celý film pre seba, za čo však nevďačí iba svojej charizme a výkonu, ale aj scenáru, ktorý príliš neumožňoval ostatným postavám a ich hercom viac vyniknúť. Príkladom je Gian Maria Volonté, ktorý tu zo začiatku exceluje, ale postupom času sa z jeho postavy stáva iba obyčajný radový zloduch. Zvyšní herci tu nemajú až tak veľmi čo hrať, no do svojich úloh sa hodia a pôsobia v nich prirodzene.
Hudbu k filmu zložil Ennio Morricone, ktorého režisér požiadal, nech zloží tému, ktorá by sa podobala skladbe El Degüello z westernu Rio Bravo (1959), ktorú skomponoval Dimitri Tiomkin. Na túto úlohu využil Morricone svoju vlastnú skladbu, ktorú predtým zložil, ale ju viacej rozvinul. Výsledkom bola skladba, s názvom Per un pugno di dollari. Úvodnú skladbu, Titoli, v roku 1962 spolu skomponovali Morricone a americký folkový spevák Peter Tevis, pod názvom Pastures of Plenty. Túto skladbu Morricone skoro celú prevzal, pričom ju však mierne prepracoval. Časť hudby bola napísaná predtým, ako sa začalo nakrúcať, čo bolo dovtedy u filmov nezvyčajné. Bolo to tak, pretože Leone to tak chcel, lebo podľa neho bola hudba dôležitou súčasťou filmov a veľakrát nechával scény dlhšie iba preto, že nechcel, aby daná skladba skončila. Za najlepšie skladby považujem tieto štyri: Titoli, Quasi morto, Square dance a Per un pugno di dollari.
HODNOTENIE
71%
[1] The Man Who Knew Too Much (1956) remake filmu The Man Who Knew Too Much (1934); Ben-Hur (1959) remake filmu Ben-Hur: A Tale of the Christ (1925); The Thing (1982) remake filmu The Thing from Another World (1951); Scarface (1983) remake filmu Scarface (1932); Ocean's Eleven (2001) remake filmu Ocean's Eleven (1960); Insomnia (2002) remake filmu Insomnia (1997); The Ring (2002) remake filmu Ringu (1998); The Departed (2006) remake filmu Mou gaan dou (2002) alebo 3:10 To Yuma (2007) remake filmu 3:10 To Yuma (1957).
[2] Frine, cortigiana d'Oriente (1953), Afrodite, dea dell'amore (1958), Nel segno di Roma (1959) alebo Gli ultimi giorni di Pompei (1959), vrátane amerických historických veľkofilmov, ako Quo Vadis (1951), Helen of Troy (1956) alebo Ben-Hur (1959), ktoré sa nakrúcali v Taliansku.
[3] Afrodite, dea dell'amore (1958), Nel segno di Roma (1959), Gli ultimi giorni di Pompei (1959) alebo Romolo e Remo (1961).
[4] Ďalšími dielmi tejto trilógie sú Per qualche dollaro in più (1965) a Il buono, il brutto, il cattivo (1966).
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára