24. 7. 2022

Per qualche dollaro in più (1965)

   V septembri 1964 mal v Taliansku premiéru western, za ktorým stál režisér a scenárista Sergio Leone, s názvom Per un pugno di dollari (1964), ktorý zadefinoval subžáner zvaný Spaghetti Western, ovplyvnil westernový žáner a mal značný dopad aj na filmový priemysel a to nielen v Taliansku. Tento western mal veľký, no predovšetkým, finančný úspech, hoci išlo o nízkorozpočtové dielo a bol to remake japonskej samurajskej snímky Yôjinbô (1961). Film však priniesol dovtedy vo westernoch nevídanú ukážku násilia, cynický sarkastický humor, ale hlavne originálnu postavu antihrdinu. Finančný úspech už krátko po premiére viedol k začatiu príprav pokračovania. Výsledkom bol opäť film, ktorý výrazne ovplyvnil Spaghetti Western a western, ako taký. Jednotka zadefinovala podobu Spaghetti Westernov. Bola to práve táto dvojka, ktorá tento podžáner obohatila o nové prvky a ktorá niesla názov Per qualche dollaro in più (1965).

STORY LINE

   Keď sa povie Spaghetti Western tak to zahŕňa, okrem zopár prípadov, nízkorozpočtové diela, ktorých nakrúcanie prebiehalo prevažne v provincii Almería nachádzajúcej sa na juhovýchode Španielska, ale filmovalo sa tiež v južnom Taliansku alebo aj v talianskych filmových štúdiách Cinecittà. Z tohto dôvodu väčšina týchto Spaghetti Western vznikla v taliansko-španielskej produkcií, niekedy sa k nim pridala ešte jedna alebo viac krajín (Francúzsko, Juhoslávia, Západné Nemecko alebo USA). Spaghetti Westerny existovali v Taliansku už pred uvedením Per un pugno di dollari (1964), ale až tento western predstavil podobu tohto subžánru. Od jeho premiéry, v septembri 1964, až do uvedenia dvojky, v decembri 1965, sa v Taliansku nakrútilo hneď niekoľko Spaghetti Westernov, ktoré, na nečakanom odštartovaní vlny popularity tohto podžánru, ktorá v tejto krajine nastala, sa chceli priživiť, využiť ju alebo na ňu nadviazať.

   Od septembra 1964 do konca roku tu boli uvedené napr.: El hombre de la diligencia (1964), Antes llega la muerte (1964), Minnesota Clay (1964), Desafío en Río Bravo (1964), Buffalo Bill, l'eroe del far west (1964), Tre dollari di piombo (1964), Jim il primo (1964), Las malditas pistolas de Dallas (1964) alebo Il piombo e la carne (1964). Od začiatku roku 1965 do polovice decembra tu mali zase premiéry napr.: Gli eroi di Fort Worth (1965), Aventuras del Oeste (1965), Per un pugno nell'occhio (1965), Oklahoma John (1965), Una pistola per Ringo (1965), Il ritorno di Ringo (1965), 100.000 dollari per Ringo (1965), La Colt è la mia legge (1965), Solo contro tutti (1965), Uno straniero a Sacramento (1965), Un dollaro bucato (1965), All'ombra di una colt (1965) alebo L'uomo che viene da Canyon City (1965).

   Žiadny z vyššie uvedených a ani z tých ďalších, ktoré mali v uvedenom období premiéru (september 1964 až december 1965), nemal nielen taký veľký finančný úspech, ako Per un pugno di dollari (1964), ale nemal ani taký veľký ohlas a ani nemal, resp. nijako neovplyvnil Spaghetti Westerny. Veľká väčšina z týchto Spaghetti Westernov len chcela napodobniť úspech Per un pugno di dollari (1964) a najjednoduchšou cestou, ako to dosiahnuť bolo použiť to, čo tam najlepšie, resp. najviac fungovalo. To bol dôvod, že hlavní hrdinovia v nich boli drsný a tajomný alebo sa ich príbeh sústredil na zločinecký gang, po prípade oboje z toho. Toto využilo aj viacero z už vyššie zmienených Spaghetti Westernov, ako napr.: Minnesota Clay (1964), Una pistola per Ringo (1965), Il ritorno di Ringo (1965), 100.000 dollari per Ringo (1965), Uno straniero a Sacramento (1965) alebo Un dollaro bucato (1965).

   Technické spracovanie je tu na vysokej úrovni, za čo môže do určitej miery aj navýšenie rozpočtu, pri prepočte na doláre, z 200 000, ktoré mala jednotka, až na 600 000, ktoré mala dvojka. Za zvýšením rozpočtu nebol len úspech jednotky, ale aj to, že tam sa dianie odohrávalo výlučne len v jednom malom pohraničnom americko-mexickom mestečku a jeho okolí. Dvojka sa naopak odohrávala na podstatne viacej miestach. Rovnako, ako na prvom filme, tak aj na tomto druhom sa na produkcii okrem Talianska podieľali ešte Španielsko a Západné Nemecko. Najviac si tu zaslúžia vyzdvihnúť nádherné a pôsobivé španielske exteriéry. Nakrúcalo prebiehalo, ako aj u jednotky, najmä v púšti Tabernas, nachádzajúca sa v provincii Almería. Kostymér a produkčný dizajnér Carlo Simi, ktorý mal na starosti kulisy, v tejto púšti postavil westernové mesto, ktoré malo predstavovať americké mesto El Paso a ešte stále existuje, ako turistická atrakcia.[1]

   Filmovalo as aj v španielskej dedine Los Albaricoques, ktorá nahrádzala fiktívne mesto na americko-mexickej hranici, kde sa odohráva záverečná časť príbehu. Exteriéry sú tu v skutku nádherné a hodnoverne nahrádzajú americké prostredie a americko-mexické pohraničie. Interiérové scény vznikali v talianskych filmových štúdiách Cinecittà. Svoje výrazné miesto tu má aj výprava, ktorá je, oproti jednotke, znateľne väčšia, čo dokazuje nielen spomínané kompletné vybudovanie westernového mesta v španielskej púšti, ale aj striedanie lokalít a zariadenie jednotlivých exteriérov a interiérov. Kamera, za ktorou stál znovu Massimo Dallamano, ponúka krásne zábery španielskej krajiny a aj detailné zábery tvárí pištoľníkov, ktoré sú jedným z poznávacích znamení tohto režiséra a ktoré sa vyskytujú najmä pri súbojoch pištoľníkov, ktoré sa objavujú v priebehu diania alebo v úplnom závere tohto filmu.

   Po príbehovej stránke je dvojka originálnejšia, prepracovanejšia a tým pádom aj lepšia, ako jednotka, ktorá v mnohom len kopírovala japonský originál. Leone to mal na jednej strane ľahké v tom, že jednotka bola neoficiálnym remakeom a tak sa latka kvality dala originálnym námetom v dvojke prekonať, no na druhej strane to mal aj ťažké v tom, že nevedel či práve tento jeho originálny námet uspeje a osloví divákov. Podarilo sa mu to a najväčšiu zásluhu má pritom predovšetkým jeho réžia. Niekto by si u jednotky mohol myslieť, že za svoj úspech vďačí japonskej predlohe alebo, že to bola iba náhoda, šťastie. Dvojka však ukázala, že to tak nebolo. Leone westernovému žánru rozumel, vedel s ním pracovať a obohatiť ho o nové prvky. V tomto prípade využil to, čo fungovalo u jednotky a rozšíril to (cynický sarkastický humor, ktorého tu bolo viac alebo vyobrazenie násilia, kde scény zabitia boli drsnejšie a „novým“ bolo pridanie scény znásilnenia).

   Leone však prišiel aj s niečím novým. V prvom rade to bola originálna hlavná príbehová linka o dvoch lovcoch ľudí, resp. o lovcoch odmien, ktorých záujmy sa nečakane pretnú a stretnú pri jednej osobe. V druhom rade je to aj v spôsobe, akým tu narába s napätím, ktoré postupne graduje (prvý stret oboch lovcov odmien a ich vzájomné „meranie si síl“ alebo prepadnutie banky). Spolu s týmto súvisí aj režisérove pohrávanie sa s diváckymi očakávaniami (napríklad pri prvom strete oboch lovcov odmien divák očakáva, že príde aj na ich vzájomnú fyzickú konfrontáciu, obzvlášť, keď sa o to jedna zo strán aj pokúsila alebo pri prepadnutí banky očakáva divák, rovnako, ako aj hlavní hrdinovia, že gang to uskutoční úplne iným spôsobom, než je nakoniec ukázané). Leone tak, oproti jednotke, v dvojke režisérsky napredoval, keď tu priniesol vlastný originálny príbeh, zlepšil prácu s postavami a vylepšil to, čo fungovalo predtým.

   Najvýraznejšou slabinou je tu druhá polovica filmu. Prvá polovica (skoro prvá hodina) je vcelku originálnou a to nielen hlavným námetom o dvoch lovcoch odmien, ale aj jeho prevedením (od svojského úvodného predstavenia všetkých troch postáv, cez postupné prepojenie ich ciest, ktoré vrcholí až vzájomným stretom dvoch z nich). Druhá polovica (druhá hodina) má síce takisto pár originálnych scén (spôsob prepadnutia banky alebo spôsob zbavenia sa členov vlastného gangu), ale prevažujú tu skôr prvky, ktoré mala už jednotka (infiltrácia zločineckého gangu, odhalenie, trest a útek). Leone viac-menej iba prevzal to, čo bolo aj v jednotke, pričom to len trochu pozmenil a upravil, ale je to skoro identické. Škoda, že Leone aj v tejto druhej časti neprišiel s niečím inovatívnejším, lebo potenciál na to tu bol, len zostal nevyužitý. Napriek tomu však jeho film znamenal ďalší úspešný zárez do westernového žánru.

   Najvýraznejšou z postáv tu teraz nie je iba Muž bez mena (v tomto filme prezývaný, ako Manco, po španielsky znamená jednoruký, čo je odvodené od toho, že skoro všetko robí svojou ľavou rukou - bije sa, hrá karty alebo si zapaľuje svoje cigarillo a druhú ruku má pod pončom, na svojej zbrani a tasí ňou). K charakterovým (cynický sarkastický humor, málovravný, mimoriadne zručný v používaní zbraní a svojský zmysel pre spravodlivosť) a k vzhľadovým (fajčí krátke úzke cigary, nazývané cigarillo, je neoholený, má oblečené zelené pončo, nosí hnedý klobúk a má obuté hnedé kovbojské čižmy) vlastnostiam tejto postavy pribudlo, že všetky činnosti vykonáva ľavou rukou, pričom tú pravú má skrytú pod svojim oblečením a pripravenú hneď, keď to bude treba, použiť svoju zbraň. Treba oceniť, že tak, ako aj dej prišiel s niečím novým, tak aj táto postava sa „vyvinula“ a bolo jej pridané niečo nové, čo sa k nej aj hodí.

   Jedným z problémov jednotky bolo aj to, že tu všetky ďalšie postavy, okrem tej hlavnej, boli nevýrazné. Dvojka, pokiaľ ide o prácu s postavami, je na tom oveľa lepšie. Tentoraz tu hlavný hrdina dostane, ako rovnocenného partnera, tak aj rovnocenného protivníka. Douglas Mortimer, bývalý plukovník a v súčasnosti lovec odmien, je tiež dosť záhadnou postavou, o ktorej sa toho dozvie divák ozaj len minimum, iba to, čo je pre dej potrebné. Spolu vytvoria netradičnú dvojicu lovcov odmien, medzi ktorými pochopiteľne panuje nedôvera. Úhlavný zloduch, El Indio si, na rozdiel od jednotky, uchováva svoje výrazné postavenie. Je neľútostný, jeho nepredvídateľný, plánuje ďaleko dopredu a oproti iným si všíma detaily (zranenie na krku). Popri ňom tu vynikajú aj ďalší členovia jeho bandy, predovšetkým však dvaja z nich, Groggy a hrbáč Juan Wild. Zaujímavým je, že aj medzi členmi tejto bandy vládne vzájomná nedôvera.

   Celkovo sa jedná o výborný Spaghetti Western a taktiež aj pokračovanie, ktoré je lepšie v každom ohľade, než jednotka, čo ho radí medzi jedno z mála pokračovaní vo filmovej histórii, ktoré sa svojou kvalitou vyrovnáva prvému dielu alebo ho prekonáva.[2] V tomto prípade platí to druhé. Dvojka má tiež nádherné exteriéry, pôsobivú kameru a výpravu, ale vo väčšom rozsahu, keď kvôli potrebám filmu vybudovali celé westernové mestečko v púšti. Príbehovo je tu prvá polovica originálnou, avšak tá druhá preberá viaceré prvky z jednotky, iba s malými úpravami. Lepšou je aj práca s postavami, keď sa „vylepšenia“ dočkal hlavný antihrdina a aj zloduchovia. Tento film viac rozvinul podžáner Spaghetti Western a úspešne pokračoval v tzv. Dolárovej trilógii, resp. Dollars Trilogy, známej aj, ako Man with No Name Trilogy.[3]

HERCI a HUDBA

   Clint Eastwood v jednej zo svojej najznámejších a životných úloh si, po hereckej stránke vystačí, rovnako, ako u jednotky, len s minimálnym prejavom. Stačí mu k tomu len jeho výraz tváre, jeho výzor (fajčí cigarillo, neoholená tvár a všetko robí ľavou rukou), zopár hlášok a oblečenie. Lee Van Cleef ho skvele doplňuje, spolu vytvárajú zaujímavú dvojku lovcov odmien a chémia medzi nimi funguje perfektne, hlavne, keď sa navzájom slovne doberajú. Gian Maria Volonté tu herecky viac vynikol, než v jednotke. Tento mu scenár dal väčšiu príležitosť a nedal ho do úzadia. Svojim hereckým výkonom tu najviac zaujal, vo svojej úlohe pôsobí démonicky a nevyspytateľne. Z ostatných hercov tu ešte dokázali vyniknúť aj Luigi Pistilli a Klaus Kinski. Zvyšní herci sa do svojich úloh hodia a pôsobia v nich veľmi prirodzene, pričom viacerí z nich sa objavili už v jednotke.

   Hudbu k filmu zložil Ennio Morricone, ktorý ju skomponoval aj pre jednotku. Predtým, než mal prvý film, Per un pugno di dollari (1964), v Talianku premiéru, tak bol vo svete filmovej hudby neznámym skladateľom, ktorý dovtedy vytvoril hudbu len k dvom westernom, Duello nel Texas (1963) a Le pistole non discutono (1964). Všetko sa však zmenilo s uvedením Per un pugno di dollari (1964), kedy sa zaslúžene stal známym v oblasti filmovej hudby. Zrazu sa stal vyhľadávaním a žiadaním skladateľom, ktorý len v roku 1965, v roku premiéry Per qualche dollaro in più (1965), pracoval až na 12-stich projektoch, o tri viac, než rok predtým.[4] Morricone začal s písaním hudby ešte pred nakrúcaním dvojky, lebo Leone ju chcel potom pri filmovaní, využiť pre lepšie navodenie atmosféry. Hudba k dvojke mi však prišla slabšia, než v jednotke. Staré témy sa opakujú, čo nevadí, ale nových zaujímavých motívov je tu málo. Za najlepšie skladby považujem tieto dve: Il vizio di uccidere a Per qualche dollaro in più.

HODNOTENIE

84%



[1] Po filme Per qualche dollaro in più (1965) poslúžilo toto vybudované westernové mesto aj pre jeho pokračovanie, Il buono, il brutto, il cattivo (1966). Po skončení nakrúcania komparzisti účinkujúci v týchto Spaghetti Westernoch odkúpili kulisy tohto westernového mesta a vytvorili zábavný park nesúci pomenovanie Mini Hollywood. V súčasnosti má názov Oasys.

[3] Prvý dielom bol Per un pugno di dollari (1964), druhý práve Per qualche dollaro in più (1965) a tretím Il buono, il brutto, il cattivo (1966).

[4] Z toho dva boli westerny: Una pistola per Ringo (1965) a Il ritorno di Ringo (1965).

14. 7. 2022

Per un pugno di dollari (1964)

   V roku 1961 mal v Japonsku premiéru samurajský film, za ktorým stál známy japonský režisér Akira Kurosawa, s názvom Yôjinbô (1961). U divákov, ako aj u kritikov doma, ale aj v zahraničí, zaznamenal značný ohlas a úspech. Rovnako, ako tiež o 6 rokov starší režisérov samurajský film, Shichinin no samurai (1954), sa dočkal svojho remakeu a prenesenia zápletky na Divoký Západ, v podobe westernu The Magnificent Seven (1960), tak svoj remake a situovanie príbehu do Divokého Západu, dostal aj Yôjinbô (1961). Stalo sa tak už hneď po premiére filmu v Taliansku (v roku 1963), keď taliansky režisér Sergio Leone začal a prípravou svojej vlastnej verzie, resp. remakeu. Výsledkom bol western, ktorý zmenil nielen subžáner zvaný Spaghetti Western, ale mal dopad celý westernový žáner. Western, ktorý mal pôvodne názov Il Magnifico Straniero, avšak neskôr bol zmenený práve na Per un pugno di dollari (1964).

STORY LINE

   Westernový žáner nebol v talianskej filmovej tvorbe do roku 1964 neznámym, ale práve naopak, už predtým, najmä od 40-tych rokov, tu vznikalo viacero, najmä komediálnych westernov: Il fanciullo del West (1942), Buffalo Bill a Roma (1949), Io sono il capataz (1951), Il bandolero stanco (1952), La sceriffa (1959), Un dollaro di fifa (1960), Duello nella Sila (1962), Due contro tutti (1962), Duello nel Texas (1963) alebo I magnifici tre (1963). Všetky zmienené, ako aj ďalšie talianke westerny sa síce dajú pokladať za Spaghetti Westerny, no definitívnu podobu Spaghetti Westernu zadefinoval režisér Sergio Leone práve v tomto westerne, Per un pugno di dollari (1964). Najprv je však dôležité rozlíšiť Spaghetti Western od Euro-Westernu, kam patria westerny, ktoré vznikli v netalianskej európskej produkcii, teda krajiny, ako Francúzsko, Juhoslávia alebo Východné a Západné Nemecko.

   Spaghetti Western a jeho podobu zadefinoval práve režisér Leone a to svojim uvedením Per un pugno di dollari (1964). Jeden z charakteristických prvkov tohto podžánru je, že ide o nízkorozpočtové diela (až na pár výnimiek), ktoré sa nakrúcali v talianskych filmových štúdiách Cinecittà alebo v južnom Taliansku, v značnej miere však takisto aj v provincii Almería na juhovýchode Španielska. Spolu s týmto súvisí aj ďalší poznávací znak tohto podžánru, že veľmi veľa Spaghetti Westernov vzniklo v spoločnej taliansko-španielskej produkcií (prípadne sa k nim pridali ešte aj ďalšie krajiny, ako Francúzsko, Juhoslávia, Západné Nemecko alebo USA), čo sa odrazilo aj na zložení filmového štábu (zväčša talianski režiséri, prevažne taliansko-španielsky technický personál a talianski, španielski alebo niekedy aj americkí herci. Ďalším poznávacím „znamením“ je cynický, až sarkastický humor a hlavná postava antihrdinu.

   Pre viaceré Spaghetti Westerny je navyše príznačné, že kritizovali alebo sa vynechávali mnohé konvencie (po prípade ich úplne zničili), aké boli v amerických westernoch z 50-tych a zo začiatku 60-tych rokov, pričom tvorcovia týchto Spaghetti Westernov to robili jednak zámerne, aby sa ich westerny od tých amerických odlíšili a jednak z dôvodu, že v Taliansku bolo iné kultúrne zázemie, než v USA. Potvrdzuje to aj skutočnosť, že Leone chcel prísť s novým typom westernu v Taliansku. Podľa neho sa americké westerny od polovice 50-tych rokov stali až príliš moralizujúce, boli málo uveriteľnými a stagnovali. Výsledkom bola snímka, ktorá ovplyvnila a zmenila podobu westernového žánru, avšak išlo o neoficiálny remake filmu Yôjinbô (1961) a tak Leone čelil žalobe od japonského štúdia Toho Co., Ltd., ktoré ho produkovalo. Štúdio nakoniec dostalo viac ako 100 000 dolárov a získalo aj časť percent z celosvetových príjmov.

   Technické spracovanie je tu, vzhľadom na nízky rozpočet (ak to prepočítame na doláre tak to bolo 200 000), na vysokej úrovni. Na produkcii sa okrem Talianska podieľalo aj Španielsko (prebiehalo tu nakrúcanie) a Západné Nemecko. Vyzdvihnúť tu treba najmä pôsobivé španielske exteriéry. Filmovalo sa v Hoyo de Manzanares neďaleko Madridu, ďalej v púšti Tabernas a v prírodnom parku Cabo de Gata-Níjar, obe ležiace v provincii Almería. Tieto španielske lokality vierohodne stvárnili malé mestečko nachádzajúce sa na americko-mexickej hranici. Vyniká tu aj výprava, ktorá najlepšie odzrkadľuje oblasť pohraničia. Je to vidieť hlavne na zariadení exteriérov a interiérov, napr. domy v okolí, resp. mimo centra mesta sú postavené z kameňa a žijú v nich bežní Mexičania, evokuje to mexickú stranu hranice, ale domy v centre mesta sú postavené z dreva, pre cudzincov ponúkajú jedlo, oddych alebo zábavu, čo evokuje americkú stranu hranice.

   S tým samozrejme súvisí aj ich zariadenie. Bežní ľudia ich majú jednoduché, skromné, malé, ale za to so všetkým, čo potrebujú k životu. Dva znepriatelené gangy naopak majú svoje sídla honosné, veľké a sú ľahko rozpoznateľné v centre mesta. Dva rôzne svety na hraniciach reflektujú aj kostýmy. Na western je tu až nezvykle veľa množstvo mnohých kostýmov, či už tie vojenské (americkej alebo mexickej armády), mexické (bežných ľudí alebo jedného z gangov), americké (druhého z gangov) alebo hlavného hrdinu, ktorý je samostatnou kapitolou, lebo má na sebe pončo a pod ním ešte nosí americké oblečenie. Leone a kostymér Carlo Simi sa zhodli, že bude mať pončo, ktoré zakúpili v Španielsku. Výbornou je tu aj kamera, za ktorou stál Massimo Dallamano. Kamera vie zaujať okrem záberov krajiny, aj pre režiséra neskôr typickými, detailnými zábermi tváre, hlavne pri súbojoch pištoľníkov, či už v priebehu deja alebo na jeho konci.

   Po príbehovej stránke je tu najväčšou slabinou to, že ide o doslovný remake, teda o film, ktorý z originálu nepreberá len ústrednú dejovú linku, ale kopíruje celý príbeh, vrátane skopírovania niektorých celých scén, resp. pasáží z originálu. Pokiaľ by ústredná dejová linka a prenesenie zápletky z prostredia samurajov na Divoký Západ poslúžilo tvorcom len ako odrazový mostík, pridali do deja niečo nové a vlastné, nejak ho ozvláštnili, resp. vylepšili, po prípade vymysleli nejaké nečakané dejové zvraty, tak by to bolo podstatne lepšie, než len ísť priamo v stopách originálu. Vo filmovej histórii pritom môžeme nájsť príklady remakeov, ktoré sa svojou kvalitou vyrovnali originálom alebo ich dokonca až prekonali.[1] Na jednej strane mohli autori prísť so svojim vlastným vkladom do deja, ale na druhej strane však ťažko povedať, že či by tento western mal potom rovnaký úspech, možno, že áno a možno, že aj nie.

   Najväčšou prednosťou je tu bezpochyby réžia. Leone v priebehu 50-tych rokoch sa, ako asistent režiséra[2] a scenárista[3], pracoval na niekoľkých historických filmoch, ktoré boli vtedy, vo svete a aj v Taliansku, veľmi populárne. Leone sa k režírovaniu dostal potom, keď Mario Bonnard, režiséri Gli ultimi giorni di Pompei (1959), na ktorom Leone robil asistenta režisérovi a aj scenáristu, ochorel hneď v prvý deň nakrúcania a zastúpil ho práve Leone, ktorý celý film potom aj dokončil, hoci v titulkoch potom bolo uvedené iba meno pôvodného režiséra. Vzhľadom na jeho skúsenosti s historickými filmami bol práve historický film Il colosso di Rodi (1961) jeho, teraz už oficiálnym, režisérskym debutom, ku ktorému napísal aj scenár. Na konci prvej polovice 60-tych rokov už nebol v Taliansku až taký veľký záujem o historické filmy a aj to bol dôvod, prečo Leone svoju pozornosť obrátil na iný žáner, western.

   Dovolím si tvrdiť, že ak by tento western režíroval nejaký iný Talian, tak by bolo vysoko pravdepodobné, že by nemal ani taký úspech a ani by nemal taký dopad na tento žáner, resp. celkovo na filmový priemysel. Leone sa v tomto žánri „našiel“, náramne mu sadol a vedel ho aj podať divákom svojským pútavým spôsobom. Z pôvodného filmu síce jeho remake preberá celú zápletku, no aj napriek tomu ju dokázal obohatiť aspoň v nejakých aspektoch a jednotlivostiach, v zobrazení násilia alebo tiež v zakomponovaní cynického sarkastického humoru, ktorých použitie bolo, oproti vtedajším americkým westernom, odvážne a revolučné. Z tohto pohľadu teda trochu zamrzí, že Leone sa nepokúsil o niečo inovatívne aj v samotnej zápletke. Jeho film však aj napriek tomu priniesol nový, svieži vietor do westernového žánru, ktorým sa inšpirovalo a na ktorý nadviazalo veľa ďalších tvorcov, vrátane samotného režiséra.

   Najvýraznejšou z postáv je tu hlavný hrdina, Muž bez mena (v tomto filme ho prezývajú Joe). Je to antihrdina, ktorého charakter a činy sú nejednoznačné, navyše táto postava priniesla do westernového žánru nový typ hrdinu, resp. antihrdinu, ktorý je síce drsný, ale zároveň aj tichý, s cynickým sarkastickým humorom, s mimoriadnou zručnosťou so zbraňou (revolver) a so svojským zmyslom pre spravodlivosť. Tak, ako je tu jedinečným charakter tejto postavy, tak to isté platí aj u jeho zovňajšku. Je neoholený, fajčí cigarillo (krátka úzka cigara), má na sebe pončo, nosí hnedý klobúk a má obuté hnedé kovbojské čižmy. Toto všetko robí túto postavu originálnu a svojskú nielen vo westernovom žánre, ale v celej filmovej histórii. Ikonická postava, ktorej charakterové vlastnosti a aj vzhľad si prevzali a prispôsobili nielen mnohé ďalšie Spaghetti Westerny, ale taktiež aj viaceré iné, žánrovo odlišné filmy, v 60-tych a 70-tych rokoch.

   Ústredný záporný hrdina, Ramón je spočiatku obávanou a svojim správaním a aj činmi nepredvídateľnou postavou, ale bohužiaľ si toto nedokáže udržať po celú dobu, pretože v priebehu diania, najmä už ku koncu pôsobí dojmom obyčajného zloducha, ktorých sa tu vyskytuje niekoľko. Je na škodu, že aj Ramón sa k nim zaradil a všetko to, čím sa od nich odlišoval, sa od polovice diania začalo vytrácať a urobili z neho nevýraznú postavu. Ostatné vedľajšie postavy tu, dá sa povedať, že splnili svoju úlohu, či už mestský krčmár Silvanito a výrobca rakiev Piripero, ktorí hlavnému hrdinovi pomáhajú, ďalej aj krásna Marisol, ktorá je tu objektom túžby viacerých mužov alebo dva navzájom znepriatelené gangy („obchodníci“ s alkoholom a „obchodníci“ so zbraňami), ktoré bojujú o nadvládu a zničenie toho druhého. Každý z gangov má zaujímavých vodcov (Ramón a jeho bratia Esteban a Miguel alebo John Baxter a jeho žena Consuela).

   Celkovo sa jedná o kvalitný Spaghetti Westerny, ktorý aj napriek nízkeho rozpočtu, má nádherné exteriéry, pôsobivú kameru, kostýmy a výpravu. Príbehovo síce tento remake z veľkej časti kopíruje originál, no režisérovi sa tu predsa len podarilo dať niečo vlastné (detailné zábery tvárí pri súbojoch, zobrazenie násilia, cynický sarkastický humor alebo charakterové vlastnosti a vzhľad hlavného antihrdinu). Stačilo to však k tomu, aby jeho film nielen zadefinoval Spaghetti Western a zmenil westernový žáner, ale aj odštartoval tzv. Dolárovú trilógiu, resp. Dollars Trilogy, známu aj, ako Man with No Name Trilogy, a to kvôli ústrednej postave, ktorá sa v týchto westernoch vyskytuje.[4]

HERCI a HUDBA

   Clint Eastwood v jednej zo svojej najznámejších a životných úloh si po hereckej stránke vystačí paradoxne s minimálnym prejavom. Stačí mu k tomu len jeho výraz tváre, zopár hlášok, jeho výzor (neoholená tvár a fajčí cigarillo) a oblečenie. Eastwood sa zapojil do vytvárania osobitného štýlu svojej postavy. Hnedý klobúk si zabezpečil od firmy v Santa Monica a zo seriálu Rawhide (1959-1965), kde hral hlavnú postavu, si sem priniesol viacero rekvizít, vrátane revolvera, opasok s puzdrom a ostrohy. Eastwood si tu ukradol celý film pre seba, za čo však nevďačí iba svojej charizme a výkonu, ale aj scenáru, ktorý príliš neumožňoval ostatným postavám a ich hercom viac vyniknúť. Príkladom je Gian Maria Volonté, ktorý tu zo začiatku exceluje, ale postupom času sa z jeho postavy stáva iba obyčajný radový zloduch. Zvyšní herci tu nemajú až tak veľmi čo hrať, no do svojich úloh sa hodia a pôsobia v nich prirodzene.

   Hudbu k filmu zložil Ennio Morricone, ktorého režisér požiadal, nech zloží tému, ktorá by sa podobala skladbe El Degüello z westernu Rio Bravo (1959), ktorú skomponoval Dimitri Tiomkin. Na túto úlohu využil Morricone svoju vlastnú skladbu, ktorú predtým zložil, ale ju viacej rozvinul. Výsledkom bola skladba, s názvom Per un pugno di dollari. Úvodnú skladbu, Titoli, v roku 1962 spolu skomponovali Morricone a americký folkový spevák Peter Tevis, pod názvom Pastures of Plenty. Túto skladbu Morricone skoro celú prevzal, pričom ju však mierne prepracoval. Časť hudby bola napísaná predtým, ako sa začalo nakrúcať, čo bolo dovtedy u filmov nezvyčajné. Bolo to tak, pretože Leone to tak chcel, lebo podľa neho bola hudba dôležitou súčasťou filmov a veľakrát nechával scény dlhšie iba preto, že nechcel, aby daná skladba skončila. Za najlepšie skladby považujem tieto štyri: Titoli, Quasi morto, Square dance a Per un pugno di dollari.

HODNOTENIE

71%



[2] Frine, cortigiana d'Oriente (1953), Afrodite, dea dell'amore (1958), Nel segno di Roma (1959) alebo Gli ultimi giorni di Pompei (1959), vrátane amerických historických veľkofilmov, ako Quo Vadis (1951), Helen of Troy (1956) alebo Ben-Hur (1959), ktoré sa nakrúcali v Taliansku.

[3] Afrodite, dea dell'amore (1958), Nel segno di Roma (1959), Gli ultimi giorni di Pompei (1959) alebo Romolo e Remo (1961).