V septembri 1964 mal v Taliansku premiéru western, za ktorým stál režisér a scenárista Sergio Leone, s názvom Per un pugno di dollari (1964), ktorý zadefinoval subžáner zvaný Spaghetti Western, ovplyvnil westernový žáner a mal značný dopad aj na filmový priemysel a to nielen v Taliansku. Tento western mal veľký, no predovšetkým, finančný úspech, hoci išlo o nízkorozpočtové dielo a bol to remake japonskej samurajskej snímky Yôjinbô (1961). Film však priniesol dovtedy vo westernoch nevídanú ukážku násilia, cynický sarkastický humor, ale hlavne originálnu postavu antihrdinu. Finančný úspech už krátko po premiére viedol k začatiu príprav pokračovania. Výsledkom bol opäť film, ktorý výrazne ovplyvnil Spaghetti Western a western, ako taký. Jednotka zadefinovala podobu Spaghetti Westernov. Bola to práve táto dvojka, ktorá tento podžáner obohatila o nové prvky a ktorá niesla názov Per qualche dollaro in più (1965).
STORY LINE
Keď sa povie Spaghetti Western tak to zahŕňa, okrem zopár prípadov, nízkorozpočtové diela, ktorých nakrúcanie prebiehalo prevažne v provincii Almería nachádzajúcej sa na juhovýchode Španielska, ale filmovalo sa tiež v južnom Taliansku alebo aj v talianskych filmových štúdiách Cinecittà. Z tohto dôvodu väčšina týchto Spaghetti Western vznikla v taliansko-španielskej produkcií, niekedy sa k nim pridala ešte jedna alebo viac krajín (Francúzsko, Juhoslávia, Západné Nemecko alebo USA). Spaghetti Westerny existovali v Taliansku už pred uvedením Per un pugno di dollari (1964), ale až tento western predstavil podobu tohto subžánru. Od jeho premiéry, v septembri 1964, až do uvedenia dvojky, v decembri 1965, sa v Taliansku nakrútilo hneď niekoľko Spaghetti Westernov, ktoré, na nečakanom odštartovaní vlny popularity tohto podžánru, ktorá v tejto krajine nastala, sa chceli priživiť, využiť ju alebo na ňu nadviazať.
Od septembra 1964 do konca roku tu boli uvedené napr.: El hombre de la diligencia (1964), Antes llega la muerte (1964), Minnesota Clay (1964), Desafío en Río Bravo (1964), Buffalo Bill, l'eroe del far west (1964), Tre dollari di piombo (1964), Jim il primo (1964), Las malditas pistolas de Dallas (1964) alebo Il piombo e la carne (1964). Od začiatku roku 1965 do polovice decembra tu mali zase premiéry napr.: Gli eroi di Fort Worth (1965), Aventuras del Oeste (1965), Per un pugno nell'occhio (1965), Oklahoma John (1965), Una pistola per Ringo (1965), Il ritorno di Ringo (1965), 100.000 dollari per Ringo (1965), La Colt è la mia legge (1965), Solo contro tutti (1965), Uno straniero a Sacramento (1965), Un dollaro bucato (1965), All'ombra di una colt (1965) alebo L'uomo che viene da Canyon City (1965).
Žiadny z vyššie uvedených a ani z tých ďalších, ktoré mali v uvedenom období premiéru (september 1964 až december 1965), nemal nielen taký veľký finančný úspech, ako Per un pugno di dollari (1964), ale nemal ani taký veľký ohlas a ani nemal, resp. nijako neovplyvnil Spaghetti Westerny. Veľká väčšina z týchto Spaghetti Westernov len chcela napodobniť úspech Per un pugno di dollari (1964) a najjednoduchšou cestou, ako to dosiahnuť bolo použiť to, čo tam najlepšie, resp. najviac fungovalo. To bol dôvod, že hlavní hrdinovia v nich boli drsný a tajomný alebo sa ich príbeh sústredil na zločinecký gang, po prípade oboje z toho. Toto využilo aj viacero z už vyššie zmienených Spaghetti Westernov, ako napr.: Minnesota Clay (1964), Una pistola per Ringo (1965), Il ritorno di Ringo (1965), 100.000 dollari per Ringo (1965), Uno straniero a Sacramento (1965) alebo Un dollaro bucato (1965).
Technické spracovanie je tu na vysokej úrovni, za čo môže do určitej miery aj navýšenie rozpočtu, pri prepočte na doláre, z 200 000, ktoré mala jednotka, až na 600 000, ktoré mala dvojka. Za zvýšením rozpočtu nebol len úspech jednotky, ale aj to, že tam sa dianie odohrávalo výlučne len v jednom malom pohraničnom americko-mexickom mestečku a jeho okolí. Dvojka sa naopak odohrávala na podstatne viacej miestach. Rovnako, ako na prvom filme, tak aj na tomto druhom sa na produkcii okrem Talianska podieľali ešte Španielsko a Západné Nemecko. Najviac si tu zaslúžia vyzdvihnúť nádherné a pôsobivé španielske exteriéry. Nakrúcalo prebiehalo, ako aj u jednotky, najmä v púšti Tabernas, nachádzajúca sa v provincii Almería. Kostymér a produkčný dizajnér Carlo Simi, ktorý mal na starosti kulisy, v tejto púšti postavil westernové mesto, ktoré malo predstavovať americké mesto El Paso a ešte stále existuje, ako turistická atrakcia.[1]
Filmovalo as aj v španielskej dedine Los Albaricoques, ktorá nahrádzala fiktívne mesto na americko-mexickej hranici, kde sa odohráva záverečná časť príbehu. Exteriéry sú tu v skutku nádherné a hodnoverne nahrádzajú americké prostredie a americko-mexické pohraničie. Interiérové scény vznikali v talianskych filmových štúdiách Cinecittà. Svoje výrazné miesto tu má aj výprava, ktorá je, oproti jednotke, znateľne väčšia, čo dokazuje nielen spomínané kompletné vybudovanie westernového mesta v španielskej púšti, ale aj striedanie lokalít a zariadenie jednotlivých exteriérov a interiérov. Kamera, za ktorou stál znovu Massimo Dallamano, ponúka krásne zábery španielskej krajiny a aj detailné zábery tvárí pištoľníkov, ktoré sú jedným z poznávacích znamení tohto režiséra a ktoré sa vyskytujú najmä pri súbojoch pištoľníkov, ktoré sa objavujú v priebehu diania alebo v úplnom závere tohto filmu.
Po príbehovej stránke je dvojka originálnejšia, prepracovanejšia a tým pádom aj lepšia, ako jednotka, ktorá v mnohom len kopírovala japonský originál. Leone to mal na jednej strane ľahké v tom, že jednotka bola neoficiálnym remakeom a tak sa latka kvality dala originálnym námetom v dvojke prekonať, no na druhej strane to mal aj ťažké v tom, že nevedel či práve tento jeho originálny námet uspeje a osloví divákov. Podarilo sa mu to a najväčšiu zásluhu má pritom predovšetkým jeho réžia. Niekto by si u jednotky mohol myslieť, že za svoj úspech vďačí japonskej predlohe alebo, že to bola iba náhoda, šťastie. Dvojka však ukázala, že to tak nebolo. Leone westernovému žánru rozumel, vedel s ním pracovať a obohatiť ho o nové prvky. V tomto prípade využil to, čo fungovalo u jednotky a rozšíril to (cynický sarkastický humor, ktorého tu bolo viac alebo vyobrazenie násilia, kde scény zabitia boli drsnejšie a „novým“ bolo pridanie scény znásilnenia).
Leone však prišiel aj s niečím novým. V prvom rade to bola originálna hlavná príbehová linka o dvoch lovcoch ľudí, resp. o lovcoch odmien, ktorých záujmy sa nečakane pretnú a stretnú pri jednej osobe. V druhom rade je to aj v spôsobe, akým tu narába s napätím, ktoré postupne graduje (prvý stret oboch lovcov odmien a ich vzájomné „meranie si síl“ alebo prepadnutie banky). Spolu s týmto súvisí aj režisérove pohrávanie sa s diváckymi očakávaniami (napríklad pri prvom strete oboch lovcov odmien divák očakáva, že príde aj na ich vzájomnú fyzickú konfrontáciu, obzvlášť, keď sa o to jedna zo strán aj pokúsila alebo pri prepadnutí banky očakáva divák, rovnako, ako aj hlavní hrdinovia, že gang to uskutoční úplne iným spôsobom, než je nakoniec ukázané). Leone tak, oproti jednotke, v dvojke režisérsky napredoval, keď tu priniesol vlastný originálny príbeh, zlepšil prácu s postavami a vylepšil to, čo fungovalo predtým.
Najvýraznejšou slabinou je tu druhá polovica filmu. Prvá polovica (skoro prvá hodina) je vcelku originálnou a to nielen hlavným námetom o dvoch lovcoch odmien, ale aj jeho prevedením (od svojského úvodného predstavenia všetkých troch postáv, cez postupné prepojenie ich ciest, ktoré vrcholí až vzájomným stretom dvoch z nich). Druhá polovica (druhá hodina) má síce takisto pár originálnych scén (spôsob prepadnutia banky alebo spôsob zbavenia sa členov vlastného gangu), ale prevažujú tu skôr prvky, ktoré mala už jednotka (infiltrácia zločineckého gangu, odhalenie, trest a útek). Leone viac-menej iba prevzal to, čo bolo aj v jednotke, pričom to len trochu pozmenil a upravil, ale je to skoro identické. Škoda, že Leone aj v tejto druhej časti neprišiel s niečím inovatívnejším, lebo potenciál na to tu bol, len zostal nevyužitý. Napriek tomu však jeho film znamenal ďalší úspešný zárez do westernového žánru.
Najvýraznejšou z postáv tu teraz nie je iba Muž bez mena (v tomto filme prezývaný, ako Manco, po španielsky znamená jednoruký, čo je odvodené od toho, že skoro všetko robí svojou ľavou rukou - bije sa, hrá karty alebo si zapaľuje svoje cigarillo a druhú ruku má pod pončom, na svojej zbrani a tasí ňou). K charakterovým (cynický sarkastický humor, málovravný, mimoriadne zručný v používaní zbraní a svojský zmysel pre spravodlivosť) a k vzhľadovým (fajčí krátke úzke cigary, nazývané cigarillo, je neoholený, má oblečené zelené pončo, nosí hnedý klobúk a má obuté hnedé kovbojské čižmy) vlastnostiam tejto postavy pribudlo, že všetky činnosti vykonáva ľavou rukou, pričom tú pravú má skrytú pod svojim oblečením a pripravenú hneď, keď to bude treba, použiť svoju zbraň. Treba oceniť, že tak, ako aj dej prišiel s niečím novým, tak aj táto postava sa „vyvinula“ a bolo jej pridané niečo nové, čo sa k nej aj hodí.
Jedným z problémov jednotky bolo aj to, že tu všetky ďalšie postavy, okrem tej hlavnej, boli nevýrazné. Dvojka, pokiaľ ide o prácu s postavami, je na tom oveľa lepšie. Tentoraz tu hlavný hrdina dostane, ako rovnocenného partnera, tak aj rovnocenného protivníka. Douglas Mortimer, bývalý plukovník a v súčasnosti lovec odmien, je tiež dosť záhadnou postavou, o ktorej sa toho dozvie divák ozaj len minimum, iba to, čo je pre dej potrebné. Spolu vytvoria netradičnú dvojicu lovcov odmien, medzi ktorými pochopiteľne panuje nedôvera. Úhlavný zloduch, El Indio si, na rozdiel od jednotky, uchováva svoje výrazné postavenie. Je neľútostný, jeho nepredvídateľný, plánuje ďaleko dopredu a oproti iným si všíma detaily (zranenie na krku). Popri ňom tu vynikajú aj ďalší členovia jeho bandy, predovšetkým však dvaja z nich, Groggy a hrbáč Juan Wild. Zaujímavým je, že aj medzi členmi tejto bandy vládne vzájomná nedôvera.
Celkovo sa jedná o výborný Spaghetti Western a taktiež aj pokračovanie, ktoré je lepšie v každom ohľade, než jednotka, čo ho radí medzi jedno z mála pokračovaní vo filmovej histórii, ktoré sa svojou kvalitou vyrovnáva prvému dielu alebo ho prekonáva.[2] V tomto prípade platí to druhé. Dvojka má tiež nádherné exteriéry, pôsobivú kameru a výpravu, ale vo väčšom rozsahu, keď kvôli potrebám filmu vybudovali celé westernové mestečko v púšti. Príbehovo je tu prvá polovica originálnou, avšak tá druhá preberá viaceré prvky z jednotky, iba s malými úpravami. Lepšou je aj práca s postavami, keď sa „vylepšenia“ dočkal hlavný antihrdina a aj zloduchovia. Tento film viac rozvinul podžáner Spaghetti Western a úspešne pokračoval v tzv. Dolárovej trilógii, resp. Dollars Trilogy, známej aj, ako Man with No Name Trilogy.[3]
HERCI a HUDBA
Clint Eastwood v jednej zo svojej najznámejších a životných úloh si, po hereckej stránke vystačí, rovnako, ako u jednotky, len s minimálnym prejavom. Stačí mu k tomu len jeho výraz tváre, jeho výzor (fajčí cigarillo, neoholená tvár a všetko robí ľavou rukou), zopár hlášok a oblečenie. Lee Van Cleef ho skvele doplňuje, spolu vytvárajú zaujímavú dvojku lovcov odmien a chémia medzi nimi funguje perfektne, hlavne, keď sa navzájom slovne doberajú. Gian Maria Volonté tu herecky viac vynikol, než v jednotke. Tento mu scenár dal väčšiu príležitosť a nedal ho do úzadia. Svojim hereckým výkonom tu najviac zaujal, vo svojej úlohe pôsobí démonicky a nevyspytateľne. Z ostatných hercov tu ešte dokázali vyniknúť aj Luigi Pistilli a Klaus Kinski. Zvyšní herci sa do svojich úloh hodia a pôsobia v nich veľmi prirodzene, pričom viacerí z nich sa objavili už v jednotke.
Hudbu k filmu zložil Ennio Morricone, ktorý ju skomponoval aj pre jednotku. Predtým, než mal prvý film, Per un pugno di dollari (1964), v Talianku premiéru, tak bol vo svete filmovej hudby neznámym skladateľom, ktorý dovtedy vytvoril hudbu len k dvom westernom, Duello nel Texas (1963) a Le pistole non discutono (1964). Všetko sa však zmenilo s uvedením Per un pugno di dollari (1964), kedy sa zaslúžene stal známym v oblasti filmovej hudby. Zrazu sa stal vyhľadávaním a žiadaním skladateľom, ktorý len v roku 1965, v roku premiéry Per qualche dollaro in più (1965), pracoval až na 12-stich projektoch, o tri viac, než rok predtým.[4] Morricone začal s písaním hudby ešte pred nakrúcaním dvojky, lebo Leone ju chcel potom pri filmovaní, využiť pre lepšie navodenie atmosféry. Hudba k dvojke mi však prišla slabšia, než v jednotke. Staré témy sa opakujú, čo nevadí, ale nových zaujímavých motívov je tu málo. Za najlepšie skladby považujem tieto dve: Il vizio di uccidere a Per qualche dollaro in più.
HODNOTENIE
84%
[1] Po filme Per qualche dollaro in più (1965) poslúžilo toto vybudované westernové mesto aj pre jeho pokračovanie, Il buono, il brutto, il cattivo (1966). Po skončení nakrúcania komparzisti účinkujúci v týchto Spaghetti Westernoch odkúpili kulisy tohto westernového mesta a vytvorili zábavný park nesúci pomenovanie Mini Hollywood. V súčasnosti má názov Oasys.
[2] Ďalej sem patria aj: Bride of Frankenstein (1935), The Godfather: Part II (1974), Star Wars: Episode V - The Empire Strikes Back (1980), Mad Max 2 (1981), Aliens (1986), Terminator 2: Judgment Day (1991), X2 (2003), The Bourne Supremacy (2004) alebo The Dark Knight (2008).
[3] Prvý dielom bol Per un pugno di dollari (1964), druhý práve Per qualche dollaro in più (1965) a tretím Il buono, il brutto, il cattivo (1966).
[4] Z toho dva boli westerny: Una pistola per Ringo (1965) a Il ritorno di Ringo (1965).