Na prelome 50-tych a 60-tych rokov sa vo Francúzsku objavuje nová, mladá, generácia režisérov, ktorí odmietali dovtedajšie zaužívané filmové normy a postupy. Nebáli sa vo svojich filmoch experimentovať, s ich technickou stránkou (kamera, strih alebo vizuál) alebo s ich formou rozprávania. Do tejto skupiny režisérov, ktorej sa zvykne hovorievať aj Francúzska nová vlna, patrili: Jean-Luc Godard, Claude Chabrol, Louis Malle, Alain Resnais, Éric Rohmer alebo François Truffaut. Táto nová vlna sa rýchlo, ešte v priebehu 60-tych rokov, rozšírila aj do ďalších krajín, ako napr.: Japonsko, USA, Veľká Británia, ale aj Československo, pričom Československú novú vlnu možno rozdeliť na českú a na slovenskú. Do českej patrili režiséri, ako: Miloš Forman, Jaromil Jireš, Jiří Menzel, Jan Němec, Ivan Passer alebo Věra Chytilová a do tej slovenskej zase režiséri, ako: Stanislav Barabáš, Eduard Grečner, Dušan Hanák, Juraj Jakubisko alebo Štefan Uher. Výraznou slovenskou režisérskou osobnosťou československej novej vlny bol aj Peter Solan, ktorý nakrútil jeden z prvých takýchto filmov, ktorým bola práve táto športová dráma Boxer a smrť (1962).
STORY LINE
Tento film sa venuje tematikám holokaustu a koncentračných táborov. Nie je to pritom jedno z prvých diel, ktoré by ich spracovávalo, lebo už predtým vzniklo, v zahraničí, ale aj v Československu, hneď niekoľko takýchto významných snímok. Zo zahraničných by bolo možné zmieniť: americký The Stranger (1946),[1] poľský Ostatni etap (1948),[2] švajčiarsko-americký The Search (1948),[3] americký The Diary of Anne Frank (1959), taliansky Kapò (1960) alebo ešte americký film Judgment at Nuremberg (1961).[4] Z tých československých treba zase zmieniť: Daleká cesta (1948), Romeo, Julie a tma (1959), Přežil jsem svou smrt (1960) alebo ešte aj Transport z ráje (1962).
Technické spracovanie je na vysokej úrovni. Vzhľadom na to, že prevažná časť príbehu sa odohráva v interiéroch telocvične, tak veľkú úlohu, hlavne pre navodenie atmosféry, tu majú aj exteriéry. Exteriérové scény sa nakrúcali priamo na Slovensku, v priestoroch bývalého koncentračného a pracovného tábora v Novákoch, ktorý tu fungoval v rokoch 1941 až 1944. Tieto exteriéry na jednej strane posilňujú uveriteľnú atmosféru, avšak na druhej strane vyvolávajú emócie, že takéto tábory nielenže existovali, ale nachádzali sa aj priamo na Slovensku. Významnú úlohu tu majú aj kostýmy, ktorých je tu až niekoľko stoviek a odrážajú tri skupiny ľudí žijúcich v tábore: väzni, strážcovia (vojaci a velitelia) a civilisti.
Na vysokej úrovni je aj výprava. Najviac je to vidieť na dvoch veciach. Prvou je výprava, predovšetkým zariadenie interiérov koncentračného tábora. Celé dianie je tu situované do koncentračného tábora, pričom mimo neho sa pozrieme len dvakrát (pri „tréningu“, keď si hlavný hrdina a veliteľ tábora idú zabehať a v závere), inak priestory tábora vôbec neopustíme. Zariadenie interiérov (telocvičňa alebo ubytovne väzňov) takisto prispieva k vyššej autentickosti. Druhým prvkom výpravy, ktorý ju stavia na vysokú úroveň sú aj komparzisti, ktorých je tu niekoľko desiatok, až stoviek. Komparzisti najlepšie/najviac vyniknú pri „davových scénach“, kde patrí napr.: nástup všetkých väzňov z úvodu filmu alebo trestné cvičenie.
Vyzdvihnúť tu treba ešte aj kameru a zvuku, ktoré práve aj vďaka svojmu novátorskému použitiu zaraďujú tento film do československej novej vlny. Kamera tu nie je statickou, ale predovšetkým v boxerských scénach je aj dynamická a ponúka rôzne druhy záberov, či už tých spoza ringu, kde sleduje oboch boxerov z pohľadu divákov, ďalej tých priamo v ringu, kde pôsobí, ako rozhodca alebo tých z pohľad prvej osoby, kde ten druhý boxer „udiera“, resp. smeruje svoje údery priamo do kamery. Zvuk tu má tiež dôležité miesto, dokonca ešte väčšie, než samotná hudba. Zvuky majú totiž v deji značnú úlohu, či už sú to údery pästiarskych rukavíc (v úvode, ale aj v boxerských scénach), zvuk streľby, zvuk prírody (v závere) alebo zvuk sirény (v úplne poslednej scéne).
Po príbehovej stránke spracováva tento film podobnú látku (boxer v tábore smrti), ako o dva roky starší československý film Přežil jsem svou smrt (1960). Rozdiel je však v ich spracovaní. Boxer a smrť (1962) má oveľa väčšiu a zároveň aj prepracovanejšiu psychológiu postáv, najmä hlavného hrdinu, jeho psychické rozpoloženie, pocity, ale aj morálne dilemy, ktorým čelí. Rovnako tu má väčšiu úlohu aj samotný box a to až v takej veľkej miere, že Boxer a smrť (1962) je nielen drámou, ale aj športovým filmom, čím má športový žáner rovnakú dôležitosť, ako dráma. Kvôli tomu by sa dal Boxer a smrť (1962) označiť nielen za drámu o boxerovi z koncentračného tábora, ale aj za boxerský, resp. športový film z prostredia koncentračného tábora.
Boxerských scén je tu dostatok. Choreografia jednotlivých zápasov je však uspôsobená podmienkam, v ktorých sa zápletka odohráva, či už je to improvizovaný ring nakreslený bielou čiarou, skúsenosti oboch postáv (amatér a profesionálny boxer) alebo samotným prostredím koncentračného tábora, ktorý má telocvičňu. Spomínaná prepracovanejšia psychológia postáv je takisto jedným zo znakov československej novej vlny. Cez hlavnú postavu sleduje divák jej psychické rozpoloženie, emócie, ale aj myšlienky. Dôraz sa tu kladie na jednotlivca, na jeho osobnú, ľudskú tragédiu. Divák tu prostredníctvom toho môže vidieť, že pobyt v koncentračných táboroch nemal dopad iba na tú fyzickú stránku človeka (vyhladovanie alebo smrť), ale aj na tú psychickú.
Solan stavia do popredia človeka, ktorý sa, rovnako, ako aj tí ostatní väzni, snaží chrániť a prežiť. Hlavný hrdina spočiatku stojí pred voľbou, či boxovať s veliteľom tábora alebo nie. Ak by odmietol, tak by ho hneď zabili, lebo na začiatku bol jedným z tých, ktorí ušli z tábora a chytili ich. Trest mu veliteľ tábora odpustil iba preto, že zistil o jeho boxerskej minulosti. Hlavný hrdina napokon neodmietne boxovať, ale za akú cenu. Nemci v ňom stále vidia iba podradného človeka, resp. väzňa, ktorý sa navyše teraz stal aj boxerským vrecom. Necháva sa „dobrovoľne“ zbiť, lebo veliteľovi tábora nie je dôstojným súperom (je to amatér, ktorý pobytom v tábore stratil nielen na svojej váhe, ale aj na forme proti profesionálovi, ktorý naopak pravidelne trénuje a je vo forme).
Kvôli tomu, že neodmietol boxovať sa od neho ostatní väzni dištancujú. Ak mal niektorý väzeň kontakt s Nemcami, tak ostatní väzni v tábore sa ho začali strániť. Mysleli si totiž, že s nimi spolupracuje a udáva svojich spoluväzňov. V prípade hlavného hrdinu je však ešte priťažujúce to, že dostáva od Nemcov jedlo. Prečo by niekoho, kto sa ešte aj pokúsil o útek, „odmeňovali“ jedlom? Väzni ho obviňujú s kolaborácie s Nemcami, avšak vôbec netušia, aká je skutočná pravda. Pokrikujú na neho donášač, špiceľ alebo zradca a musí sa pred nimi obhajovať, že on boxuje a tým si len chráni svoj vlastný život. V skutočnosti tomu bolo presne tak isto. Napriek tomu, že väzni v koncentračných táboroch „zdieľali“ rovnaký údel, tak každý jeden z nich sa snažil prežiť najlepšie, ako vedel.
Určitý pud sebazáchovy bol u každého jedného väzňa a to v rôznych podobách. Niektorí väzni mysleli na svoje prežitie v tábore, ďalší z nich zase museli myslieť na iných členov svojej rodiny, ktorí boli v táboroch spolu s nimi a ďalší zase mysleli na to, ako sa z týchto táborov dostať, resp. utiecť. Ďalšia voľba, pred akú je tu hlavný hrdina postavený je, že či má len prijímať údery alebo ich aj rozdávať a snažiť sa vyhrať. Výhra by ho paradoxne mohla stáť vlastný život. Neustále prehry z neho robia iba boxerské vrece. Chcel by však aspoň v takejto forme vrátiť Nemcom „úder“. Práve táto psychologická prepracovanosť je najväčším plusom tohto filmu, pretože sa nezameriava na skupinu v koncentračnom tábore, ale na jednotlivca a jeho osobnú tragédiu.
Solan týmto svojim filmom priniesol iný pohľad na tému holokaustu a koncentračných táborov a použil tu aj nové postupy, vďaka ktorým patrí do československej novej vlny, či už v technickom spracovaní (kamera a zvuk) alebo v rozprávaní (psychológia). Ďalšia inovácia súvisiac s novou vlnou bolo aj rozprávanie obrazom, ktoré nájsť v scénach, ako napr.: keď hlavný hrdina ide k doktorovi a za ostnatým drôtom vidí ľudí, ktorých akurát priviezli do tábora, keď však za pár sekúnd ide naspäť, tak všetci sú preč, zostali po nich len kufre, oblečenie alebo hračky, pozrie sa na komín a pochopí alebo v závere, kedy sa spustí siréna. V oboch týchto scénach stačí divákovi len vidieť danú scénu, resp. výrazy tváre hlavnej postavy a chápe, žiadne dialógy, žiadne vysvetľovania.
Solan celovečerne debutoval komédiou Čert nespí (1956), zloženou z troch poviedok, ktorú okrem neho režíroval František Žáček. Samostatne debutoval až o 3 roky neskôr, krimi Muž, ktorý sa nevrátil (1959). Jeho druhý samostatný film bol práve Boxer a smrť (1962), ktorý, patrí spolu s jeho psychologickou drámou Kým sa skončí táto noc (1965) nielen medzi jeho najlepšie diela, ale aj medzi najlepšie snímky slovenskej novej vlny. Pozitívom, okrem psychológie a réžie, je aj použitie pôvodných jazykov, teda okrem slovenčiny tu zaznie ešte nemčina (predstavitelia Nemcov) a poľština (väzni, ale civilisti, lebo dej je situovaný do koncentračného tábora niekde v Poľsku), ktoré tomuto filmu pridávajú na jeho vyššej miere autentickosti.
Za najväčšiu slabinu považujem nie príliš šťastne zvolené časové skoky. Dvakrát sa totiž stane, že dej sa posunie nenápadne, z ničoho nič dopredu o zopár týždňov, až mesiacov. Prvý raz to nastane, keď Holder príde za veliteľom tábora a vyčíta mu, že už tri mesiace boxuje s väzňom, pričom nebyť tohto dialógu, tak sa divák vôbec nedozvie, že už ubehlo toľko času. Druhý raz k tomu dôjde, keď zrazu príde ten slávnostný deň, kedy sa odohrá zápas v ringu pred prominentnými nemeckými divákmi. V jednu chvíľu sa divák dozvie o tom, že veliteľ tábora plánuje desať kolový zápas a o pár minút už, bez veľkých príprav u oboch súperov, sa samotný zápas zrazu začne. Myslím si, že práve zápas pred divákmi mal v sebe značný psychologický potenciál u hlavného hrdinu.
Mohol zvádzať vnútorný boj sám so sebou, že či sa má pred nimi nechať otĺkať alebo sa Nemcom, aspoň takto v ringu postaviť a vzdorovať im. Tento boxerský zápas bol pritom aj akýmsi športovým vyvrcholením celého filmu, keďže boxovať na 10 kôl a ešte k tomu aj pred obecenstvom, to si rozhodne zaslúžilo väčšiu pozornosť (potom ešte príde jeden krátky „tréning“, ale predsa len to už nie je taký prestížny zápas). Veľká škoda, že sa tu udalostiam pred týmto veľkým zápasom (psychologický dopad a tréningy) nevenovala väčšia pozornosť. Som presvedčený, že sa z toho, najmä po tej dramatickej stránke dalo dostať oveľa viac, než tomu vo finálnom výsledku, ktorý to úplne vynechal a „preskočil“ hneď k samotnému zápasu.
Hlavný hrdina, Ján Komínek, bývalý amatérsky boxer, ktorého práve box uchráni pred istou smrťou, ale ani potom ešte nemá „vyhraté“, lebo svoj život si musí vyboxovať pred nemeckým veliteľom a musí znášať aj nevraživosť a závisť od svojich spoluväzňov a tiež musí zvádzať vnútorný boj so sebou samým (boxovať či neboxovať alebo opätovať údery či sa nechať iba otĺkať). Komínek sa len snaží prežiť, ako ostatní väzni a zároveň sa snaží zachovať správne. Divák dokáže pochopiť jeho situáciu a tiež aj psychické rozpoloženie, v ktorom sa nachádza. Jediné, čo by som tejto postave vytkol, je to, že po celý čas vyzerá rovnako. Na začiatku nevyzerá, až tak slabo a vychudnuto, ako by možno mal a na konci zase po toľkých tréningoch a boxovaniu nevidno, že by pribral svalovú hmotu.
Samozrejme nie je to chyba daného herca, ako skôr režiséra, ktorý si na tom mohol dať viac záležať. Walter Kraft, profesionálny boxer, teraz je však veliteľom koncentračného tábora niekde v Poľsku. Na svoju boxerskú minulosť však nezabúda, práve naopak stále sa udržuje vo forme a trénuje, navyše, keď zistí, že aj Komínek je boxer, tak konečne sa mu dostane, aspoň nejakého súpera. Kraft si veľmi zakladá na boxe, snaží sa o fair-play a aby mal Komínek, pokiaľ je to možné, rovnaké podmienky na trénovanie, ako on sám. Kraft nepôsobí tak chladne a znepokojivo, ako ostatní Nemci, čo sa však ukáže, ako lož, keď zo svojho okna „pokojne“ zastrelí jedného z väzňov. Paradoxom na oboch hrdinoch (Komínek a Kraft) je ich zmysel pre fair-play, ale mimo ringu to už nie je možné.
Mimo ringu totiž prichádza tvrdá a neúprosná realita koncentračného tábora, kde život každého väzňa visí každý na vlásku, pričom sa odvíja od náhody, šťastia alebo rozmarov Nemcov. Ďalšiu zaujímavú postavu tu predstavuje Venzlak, poľský väzeň, ktorý sa, ako jeden z prvých väzňov neobráti hlavného hrdinu chrbtom, ale naopak, z oboch sa stanú priatelia, navyše Venzlak je aj jeho trénerom a mentorom, ktorý mu, okrem boxerských rád a tréning, radí aj, aby myslel na svoj život, aby Nemcov zbytočne nedráždil a chráni ho aj pred sebou samým (Komínek chce veliteľa zraziť na zem, čo mu Venzlak radí, aby nerobil). Z ostatných postáv stoja za pozornosť ešte démonický esesák Holder a poľský vojak v nemeckej uniforme Willi.
Celkovo sa jedná o výbornú športovú drámu o boxe, odohrávajúcu sa v koncentračnom tábore. Technická stránka, prepracovaná psychológia, réžia, ako aj spomenie samotnej témy boxu a táborov smrti sú najväčšími prednosťami tohto filmu. Nebyť tých časových skokov, obzvlášť toho druhého (slávnostný zápas pred divákmi), ktorý mal dostať lepšie a dlhšie spracovanie (príprava, tréning a morálna dilema), tak by hodnotenie bolo ešte vyššie. V každom prípade je Boxer a smrť (1962) jeden z tých najlepších slovenských (československých) filmov a to nielen v rámci 60-tych rokov a novej vlny, ale aj celkovo. Toto dielo je dôkazom toho, že aj na Slovensku vedeli vzniknúť kvalitné snímky.
HERCI a HUDBA
Všetci herci sa do svojich úloh hodia, sú v nich prirodzení a uveriteľní. Podarilo sa nájsť hercov, ktorí vzbudzujú pocit, že sú „obyčajní ľudia“, než herci. Štefan Kvietik, Manfred Krug, Józef Kondrat, Gerhard Rachold alebo Edwin Marian, všetci menovaní, avšak aj tí zvyšní predviedli skvelý výkon a to najmä zásluhou ich civilného herectva, bez pátosu. Hudbu k filmu zložil Wiliam Bukový, ktorý vytvoril znepokojivú hlavnú skladbu, ktorá v priebehu filmu zaznie viackrát, avšak nie je výrazná, čo platí aj o zvyšných skladbách. Hudba je tu v úzadí a to práve na úkor už spomínaného zvuku, ktorý oveľa viacej vyniká v popredí. Podľa mňa tu ani žiadna hudba nemusela byť, lebo tento film by si bol úplne vystačil aj bez nej.
HODNOTENIE
85%
[1] Prvý celovečerný hraný film, v ktorom sa objavili dokumentárne zábery z koncentračných táborov. Film sa venuje pátraniu po nacistických zločincoch, ktorí ušli pred spravodlivosťou.
[2] Prvý celovečerný hraný film odohrávajúci sa v koncentračnom tábore, ktorého autentickosť zvyšuje aj to, že v ňom hrali herci a režírovala ho žena, ktorí prežili hrôzy koncentračných táborov.
[3] Hlavnú úlohu malého chlapca a jeho matku stvárnili českí herci Ivan Jandl a Jarmila Novotná.
[4] Zápletka pojednáva o súdnym tribunáli s bývalými sudcami, ktorí ochotne slúžili nacistickému režimu, svojimi rozhodnutia prispeli k posilneniu diktatúry a schvaľovali zákony, vedúce k prenasledovaniu ľudí a k ich umiestneniu do táborov smrti.