Disaster film alebo Katastrofický film je filmový podžáner, spájajúci v sebe rôzne žánre: akčný, dobrodružný a thriller. Zápletka sa v týchto filmov sústreďuje na nejakú blížiacu sa alebo na nejakú už „odohrávajúcu“ sa katastrofu. Tieto katastrofy môžu byť prírodné (lavíny, požiare, sopečné erupcie, tornáda, zemetrasenia alebo záplavy), ďalej globálne katastrofy (pandémia), prípade nejaké nehody (banské nešťastia, havárie vzducholodí, letecké nešťastia alebo potopenie lodí) alebo môže ísť aj o rôzne vojenské a teroristické útoky. Tieto filmy zvyčajne zachytávajú nielen samotnú katastrofu, ale aj udalosti pred a udalosti po jej skončení. Samotný dej má viacero dejových línií, ktoré sa zameriavajú na pokusy ich jednotlivých postáv prežiť danú katastrofu a vyrovnať sa s jej dôsledkami. Jedným z tých najznámejších katastrofických filmov je Titanic (1997).
STORY LINE
Jednou z prvých katastrofických snímok bol nemý krátkometrážny film Fire! (1901), po ktorom v období nemej éry nasledovali napr.: Verdens Undergang (1916) alebo Noah's Ark (1928). Na začiatku zvukovej éry, v 30. rokoch, sa v kinách objavili filmy, ako boli napr.: Deluge (1933), The Last Days of Pompeii (1935), San Francisco (1936), In Old Chicago (1937) alebo The Hurricane (1937). Do roku 1970 potom vzniklo ešte niekoľko katastrofických diel, ako napr.: When Worlds Collide (1951), The High and the Mighty (1954), Jet Over the Atlantic (1959), The Crowded Sky (1960), The Last Voyage (1960), The Day the Earth Caught Fire (1961), The Devil at 4 O'Clock (1961), Crack in the World (1965) alebo tiež Krakatoa, East of Java (1969).
Svoj vrchol však katastrofické snímky dosiahli v priebehu 70. rokoch, kedy sa uvedenia v kinách dočkali diela, ako boli: Airport (1970), The Poseidon Adventure (1972), Airport 1975 (1974), Earthquake (1974), The Towering Inferno (1974), The Hindenburg (1975), Airport '77 (1977), Rollercoaster (1977), Beyond the Poseidon Adventure (1978), Gray Lady Down (1978), Meteor (1979) alebo aj The Concorde... Airport '79 (1979). Koncom 70. rokov došlo k značnému poklesu záujmu zo strany divákov k oživeniu tohto subžánru došlo až v polovici 90. rokoch a to vďaka pokroku v oblasti počítačových efektov, keď vznikli katastrofické filmy, ako boli: Daylight (1996), Twister (1996), Dante's Peak (1997) alebo aj Volcano (1997). Najznámejším z nich sa však stal práve Titanic (1997).
Režisér a scenárista, James Cameron, bol dlho fascinovaný vrakmi lodí, pričom Titanic a jeho vrak bol pre neho tým najzaujímavejším. V roku 1992 sa svojho uvedenia dočkal dokument Titanica (1992), ktorý sa venoval expedícii, ktorá sa vydala prehľadať vrak slávnej lode a zaznamenala jeho aktuálne zábery na morskom dne. Cameron dokument obdivoval a rozhodol sa hľadať v Hollywoode financie na svoju vlastnú expedíciu, ktorá dala do pohybu aj vznik samotného filmu. Cameron sa dohodol s predstaviteľmi štúdia 20th Century Fox, že budú jeho expedíciu a film financovať, vďaka čomu tak uskutočnil niekoľko ponorov k vraku lode. Nakrúcanie napokon stálo až 200 miliónov dolárov, čo vyvolalo obavy a štúdio chcelo film zostrihať, ale Cameron odmietol. Nakoniec tak 20th Century Fox oslovili o spoluprácu štúdio Paramount Pictures[1].
Technické spracovanie, ako to u tohto režiséra býva zvyk, je tu na veľmi vysokej úrovni, pričom v mnohých oblastiach bola aj revolučná. Najdôležitejšou zložkou je tu výprava. Pre potreby nakrúcania zakúpilo štúdio neďaleko pobrežného mesta Rosarito v Mexiku pozemok o celkovej výmere viac než 14 ha, kde vyrástlo nové filmové štúdio.[2] Postavená tu bola aj obrovská vodná nádrž, s rozlohou 330 m² a s objemom až okolo 650 000 hl. Pre potreby nakrúcania musela byť postavená aj samotná loď v plnej mierke, ale museli z nej odstrániť nadbytočné časti na prednej palube, aby sa zmestila do nádrže. Rovnako tak záchranné člny a komíny lode boli zmenšené o 10%. Vo vnútri lode bola umiestnená 15 metrová zdvíhacia plošina, ktorá mohla nakloniť loď až o 90°, čo sa podarilo docieliť najmä v priebehu jej potápania.
Interiér lode a jej jednotlivé miestnosti lode boli presne zhotovené za pomoci fotografií a plánov, ktoré sa podarilo zachovať. Veľké schodisko bolo oproti pôvodnému rozšírené až o 30% a vystužené oceľovými nosníkmi. Zdobené obloženie a omietky boli vytvorené podľa originálnych návrhov lode. Koberce, čalúnenie, jednotlivé kusy nábytku, lampy, stoličky, príbory alebo riad s logom spoločnosti White Star Line boli takisto vyhotovené podľa pôvodných návrhov. Vzhľadom na fakt, že Titanic bol úplne nová loď, tak všetky tieto predmety, resp. rekvizity nemali mať známy opotrebenia a preto museli byť úplne na novo vyrobené. Dobová výprava pozostávala z viac než 1000 rôznych predmetov, či už väčších alebo aj menších (od osobných automobilov, cez náhrdelníky, až po zbrane), ktoré boli súčasťou lode alebo patrili medzi osobné veci cestujúcich a posádky.
S dobovou výpravou sú prepojené pochopiteľne aj dobové kostýmy, ktoré nerozlišovali len mužov od žien, ale aj členov posádky lode od cestujúcich a taktiež „príslušnosť“ ľudí k vtedajšej spoločenskej vrstve (vyššia, stredná alebo nižšia spoločenská trieda). Neboli to však len kostýmy a výprava, ktoré dokázali ohúriť a na ktorých si dal štáb do detailov záležať. Ďalší dôležitý prvok totiž tvorilo aj prostredie, v ktorom filmovanie prebiehalo. Cameron presvedčil štúdio, že hodnotnejšie a lepšie, než použitie nejakých vytvorených modelov a využite počítačových efektov, bude nakrútenie záberov reálneho vraku lode, ktorý sa nachádza v Atlantickom oceáne v hĺbke okolo 3800 metrov. V roku 1995 sa tu filmári museli až 12 krát potopiť k vraku lode, aby sa im podarilo získať všetky potrebné zábery, ale bolo to riskantné, lebo hrozilo, že silný tlak vody ich mohol zabiť.
Úvodná a záverečná časť filmu sa nakrúcali na palube ruskej výskumnej lodi Akademik Mstislav Keldysh, ktorá podnikla expedície k vraku lode a zaznamenala jeho zábery na morskom dne, ktoré boli potom súčasťou spomínaného dokumentu Titanica (1992). Významnú funkciu tu plní taktiež aj kamera, za ktorou stál Russell Carpenter, ktorý už predtým spolupracoval s režisérom na jeho akčnom filme True Lies (1994), avšak až u Titanic (1997) vynikla jeho práca najviac. Približovanie sa a vzďaľovanie sa kamery alebo pomalé a rýchle krúženia kamery ponúkajú množstvo nádherných záberov a cítiť z nich veľkoleposť už pred samotnou katastrofou. Samotné zachytenie katastrofy je tiež perfektne spracované a ponúka zábery na túto udalosť z rôznych kamerových uhlov, čo umožňuje danú tragédiu vnímať oveľa silnejšie.
Dôležitú úlohu tu mali aj vizuálne efekty. Režisérove predchádzajúce filmy, The Abyss (1989) a Terminator 2: Judgment Day (1991) boli revolučné v oblasti vizuálnych efektov a ani Titanic (1997) nebol v tomto smere výnimkou. V niektorých scénach sa pre lepší efekt musela pridať digitálna voda a dym. Kombináciou záberov motorov lode SS Jeremiah O'Brien, miniatúr a hercov hrajúcich pred zeleným plátnom vznikli scény odohrávajúce sa v strojovni. Rovnako spojenie miniatúry a zeleného pozadia sa využilo aj pri scénach v salóniku prvej triedy. Scéna rozlomenia lode na dve časti sa zo začiatku nakrúcala s kaskadérmi, ale došlo k menším úrazom a režisér sa nakoniec rozhodol pre použitie vizuálnych efektov, kde mnohé nebezpečné pády vytvorili pomocou počítačov, konkrétne cez operačný systém založený na Linuxe.
Po príbehovej stránke už predtým vzniklo niekoľko filmov, ktoré sa venovali katastrofe lode RMS Titanic. Jedným z úplne prvých bol nemý krátkometrážny film Saved from the Titanic (1912), ktorý mal premiéru len mesiac po tragédii. V rovnakom roku však boli uvedené ešte aj ďalšie dva nemé krátkometrážne filmy, In Nacht und Eis (1912) a La hantise (1912). Prvým zvukovým filmom bol Atlantic (1929), ktorý vznikol vo viacerých verziách.[3] V nasledujúcich rokoch bola táto tragická udalosť spracovaná ešte v nasledujúcich celovečerných filmoch: Cavalcade (1933), Titanic (1943), Titanic (1953), A Night to Remember (1958) a The Unsinkable Molly Brown (1964) alebo potom aj v televíznych filmoch, z tých známejších to boli S.O.S. Titanic (1979) a Titanic (1996).
Najväčšou prednosťou tohto filmu je bezpochyby réžia. Cameron mal určité skúsenosti s nakrúcaním filmu na vode a aj pod vodou už predtým, či už išlo o jeho hororový debut Piranha Part Two: The Spawning (1982) alebo o sci-fi The Abyss (1989), avšak svojím rozsahom a veľkosťou prekonával Titanic (1997) všetko, čo dovtedy režíroval. Rovnako, ako v iných svojich predošlých filmoch, tak aj tu vie režisér diváka zaujať a aj udržať jeho pozornosť, vďaka čomu tých 315 minút celkom rýchlo ubehne, pretože stále sa tu niečo deje, navyše od začiatku tragédie je film napínavejším. Výborne je zvládnutá aj práca s emóciami. Veľká väčšina katastrofických filmov má vymyslený dej a postavy. Menšia skupina je naopak založená na skutočných udalostiach a osobnostiach, pričom Titanic (1997) odráža hrôzy a priebeh celej jeho katastrofy.
Režisérovi sa podarilo zobraziť danú tragédiu tým, čím aj vlastne bola, teda, že sa dotkla a zasiahla životy tisícky ľudí (na lodi ich bolo celkom až 2224, vrátane členov personálu a posádky). Pri mnohých scénach si divák uvedomí, že takto nejak to naozaj mohlo v tú tragickú noc vyzerať. Zachytenie tejto katastrofy má tak aj polo-dokumentárny nádych. Z tohto dôvodu je tak v tomto filme, na rozdiel od tých iných katastrofických, zobrazený boj o prežitie a záchrana ľudských životov oveľa presvedčivejšie a reálnejšie. Od chvíle, kedy sa začne loď potápať napätie postupne stále viac a viac graduje a to až do úplného konca. Ešte pár hodín dozadu rušný a živý život na lodi zrazu vystriedali prázdne lodné chodby a miestnosti, ktoré spolu so stúpajúcou hladinou vody tu vytvorili znepokojivú, miestami až hrozivú atmosféru.
V samotnom príbehu sa však okrem vecí, ktoré treba určite vyzdvihnúť, je možné nájsť aj veci, ktoré ho zrážajú. V prvom rade je to jednoduchá a priamočiara ústredná dejová línia o „zakázanej“ láske medzi mužom a ženou z rozdielnych spoločenských tried. Táto téma bola už veľmi veľakrát sfilmovanou, v rôznych dobrodružných, historických alebo aj romantických filmoch. Vzhľadom na fakt, že na lodi sa v čase tragédie nachádzalo až 2224 ľudí, tak určite by nebolo problém nájsť medzi nimi nejakých málo známych alebo neznámych členov personálu, posádky alebo pasažierov a zobraziť ich osudy počas celej plavby. S týmto súvisí aj ďalší problém tohto príbehu, mieša sa tu totiž história a fikcia, keď na jednej strane sú tu reálne historické osobnosti a udalosti, avšak na druhej strane sú tu aj vymyslené postavy a udalosti.
Toto spojenie histórie a fikcie je vo výsledku také o ničom, buď sa tu mala celá zápletka držať historických faktov alebo mal byť celý dej vymyslený. Rovnako nebolo vhodné ani zvolenie rozprávania prostredníctvom flashbacku. Hlavná hrdinka totiž spomína aj na dialógy a scény, v ktorých nebola prítomná a preto nemohla vedieť ako sa odohrali a čo sa tam povedalo. Toto je však problémom u väčšiny filmov, ktoré flashbacky využívajú, aj keď nie vždy je nutné zvoliť takúto formu rozprávania. V tomto prípade sa zábery zo súčasnosti mohli presunúť na koniec filmu. Celý príbeh by sa odohrával chronologicky. Určite stojí za zamyslenie prečo režisér, ktorý si dal záležať na prepracovanej technickej stránke neurobil to isté aj s príbehom. Forma tu prebila obsaha a tento negatívny trend pokračoval potom aj v režisérových nasledujúcich filmoch.
Problém postáv spočíva v tom, že sa tu miešajú historické osobnosti, ktoré sú zaujímavé s tými vymyslenými, ktoré nie sú až tak zaujímavé. Historické osobnosti nie sú divákovi ľahostajné a chce vedieť, aký bol ich osud, hoci sú tu v úzadí. V popredí sú tie vymyslené postavy, ktoré si musia získať divákove sympatie, čo sa im však v niektorých okamihoch darí a inokedy zase nie. Lepším by bolo, ak by všetky postavy boli historické osobnosti. Ideálnym by bolo vybrať tak 6-8 ľudí, takých menej známych alebo aj úplne neznámych z členov personálu, posádky a pasažierov lode, ktorých osudy by zachytili nielen plavbu lode, ale aj celú tragédiu z mnohých uhlov, čím by sa tu vytvorila taká mozaika ľudských príbehov a osudov na pozadí katastrofy. Na lodi bolo množstvo ľudí, z ktorých sa mohli vybrať zaujímavejší jednotlivci, než nejaké fiktívne charaktery.
Celkovo sa jedná o kvalitný katastrofický film, ktorý hereckou, hudobnou a technickou (obzvlášť jej veľkolepá výprava a revolučné vizuálne efekty) stránkou prekonáva všetky spracovania skazy lode RMS Titanic, pričom práve fakt, že filmovanie prebiehalo aj na skutočných lokalitách (reálne zábery vraku na dne mora a ruská výskumná loď) pridalo filmu na jeho väčšej odbornosti a aj uveriteľnosti. Vynikajúca réžia, gradujúce napätie, práca s emóciami a semi-dokumentárny vzhľad, zásluhou ktorého si divák uvedomí, že išlo o skutočnú historickú udalosť, sú najväčšími pozitívami, ale príbehové spracovanie tu zaostáva za očakávaniami, keď dopláca na slabý príbeh a miešanie histórie s fikciou. Titanic (1997) bol začiatkom toho, čo sa negatívne prejavilo v príbehu u režisérových ďalších filmov Avatar (2009) a Avatar: The Way of Water (2022).
HERCI a HUDBA
Leonardo DiCaprio a Kate Winslet sa k sebe skvele hodia, vytvorili tu perfektnú dvojicu medzi ktorou je fungujúca vzájomná iskra, resp. chémia a obom im tieto úlohy priniesli celosvetovú slávu. Ich postavy síce nie sú pre diváka až tak zaujímavé, ale predviedli tu výborné a presvedčivé výkony. Do daných úloh sa hodili a dodali im aj potrebnú dávku charizmy, pričom neraz museli v priebehu nakrúcania siahnuť na dno svojich fyzických síl, keď filmovali náročné scény počas potápania lode, kde niekoľko hodín museli hrať, resp. stráviť aj v studenej vode. Ostatní herci boli taktiež perfektne obsadení a k daným postavám sa hodili, či už Kathy Bates, Frances Fisher, Victor Garber, Bernard Hill, Bill Paxton, Gloria Stuart, David Warner alebo Billy Zane. Herecky tu nie je čo vytknúť, ale práve naopak všetkých hercov a ich výkony treba iba vyzdvihnúť.
Hudbu k filmu zložil James Horner, ktorý vytvoril nielen jedno z najlepších hudobných filmových skóre v histórii, ale zároveň skomponoval aj najlepšie skóre vo svojej kariére. Pôvodne pritom hudbu mala skladať írska hudobníčka Enya. Cameron dokonca spravil hrubý zostrih filmu a použil v ňom jej skladby ako dočasnú hudbu, ale ona jeho ponuku odmietla. Následne bol oslovený Horner, ktorý už s režisérom spolupracoval na hudbe k filmu Aliens (1986), ale Cameron si ho vybral predovšetkým pre hudbu, ktorú zložil k filmu Braveheart (1995). Horner sa pri vytváraním skladieb snažil priblížiť k štýlu, aký má Enya. Pri komponovaní skladieb použil viacero hudobných nástrojov ako gajdy, bubny, husle, klavír alebo dokonca využil pri tvorení aj nákovy.
V skladbách, kde bolo potreba vokály, oslovil Horner nórsku speváčku Sissel Kyrkjebø. Jednotlivé skladby odrážajú atmosféru, napätie, postavy, ale taktiež aj samotné dianie. Z toho dôvodu sa tu dajú nájsť dobrodružné (Southampton alebo Take Her to Sea, Mr. Murdoch), napínavé (Hard to Starboard; The Sinking alebo Death of Titanic), smutné (A Promise Kept alebo Hymn to the Sea) a romantické motívy (Rose). Cameron nechcel mať pôvodne žiadnu pieseň k filmu, ale Napriek tomu Horner a Will Jennings spoločne napísali pieseň My Heart Will Go On, ktorú naspievala kanadská speváčka Céline Dion a ktorá mala napokon obrovský úspech. Za najlepšie skladby tu považujem štyri: Rose; Hard to Hard to Starboard; Death of Titanic a Hymn to the Sea).
HODNOTENIE
79%
[1] Paramount Pictures poskytli 65 miliónov dolárov na nakrúcanie výmenou za práva na distribúciu filmu v Kanade a v USA. 20th Century Fox si ponechali medzinárodné práva.
[2] Do roku 2007 toto Fox Baja Studios vlastnilo štúdio 20th Century Fox, ale potom ho predali spoločnosti Baja Acquisitions, ktorá zmenila aj jeho názov na Baja Studios. Od roku 1996 sa v tomto štúdiu nakrútilo aj niekoľko iných známych filmov, ako napr.: Deep Blue Sea (1999), Pearl Harbor (2001), Master and Commander: The Far Side of the World (2003) alebo All Is Lost (2013).
[3] Pôvodne vznikli dve zvukové verzie, britská Atlantic (1929) a nemecká Atlantik (1929), avšak o rok neskôr bola nakrútená ešte francúzska zvuková verzia, Atlantis (1930) a napokon vyšla aj nemá verzia.