Náboženské filmy môžu byť založené na posvätných knihách jednotlivých náboženstiev (Biblia, Korán alebo Tóra), ďalej sa môžu sústrediť na dôležité a významné náboženské osobnosti (cirkevných predstaviteľov, svätcov alebo zakladateľov daného náboženstva) a udalosti, po prípade to môžu byť takisto aj rôzne biograficko-historické snímky, ktoré rozprávajú o činnosti a živote kňazov, mníchov, pričom sú o silnej viere alebo sa v nich odohráva nejaký s náboženstvom spojený zázrak alebo zjavenie. Sfilmovať život Ježiša Krista chcel režisér Martin Scorsese už od svojho detstva. V roku 1962 dostal knihu The Last Temptation of Christ (1955), ktorú napísal Nikos Kazantzakis, ale prečítal si ju až v priebehu 70. rokov, kedy sa rozhodol ju previesť do filmovej podoby a výsledkom jeho dlhoročného úsilia bol film The Last Temptation of Christ (1988).
STORY LINE
Náboženské filmy začali vznikať už v období nemej éry, najprv krátkometrážne snímky, ako napr.: Samson et Dalila (1902), Jephthah's Daughter: A Biblical Tragedy (1909) alebo Adam and Eve (1912) a neskoršie potom celovečerné diela, ako napr.: The Queen of Sheba (1921), Salomé (1922), Samson und Delila (1922) alebo The Ten Commandments (1923). Na začiatku zvukovej éry, v 30. rokoch, sa do kín dostali filmy, ako: The Green Pastures (1936) alebo The Great Commandment (1939). V priebehu 50. a 60. rokov vznikli náboženské veľkofilmy, ako boli napr.: The Silver Chalice (1954), The Ten Commandments (1956), Solomon and Sheba (1959), Barabbas (1961), Sodom and Gomorrah (1962) alebo aj The Bible: In the Beginning... (1966).
V priebehu 70. a 80. rokov pomaly slabol záujem o náboženské filmy zo strany divákov a filmových štúdií, čo sa prejavilo najprv tým, že sa prestali nakrúcať takéto veľkofilmy a neskôr tým, že náboženské filmy sa začali vo väčšej miere vznikať najmä ako televízne filmy alebo seriály. Podobne mohol dopadnúť aj Scorseseho film, ktorý začal chystať už koncom 70. rokov. Začiatkom 80. rokov bol hotový scenár, ktorý napísal Paul Schrader. V roku 1983 sa začala produkcia s rozpočtom cca. 15-20 miliónov, ktorej sa ujalo štúdio Paramount Pictures, ale kvôli protestným listom proti vzniku filmu a aj pre vzrastajúci rozpočet štúdio celý projekt, v decembri 1983, zrušilo. V roku 1986 sa štúdio Universal Pictures začalo o tento film zaujímať a keď im Scorsese povedal, že ho nakrúti za 58 dní a s rozpočtom 7 miliónov dolárov, tak nakoniec súhlasili.
Technické spracovanie je tu, vzhľadom aj na krátky filmovací čas a menší rozpočet, na vysokej úrovni. Najviac dokážu vyniknúť exteriéri a výprava. Nakrúcanie exteriérových scén prebiehalo na viacerých miestach v Maroku. V meste Meknes štáb filmoval scény, ktoré sa odohrávali v židovskom meste Jeruzalem. Scény odohrávajúce sa v židovských miest Magdala a Nazareth sa nakrúcali v dedine Ounmast, neďaleko ktorej sa filmovali aj púštne sekvencie a dva dni štáb filmoval scény aj v horách, blízko miest Azrou a Itto. Exteriérové zábery Maroka sú nádherné a dokázali správne vystihnúť a zachytiť nielen dobu, ale aj atmosféru, v ktorej sa celé dianie odohráva. Výpravu tvorí nielen množstvo dobových nástrojov, zbraní a interiérového a exteriérového vybavenia scén, ale takisto aj stovky komparzistov najmä pri veľkých davových scénach.
S dobovou výpravou sú úzko spojené aj dobové kostýmy, ktoré pôsobia jednoducho, ale aj oni odrážajú danú atmosféru a dobu. Kostýmy sa nedelia len na mužské a ženské, ale rozdeľujú sa aj podľa príslušnosti, od obyčajných židovských obyvateľov, cez rímskych vojakov, až po židovských cirkevných hodnostárov. Dôležitú funkciu tu plní aj kamera. Na starosti ju mal Michael Ballhaus, ktorý predtým spolupracoval s režisérom na dvoch filmoch, After Hours (1985) a The Color of Money (1986)[1]. Jeho zábery pomohli zvýrazniť ešte viac prostredie Maroka. Najnáročnejším však pre neho a aj celý štáb bolo nakrúcanie scény ukrižovania, ktoré zabralo tri dni a pri jej filmovaní sa muselo použiť až 60 rôznych nastavení kamery. Celú situáciu ešte komplikoval aj fakt, že hlavný herec mohol zostať na kríži iba dve až tri minúty.
Po príbehovej stránke to nie je prvý film, ktorý by sa postave Ježiša Krista venoval, lebo jednými z prvých spracovaní jeho života boli ešte nemé diela La vie et la passion de Jésus Christ (1903), From the Manger to the Cross (1912), I.N.R.I. (1923) alebo The King of Kings (1927). Do roku 1970 vzniklo ešte mnoho snímok, ktoré sa jeho životu venovali, ako napr.: Jesús de Nazareth (1942), El mártir del Calvario (1952), Day of Triumph (1954), El Redentor (1957), King of Kings (1961), Il vangelo secondo Matteo (1964) alebo aj The Greatest Story Ever Told (1965), a priebehu 70. rokov boli v móde muzikálové spracovania, ako: Godspell: A Musical Based on the Gospel According to St. Matthew (1973), Gospel Road: A Story of Jesus (1973) alebo Jesus Christ Superstar (1973).
Ako je uvedené už v úvodných titulkoch, tak tento film nebol nakrútený podľa evanjelií, ale podľa vymysleného príbehu skúmajúceho večný vnútorný konflikt ducha a tela. Dá sa teda povedať, že tento film je alternatívnou históriou, resp. alternatívnym pohľadom na život Ježiša Krista. Na rozdiel od toho, ako ho vykresľujú evanjeliá, tak v tomto filme je vyobrazený ako človek, ktorý zvádza svoj vnútorný boj. Veľký dôraz sa tu preto kladie na jeho psychickú stránku, ktorá však vzbudzuje veľkú kontroverziu. Ježiš totiž počuje hlasy, ktoré k nemu hovoria a cíti bolesť, ale nechce prijať svoj osud, miesto toho žiada, aby si Boh vybral niekoho iného než jeho. To je aj dôvodom, prečo vyrába pre Rimanov kríže na ktorých popravujú Židov. Chce, aby ho kvôli tomu Boh nenávidel a takto s ním zvádza svoj boj, aby ho odbremenil od tej veľkej bolesti.
Ježiš nechce zomrieť, ale presne opačne, chce žiť, pričom rovnako, ako obyčajný človek, tak aj on má strach zo smrti. Nechce si na seba zobrať tú obrovskú zodpovednosť, ktorú by mal ako Boží syn podstúpiť. Ježiš je tu navyše zobrazený aj ako človek, ktorý chybuje a žiada druhých o odpustenie, čo vytvára úplne iný obraz o ňom, než je bežne zaužívané a než sa o ňom dozvedáme zo Svätého písma. V tomto ohľade ho tento film oveľa viacej poľudšťuje a to v tom zmysle, že viac premýšľa, uvažuje a zvádza vnútorný boj so sebou samým. Rovnako, ako iní ľudia, tak aj on robí chyby, bojí sa a nechce zomrieť. Ide o iný pohľad na jeho osobu, ktorý je nepochybne veľmi kontroverzný, ale aj zaujímavým, keď z neho ešte viac robí človeka. Ďalšou veľkou kontroverziou je tu nepochybne to, že Ježiš žije s viacerými ženami a má deti.
Práve toto je ten najväčší odklon od toho, čo sa o Ježišovi vie. V tomto filme je obyčajný človekom, ktorý vedie rodinný život a postupom času starne. Je to alternatívna história ponúkajúca pohľad na to, ako inak to mohlo dopadnúť, ak by Ježiš kvôli nám nezomrel na kríži a neobetoval sa pre nás. Z úplne inej perspektívy je tu zachytený aj vzťah medzi Ježišom a Judášom, ktorí sú veľkými priateľmi, pričom Judáš je prvým jeho učeníkom, resp. nasledovníkom. Obaja sú úplnými protipólmi. Ježiš prežíva vnútorný konflikt, je slabým, bojí sa smrti, nechce zomrieť, hovorí o láske a hľadá samého seba. Oproti tomu Judáš je silný, nebojí sa smrti, hovorí o boji s Rimanmi, vie čo chce a ide si za tým. Jeho zrada tu nadobúda úplne iný rozmer, než ako ju poznáme z evanjelií a v jednej chvíli je to presne naopak a je to Ježiš, kto zradil, nie Judáša, ale to, čo kázal a hovoril.
Najväčšou prednosťou tohto filmu je jeho námet, ktorý je síce dosť kontroverzným, ale pracuje s alternatívnou históriou a alternatívnym pohľadom na osobu Ježiša Krista, čo je samé o sebe zaujímavé (vidieť ako jeho život mohol vyzerať inak), aj keď ho zobrazuje v úplne inom svetle, než je zvykom. Ďalšou kladnou stránkou filmu je tu aj réžia. Martin Scorsese už predtým, u filmov Taxi Driver (1976) a Raging Bull (1980) ukázal, že dokáže spracovať aj ťažšie témy, navyše veľmi pútavo, pričom The Last Temptation of Christ (1988) patrí k jedným z jeho najťažších a zároveň tiež najkontroverznejších v jeho kariére. Režisér tu udrží divákovi pozornosť po celých 163 minút, pričom nehrozí žiadna nuda, kvôli samotnému námetu je to naopak pútavé a zaujímavé, a nie sú tu ani žiadne zbytočné dejové línie.
Tento film zároveň dáva množstvo podnetov k premýšľaniu a to nielen pre svoj odlišný pohľad na osobu Ježiša Krista, ale aj kvôli strachu zo smrti, odmietanie prijať svoj osud, resp. sa s ním zmieriť, skúška silnej viery a návrat strateného syna. Toto všetko sú témy s ktorými pracuje tento film a ktoré nútia diváka zamyslieť sa nielen nad sebou samým, ale aj nad svojou vlastnou vierou a to aj v prípade neveriacich. Najväčším nedostatkom tohto filmu je jeho nevyrovnaná práca s emóciami. Na jednej strane vzbudzuje u diváka pohoršenie, ale prinúti ho aj zamyslieť sa, ale na druhej strane niektoré scény tu nemajú žiadne emócie, pôsobia chladne a bez života (vykonávanie niektorých zázrakov alebo aj záver). Scorsese rozhodne mohol vyťažiť z daných scén oveľa viac, keby trochu pritlačil alebo ich zobrazil inak.
Postávam dominuje Ježiš Kristus, ktorý je tu vyobrazený ako človek, ktorý stratil vieru, má strach zo smrti, robí chyby a pochyby o sebe a svojom poslaní. Zvádza vnútorný boj so sebou samým a premýšľa o viere a živote. V tomto filme je teda vykreslený ako jeden z obyčajných ľudí, ktorí sa tiež boja smrti, žiadajú druhých o odpustenie, majú pochyby a robia v živote chyby. V tomto ohľade je tak Ježiš oveľa viac ľudskejším, pretože nie je dokonalým, ale vedie obyčajný rodinný život so ženami a deťmi. Jeho alternatívny život pripomína v závere návrat strateného syna. Jeho protikladom a aj najväčším priateľom je Judáš Iškariotsky, ktorý verí v to, o čom je presvedčení (boj proti Rímu). Judáš karhá Ježiša a dokonca ho aj vyfackuje, za to, že vyrába Rimanom kríže a „kolaboruje“ s nimi, ale Ježiša aj podporuje, stojí za ním a ťažko nesie Ježišovu „zradu“.
Celkovo sa jedná o výborný náboženský film, resp. drámu, ktorá, aj vzhľadom na krátky filmovací čas a nízky rozpočet, tu ponúka nádherné exteriérové zábery Maroka, bohatú dobovú výpravu, dobové kostýmy a ešte pôsobivú kameru. Po príbehovej stránke treba najviac oceniť samotnú tému alternatívneho pohľadu na život Ježiša Krista a to vrátane zobrazenia jeho vnútorného konfliktu. Jeho vykreslenie ako človeka so svojimi slabými a negatívnymi stránkami, ho ešte viac dáva na úroveň obyčajného človeka a tým pádom jeho ukrižovanie možno vnímať aj v inom kontexte (návrat strateného syna a zmierenie sa so svojim osudom). Vyzdvihnúť treba ešte aj réžiu a naopak najväčším nedostatkom je nevyrovnaná práca s emóciami v niektorých scénach.
HERCI a HUDBA
Willem Dafoe sa do svojej úlohy perfektne hodí, je v nej veľmi prirodzený a veľmi ľahko mu divák uverí nielen jeho vnútorný zápas, ktorý zvádza, ale aj jeho myšlienky a pocity. Dafoe sa do svojej postavy dokázal patrične vcítiť a zachytiť jej komplikované vnútorné rozpoloženie. Dafoe tu predvádza vynikajúci výkon, ale o tých ostatných hercoch sa to už povedať nedá. Harvey Keitel, Barbara Hershey alebo aj David Bowie sa k tým svojím postavám absolútne nehodia. Nepôsobia v nich prirodzene, ale práve naopak, sú v nich veľmi nepresvedčivý a ich stvárnenie daných úloh je ďaleko za očakávaniami. Dafoe tu tak nemá rovnocenného hereckého partnera a celý film tak stojí predovšetkým na jeho hereckom výkone, čo sa aj dalo očakávať, lebo na stvárnení Ježiša Krista by si mal herec dať patrične záležať, čo sa jemu presvedčivo podarilo.
Hudbu k filmu zložil britský hudobník Peter Gabriel, ktorý debutoval pri celovečerných filmoch hudbou k vojnovej dráme Birdy (1984). Napriek tomu, že mal film The Last Temptation of Christ (1988) premiéru v auguste 1988, tak až v júni 1989 sa svojho vydania dočkal aj soundtrack k filmu. Oneskorenie jeho vydania bolo spôsobené najmä tým, že štúdio Universal Pictures skrátilo čas na nahrávanie hudby, z pôvodných 10 iba na 3 týždne. Gabriel tak nestihol dokončiť všetko, tak ako chcel a tak po premiére filmu sa rozhodol zobrať viac času, než vydá tento album. Trvalo mu niekoľko mesiacov, kým všetky nápady, ktoré predtým chcel ešte viac rozvinúť, sa mu ich aj podarilo zrealizovať. Nakoniec boli v roku 1989 vydané hneď až dva albumy.
Tým prvým bol Passion (neskôr znovu vydaný pod názvom Passion: Music for The Last Temptation of Christ), ktorý skomponoval Gabriel a tým druhým bol Passion - Sources, ktorý je kompiláciou skladieb od rôznych hudobníkov z Arménska, Egypta, Etiópie, Guiney, Indie, Iránu, Maroka, Pakistanu, Senegalu a Turecka, ktoré slúžili ako zdroj inšpirácie nielen pre samotný film, ale aj pre miesta, kde sa jeho dianie odohráva. Pokiaľ ide o samotnú hudbu, tak miestami sa jej darí reflektovať atmosféru a prostredie v ktorom sa dej odohráva, ale miestami pôsobí „moderne“ a preto sa sem veľmi nehodí. V každom prípade sú všetky skladby málo výrazné a neutkvejú v pamäti. Podľa mňa by tu bol oveľa lepšou voľbou skladateľ Ennio Morricone.
HODNOTENIE
81%
[1] V ďalších rokoch bol Ballhaus kameramanom ešte u štyroch režisérových filmoch Goodfellas (1990), The Age of Innocence (1993), Gangs of New York (2002) a The Departed (2006).