Toy Story (1995)

   V prvej polovici 80. rokov, v dobe uvedenia akčno-dobrodružného sci-fi Tron (1982), pracoval John Lasseter ako animátor v štúdiu Walt Disney Animation Studios. Po jeho pozretí si začal Lasseter naplno uvedomovať obrovské možnosti, ktoré v sebe mala táto nová technológia najmä v oblasti animácie. Na základe toho Lasseter prišiel s ponukou, že film The Brave Little Toaster (1987) bude plne počítačovo vytvorený animovaný film[1], ale štúdio Disney jeho návrh odmietlo a vyhodili ho. V roku 1986 stál Lasseter pri zrode animačného štúdia Pixar, kde mal možnosť režírovať krátkometrážne počítačom vytvorené animované snímky, ako: Luxo Jr. (1986), Red's Dream (1987), Tin Toy (1988), Knick Knack (1989) a Light & Heavy (1991). Netrvalo to dlho a Lasseter o zopár rokov neskôr vytvoril aj prvý celovečerný plne počítačovo vytvorený animovaný film, ktorým bol práve Toy Story (1995).

STORY LINE

   Prípravy na prvý celovečerný plne počítačovo vytvorený animovaný film sa začali v lete 1990, kedy stretli vedúci predstavitelia animácie zo štúdií Pixar a Disney, aby spoločne prediskutovali možnosť vytvorenia celovečerného animovaného filmu. Vedenie štúdia Disney totiž veľmi zaujal krátkometrážny animovaný film Tin Toy (1988) a snažili sa docieliť, aby s nimi Pixar spolupracoval na celovečernom animovanom filme, ktorý mal byť založený práve na motívy Tin Toy (1988). Nakoniec sa obe strany dohodli a mohlo sa začať s písaním scenára, ktorý pôvodne niesol názov Tinny a jeho hlavným hrdinom mala byť postavička zo spomínaného filmu Tin Toy (1988). Lasseter sa však napokon rozhodol, že Tinny je už „zastaranou“ hračkou pre deti a tak túto postavu najprv zmenil na vojenskú hračku podobnú G.I. Joe a potom na hračku Strážcu vesmíru, ktorý dostal meno Lunar Larry, no neskôr mu ho zmenili na Buzz Lightyear.

   Druhá ústredná hračka, Woody, bola inšpirovaná postavou Casper the Friendly Ghost, až dokým jeden z dizajnérov postáv, Bud Luckey, nenavrhol, aby sa zmenila na postavu kovboja. Lasseter v tom videl kontrast medzi dvomi žánrami, sci-fi a western, preto bol touto zmenou nadšený. V januári 1993 bol hotový scenár schválený a tak sa mohla začať produkcia. Každých pár týždňov potom Lasseter a jeho tím ukázali Disney svoj pokrok. Na štúdio zapôsobila technická inovácia Pixaru, ale samotný príbeh už veľmi nie. Jeden z vedúcich predstaviteľov štúdia Disney, Jeffrey Katzenberg, zahodil niekoľko nápadov s ktorými prišiel Pixar a dal im svoje rozsiahle poznámky k zmenám, ktoré mali urobiť. V novembri 1993 ukázal Pixar vedúcim pracovníkom Disney prvú polovicu filmu, avšak výsledok bol taký zlý, že všetky práce na filme boli okamžite zastavené. Obe štúdiá mali veľké výhrady k vzniknutému filmu.

   Disney vadil slabý príbeh a Pixaru zase, že museli urobiť zmeny, ktoré znamenali, že už to nebol ich film, ktorý chceli pôvodne nakrútiť. Padlo rozhodnutie, ktorým Katzenberg dovolil, aby Lasseter vzal scenár naspäť do Pixaru, aby ho tam prepísali. Zabralo im to tri mesiace a na finálnej podobe celého scenára sa podieľali: Joel Cohen, Alec Sokolow, Andrew Stanton a Joss Whedon. Najväčšou zmenou v celom scenári bola úprava oboch charakterov hlavných postáv. S týmto novým scenárom tak boli vo februári 1994 práce na filme konečne opäť obnovené. Zastavenie produkcie na tri mesiace a aj prepisovanie veľkej časti scenára malo vplyv aj na rozpočet, keď pôvodná suma, 17 miliónov, musela vzrásť okolo 13 miliónov, na odhadovaných 30 miliónov, čo však bolo aj tak stále menej, než rozpočet 45 miliónov tradične vyrábaného animovaného filmu, ktorý mal premiéru v júni 1944, s názvom The Lion King (1994).

   Technická stránka je tu na veľmi vysokej úrovni, pričom v danej dobe bola revolučnou. Toy Story (1995) sa zaraďuje k filmom, ktoré v 90. rokoch, patrili v oblasti vizuálnych efektov k prelomovým.[2] Bola to táto príťažlivosť, pracovať na niečom prevratnom, ktorá priťahovala ľudí byť toho súčasťou. Platí to aj o tomto prvom počítačovom animovanom filme, na ktorom sa chcelo podieľať množstvo animátorov. Na tomto filme ich nakoniec pracovalo 27, ktorí na animáciu jednotlivých postáv použili 400 počítačových modelov. Každú z postáv museli najprv vytvoriť z hliny alebo ju najskôr vymodelovať z počítačom nakresleného diagramu a potom animátori vytvárali ich počítačovo animovaný dizajn. Vytvorené animované modely postáv, ich artikulácia a pohyb, boli kódované, čo potom umožnilo animátorom, aby každá z animovaných postáv mohla odlišne rozprávať alebo chodiť a byť tým pádom jedinečná.

   Najviac práce zabral Woody, pre ktorého sa muselo vytvoriť celkovo až 723 pohybových ovládacích prvkov, z toho 212 pre jeho tvár a 58 pre jeho ústa. Animátori sa nezamerali len na jednotlivé postavy, ale sústredili sa aj na drobné detaily, keď pomocou animácie mohli vytvoriť každý list a steblo trávy, odrazy svetla na prilbe, žalúzie vrhajúce tieň po izbe alebo nálepky na skafandri. V tradičnej, ručnej kreslenej animácii by to nevytvorili, ale počítačová animácia umožnila vytvoriť až takéto detaily. Na filme pracovalo až osem tímov. Výtvarné oddelenie malo za úlohu nastaviť celkovú farebnosť a svetelnú schému filmu. Dispozičné oddelenie dostalo na starosť určenie polohy všetkých prvkov záberu, ale muselo aj naprogramovať polohy a pohyby virtuálnej kamery. Animačné oddelenie vytvorilo pohyby postáv. Osvetľovací tím mal na zodpovednosť umiestnenie bodového, globálneho a záplavového osvetlenia v jednotlivých scénach.

   Tieniaci tím využitím softvéru RenderMan (vymyslel ho Pixar), priradil ku konkrétnym objektom alebo aj postavám ich povrchové textúry a svetelnú odrazivosť. Tím s názvom Render Farm, ktorý mal na starosť vykresľovanie, používal počítače Sun Microsystems, ktoré pracovali 24 hodín denne, aby pracovali na konečných úpravách. Kameramanský tím zaznamenával všetky hotové snímky (vykreslené v rozlíšení 1536 x 922) na filmový materiál. No a posledný tím, s názvom Skywalker Sound, vytváral zvuk pre film tak, že zmiešal zvukové efekty, hudobnú partitúru a dialógy. Výsledný animovaný film tvorilo celkovo až 114 240 animovaných políčok, ktoré boli rozdelené do 1 561 záberov, ktorých dĺžka trvala viac než 77 minút (celý film, vrátane aj záverečných titulkov má pritom iba o pár minút viac, konkrétne 81 minút). Za jeden deň pritom animátori v štúdiu dokázali vykresliť len menej než 30 sekúnd z celkovej minutáže.

   Po príbehovej stránke ide o rozvinutie nápadu z krátkometrážneho animovaného filmu Tin Toy (1998), ktorý sa odohrával v prostredí hračiek. Toto prostredie je pre divákov už samé o sebe veľmi atraktívne a zaujímavé, navyše tento celovečerný animovaný film rozvíja a posúva daný nápad ešte o niečo ďalej. Dáva totiž divákom možnosť nazrieť do tajného sveta hračiek. V prípade ak nie je v blízkosti hračiek žiadne dieťa alebo dospelý, tak „ožijú“. Rozprávajú sa, pohybujú sa a chovajú sa rovnako, ako keby boli ľudia. Svet, ktorý si vytvorili však nie je odlišný, ale je rovnaký, ako ten, v ktorom žijú. Pohybujú sa po rovnakých miestnostiach ako ľudia a používajú rovnaké veci ako ľudia, ale musia to všetko robiť veľmi nenápadne, aby na seba neupozorňovali alebo sa neprezradili. Každá hračka pritom využíva v tomto svete svoju „konštrukciu“ na to, aby mohla komunikovať alebo sa mohla nejakým spôsobom pohybovať.

   Nejde však len o vykreslenie toho, ako si hračky vedú tajný život, ale ide aj o zachytenie ich emócií, ktoré majú spoločné s ľuďmi. Hračky totiž rovnako prejavujú pozitívne, ale aj negatívne emócie (radosť, smiech, hnev, smútok, strach alebo žiarlivosť). Zároveň si však uvedomujú, že sú hračkami (česť výnimkám) a vedia, že ich hlavným poslaným je robiť ľuďom, predovšetkým deťom, radosť. Toto je ich účel, pre ktorý boli vyrobené a je to aj náplňou ich života. Na oplátku za to očakávajú hračky, že ľudia, resp. deti sa k nim budú chovať milo a pekne, čo však nie vždy a u každého platí. Tento animák má na prvý pohľad jednoduchý príbeh o súperení dvoch hračiek, avšak pod jeho povrchom sa toho nachádza oveľa viac. Dokáže osloviť nielen deti, ale aj dospelých, ktorých „vráti“ do ich detských čias a spomenú si na svoje hračky, s ktorými sa v detstve hrávali a ktoré patrili medzi ich obľúbené hračky.

   Medzi najväčšie prednosti tohto animovaného filmu, okrem už zmieneného prostredia hračiek, ktoré je atraktívne a zaujímavé zároveň, je to aj réžia a scenár. Lasseter mal už pred týmto filmom značné skúsenosti s krátkometrážnymi animovanými filmami, kde prišiel s originálnymi nápadmi. To platilo aj v tomto prípade, kde rozvinul svet hračiek do celovečernej podoby a úspešne sa mu to podarilo. Už samotné umiestnenie príbehu do tohto sveta je originálne. K tomu však ešte treba doplniť aj rýchle tempo, keď človek má po skončení filmu, že tých 77 minút (bez záverečných titulkov) ubehlo veľmi rýchlo. Nie sú tu žiadne vedľajšie dejové línie alebo odbočky. Samotná zápletka je priamočiara, vďaka čomu pôsobí tento animák svižne. Funguje aj humor, ktorý zabaví a nie je tu ani núdza o vážne, dramatické momenty. Režisér a scenáristi dokázali nájsť vhodný pomer zábavy, ktorá samozrejme prevyšuje a vniesť tam aj nejaké posolstvo.

   Práca s postavami sa tu takisto skvele vydarila. Je tu mnoho rôznorodých postáv nielen čo sa týka hračiek ako takých, ale takisto aj ich charakterov (Woody, Buzz, Hamm, Mr. Potato Head, Rex alebo Slinky Dog). Vzájomné interakcie postáv tu vytvárajú množstvo humorných (Buzz si neuvedomuje, že je hračkou), ale aj zopár vážnych situácií (Woody obvinený z vraždy). Ťahúňmi príbehu je síce ústredné duo (Woody a Buzz), ktorí sú na prvý pohľad protikladné charaktery (westernová postavička šerifa a akčná sci-fi hračka Strážcu vesmíru), ktorých však okolnosti donútia k spolupráci, ale divák si môže vybrať aj z ostatných hračiek, resp. postáv toho svojho obľúbenca. Každá hračka je jedinečnou nielen svojím výzorom a hracím využitím, ale aj charakterom a tým, že prejavujú rôzne druhy emócií, čím sa ako keby viac poľudšťujú. Divák si tak k nim dokáže vytvoriť vzťah a fandiť im, resp. prežívať ich dobrodružstvo spolu s nimi.

   Celkovo sa jedná o vynikajúci animovaný film, ktorý bol prelomovým v oblasti použitia počítačovej animácie v animovaných celovečerných filmoch. Technické spracovanie sa tu pritom nezameriavalo iba na animáciu postáv, vrátane ich gestikulácie a mimiky, ale aj detaily (tráva alebo odrazy svetla na prilbe), ktoré ešte viac umocňujú celkový dojem z toho, ako sa tu počítačová animácia vydarila a ako vie diváka ohúriť. V tomto filme sa navyše podarilo skĺbiť formu a obsah, lebo príbehové spracovanie je na rovnako vysokej úrovni, predovšetkým pokiaľ ide o situovanie celej zápletky do „tajného“ sveta hračiek, vrátane vytvorenia rozdielnych charakterov hračiek a aj zachytenia ich emócií, pretože aj oni majú svoje city. Toto je jedna z mála filmových sérií, ktorá si udržuje svoju kvalitu aj v ďalších častiach, ktoré za jednotkou veľmi nezaostávajú alebo sa jej vyrovnajú: Toy Story 2 (1999), Toy Story 3 (2010) a Toy Story 4 (2019).

HERCI a HUDBA

   Práca s hlasom je u hercov rovnako dôležitou ako ich prejav a je súčasťou ich hereckého výkonu. Dabovanie postavy nie je tak náročné ako samotné zahranie nejakej úlohy, ale v animovaných filmoch je hlas hercov dôležitejší, keďže správna intonácia a zafarbenie hlasu dokáže vystihnúť charakter postavy. Tom Hanks, Tim Allen a aj tí zvyšní herci sa k daným postavám skvele hodili. Hudbu k filmu zložil Randy Newman, ktorý tu vytvoril dosť nevýrazné a nezaujímavé skladby. Nepodarilo sa mu správne vystihnúť atmosféru príbehu a ani prostredia (svet hračiek). Dokonca ani skladba You've Got a Friend in Me nie je veľmi chytľavou. Chcelo by viac experimentovať so skladbami, aby boli hravejšie a dramatickejšie. Podľa môjho názoru by sa sem hodil oveľa lepšie niekto z trojice Jerry Goldsmith, Thomaw Newman a Hans Zimmer.

HODNOTENIE

91%

---

[1] Lasseter povedal, že výroba tohto plne počítačom vytvoreného animovaného filmu by rozhodne nestála viac ako výroba klasicky ručne vytváraných animovaných filmov, avšak vtedajší prezident štúdia Disney, Ron W. Miller, jeho víziu odmietol s tvrdením, že jediným dôvodom na použitie počítačov by bolo, ak by to pomocou nich bolo rýchlejšie alebo lacnejšie. Nakoniec tak tento animovaný film vznikol „tradičným“ spôsobom a jeho režisérom bol Jerry Rees.

[2] Patria sem: Terminator 2: Judgment Day (1991), Death Becomes Her (1992), Jurassic Park (1993), Independence Day (1996), Titanic (1997) alebo The Matrix (1999).

Patton (1970)

   Americký armádny štvorhviezdičkový generál George Smith Patton III., sa narodil dňa 11.11.1885 v San Gabriel (predmestie Los Angeles), v štáte Kalifornia v USA. Vyštudoval na Vojenskom inštitúte vo Virgínii a Vojenskú akadémiu vo West Point. Po vstupe USA (6.4.1917) do Prvej svetovej vojny (1914-1918) sa pridal do novovytvoreného tankového zboru a zúčastnil sa tankových bojov vo Francúzsku. Na konci vojny bol zranený, po jej skončení pracoval v medzivojnovom období na viacerých štábnych pozíciách v USA. Po vstupe USA (7.12.1941) do Druhej svetovej vojny (1939-1945) bol Patton pridelený, aby pomohol s plánovaním spojeneckej invázie do severnej Afriky, v rámci operácie Torch, ktorá prebehla 8.-16.11.1942. 6.3.1943 prevzal velenie amerického II. zboru. Jeho život práve počas vojny rozoberá tento vojnový veľkofilm Patton (1970).

STORY LINE

   9.12.1945 pri autonehode utrpel Patton zlomeninu krku a poranenie krčnej miechy, čo spôsobilo, že ochrnul od krku nadol. Nasledujúce dni sa liečil v nemocnici v nemeckom meste Heidelberg, kde však 21.12.1945 zomrel na opuch pľúc a zlyhania srdca. Zakrátko po jeho smrti sa začali objavovať prvé pokusy sfilmovať jeho život, avšak jeho manželka, Beatrice, sa odmietla na nich akokoľvek podieľať. Ďalší pokus tak prišiel až po jej smrti v roku 1953, kedy producent Frank McCarthy kontaktoval rodinu so žiadosťou o pomoc pri tvorbe filmu a zároveň ich požiadal o prístup ku generálovým denníkom, ale rodina to odmietla. McCarthy oslovil s spoluprácou aj armádu, ktorá najprv tiež odmietla, ale potom, v roku 1959, jej predstavitelia súhlasili s tým, že armáda bude filmovému štábu nápomocná pri produkcii filmu.

   Filmové štúdio 20th Century Fox zakúpilo práva na dve knihy, A Soldier's Story (1951), ktorú napísal americký generál Omar Bradley a aj Patton: Ordeal and Triumph (1963), ktorú napísal pôvodom maďarský vojnový historik Ladislas Farago, na základe ktorých sa začal pripravovať scenár k filmu, na ktorom sa spolu podieľali Francis Ford Coppola a Edmund H. North. V úvodnej scéne, v prejave k Tretej armáde, kde na pozadí je veľká americká vlajka, museli scenáristi „zmierniť“ niektoré slová a vyhlásenia než ako tomu naozaj bolo, aby film nedostal rating R. Celá scéna bola nakrútená za jeden deň v Sevilla Studios v Madride, kde veľká vlajka bola namaľovaná na zadnej stene javiska. Film mal pôvodne niesť názov Blood & Guts a režírovať ho mal William Wyler, ale ten odstúpil ešte pred začatím produkcie v januári 1969 a nahradil ho Franklin J. Schaffner.

   Technické spracovanie je tu na veľmi vysokej úrovni, čo by však u veľkofilmov malo byť samozrejmé, obzvlášť v tomto prípade, kde je hlavným hrdinom jeden z najznámejších amerických generálov Druhej svetovej vojny. Najväčšiu pozornosť si zaslúžia exteriéri, v ktorých sa celý príbeh odohráva. Nakrúcanie prebiehalo zväčša v Španielsko, ale štáb kvôli zopár scénam zavítal aj do Maroka alebo do Veľkej Británie. Španielsko však bolo primárnou krajinou, kde scény umiestnené do Tuniska a na Sicíliu sa nakrúcali v meste Almeria. V meste Pamplona sa zase filmovali sekvencie odohrávajúce sa vo Francúzsku a v Nemecku. Zimné scény situované do Belgicka a scéna bitky v Ardenách sa nakrúcali v meste Segovia a interiérové zábery vznikli v meste Sevilla. Španielske lokality teda po veľkú časť deja zastúpili viacero krajín, v ktorých sa dianie malo odohrávať.

   Exteriérové scény sú nádherné a myslím si, že dokázali vystihnúť atmosféru, prostredie a terén krajín, ktoré tu predstavovali, či už to malo byť Belgicko, Francúzsko, Nemecko, Taliansko alebo Tunisko. Je určite pozoruhodné, že jedna krajina dokázala vierohodne nahradiť svojimi lokalitami až 5 rôznych iných krajín. Ďalším veľmi kľúčovým prvkom je tu výprava. Španielsko poslúžilo filmovému štábu nielen pre svoje lokality, ale aj tým, že krajina mala množstvo prebytočného vybavenia americkej armády z Druhej svetovej vojny a disponovali aj španielskou variantou nemeckých bombardérov Heinkel He 111, s označením CASA 2.111. Nemecké tanky, ktoré sa vo filme vyskytujú, boli v skutočnosti zamaskované americké tanky, s označeniami M47 Patton a M48 Patton, ktoré sa začali vyrábať až v prvej polovici 50. rokov.

   Výprava je tu zastúpená obrovským množstvom, prevažne skutočnej, dobovej techniky (džípy, lietadlá, nákladiaky alebo tanky), ďalej dobovými zbraňami (guľomety, pištole, pušky alebo samopaly) a rôznym iným dobovým vybavením, resp. zariadením (exteriér a interiér budov alebo vzhľad poľnej nemocnice), ktoré sú doplnené o dobové kostýmy (rôzne americké, britské a nemecké uniformy mužstva, ale aj dôstojníkov a generálov). Vyniknúť exteriérom a výprave veľmi napomáha kamera, ktorú mal na starosti Fred J. Koenekamp, ktorý nakrúcal celý film na formát Dimension 150, išlo o hlboko zakrivený obraz, v ktorom však vznikli len dva filmy, prvým bol The Bible: In the Beginning... (1966) a druhý práve Patton (1970). V kinách musel tento formát, v tej dobe, vyzerať nepochybne veľmi zaujímavo.

   Veľkofilm, či už historický, vojnový alebo westernový by už podľa toho pojmu veľkofilm mali mať aspoň jednu veľkú akčnú scénu. Nie je to síce povinnosť, avšak hlavne u týchto žánroch sa minimálne jedna takáto scéna priam žiada. Patton (1970) má síce viacero akčných (bojových) scén, ale sú to, buď krátke, okolo jednej minúty trvajúce, sekvencie (Bitka v Ardenách) alebo prerušované akčné scény (Sicília). Jedinou súvislou a zároveň aj dlhšou scénou, ktorá trvá až 5 minút, je bitka o El Guettar v Tunisku, avšak táto scéna nie je až tak zaujímavo spracovaná. Vzhľadom na to, že je to veľkofilm, tak by tu mohla absencia veľkých a prepracovaných bojových scén mrzieť, ale v tomto prípade to vôbec nevadí, pretože samotný príbeh a hlavná postava sú až natoľko zaujímavými, že bojové scény tu nechýbajú a nie sú pre samotné dianie potrebné.

   Po príbehovej stránke možno povedať, že generál Patton sa už predtým objavil v dvoch vojnových filmoch. Prvým bola americká dobrodružná vojnová dráma Miracle of the White Stallions (1963) a druhým americko-francúzsky veľkofilm Paris brûle-t-il ? (1966). V oboch prípadoch tam mal však Patton iba malú, okrajovú úlohu. Jeho život a súkromie je stredobodom deja až vo filme Patton (1970). Najviac, čo na tomto filme je nutné oceniť je spôsob, ktorým sa od tých „klasických“ životopisných filmov odlišuje. Viacero životopisných snímok sa totiž danej osobe/postave venuje od detských čias až po smrť. V tomto diele sa dianie sústredí iba na obdobie troch rokov, 1943 až 1945, teda na to najdôležitejšie obdobie v jeho živote, ktoré ho zároveň aj najviac preslávilo. Dianie ide teda už od začiatku k jadru, resp. k podstate veci.

   Tento film, spoločne s vojnovými filmami The Dirty Dozen (1967), Kelly's Heroes (1970) alebo M*A*S*H (1970), je jedným z prvých vojnových filmov, ktoré patria do obdobia označujúceho sa pod termínom New Hollywood (druhá polovica 60. rokov až začiatok 80. rokov), ktoré sa vyznačovalo tým, že nová, resp. mladá generácia filmárov dokázala osloviť mladšie publikum a boli to nielen herci, ale aj režiséri alebo scenáristi. Jedným z nich bol práve scenárista tohto filmu, Francis Ford Coppola, ktorý tu dokázal dodať filmu moderný vzhľad, ktorý ho odlišoval od starších vojnových filmov, v podobe nadávok alebo komplikovanej hlavnej postavy. V menšej miere je tu takisto prítomným aj humor (slová o leteckej nadvláde a následne na to útok bombardérov alebo strieľanie pištoľou proti bombardérom), ktorý pobaví a odľahčuje vážnu atmosféru.

   Základom každého filmu je jeho scenár, pričom v tomto filme je daný scenár nesmierne pútavým a zaujímavým, pričom tu ani nevadí absencia veľkých bojových scén, ale práve naopak vôbec tu nechýbajú. Samotné dianie sa zameriava na postavu generála, ktorého má divák možnosť spoznať nielen priamo na bojisku, ale aj v súkromí prostredníctvom jeho myšlienok a názorov. Nejde pritom o jednoduchú, ale o veľmi zložitú postavu a jej osobnosť. Divák zároveň dostáva možnosť nahliadnuť, že ani generáli nemali „voľnosť“ pri svojich rozhodnutiach, ale museli robiť ústupky, či už voči politikom, ktorý vo vojne videli aj iné rozmery, než len vojenské alebo aj voči Spojencom (Veľká Británia a ZSSR), s ktorými sa snažili mať dobré vzťahy. Okrem scenára je treba vyzdvihnúť aj réžiu, ktorú tu mal na starosť Franklin J. Schaffner.

   Schaffner mal už v tej dobe za sebou výbornú politickú drámu The Best Man (1964) a aj jeden z jeho najznámejších počinov, sci-fi Planet of the Apes (1968) a nachádzal sa na svojom režisérskom vrchole, čo potvrdil aj týmto filmom, ktorého dĺžka je takmer tri hodiny. V konečnom výsledku to však nie je žiadny problém a myslím si, že divák by pokojne zniesol aj o hodinu viacej, pretože je to jednak veľmi pútavé a jednak by o danej postave ešte bolo možné niečo ukázať. Problémom životopisných filmov je najmä to, že vtesnať celý život do dva a pol, resp. trojhodinového filmu je žalostne málo. Vtesnať tri roky do skoro trojhodinové filmu sa takisto ukázalo ako málo. Myslím si, že len zobraziť rok 1943 v živote tohto generála by vystačilo na jeden trojhodinový film, ale divák si aj tak vie spraviť obraz o jeho živote, myšlienkach a názoroch.

   Hlavná postava je komplikovaná, ale je vyobrazená ako skutočný človek, ktorý má svoje chyby, ale aj svoje prednosti. Z filmu sa divák môže dozvedieť veľa vecí, napr. že Patton vyžadoval od svojich vojakov disciplínu, že mal rešpekt voči nepriateľovi, ale nemal rád zbabelcov. Bol tiež presvedčeným, že v minulých životoch bojoval vo viacerých bitkách. Sám povedal, že nenávidí 20. storočie a pôsobil ako človek, ktorý sa do daného obdobia nehodí, navyše neraz  povedal, že boje a vojnu miluje. On bol dušou a srdcom vojakom, ktorý videl zmysel svojho život v bitkách. Jeho povaha však bola veľmi komplikovanou, keď mu pomáhala pri velení vojsku a aj na bojisku, kde podporoval a poháňal mužstvo, ale zároveň mu aj škodila (facka vojakovi v nemocnici alebo na Sicílii, kde vlastní vojaci ho chceli zabiť, lebo bez ohľadu na straty sa chcel ako prvý dostať do Messiny).

   Patton svoju kariéru videl len v armáde a nie v politike ako iní vojaci, z toho dôvodu až tak nemusel brať ohľady prezentovať svoje názory na politiku a vývoj vo svete. Veľakrát si nebral servítku pred ústa a povedal, čo mal na srdci a ako sa veci naozaj majú, ale to ho dostalo mnohokrát do veľkých problémov (nedostal velenie armády počas vylodenia Spojencov v Normandii alebo ho odvolali z velenia armády po skončení vojny). Film ho vyobrazuje ako človeka so svojimi kladnými, ale zápornými stránkami. Samozrejme, že niektoré veci tu boli podané skratkovite, ďalšie boli zase upravené pre potreby zápletky a iné boli úplne vynechané, avšak to je typické pre všetky, či už historické, vojnové alebo životopisné filmy. Nedá sa povedať, že ďalšie postavy by tu boli do počtu, ale pravda je, že to nie je film o nich, preto tu vynikne najmä hlavná postava.

   Celkovo sa jedná o výborný vojnovo-životopisný film, ktorý ohúri technickou stránkou (exteriéri Maroka a Španielska, dobovou technikou, zbraňami a kostýmami vojenských uniforiem a skvelou kamerou) a príbehovým spracovaním (pútavé a zaujímavé životné osudy jedného z najznámejších amerických generálov Druhej svetovej vojny, kde divák získa možnosť spoznať ho nielen na bojisku, ale aj mimo neho a samozrejme vynikajúci scenár v kombinácii so skvelou réžiou navodzujú dojem, že tento film mohol byť kľudne aj o hodinu dlhším, keďže by tam určite bolo na čo sa pozerať). Podľa môjho názoru je to najlepší režisérov film. V roku 1986 vzniklo televízne pokračovanie, The Last Days of Patton (1986), sledujúce posledné dni tohto generála, ale kvalita jeho spracovania zaostáva za pôvodným filmom, keďže ide o televízny film.

HERCI a HUDBA

   George C. Scott vo svojej najlepšej a tiež životnej úlohe predviedol bravúrny a strhujúci výkon, v ktorom dodal svojej postave tie správne emócie. Scott perfektne stvárnil veľmi komplikovanú postavu a jej zložitý charakter. Na jednej strane sa predstavuje divákom ako veľmi schopný veliteľ, stratég, znalec vojenskej histórie, ktorý tu prezentuje taktiež zaujímavé myšlienky a názory, ale na druhej strane tu odhaľuje aj svoju odvrátenú tvár, keď myslí iba na seba, pričom neberie žiadne ohľady na druhých alebo jeho impulzívne jednanie. Scott si tu svojím znamenitým výkonom ukradol celý film pre seba a právom. Svojou mierou k tomu prispeli aj ostatní herci, ktorý síce nemajú až toľko priestoru, ale ani ten, ktorý mali nedokázali využiť. Karl Malden je tu nevýrazný. Edward Binns nemá charizmu a Michael Bates zase uchopil svoju postavu komicky a nedal jej vážnosť.

   Hudbu k filmu zložil Jerry Goldsmith, ktorému sa podarilo vytvoriť nádhernú ústrednú melódiu, za použitia prevažne dvoch hudobných nástrojov, trúbky a orgánu, ktoré mali odrážať vojenskú, ale aj náboženskú osobnosť hlavnej postavy, ktorý bol silne veriacim, avšak zároveň paradoxne veril aj v reinkarnáciu, keďže bol presvedčený, že v minulých životoch bojoval v mnohých bitkách. Goldsmith v rovnakom roku skladal hudbu aj pre ďalší vojnový film z Druhej svetovej vojny, Tora! Tora! Tora! (1970). V ňom takisto skomponoval pôsobivú a atmosférickú hlavnú tému, ale problémom tam, podobne ako aj u Patton (1970) je, že ostatné jeho skladby vo filme nevynikli. Nemyslím, že to bola nutne jeho chyba, za použitie hudby v konkrétnych scénach je totiž zodpovedný režisér, ktorý nedokázal využiť potenciál, ktorý mu dané skladby ponúkali.

HODNOTENIE

89%