Dan O'Bannon, ktorý bol jedným zo scenáristov sci-hororu Dark Star (1974), sa začal pomaly, po jeho premiére, venovať svojmu vlastnému nápadu na sci-fi horor a pracovať na ňom. Kontaktoval ho iní scenárista, Ronald Shusett, na ktorého Dark Star (1974) zapôsobil, a dohodli sa, že na novom projekte budú obaja pracovať spoločne. Krátko na to však O'Bannon prijal ponuku pracovať na filme Dune, ktorý mal režírovať Alejandro Jodorowsky. Toto sci-fi síce nevzniklo[1], avšak O'Bannon tu stretol ľudí (ilustrátor Chris Foss, dizajnér H.R. Giger alebo karikaturista Jean Giraud), ktorých práca ho významne inšpirovala pri tvorbe svojho projektu, ktorý potom O'Bannon a Shusett spolu dopísali. Po dokončení scenára sa snažili získať podporu u filmových štúdií, čo sa im podarilo od 20th Century Fox a vznikol tak jeden z najznámejších sci-fi hororov, Alien (1979).
STORY LINE
Horor a sci-fi, dva filmové žánre, ktoré tvorcovia v celovečerných hraných filmoch radi spájali už od 20. rokov 20. storočia, keď sa objavili Dr. Jekyll and Mr. Hyde (1920), A Blind Bargain (1922) alebo Alraune (1928). V priebehu 30. a 40. rokov vzrástol záujem o sci-fi horory, najmä tie o monštrách, ktoré boli dôsledkom rôznych vedeckých experimentov. Vznikli tak Dr. Jekyll and Mr. Hyde (1931), Frankenstein (1931), The Invisible Man (1933), Bride of Frankenstein (1935), Dr. Cyclops (1940), Dr. Jekyll and Mr. Hyde (1941), Frankenstein Meets the Wolf Man (1943), House of Frankenstein (1944) a House of Dracula (1945). Tematika monštier, ktoré boli výsledkom vedeckých (vojenských) experimentov bola oveľa aktuálnou v 50. rokoch, kedy sa so sci-fi horormi roztrhlo vrece.
Boli to však predovšetkým béčkové, resp. nízkorozpočtové sci-fi horory ako The Thing from Another World (1951), Gojira (1954), Them! (1954), Tarantula (1955), The Quatermass Xperiment (1955), Invasion of the Body Snatchers (1956), The Blob (1958) alebo The Fly (1958). Za nízkorozpočtové by sa dali označiť aj sci-fi horory 60. a 70. rokov ako napr.: The Day of the Triffids (1962), X (1963), The Last Man on Earth (1964), The Omega Man (1971), Phase IV (1974), Shivers (1975), The Stepford Wives (1975) alebo tiež The Island of Dr. Moreau (1977). V priebehu 70. rokov sa sci-fi, resp. sci-fi horor nebral až tak vážne a patril na vedľajšiu koľaj. Uvedenie dvojice filmov, space opery Star Wars (1977) a práve aj sci-fi hororu Alien (1979), však zmenilo pohľad nielen na sci-fi, ale aj sci-fi horory ako také.
Bol to práve obrovský úspech vesmírnej opery Star Wars (1977), ktorý vzbudil veľký záujem štúdia 20th Century Fox o sci-fi žáner. Scenár k filmu Alien (1979) bol takmer hneď schválený a celý projekt tak zrazu dostal plnú dôveru štúdia. O'Bannon si myslel, že režisérom bude on, ale oslovený bol scenárista a režisér Walter Hill, ktorý však musel ponuku štúdia odmietnuť, kvôli iným filmovým záväzkom a taktiež kvôli tomu, že nebol spokojný s úrovňou vizuálnych efektov, ktoré boli, podľa neho, potrebné na nakrútenie tohto sci-fi hororu. Hill tu zostal v úlohe producenta a po pozretí historickej drámy The Duellists (1977), ktorú režíroval Ridley Scott, ponúkol post režiséra jemu a ten prijal. Scott vytvoril detailné návrhy vesmírnej lode a vesmírnych oblekov, inšpirované 2001: A Space Odyssey (1968) a Star Wars (1977), ktoré na štúdio veľmi zapôsobili.
Technické spracovanie je tu na veľmi vysokej úrovni, obzvlášť vizuálne efekty a výprava boli vo vtedajšej dobe prevratné. Pri tvorbe vizuálnych efektov, rovnako ako tomu bolo u Star Wars (1977), vytvorili tvorcovia optickú ilúziu veľkej vesmírnej lodi za pomoci malého modelu vesmírnej lode Nostromo a s pomaly sa pohybujúcimi kamerami, ktoré tento model nakrúcali rýchlosťou 2+1/2 snímky za sekundu, aby navodili dojem, že sa hýbe. Podobná optická ilúzia bola vytvorená aj s modelom tajomnej mimozemskej lodi, ktorá bola nájdená na neznámej planéte. Počítačom generované snímky (CGI) poslúžili na vytvorenie všetkého, čo je vidieť na obrazovkách, resp. počítačoch na lodi Nostromo. Štáb si použitie CGI záberov vybral najmä kvôli tomu, že to pre nich bolo jednoduchšie, lacnejšie a hlavne rýchlejšie.
Výprava bola veľkolepá a určila tým vizuálnu podobu nielen tohto filmu, ale v podstate celého sci-fi žánru. Štáb musel nechať vytvoriť povrch neznámej mimozemskej planéty a interiéri vesmírnej lode Nostromo na základe návrhov, o ktoré sa postaral H.R. Giger, a vznikli miniatúry v mierke 1:24. Na stavbu povrchu mimozemskej planéty využili tony kameňa, piesku, sadry, sklolaminátu a štrku. Na výstavbu vesmírnej lode Nostromo sa použilo drevo, plasty a taktiež súpravy modelov bombardérov, tankov a vojnových lodí z Druhej svetovej vojny. Na vytvorenie kulís (chodby lode vytvorené z častí vyradených lietadiel bombardérov) a iných rekvizít (detektory pohybu alebo plameňomety) využili kovový šrot a súčiastky, ktoré dodali vesmírnej lodi použitý priemyselný dizajn a tiež aj vytvorilo dojem, že bola skonštruovaná prerobenou starou technológiou.
Giger spoluvytváral všetko, čo malo súvis s mimozemským organizmom, pričom chcel, aby jeho návrhy vyzerali organicky a biomechanicky. Týkalo sa to všetkých foriem tohto mimozemského organizmu, od vajíčka, až po dospelého jedinca. Vajíčko, kde sa ukrýva facehugger, malo hydraulický vrch a na jeho vnútro, resp. vnútornosti poslúžili kravský bachor a žalúdok. Facehugger, ktorý svojím vzhľadom pripomínal ľudské prsty s dlhým chvostom, mal svoje vnútro, resp. vnútornosti vyrobené z kúskov mäkkýšov a rýb. Jeho cuciak zase vyrobili z ovčieho čreva a pomocou vysokotlakových vzduchových hadíc ho vystrelili z vajíčka, pričom na dosiahnutie lepšie efektu bol daný záber ešte spomalený. Ron Cobb, ktorý sa jeho výtvore takisto podieľal, prišiel s nápadom, že facehugger bude mať kyselinu miesto krvi.
Chestburster a jeho podoba bola inšpirovaná obrazom Three Studies for Figures at the Base of a Crucifixion z roku 1944, ktorého autorom bol Francis Bacon. V scéne, v ktorej dôjde k prasknutiu hrudníka, bol použitý umelý trup naplnený krvou a vnútornosťami, pričom hercova hlava a ruky vychádzali spod stola. Hercom však nepovedali, že z tohto umelého trupu vytryskne krv a preto boli prekvapení. Dodalo to však tejto scéne väčšiu autentickosť a urobilo z nej jeden z najpamätnejších momentov filmu. Giger pri návrhu dospelého mimozemského organizmu vychádzal zo svojej knihy Necronomicon (1977), ktorá bola zbierkou obrázkov jeho tvorby. Giger sa rozhodol, že mimozemské stvorenie nebude mať oči, čo ho urobí ešte viac desivejším a jeho model vytvoril za pomoci dielov zo starého auta Rolls-Royce a z rebrových kostí a zo stavcov hada.
Animatronickú hlavu, ktorá obsahovala 900 pohyblivých častí, navrhol a skonštruoval dizajnér špeciálnych efektov Carlo Rambaldi. Pre scénu, v ktorej sa ukáže, že jeden člen posádky je android, bol vytvorený umelý trup a horná časť tela, ktoré ovládali zospodu, pričom hercova hlava vychádzala spod stola. Na vytvorenie vnútorností androida slúžili filmárom predovšetkým cestoviny, kaviár, mlieko a optické vlákna. Významnú funkciu tu plnila ešte aj kamera, ktorú mal na starosti Derek Vanlint, pre ktorého bol tento film jeho celovečerným debutom. Vanlint inšpirovaný výpravou (kulisami a rekvizitami) tu vytvoril atmosférický, pôsobivý, svojský a temný vizuál, ktorý je tu prítomný nielen na neznámej planéte, ale aj v útrobách vesmírnej lode Nostromo. Tento jeho vizuálny štýl prispieva k väčšiemu napätiu.
Po príbehovej stránke ide o film, ktorý výborne v sebe kombinuje dva žánre, horor a sci-fi, ktoré spoločne vytvárajú jedinečnú atmosféru, napätie a strach. V tomto filme neboli však skombinované len samotné žánre, ale O'Bannon pri písaní scenára prevzal mnoho myšlienok a prvkov z iných sci-fi, resp. sci-fi hororov, ktoré si potom upravil. Napríklad zo sci-fi hororu The Thing from Another World (1951) prevzal hlavnú myšlienku, v ktorej posádku americkej výskumnej základne prenasleduje v uzatvorenom priestore nebezpečný mimozemský tvor. Dobrodružné sci-fi Forbidden Planet (1956) ho zase inšpirovalo v tom, že posádka vesmírnej lode je varovaná, aby nepristávala na tajomnej planéte, ale oni toto varovanie ignorujú. V sci-fi horore Terrore nello spazio (1965) nájde posádka vesmírnej lode obriu kostru mimozemšťana.
Napriek faktu, že Alien (1979) prebral myšlienky a prvky z viacerých iných sci-fi, resp. sci-fi hororov, tak film sa rozhodne nedá označiť, že by bol len vykrádačkou z iných sci-fi hororov, ale ich spojením a aj úpravami sa tu podarilo vytvoriť originálny sci-fi horor. V jednom rozhovore režisér Stanley Kubrick vyhlásil: „Všetko už bolo nakrútené. Každý príbeh bol vyrozprávaný, každá scéna bola natočená. Našou úlohou je urobiť to lepšie.“ Toto je presne prípad tohto filmu, ktorý síce mnohé veci preberá z iných filmov, ale ich spojením, úpravami a pridaním nových vecí, vytvára nielen nový a jedinečný dej, ale aj atraktívne a svojské prostredie, v ktorom sa táto zápletka odohráva. Svedčí to len o tom, že aj prevzatím iných vecí sa dokáže vytvoriť úplne iný film, ktorý je určitým spôsobom originálny a zaujímavý.
Veľkú úlohu v tom, okrem scenára, zohrala aj réžia. Scott debutoval svojou historickou drámou The Duellists (1977) a keď si pozrel Star Wars (1977) uvidel potenciál vo filmoch, v ktorých sa pracuje s efektami, čo bolo aj dôvodom, že prijal ponuku režírovať sci-fi horor Alien (1979). Scott pravdepodobne pod vplyvom space opery Star Wars (1977) a hororu Halloween (1978), spravil zásadnú zmenu vo filme, keď z hlavného mužského hrdinu urobil ženskú hrdinku a vytvoril tým modernú akčnú hrdinku. Réžia má značný vplyv aj na výsledné rýchle tempo, ktoré sa tu podarilo nastaviť a udržať ho až do samotného konca, keď už po krátkom úvodnom predstavení, po 12. minútach (ak počítame aj úvodné titulky), smeruje loď k neznámej planéte. Toto tempo platí pre obe verzie, verziu uvedenú v kinách (117 minút) a aj režisérsky zostrih (116 minút).
Táto recenzia je písaná na režisérsky zostrih (116 minút), ktorý je ešte viac dynamickejší kvôli skráteniu mnohých scén, ale zároveň je tu aj pár predĺžených scén a aj jedna úplne nová, pridaná scéna, v nej hlavná hrdinka, počas úteku do záchrannej lode, nájde dvoch členov posádky, ktorých mimozemský tvor už stihol zakukliť. Mne osobne táto pridaná sekvencia prišla nepodstatná a zbytočná. Divák totiž vie, čo sa s nimi stalo a to bez toho, aby mu ich skutočný osud musel byť priamo ukázaný. Čo by sa tu však ešte okrem réžie a tempa dalo vyzdvihnúť sú atmosféra a prostredie. Obe zložky (atmosféra a prostredie) sú tu navzájom prepojenými. Napínavá, pochmúrna, tajomná a znepokojivá atmosféra totiž priamo súvisí s prostredím, v ktorom sa dej odohráva, či už ide o neznámu planétu alebo o útroby vesmírnej lode Nostromo.
Na samotnom príbehu treba oceniť niektoré zvraty (chestburster alebo android), ktoré sú nečakané a šokujúce. Nečakané je aj rozdelenie filmu do dvoch častí, kde prvých 45. minút sa zápletka zameriava na neznámu planétu, kde dianie dáva divákovi viac otázok než odpovedí a zvyšok filmu je boj o prežitie. Prvá časť núti divákov premýšľať nad tým, odkiaľ sa na planéte vzala záhadná loď; prečo viezla taký náklad alebo kto bol obrovský mimozemšťan (Space Jockey). Druhá časť, ktorá by mala divákovi poskytnúť odpovede, je však bojom a o prežitie, čo je nečakané a zároveň aj originálne. Otázky teda zostávajú nezodpovedané, ale ich odpovede sú ponechané na divákovej predstavivosti. Platí to aj pre mimozemský organizmus, ktorého podoba sa neustále mení a divák tak netuší, aká bude jeho ďalšia podoba (facehugger, chestburster a dospelý jedinec).
Napriek tomu, že dej obsahuje niekoľko zvratov, tak je v ňom aj zopár zbytočných scén. Jednou z nich, ktorá je iba v režisérskom zostrihu, je už zmienená scéna, v ktorej hlavná hrdinka, počas úteku do záchrannej lode, nájde dvoch členov posádky. Ďalšou takouto scénou, ktorá je v oboch verziách, je „dokonalé“ ukrytie sa monštra do záchrannej lode. Tieto tvory sú inteligentné, čo síce sčasti mohli prevziať od svojich hostiteľov, ale aj oni sami majú značnú inteligenciu. Napriek tomu si nemyslím, že by bol tento tvor schopný sa tak „dôkladne“ skryť do záchrannej lode a ešte k tomu aj na také nedostupné miesto. S touto scénou súvisí potom aj záverečných 10 minút filmu, od úteku v záchrannej lodi, ktoré sú tiež v oboch verziách. Výbuch lode mohol byť ideálnym koncom filmu, ale tých záverečných 10 minút mi prišlo naťahovaných a zbytočných.
Najlepšou z postáv je tu bez diskusie Xenomorph, hoci s týmto jeho názvom sa môžeme stretnúť až u Aliens (1986). V tomto filme ho označovali pojmami ako mimozemšťan (alien) alebo organizmus. Vo filme sa dá vidieť celé jeho vývojové štádium, resp. cyklus, od vajíčka, cez larvu (facehugger), ktorá sa prichytí na tvár k živému hostiteľovi (človek alebo zviera) a impregnuje hostiteľa embryom (chestburster), až po dospelého jedinca. Vzhľadom na to, že toto stvorenie má kyselinu miesto krvi, tak znemožňuje ho posádke zabiť palnými zbraňami výbušninami, keďže by táto kyselina zničila trup ich lode a tým aj celú loď. Jeho kyselina ho tým robí ešte viac nebezpečnejším a obávanejším, pretože ho nie je až tak ľahké zabiť bez toho, aby sa nepoškodili nejaké dôležité zariadenie alebo celá loď, prípadne, aby nedošlo k zraneniu niekoho z posádky.
Pri postavách ľudí platí, že sú, v porovnaní so Xenomorphom, „menej zaujímavé“, lebo sú „obyčajnými“, keďže nemajú žiadnu kyselinu miesto krvi a ani hrôzostrašný vzhľad, v podobe absencii očí, vystreľujúceho jazyka alebo veľkej výšky. Zaujímavým je tu však sledovať, že hodinu a štvrť divák takmer vôbec netuší, kto je hlavným hrdinom, pretože každej postave sa dostáva priestoru. Je to až po hodine a štvrť, keď sa tu hlavná hrdinka vyprofiluje. Toto je tiež jednou z predností tohto filmu, kde značnú časť diania ústrednú postavu nepoznáme. Postava Ellen Ripley navyše „dala vzniknúť“ mnohým moderným, resp. súčasným akčným hrdinkám. Z ostatných postáv si však divák tiež vie vybrať toho svojho obľúbenca, či už je to kapitán lode Dallas alebo zvyšní členovia Ash, Brett, Kane, Lambert alebo Parker.
Celkovo sa jedná o vynikajúci sci-fi horor, ktorý výborne kombinuje a spája do jedného celku tieto dva žánre. Technická stránka bola vo vtedajšej dobe prevratnou, obzvlášť to platí u vizuálnych efektoch (vytvorenie optických ilúzií a využitie CGI), kamere (temný vizuálny štýl) a výprave (vytvorenie rôznych druhov kulís, modelov a rekvizít neznámej planéty, vesmírnej lode a Xenomorpha). Príbehové spracovanie je založené na prevzatí mnohých prvkov z iných sci-fi filmov, resp. sci-fi hororov, ktoré však vie podať novým, jedinečným a pre divákov aj veľmi zaujímavým spôsobom (dejové zvraty alebo fakt, že hlavného hrdinu veľkú časť deja nepoznáme), pričom veľkú zásluhu má na tom aj réžia. Najväčšou slabinou je pár zbytočných scén, vrátane záverečných 10 minút, bez ktorých by sa film obišiel. Ide o druhú najlepšiu časť tejto sci-fi hororovej série, keďže kvalitou sa jej vyrovná len druhý diel, Aliens (1986), a tie zvyšné za ňou značne zaostávajú.[2]
HERCI a HUDBA
Sigourney Weaver vo svojej najznámejšej úlohe predviedla skvelý výkon, do tejto úlohy sa nielen hodila, ale bola v nej náramne presvedčivá a divák jej verí každú (pozitívnu aj negatívnu) emóciu. Spočiatku je tu pritom „nenápadná“ a neupriamuje na seba až takú pozornosť, ale v momente, keď celé dianie začne závisieť od jej výkony, tak presne vtedy vynikne a naplno sa ukáže jej talent. Pozoruhodné na tom všetkom však je, že toto bola jej prvá hlavná úloha a zároveň je to aj jedna z jej prvých celovečerných filmových úloh, po dráme Madman (1978). Zvyšní herci (Veronica Cartwright, Ian Holm, John Hurt, Yaphet Kotto, Tom Skerritt a Harry Dean Stanton) boli tiež trefne obsadení a do daných úloh presne zapadli, obzvlášť Holm tu predviedol parádny výkon. Vysoké dvojmetrové monštrum v kostýme tu stvárnil Bolaji Badejo.
Hudbu k filmu zložil Jerry Goldsmith hoci režisér pôvodne chcel, aby hudbu urobil Isao Tomita, ale štúdio trvalo na známejšom skladateľovi. Goldsmith tu vytvoril pochmúrnu a nesúrodú zvukovú kulisu, ktorá sa skvele hodí k temnej a intenzívnej atmosfére filmu. Goldsmith pri komponovaní skladieb využil rôzne nástroje ako sú didgeridoo (dychový hudobný nástroj pôvodných obyvateľov Austrálie), ďalej potom serpent (kontrabasový hudobný nástroj), steelpan (oceľový bicí hudobný nástroj z krajiny Trinidad a Tobago) alebo roh lastúry (jeden z najstarších hudobných a tiež aj dychových nástrojov). Všetky tieto hudobné nástroje vytvorili spolu napínavé a znepokojivé skladby, ktoré podporujú atmosféru a dianie na plátne. Ide o jedno z najlepších skladateľových hudobných skóre v jeho kariére.[3] Za najlepšie skladby tu pokladám dve: Main Title a The Alien Planet.
HODNOTENIE
90%
[1] V roku 1971 získal producent Arthur P. Jacobs filmové práva na knihu Duna (1965), ktorú napísal Frank Herbert, ale Jacobs v roku 1973 zomrel a prípravy nestihli výrazne dopredu pokročiť. V roku 1974 získalo práva francúzske konzorcium a za režiséra bol zvolený Jodorowsky. Hudbu mala mať na starosti skupina Pink Floyd, o dizajn a vizuálnu stránku sa mala postarať trojica Foss, Giger a Giraud a herecké obsadenie malo mená ako Salvador Dalí, Alain Delon, Geraldine Chaplin, Mick Jagger, Gloria Swanson alebo Orson Welles. Tento pôvodne trojhodinový film sa napokon rozrástol až na 10-14 hodín, čo bola aj príčina jeho zrušenia kvôli nedostatku financií. Napriek tomu, že tento film sa nedostal až do produkcie, tak vizuálny dizajn, ktorý pre film Foss, Giger a Giraud vytvorili, výrazne inšpirovali najmä sci-fi horor Alien (1979). V roku 1976 potom kúpil práva producent Dino De Laurentiis, ktorý o dva roky neskôr presvedčil autora knižnej predlohy, aby napísal scenár. Výsledkom bol 175 stranový scenár a následne o rok neskôr, v 1979, prijal ponuku režírovať Ridley Scott, ktorý plánoval rozdeliť knihu do dvoch filmov a kvôli tomu sa musel meniť aj scenár. Príliš pomalý predprodučkný proces a smrť jeho staršieho brata v roku 1980 na rakovinu spôsobili, že Scott z postu režiséra odišiel. V roku 1981 De Laurentiis, po pozretí životopisnej drámy The Elephant Man (1980), bol s ponukou réžie oslovený David Lynch, ktorý súhlasil. V roku 1984, po viac ako 13. rokoch od prvého zakúpenia práv mal film, s názvom Dune (1984), konečne premiéru.
[2] Alien³ (1992), Alien: Resurrection (1997), Prometheus (2012), Alien: Covenant (2017) a Alien: Romulus (2024).
[3] Patria sem tie, ktoré zložil k filmom The Omen (1976), First Blood (1982) a aj jeho vrcholný počin, ktorým je, podľa mňa, hudba k filmu Chinatown (1974).