V rámci filmovej terminológie je pojem Space opera jeden zo subžánrov sci-fi, ktorý by sa dal definovať ako filmová dráma s dobrodružným sci-fi príbehom odohrávajúcim sa vo vzdialenej budúcnosti, či už vo vesmíre alebo v iných svetoch, s mnohými postavami rôznych druhov mimozemšťanov obývaných fiktívne vytvorené galaxie a s dostatočnou veľkou dramatickosťou, resp. melodramatickosťou samotnej zápletky, ktorá vytvára tú „skutočnú“ space operu. Tento názov teda neznamená, že by v týchto sci-fi bola použitá operná hudba alebo, že by išlo o operné muzikáli. Bola to totiž práve melodramatickosť a rozsah celého daného filmového príbehu podobajúceho sa na operu, ktoré dali názov tomuto podžánru. Najvýznamnejšia a najznámejšia filmová space opera je nepochybne práve sci-fi Star Wars (1977).[1]
STORY LINE
Korene tohto subžánru siahajú vo filmovej histórii až do 30. rokov 20. storočia, keď bol v roku 1936 uvedený 13-dielny filmový sci-fi seriál Flash Gordon (1936) považovaný za jeden z prvých takýchto filmov, po ňom nasledoval 15-dielny Flash Gordon's Trip to Mars (1938), 12-dielny Buck Rogers (1939) a takisto 12-dielny Flash Gordon Conquers the Universe (1940). Ďalšie filmy potom vznikli v 50. až 70. rokoch, kedy mali v kinách premiéru sci-fi: Forbidden Planet (1956), Dr. Who and the Daleks (1965), Daleks' Invasion Earth 2150 A.D. (1966), Barbarella (1968) alebo tiež Flesh Gordon (1974). Zlomovým sci-fi v tomto podžánri však napokon bolo až Star Wars (1977), ktoré nielenže odštartovalo veľkú vlnu sci-fi, či už „klasické sci-fi“ alebo space opera, ale zároveň dalo tomuto subžánru aj jeho súčasnú podobu.
Režisér a scenárista tohto filmu, George Lucas, sa pohrával s myšlienkou vytvoriť svoju vesmírnu operu už začiatkom 70. rokov, pričom pôvodne chcel adaptovať komiksy, kde vystupovala postava Flash Gordon, ale nepodarilo sa mu kúpiť práva na ich sfilmovanie a preto svoju pozornosť zameral na iné sci-fi knihy.[2] Inšpiráciu našiel v dvoch knihách: Lieut. Gullivar Jones: His Vacation (1905), autorom bol Edwin Lester Arnold a aj John Carter of Mars (1940), autorom bol Edgar Rice Burroughs. Lucas začal svoju vesmírnu operu vytvárať postupne od januára 1973, kedy sa už končili práce na jeho komediálnej dráme American Graffiti (1973). Najprv začal s vymýšľaním miest a postáv príbehu a od apríla 1973 aj vytvárať celú ústrednú zápletku, ktorá sa dejovo výrazne inšpirovala japonskou samurajskou snímkou Kakushi-toride no san-akunin (1958).
V máji 1974 mal Lucas hotový prvý, 132 stranový, hrubý návrh, v ktorom boli prvky ako Hviezda smrti, Sithovia alebo generál Annikin Starkiller. V januári 1975 dokončil druhý návrh, ktorý mal viac než 200 strán a prítomní tu už boli Jediovia, Luke Starkiller, Han Solo, Chewbacca a nachádza sa tu aj tajomné energetické pole nazývané Sila. V auguste 1975 mal Lucas hotový aj tretí návrh, obsahujúci väčšinu prvkov z finálnej zápletky, len s menšími rozdielmi v postavách a v prostredí. V januári 1976 bol dokončený posledný, štvrtý návrh na základe ktorého sa potom začal písať finálny scenár. Práce na filmovom scenári sa skončili o dva mesiace neskôr, v marci 1976. V priebehu produkcie ešte došlo k menším zmenám v názvoch ako napr.: priezvisko Starkiller na Skywalker alebo názov filmu The Star Wars na Star Wars,
Technická stránka je tu na veľmi vysokej úrovni, ktorá bola vo vtedajšej dobe navyše aj revolučná. Reč je predovšetkým o vizuálnych efektoch. Štúdio 20th Century Fox, ktoré film financovalo, zatvorilo svoje oddelenie vizuálnych efektov a preto v roku 1975 musel Lucas založiť vlastnú spoločnosť pre vizuálne efekty, s názvom Industrial Light & Magic (ILM). Pri tvorbe vizuálnych efektov použili tvorcovia priekopnícku technológiu, ktorá vytvorila ilúziu veľkých vesmírnych lodí a plavidiel pomocou malých modelov a pomaly sa pohybujúcich kamier. Do uvedenia Star Wars (1977) bol pohyb kamier pri výrobe zložených záberov veľmi náročný, lebo zábery v popredí a v pozadí sa museli pohybovať jednotne, aby ich perspektíva bola rovnaká. Tvorca špeciálnych efektov, John Dykstra, však vymyslel novú technológiu.
Jeho nový kamerový systém, ktorý po ňom dostal názov Dykstraflex, umožnil tvorcom efektov naprogramovať určité pohyby kamery, ktoré sa potom dali opakovane a presne replikovať. Takýmto spôsobom sa kamera mohla pohybovať a perspektíva od záberu k záberu bola zhodná. Výsledkom boli dynamické zložené zábery, ktoré pomohli navodiť dojem plynulého a prirodzeného pohybu vesmírnych lodí, prevažne v akčných scénach vesmírnych súbojov. Cez programovací jazyk GRASS vytvoril programátor Larry Cuba animáciu plánov Hviezdy smrti, ktorú je vidieť na základni Rebelov. Vizuálna simulácia Yavinu 4 obiehajúceho okolo materskej planéty bola spravená na analógovom počítači Scanimate. Všetky ostatné počítačové monitory a zameriavacie displeje, ktoré vidieť vo filme, boli urobené pomocou ručne kreslenej animácie.
Veľmi významnou technikou zložkou je tu aj výprava. Lucas bol presvedčený, že všetka technika vo futuristických filmoch je vždy čistá, nová a nepoužívaná, avšak podľa neho bude oveľa viac presvedčivejším a uveriteľnejším, ak bude technika vykazovať známky opotrebovania a používania, čo následne viedlo aj k vzniku novej estetiky tzv. „použitej budúcnosti“. To je aj dôvodom, prečo na planéte Tatooine a u Rebelov vyzerajú špinavo a zostarnuto všetky budovy, lode a iné exteriérové alebo interiérové zariadenia. Naopak lode a zariadenia patriace Impériu sú nové a málo používané. Na vonkajšie zábery lodí alebo stíhačiek boli vytvorené malé miniatúrne modely a na vnútorné zábery lodí alebo miestností museli postaviť kulisy interiérov lode Millenium Falcon a iných vesmírnych lodí, ďalej aj chodieb Hviezdy smrti alebo hangáru Rebelov.
S výpravou však úzko súvisia aj kostýmy, ktoré vybranými farbami odlišujú od seba obe bojujúce strany, Impérium a Rebelov. Impérium má kostýmy, v ktorých prevažuje biela (Stormtrooperi) a sivá farba (velitelia). Rebeli zase nosia kostýmy s prevahou oranžovej (piloti stíhačiek) a modročiernej farby (vojaci). Dôležitú funkciu tu majú aj exteriérové lokality, ktoré pomohli vytvoriť svet, v ktorom sa dej odohráva. Nakrúcanie prebiehalo v Guatemale (ruiny starovekého mesta Tikal a mayské chrámy poslúžili pre vytvorenie základne Rebelov na mesiaci Yavin IV), v Tunisku a v Údolí smrti v USA zase slúžili na vytvorenie púštnej planéty Tatooine. Pôvodne si však Lucas predstavoval Tatooine ako džungľovú planétu, ale myšlienka stráviť mesiace natáčaním niekde v džungli bola pre Lucasa dosť nepríjemná a preto z Tatooine urobil púštnu planétu.
Vyniknúť pôsobivým exteriérom pomohla samozrejme kamera, ktorú tu mal na starosti Gilbert Taylor. Vizuálna stránka filmu mala podľa režiséra kombinovať rozprávkový aj mimozemský vzhľad. Na post kameramana bol vybratý Geoffrey Unsworth, podieľajúci sa na prevratnom sci-fi 2001: A Space Odyssey (1968) a hoci najprv ponuku prijal, tak napokon odišiel, pričom ho nahradil práve Taylor, ktorý mal taktiež značné filmové skúsenosti, keď kameramana robil u vojnovej komédie Dr. Strangelove or: How I Learned to Stop Worrying and Love the Bomb (1964), psychologického hororu Repulsion (1965) alebo u hororu The Omen (1976). Výsledkom jeho práce bolo to, že Star Wars (1977) dostali jedinečný vizuálny štýl, ktorým sa odlišovali od iných sci- fi. Najlepšie kamera vynikne pri akčných, exteriérových a vesmírnych scénach.
Podstatnú úlohu tu plní aj strih. Pôvodne bol strihačom John Jympson a to ešte v čase, kedy Lucas nakrúcal v Tunisku a preto mu ohľadom filmového materiálu nemohol nič vysvetliť. Keď si potom režisér pozrel jeho hrubý zostrih, tak nebol spokojný s výberom jeho záberov a cítil, že Jympson nerozumel jeho štýlu filmovej tvorby a ani samotnému filmu. Lucas ho nakoniec vyhodil a na jeho miesto nastúpila trojica Paul Hirsch, Marcia Lucas (režisérova vtedajšia manželka) a Richard Chew. Ich konečná verzia mala lepšiu dynamiku, rýchlejšie tempo a oproti pôvodnému hrubému zostrihu mala zhruba až 30-40% odlišných záberov. Dotýkalo sa to nielen alternatívnych a predĺžených scén, ale aj celých dejových liniek, ktoré pre plynulosť diania boli úplne odstránené (scény v meste Anchorhead zobrazujúce každodenný život).
Po príbehovej stránke ide o zjavnú inšpiráciu japonským filmom Kakushi-toride no san-akunin (1958), najmä pokiaľ ide o postavy, dej a jeho štruktúru. Postavy dvojice droidov zo Star Wars (1977) majú svoj predobraz v dvojici roľníkov, vrátane toho, že obaja sa vzájomne doberajú. Postavy princezien v oboch filmoch majú spoločné, že obe svoje uvedomujú svoje povinnosti, ktoré si ich postavenie vyžaduje, prejavujú lojálnosť, ale majú v sebe aj veľkú odvahu. Zápletka oboch filmov je dobrodružné putovanie malej skupiny osôb, počas ktorej zažívajú rôzne, častokrát aj vtipné príhody, a zároveň musia čeliť silnému nepriateľovi a skrývať sa pred ním. Štruktúry oboch príbehov sú podobné v tom, že v oboch sú zo začiatku v popredí dve vedľajšie postavy a k tým hlavným sa dej prepracuje pomaly a postupne, v priebehu prvej hodiny.
Napriek vyššej spomenutej značnej podobnosti oboch filmov si idú Star Wars (1977) vlastnou cestou. Nejde len o „prenesenie“ deja z feudálneho Japonska do vesmíru, resp. do futuristickej a vzdialenej galaxie, ale Lucas tu vytvoril svoj vlastný svet, s množstvom postáv rôznych druhov a k nim náležiacich jazykov. Lucas si dal veľmi záležať na tomto svete, ktoré sa mu podarilo vytvoriť, vrátane vzhľadu a jazyka mnohých postáv, pričom mnohé sa tu ukážu len v jednej scéne alebo sa tu mihnú iba na pár sekúnd. Spolu s tým sa mu však podarilo vybudovať aj mytológiu (Jediovia) a stanovil aj pravidlá tohto sveta (Sila), čo otváralo ďalšie možnosti k hlbšiemu preskúmaniu tohto celého sveta, vrátane rôznych dejových liniek, dôležitých udalostí alebo zaujímavých postáv. Preskúmať tieto možnosti sa rozhodli ďalšie filmové a televízne projekty.
Je to práve tento vybudovaný veľký svet, ktorý je najväčšou prednosťou celého príbehu. Samotný príbeh je jednoduchý a priamočiary, ale jeho svet z neho robí originály počin. Pokiaľ by bol tento film kópiou japonského Kakushi-toride no san-akunin (1958) alebo ak by to bol klasický dobrodružný film a nie o sci-fi, tak dnes už by bol tento film dávno zabudnutým. Pozitívnou stránkou je tu réžia. Lucas celovečerne debutoval sci-fi THX 1138 (1971), ktoré zaujme hlavne technickým spracovaním, ale už tu sa ukázalo, že vysokokvalitná technická stránka a aj sci-fi žáner náramne sadnú tomuto režisérovi. V komediálnej dráme American Graffiti (1973) zase preukázal ako dokáže pracovať s príbehom a postavami. Obe tieto skúsenosti potom zúročil už vo svojom treťom filme, Star Wars (1977), kde sú technická a príbehová stránka prepracované.
Lucas tu dokázal spojiť niekoľko žánrov dokopy (dobrodružný, fantasy a sci-fi spoločne s prvkami akcie a komédie), ktoré vytvárajú spolu jeden fungujúci celok. Dobrodružný a sci-fi žáner je jasný, ale samotné fantasy je tu prítomné v tom vybudovanom svete, vo viacerých „prvkoch“. Jedným z nich je už samotné umiestnenie deja do ďalekej galaxie, teda do úplne iného sveta, než je ten náš, s ktorým nemá žiadnu spojitosť. Jediovia zase pripomínajú iné fiktívne bratstvá, rády a spoločenstvá s vlastnými pravidlami ohľadom boja, duše, mysle a tela, navyše ich možno označiť aj za čarodejníkov, keďže nosia odevy s kapucňou, svoju silu čerpajú z tajomnej energie zvanej Sila a vedia ovládať myšlienky. Svetelné meče a súboje s nimi sa podobajú na súboje vo fantasy filmoch. Vyskytuje sa tu veľa rôznych bytostí, druhov a príšer, ako Huttovia, Jawovia, Wookieeovia a iní.
No a netreba zabúdať ani na záhadnú energiu, Silu, ktorá prúdi celým vesmírom a spája všetko živé, pričom ten, kto s ňou vie zachádzať, ju môže využiť na konanie dobra alebo zla. Na základe tohto by sa dalo tvrdiť, že Star Wars (1977) sú viac fantasy ako sci-fi, avšak vhodnejšie a výstižnejšie je pomenovanie space opera. Humorné prvky sú vtipné a reflektujú dobrodružnú atmosféru. Vyzdvihnúť by sa tu dalo aj vhodne zvolené tempo bez zbytočných vedľajších dejových liniek alebo odbočiek. Zápletka je totiž jednoduchá a priamočiara, pričom presne tá je nielen kladnou stránkou filmu, ale aj jeho zápornou. Vytknúť by sa tu dalo predovšetkým to, že príbehu chýba väčšia prepracovanosť. Dej je predvídateľný a nedokáže vôbec ničím prekvapiť. Slabinou je aj absencia dramatických scén a emócií kvôli ktorým pôsobí dianie a tým aj celý film chladne.
Dej, v ktorom sú vedľajšie postavy zo začiatku v popredí a k tým hlavným sa celé dianie dopracuje až v priebehu času, bol použitý v už spomínanom filme Kakushi-toride no san-akunin (1958), ale dať do vedľajších postáv dvoch droidov bol veľmi originálny, ale zároveň aj dosť riskantný krok, ktorý vyšiel. Postavy obidvoch droidov, Artoo Detoo (R2-D2) a See Threepio (C3PO) splnili svoj účel, ich vzájomné doberanie sa je komické. Najviac vyzdvihnúť by sa tu však dali dve iné postavy. Prvou je pašerák Han Solo, ktorý je veľmi svojským, či už charakterom alebo správaním. Je to nejednoznačná (záleží mu na peniazoch) a tajomná (o jeho minulosti sa veľa nedozvieme) postava, ale kvôli tomu je zaujímavým pre divákov, spoločne so svojím spoločníkom menom Chewbacca, ktorý ho sprevádza a je mu verný.
Druhou najvýraznejšou postavou je tu Darth Vader, jeden z najlepších a najznámejších zloduchov vo filmovej histórii. Už svojím vzhľadom vzbudzuje u diváka rešpekt a strach zároveň. Darth Vader je ešte viac záhadným než Han Solo. Jeho vzhľad nie je odhalený a divák sa môže iba domnievať ako vyzerá a prečo je tak oblečený. Jeho minulosť je tiež záhadnou a podanou dosť zjednodušene (bývalý žiak, ktorý sa obrátil na druhú stranu), pričom za tým určite muselo byť aj niečo viac. Problém postáv v tomto filme je to, že sú jasne rozdelené na tie dobré a na tie zlé. Žiadna nie je medzi. Na jednej strane toto patrí k space opere, avšak na druhej strane sa zrejme z tohto nedostatku poučili aj tvorcovia, keďže ďalší diel s postavami vedel pracovať už lepšie. V každom prípade je tu množstvo rôznych zaujímavých postáv, pričom niektoré sa objavia iba na pár sekúnd.
Celkovo sa jedná o výbornú space operu, plnú akcie a dobrodružstva, ktorá dala tomuto subžánru moderný vzhľad a stanovila jeho súčasnú podobu. V danom období prevratná technická stránka stála predovšetkým na revolučných vizuálnych efektoch, ktoré nielen dali vzniknúť známej trikovej spoločnosti ILM, ale aj posunuli filmové efekty na vyššiu úroveň. Výprava dala vzniknúť estetike použitej budúcnosti. Príbehové spracovanie sa opiera o réžiu, ktorá spojila dokopy niekoľko žánrov a o jedinečný a obrovský svet plný zaujímavých charakterov. Slabšia práca s emóciami, s hercami a s postavami sa zlepšila u ďalšieho dielu, Star Wars: Episode V - The Empire Strikes Back (1980), ktorý svojou kvalitou, ako jediný série, prekonal originál. Zvyšné filmy za ním, v menšej alebo väčšej miere, zaostali.[3]
HERCI a HUDBA
Herecké obsadenie sa vydarilo, keďže každý z hercov bol vhodne obsadený, obzvlášť to platí pre ústrednú trojicu Mark Hamill, Carrie Fisher a Harrison Ford, z ktorých spravil tento film veľké hviezdy a bol zlomovým v ich kariérach. Tieto nováčikovské a v tej dobe ešte neznáme herecké hviezdy tu dopĺňa dvojica skúsených hercov Peter Cushing a Alec Guinness. Z ďalších hercov stoja za zmienku ešte herci, ktorých divák nevidí vo fyzickej podobe, ale v kostýmoch? Anthony Daniels ako See Threepio (C3PO), Kenny Baker ako Artoo Detoo (R2-D2) alebo Peter Mayhew ako Chewbacca. Problémom hercov, hlavne tých, ktorí nie sú v kostýmoch je to, že ich herecký prejav je toporný. Dôvodom je to, že sú slabo režisérsky vedení, dokonca aj samotná Fisher potvrdila, že Lucas dával hercom málo pokynov. Ak by si na tom dal viac záležať, tak by herci podali lepší výkon.
Hudbu k filmu zložil John Williams, ktorý tu vytvoril jedno z najznámejších hudobných filmových skóre v dejinách a zároveň aj jedno z najlepších diel v jeho kariére. Hudba tu skvele vystihuje nielen dianie na plátne, ale takisto aj prostredie, do ktorého je zápletka situovaná a zároveň ešte aj reflektuje rôzne filmové žánre, ktoré sa tu objavujú: fantasy, sci-fi, dobrodružný, v niektorých skladbách je taktiež možno cítiť prvky akcie (The Last Battle), komédie (Cantina Band) a aj romantiky (Princess Leia's Theme). Toto hudobné orchestrálne skóre je svojím spracovaním veľkolepé, pričom je to zrejmé už z ústrednej melódia, ktorá patrí k tým najzapamätateľnejším hlavným témam filmovej histórie. Za najlepšie skladby tu pokladám štyri: Main Title; Imperial Attack, Princess Leia's Theme a ešte The Last Battle.
HODNOTENIE
80%
[1] Pôvodný názov bol len Star Wars (1977) a až v roku 1981, pri jeho opätovnom uvedení do kín, k nemu pridali aj podtitul Episode IV - A New Hope.
[2] Filmové práva zakúpil producent Dino De Laurentiis a výsledkom bol film Flash Gordon (1980).
[3] Star Wars: Episode VI - Return of the Jedi (1983), Star Wars: Episode I - The Phantom Menace (1999), Star Wars: Episode II - Attack of the Clones (2002), Star Wars: Episode III - Revenge of the Sith (2005), Star Wars: Episode VII - The Force Awakens (2015), Rogue One (2016), Star Wars: Episode VIII - The Last Jedi (2017), Solo: A Star Wars Story (2018) a Star Wars: Episode IX - The Rise of Skywalker (2019).