Vo filmovej terminológii sa termínom Home invasion označujú thrillery a horory, ktoré zobrazujú jednotlivca alebo skupinu osôb, ktorí násilne vniknú do nejakého bytu, resp. domu, kde sa aktuálne nachádzajú nejakí ľudia a to za účelom odcudzenia ich majetku, únosu, vraždy, fyzického napadnutia, sexuálneho útoku alebo prípadne nejakého iného zločinu. V takýchto filmov dochádza k priamej a násilnej konfrontácii medzi útočníkmi a obyvateľmi danej nehnuteľnosti. Je to na život a na smrť, pri ktorom sa obidve strany snažia prežiť. Útočníci preto, aby si „zobrali to“, kvôli čomu sem vtrhli a obyvatelia zase, aby ochránili svoje rodiny, blízkych alebo priateľov. Jedným z tých výraznejších filmov, ktoré pojednávajú o home invasion, je aj tento britský psychologický thriller, s názvom Straw Dogs (1971).
STORY LINE
S filmami, ktoré by sa mohli označiť za home invasion, sa dá stretnúť už v období nemej éry a jedným z takých prvých filmov je The Lonely Villa (1909). Do roku 1971 vznikli ešte aj ďalšie filmy, z ktorých by bolo možné zmieniť: Blind Alley (1939), Key Largo (1948), The Dark Past (1948), He Ran All the Way (1951), Suddenly (1954), The Desperate Hours (1955), Lady in a Cage (1964) alebo Cul-de-sac (1966). Koncom novembra 1971 mal potom v britských kinách premiéru psychologický thriller Straw Dogs (1971). Dôvodom, prečo patrí tento film medzi tie výraznejšie pokiaľ ide o home invasion je ten, že vo svojej dobe vyvolal širokú polemiku o vzrastajúcom násilí vo filmoch, za čo mohli scény znásilnenia a záverečné násilné momenty, ktoré prinútili mnohé krajiny tieto scény, kvôli miere násilia, cenzurovať.
Scéna znásilnenia, ktorá je stredobodom filmu, vyvolala odpor, kritici obvinili režiséra, že vyobrazením daného aktu zvýrazňuje mužský šovinizmus, ale tiež odpor, pohŕdanie, nenávisť a sadizmus voči ženám. Znepokojenie vyvolala najmä nejednoznačnosť scény, kde si žena po počiatočnom bránení samotný akt užíva, pričom násilníka bozkáva a drží ho. Násilie prítomné v celom filme mnohí kritici považovali za oslavu a podporu násilia. Americký režisér Sam Peckinpah pre štúdio Warner Bros. vytvoril westerny The Wild Bunch (1969) a The Ballad of Cable Hogue (1970), ale pri druhom menovanom prekročil nakrúcanie o 19 dní, zvýšil sa tým rozpočet o 3 milióny dolárov a štúdio s ním ukončilo spoluprácu. Nedostal potom veľa ponúk a tak prijal možnosť adaptácie novely The Siege of Trencher's Farm (1969), ktorú napísal Gordon M. Williams.
Technické spracovanie je tu na slušnej úrovni. Najviac zaujmú exteriéri, kamera a strih. Nakrúcanie exteriérových scén prebiehalo v dedine St Buryan, nachádzajúcej sa blízko mesta Penzance, na juhozápade Veľkej Británie. Exteriéri výstižne odrážajú atmosféru malej a odľahlej dediny, ktorá sa riadi vlastnými pravidla a prichádza tu k vzájomnému stretu dedinského a mestského spôsobu života. Toto prostredie malo ponúknuť miesto pre oddych, pokoj, prácu a únik od mestských problémov, avšak stalo sa z neho miesto, kde človek dostal presný opak, pričom tu musí zápasiť o svoj vlastný život. Sú to hlavne exteriéri, ktoré to všetko v sebe reflektujú. Paradoxom je, že interiérové scény nevznikli v spomínanej dedine St Buryan, ale vo filmových štúdiách, ktoré boli postavené priamo v Londýne.
Za kamerou stál John Coquillon, pre ktorého po rôznych hororoch, ako: Curse of the Crimson Altar (1968), Matthew Hopkins: Witchfinder General (1968), The Body Stealers (1969) alebo aj The Oblong Box (1969) a aj po romantickej dráme Wuthering Heights (1970), išlo o prvý výraznejší počin v jeho kariére a odviedol tu skvelú prácu a kameramanom bol potom aj u ďalších troch režisérových filmoch.[1] Strih tu mali na starosti štyria ľudia: Paul Davies, Tony Lawson, Norman Savage (jeho meno nebolo uvedené v titulkoch) a Roger Spottiswoode. Kamere a strihu sa podarilo vytvoriť znepokojivé scény. Podobne, ako aj u predošlého režisérovho filmu, The Wild Bunch (1969), tak aj Straw Dogs (1971) využívajú spomalené zábery pri násilných scénach, ako sú znásilnenie (facky) a obliehanie domu (rozbíjanie okien).
Počas samotného aktu znásilnenia sú zase rýchle prestrihy na manžela (na ich spoločné milovanie) a počas nasledujúceho večierku sú zase rýchle prestrihy zlými spomienkami na znásilnenie. Práve tieto spomalené zábery a prestrihy, spolu aj s zobrazením daných scén vyvolali šok a zdesenie vo vtedajšej dobe. Peckinpah bol silno kritizovaný za to, že sa nielen vyžíva v násilí, ale taktiež aj glorifikuje, ako samotné znásilnenie, tak aj násilie vo všeobecnosti. Technické spracovanie samozrejme len umocňuje divákov zážitok a aj zvýrazňuje dané scény. Násilie sa snaží vyobrazovať bez príkras, vo svojej „prirodzenej“ podobe, ktorá možno vyvoláva až dojem fascinácie, resp. očarenia násilím, ale ide „iba“ o podanie skutočnosti, ktorá bola častokrát ešte oveľa horšou, než režiséri ukazovali vo svojich filmoch.
Po príbehovej stránke ide o film, kde dochádza ku niekoľkým konfliktom. V prvom rade je to konflikt mestského a vidieckeho spôsobu života. Dedinčania sa o svojich vlastných ľudí starajú, resp. sa s nimi vysporiadajú po svojom, ale človeka z mesta, navyše k tomu ešte aj cudzinca, vnímajú ako „pohodlného“ človeka a slabocha. Mešťan má oproti nim zase trochu mylnú predstavu o tom, ako to v takejto uzavretej komunite funguje a musí sa prispôsobiť aj kultúrnym odlišnostiam (volant na opačnej strane). S týmto však úzko súvisí aj ďalší konflikt, do ktorého sa dostáva na jednej strane nekonfliktný typ človeka, ktorý hľadá kľud, pokoj a stráni sa násilia a na druhej strane konfliktní jedinci, ktorí sa neváhajú voľne pohybovať po cudzom dome, kradnúť v ňom veci, zabíjať zvieratá alebo skoro zapríčiniť dopravnú nehodu.
Počiatočné „podpichovanie“ (pozeranie po manželke a smiech pri štartovaní auta) vedú k čoraz závažnejším (mačka) a až k život ohrozujúcim situáciám (možná nehoda), ktoré nielen u hlavného hrdinu vzbudzujú pocit, že ani vo vlastnom dome sa necíti bezpečne. Hlavná postava však odmieta uveriť, že by až tak (mačka) boli ochotní zájsť ľudia, ktorí u neho pracujú a kvôli svojej nekonfliktnej povahe si preto postupne môžu dovoliť stále viac a viac. S týmto je prepojený aj konflikt medzi manželmi. Na jednej strane sa manžel nevie ozvať voči stupňujúcim sa udalostiam voči nemu a jeho žene, vyriešiť ich alebo aj úplne zastaviť, no na druhej strane mu manželka dohovára, aby to nenechal len tak, ale riešil, postavil sa im a zamedzil ďalšiemu stupňovaniu. Všetky tieto tri konflikt v závere vyústia do jedného, kde jedinec bráni svoj dom proti skupine dedinčanov.
V závere je to súboj obrancu proti útočníkom, ktorí zvádzajú spolu nielen fyzický súboj, ale aj psychologický, o to, kto z nich ustúpi. Bude to obranca, ktorý sa zľakne rozbíjania okien a násilným pokusom o vnuknutie do jeho domu alebo to napokon vzdajú samotní útočníci? Obe strany od určitého momentu však už nemôžu cúvnuť a vedia, že napokon vyhrá len jedna strana (obranca za každú cenu musí ubrániť svoj dom a útočníci sa zase za každú cenu musia do domu dostať). Zájde to až do samej krajnosti, kde obidve strany spravia všetko pre to, aby prežili (obranca) alebo zakryli stopy (útočníci), pričom každá zo strán stratila akékoľvek zábrany a snaží sa o jediné, vyhrať a to všetkými dostupnými prostriedkami. Zvíťazí len ten, kto odolá a nepodľahne rôznym tlakom, ale stratí všetky morálne zábrany.
Na tomto filme treba oceniť predovšetkým atmosféru a permanentné napätie, ktoré sa tu podarilo vytvoriť. Atmosféra znepokojenia nad stále množiacimi sa „nepríjemnými“ situáciami, ale aj atmosféra bezmocnosti a frustrácie, keďže hlavný hrdina má problém s nimi niečo spraviť. Napínavým je dianie od začiatku až do konca, pričom hodinu a pol postupne graduje a vyvrcholí v záverečnom obliehaní domu. Peckinpah udržuje diváka v neustálom napätí a stavia ho pred rôzne nepríjemné situácie (štartovanie auta, mačka alebo znásilnenie). Réžia je takisto jednou z pozitívnych stránok tohto filmu. Peckinpah už vo westerne Ride the High Country (1962) ponúkol svoj odlišný pohľad na tento žáner. V ďalšom westerne The Wild Bunch (1969) šokoval násilím a rozporuplnými charaktermi jeho postáv.
Straw Dogs (1971) je na tom rovnako, šokujúce násilie (znásilnenie alebo obliehanie domu) a rozporuplné postavy (nekonfliktný hlavný hrdina, ktorého okolnosti a aj ľudia zatlačia do kúta. Prebudí to v ňom inštinkt prežitia a naplno odhalí, čo sa v ňom ukrýva za charakter, resp. osobnosť alebo jeho žena, ktorá si prvé znásilnenie evidentne užíva, pričom pri obliehaní, keď má byť svojmu mužovi oporou, tak je presným opakom a volí skôr ľahšie riešenie, pustiť útočníkov do domu). Peckinpah tu vytvoril dva také extrémy súvisiace s hlavným hrdinom. Prvú hodinu a pol si tu hlavná postava nechá dovoliť voči sebe až príliš veľa a naopak v záverečnej polhodine zahodí všetky morálne zábrany, aby odrazila útočníkov za každú cenu. Režisér týmto filmom posunul psychologický thriller na vyššiu úroveň, než aká bola dovtedy.
Problémom oboch hlavných postáv, David Sumner a Amy Sumner, je to, že diváci môžu tieto postavy nenávidieť alebo budú s nimi sympatizovať, ale v priebehu diania nastanú situácie, kedy aj ľuďom, ktorí s nimi sympatizujú, sa bude ich konanie zdať iracionálne, keď si toho nechajú dovoliť voči sebe až príliš mnoho (David) alebo zbytočne provokujú (Amy, keď sa ide sprchovať). Okrem spomínaných ojedinelých nelogickostí, provokácia pred sprchou, nefunguje medzi manželmi ani vzájomná chémia, za čo však môže najmä nie veľmi šťastné, resp. vhodné herecké obsadenie. Z týchto dôvodov sa divák nevie až tak naplno stotožniť s hlavnými postavami. Zvyšným postavám možno vyčítať to, že sú jasne vymedzené na kladné (John Scott alebo John Niles) a na záporné (Chris Cawsey, Tom Hedden, Phil Riddaway, Charlie Venner a Norman Scutt).
Celkovo sa jedná o výborný psychologický thriller a jeden z najpôsobivejších tzv. home invasion. Technická stránka si tu udržuje vysoký štandard z iných režisérových filmov, pričom najviac vedia vyniknúť a zaujať exteriéri, kamera a strih. Príbehové spracovanie je taktiež na vysokej úrovni, predovšetkým čo sa týka vytvorenej atmosféry a pomalého, resp. postupného stupňovania napätia. Réžia si tu takisto zaslúži uznanie, najmä pokiaľ ide o znázornenie násilia a psychologické vykreslenie nekonfliktného hlavného hrdinu, ktorého ľudia svojím násilným správaním zatlačia až do takej miery, že sa v ňom odhalí jeho dlho ukrývané ja. Slabinami sú okrem ojedinelých nelogickostí aj jasne vymedzené vedľajšie postavy a nie veľmi šťastné herecké obsadenie, pretože hlavná dvojica hercov sa k sebe absolútne nehodí a nie je medzi nimi chémia.
HERCI a HUDBA
Dustin Hoffman tu predviedol skvelý výkon, zvládol najmä psychológiu svojej postavy, keď ten psychologický tlak, ktorý je stále viac a viac vyvíjaný na jeho hrdinu sa v závere, počas obliehania jeho domu naplno prejaví, keď vyvrcholí tým, že spraví všetko pre to, aby zabránil útočníkom vstúpiť do jeho domu. Susan George síce hrá slušne, ale nehodí sa do danej postavy a nepôsobí veľmi presvedčivo, že by Hoffman a George mohli tvoriť manželský pár. Nie je medzi nimi správna vzájomná chémia, navyše postava, ktorú hrá Hoffman by si za svoju manželku vybrala iný typ, napr. herečku typu Lynne Frederick.[2] Ostatní herci boli do daných úloh zvolený trefne a vzhľadom na to, že išlo o mimo Veľkú Britániu málo známych hercov, tak práve to im pomohlo, že svoje postavy stvárnili dosť presvedčivo a pôsobia v nich vierohodne.
Hudbu k filmu zložil Jerry Fielding, ktorý s týmto režisérom spolupracoval už predtým na jeho westerne The Wild Bunch (1969) a skladal hudbu ešte aj k ďalším trom jeho filmom.[3] Fielding tu skomponoval slušné znepokojivé skladby, ktoré bohužiaľ fungujú viac na samostatné počúvanie, než priamo vo filme. Ja osobne som mal pocit, že okrem úvodnej skladby, tu žiadna iná hudba ani nie je. Skladby, ktoré Fielding vytvoril nie sú vo filme až tak výrazné, ako pri samostatnom počúvaní. Myslím si, že Jerry Goldsmith, ktorý rok predtým skomponoval hudbu k režisérovmu westernu The Ballad of Cable Hogue (1970) by bol oveľa lepšou voľbou alebo potom Bernard Herrmann, dlhoročný spolupracovník režiséra Alfreda Hitchcocka. Som presvedčený, že obaja by tu vytvorili napínavé, znepokojivé, ale predovšetkým výrazné skladby.
HODNOTENIE
80%
[1] Na týchto filmoch: Pat Garrett and Billy the Kid (1973), Cross of Iron (1977) a The Osterman Weekend (1983).
[2] Frederick debutovala v sci-fi No Blade of Grass (1970) a o rok neskôr si zahrala v historickej dráme Nicholas and Alexandra (1971).