Úspech filmu Alien (1979) viedol k okamžitým úvahám nakrútiť pokračovanie, avšak vtedajší prezident štúdia 20th Century Fox, Norman Levy, mal obavu z nákladov, ktoré by si výroba druhého dielu vyžadovala, navyše bol presvedčený, že dvojka bude veľkou „katastrofou“. Levy a aj vedenie štúdia verili, úspech prvého dielu bola iba náhoda a že nevygeneroval dostatočný zisk a podľa nich nebol ani zo strany divákov záujem vytvoriť pokračovanie. Práce sa pohli dopredu až v polovici roku 1983 potom, ako bol na základe scenáru k chystanému sci-fi The Terminator (1984) oslovený jeho scenárista James Cameron, ktorý v novembri 1983, za tri dni, napísal 42 stranový detailný návrh scenára. V druhej polovici roku 1984 producent Lawrence Gordon objavil tento návrh, ktorý ho veľmi nadchol a vzniklo pokračovanie, ktoré v niektorých ohľadoch dokonca prekonalo pôvodný film. Bola to dvojka s názvom Aliens (1986).
STORY LINE
Cameron začal na dvojke viacej pracovať v priebehu roku 1984 potom, ako sa produkcia jeho filmu The Terminator (1984) oneskorila o deväť mesiacov, keďže hlavný herec, Arnold Schwarzenegger, bol zmluvne viazaný nakrútiť fantasy Conan the Destroyer (1984). Cameron využil tento čas a rozšíril svoj pôvodne 42 stranový návrh scenára až na 90 strán. Vedeniu štúdia sa jeho návrh veľmi páčil, ale Cameron chcel tento film aj režírovať. Jeho jediný režijný počinom bol dovtedy len nízkorozpočtový nezávislý horor Piranha II: The Spawning (1982) a preto vedenie štúdio mu nechcelo zveriť do rúk réžiu. Všetko sa to zmenilo po nečakanom finančnom aj kritickom úspechu jeho sci-fi The Terminator (1984), po ktorom mu vedenie štúdia napokon dalo možnosť si svoj scenár aj zrežírovať. Vo februári 1985 dokončil Cameron scenár a v septembri sa začalo nakrúcať vo Veľkej Británii, v Pinewood Studios neďaleko Londýna.
Technické spracovanie je tu na veľmi vysokej úrovni, na ktorom si Cameron dáva veľmi záležať už od svojho druhého filmu, sci-fi The Terminator (1984) a výnimkou nie je ani tento film, Aliens (1986), obzvlášť vizuálne efekty a výprava boli vo vtedajšej dobe prevratné. Pri tvorbe vizuálnych efektov vypomáhala americká spoločnosť L.A. Effects Group, ktorá ich vytvorila pomocou rôznych miniatúr a optických efektov, ktoré slúžili na navodenie dojmu optickej ilúzie. Bolo tomu tak napríklad v prípade využitia malého modelu vesmírnej lode Sulaco, kde tým dosiahli, že vzbudzovala dojem obrovskej lode. Výprava bola veľkolepou a v mnohých aspektoch prekonala aj pôvodný film. Vesmírnu loď Sulaco navrhli ako komerčnú nákladnú loď prepravujúcu vojenskú jednotku, ktorej exteriér tvorilo viacero nakladacích dverí, žeriav a veľké zbrane, ktoré mali loď ochrániť pred rôznymi hrozbami.
Výsadková loď bola postavená v životnej veľkosti, ale v zopár záberoch bola použitá jej miniatúra. Obrnený transportér (APC) bolo v skutočnosti upravené vozidlo slúžiace na odsuny lietadiel Boeing 747 nazývané aj tlačený ťahač alebo remorkér. Väčšina kolónie na planéte bola postavená v zmenšenej miniatúrnej forme, ktorá bola dlhou 24 metrov. Prevádzková stanica celej kolónie a aj mimozemské hniezdo nakrúcal štáb v odstavenej elektrárni Acton Lane v Londýne. Mimozemské hniezdo bolo vyrobené z hliny, z ktorej vznikli stovky sklolaminátových a vákuovo tvarovaných odliatkov, ktoré sa rozmiestnili po elektrárni. „Inteligentné“ zbrane používané príslušníkmi námornej pechoty vážili až 29, resp. 32 kg a skonštruovali ich pomocou nemeckých guľometov MG 42 doplnených o časti motocyklov. Na tvorbu Pulznej pušky poslúžil samopal Thompson a brokovnica Franchi SPAS-12.
Zhotovené boli aj automatické strážne zbrane, ktoré však možno vidieť len v rozšírenej verzii filmu. Išlo o reálne guľomety umiestnené na diaľkovo ovládaných hydraulických statívoch, ktoré im umožňovali otáčať sa horizontálne aj vertikálne, pričom vystrelili až 600 nábojov za minútu. H. R. Giger navrhol a spoluvytváral pre prvý diel mimozemský organizmus. Do prác na pokračovaní sa však nemohol zapojiť, z čoho bol vraj sklamaný. Podľa producentky Gale Anne Hurd bol totiž Giger v tej dobe zmluvne viazaný k hororu Poltergeist II: The Other Side (1986). Výborne ho však dokázal „nahradiť“ tvorca špeciálnych efektov Stan Winston, ktorý s režisérom pracoval už predtým, na sci-fi The Terminator (1984). Cameron a Winston zostali verní návrhom, ktoré vytvoril Giger pre prvý diel a zároveň na nich aj stavali. Platilo to u všetkých vývojových štádiách tohto mimozemského organizmu.
Facehugger zostal verný svojmu pôvodnému dizajnu, ale jeho vzhľad bol upravený tak, aby pôsobil viac organicky a jeho chvost predĺžili o 15 cm. Chestburster získal ruky, čím sa vysvetlilo, ako sa „môže“ dostať von z hrude svojho hostiteľa. Cameron, inšpirovaný hierarchiou včelieho úľa, veril, že obrovské množstvo vajec, ktoré boli na mimozemskej lodi v jednotke, pochádza od oveľa väčšieho tvora, kráľovnej. Cameron a Winston spolu navrhli 4,3 m vysokú bábku kráľovnej vyrobenú z ľahkej polyuretánovej peny, vo vnútri ktorej sedeli dvaja ľudia ovládajúci ruky a nohy ovládali tyče spojené pri členkoch. S jej chvostom manipuloval ďalší človek a hlavu tu riadili servomotory (motory umožňujúce riadiť presnú polohu hriadeľa motora a otáčky) a hydraulika, s ktorou narábali až štyria ľudia. Kyselinu, ktorú má tento mimozemský organizmus miesto krvi, vznikla zlúčením chloridu titaničitého, cyklohexylamínu, kyseliny octovej a žltého farbiva.
Na vytvorenie efektu, v ktorom kráľovná prepichne hruď androida a následne jeho telo roztrhne na dve polovice, musel štáb pre herca vytvoriť špeciálny hrudný plát a gumený chvost kráľovnej, ktorý spredu ťahali drôtom, čím sa dosiahlo prepichnutie toho plátu. Na následné roztrhnutie tela na dve polovice bola zhotovená figurína herca s pružinou, ktorá násilne oddeľovala hornú a dolnú časť tela figuríny. Po tomto oddelení sa hercova horná časť tela nachádzala zamaskovaná pod falošným trupom, ktorý pripevnili k jeho ramenám. Exosuit mechanického elektrického nakladača najprv vytvorili ako prototyp z dreva a polyetylénových vriec vyplnených novinami, aby štáb zistil, ako bude fungovať jeho pohyb a až následne ho skonštruovali. Výsledkom bol však neuspokojivý, lebo išlo o ťažkopádny oblek, ktorý musel zozadu ovládať kaskadér v čiernej kombinéze a všetky drôty a tyče, ktoré z neho vyčnievali museli byť pri akčných scénach schované.
Kameru tu mal na starosť Adrian Biddle, hoci pôvodným kameramanom filmu bol Dick Bush, ktorý sa však dostal do konfliktu s režisérom ohľadom osvetlenia mimozemského úľa, pri ktorom Bush trval na jeho jasnom osvetlení, ale Cameron od neho žiadal presný opak a nahradil ho Biddle, pre ktorého išlo, na pozícii kameramana, o jeho celovečerný debut. Biddle pracoval aj na filme Alien (1979), u ktorého pôsobil v kameramanskom oddelení, ale potom bol kameramanom na rôznych televíznych reklamách, kde vyvinul niekoľko nových techník osvetlenia, ktoré potom mohol zúročiť u Aliens (1986). Jeho vizuálny štýl pripomína prvý diel, pretože je rovnako atmosférický, pôsobivý, prispieva k väčšiemu napätiu, ale zároveň sa tentoraz nie je príbeh situovaný z prevažnej časti na jedno miesto, ako tomu bolo v jednotke, ale odohráva sa na viacerých miestach kolónie, kde tento temný vizuál vynikne ešte viac.
Po príbehovej stránke ide o pokračovanie, ktoré spĺňa všetko, čo by každé pokračovanie malo mať. Dej tak nielenže plynulo nadväzuje na predošlé udalosti, ale na nich aj stavia, pričom posúva celú sériu svojou zápletkou. Či už ide o samotnú zápletku, ktorá ide viac do hĺbky hlavnej hrdinky, keď prináša so sebou aj emócie a iný pohľad na túto postavu, alebo aj o celkové rozšírenie mytológie tejto série o „postavu“ kráľovnej. Najvýraznejšiu zmenu však predstavuje uchopenie celého filmu. Prvý diel bol sci-fi horor odohrávajúci sa v prevažnej miere v útrobách jednej lode. Druhý diel tu však k hororu a sci-fi pridáva ešte aj akčný žáner a väčšina zápletky je situovaná do prostredia vesmírnej základne na jednej z kolónii. Režisér využil to, čo fungovalo u jednotky a zároveň dvojke pridal, resp. ju obohatil o nové prvky: akčný žáner, mytológiu, prácu s postavami alebo väčší rozsah (útroby lode nahradila vesmírna základňa a miesto jedného tvora sú ich tu stovky).
Cameron spravil pokračovanie, ktoré je vo všetkých smeroch väčšie, než pôvodný film, ale oproti mnohým iným dnešným filmom sa nesústredil iba na technickú stránku, ale aj na príbeh a postavy. V jeho spracovaní tak pojem „väčšie“ pokračovanie neznamenal len viac akcie alebo väčšie efekty, ale aj dôraz na prepracovanú zápletku, dodanie hĺbky postavám a aj pridanie širšej mytológie do celej série. Cameron tak pokračovanie oproti jednotke nielenže výrazne vylepšil, ale zároveň aj dokázal celú túto sériu posunúť ďalej. Svojou kvalitou sa dvojka vyrovná a v niektorých ohľadoch dokonca až prekonáva prvý diel. Cameron vedel vytvoriť úchvatné pokračovania, čoho dôkazom je ešte aj o 5 rokov neskôr nakrútené akčné sci-fi Terminator 2: Judgment Day (1991). Režisérovi sa to však v prípade Aliens (1986) podarilo hneď až dvakrát, vo verzii uvedenej v kinách (137 minút) a aj v špeciálnej edícii (154 minút).
Táto recenzia je písaná na špeciálnu edíciu (154 minút), ktorá ešte viac rozvíja zápletku a postavy. Nejde iba o predĺžené scény, avšak sú tu aj nové pridané scény, v ktorých sa dozvieme napr. o tom, že hlavná hrdinka mala dcéru, čo potom pridáva silnejšie emócie k jej spoločným scénam s malým dievčatkom, ktoré sa na stanici nájde a nadviaže s ňou kontakt a postupne sa medzi nimi vytvorí vzťah matky a dcéry. Verzia uvedená v kinách zmienku o dcére nemala a z toho dôvodu aj scény s malým dievčatkom v nej majú úplne odlišný význam. Ďalšou novou pridanou scénou je sekvencia, v ktorej sa odhalí, ako sa to všetko na kolónii začalo a čo to odštartovalo. Opäť to zmení vnímanie na celý príbeh, lebo verzia uvedená v kinách to neodhaľovala, tak to vytváralo otázku: „Čo sa tu stalo?“. Špeciálna edícia však miesto toho pokladá otázku: Čo sa s nimi (s kolonistami) stalo?“. Úplne novou linkou je pridanie scén so strážnymi zbraňami.
Na samotnom príbehu je tu potreba okrem réžie a prepracovaného scenáru oceniť ešte aj napínavú a znepokojivú atmosféru. Už hneď po pristátí armádnej misie na kolónii je divák permanentne udržiavaní v napätí. Režisér sa pohráva s diváckymi očakávaniami, keď vojaci prehľadávajú jednotlivé chodby a miestnosti na základni. Napätie prítomné v týchto scénach by sa miestami dalo doslova krájať. Najnapínavejšou scénou je udalosť v laboratóriu, kde hlavnú hrdinku a malé dievčatko napadnú dvaja facehuggeri. Obidve ženské hrdinky vôbec netušia kde sú a odkiaľ na nich skočia, pričom rovnako je na tom aj divák, ktorý to s nimi celé rovnako intenzívne prežíva. Toto pokračovanie má navyše aj niekoľko hlášok, častokrát citovaných: Have you ever been mistaken for a man? No. Have You?; Get away from her, you bitch!; Game over, man. Game over!; alebo aj Why don't you put her in charge?.
Svoje miesto tu má taktiež aj práca s emóciami, najmä pokiaľ ide o hlavnú hrdinku. Dej sa sústredí na jej minulosť (dcéra a traumatizujúce zážitky z jednotky), ktoré sa formou spomienok prejavujú na jej psychickom stave. Jej postave a takisto aj samotnému deju to nielen pridáva na väčšej prepracovanosti, ale zároveň divák môže túto postavu viacej spoznať, pochopiť ju, čím si k nej vytvorí vzťah a môže jej fandiť. V súvislosti s emóciami treba dodať, že sa tu vytvoril skvelý balans medzi akčnými, dramatickými a napínavými scénami, pričom spojiť sci-fi horor s akčným žánrom sa tu vyplatilo a ukázalo sa, že to funguje. Za menšiu slabinu pokladám záver, ktorý kopíruje jednotku s rozdielom, že je spravený vo väčšom meradle (výbuch, súboj zoči-voči a vypustenie do vesmíru), pokiaľ by sa súboj zoči-voči odohral ešte na planéte a následne by až prišiel výbuch, bola by to malá, avšak originálna zmena oproti jednotke.
Najlepšou postavou tu tentokrát nie je Xenomorph ako to bolo u prvého dielu, ale Ellen Ripley, ktorej postavu sa dej snaží nielen viacej rozvinúť (dozvedáme sa o jej minulosti, resp. že mala dcéru), ale zároveň v sebe odráža aj prežité udalosti z jednotky (psychické problémy, keď sa každú noc budí celá spotená, lebo sa jej vracajú spomienky a rovnako je to aj v scéne, keď chestburster vyjde z tela kolonistky, čo jej pripomína situáciu, ktorú videla a zažila už predtým alebo jej odpor a predsudky voči androidom, ktoré tu má na základe svojich predošlých zlých skúseností. Postava malého dievčatka, Newt, pomáha vytvárať vzťah matky (Ripley) a dcéry (Newt) a vrátiť tak hlavnej hrdinke dcéru, o ktorú prišla. Ostatné postavy tu nie sú len do počtu, avšak majú v deji svoje miesto a divák si z nich vie vybrať toho svojho obľúbenca, keďže každý z nich vie osloviť a zaujať či už je to Bishop, Hicks, Hudson alebo Vasquez.
Celkovo sa jedná o jedno z najlepších pokračovaní, ktoré sa kvalitou vyrovnalo a vo veľa veciach dokonca až prekonalo pôvodný film.[1] Potvrdzuje to technická stránka, ktorá sa síce opiera o návrhy z predchádzajúceho filmu, ale na nich aj stavia, prispôsobuje si ich a upravuje, čím ich posúva zase o niečo ďalej. Najviac je to zjavné u výpravy (výsadková loď, obrnený transportér, „inteligentné“ zbrane alebo vzhľad kráľovnej). Nie je to však len technická stránka, ktorá robí toto pokračovanie lepším, ale dokazuje to aj príbehové spracovanie, ktoré je prepracovanejšie a zároveň reflektuje udalosti z predošlého filmu. Najväčšou zmenou oproti jednotke je tu pridanie akčného žánru a rozšírenie mytológie. Réžia, vtipné hlášky, zaujímavé postavy, permanentný pocit strachu a ťaživá atmosféra sú najväčšie pozitíva tohto filmu, ktorý je aj najlepšou časťou celej tejto sci-fi hororovej série, keďže už všetky nasledujúce filmy sú podstatne slabšie.[2]
HERCI a HUDBA
Sigourney Weaver v pokračovaní potvrdila, že do svojej najznámejšej úlohy sa výborne hodí. Dodala svojej postave tie správne emócie a preto je presvedčivou nielen v akčných (záverečný súboj), ale aj v dramatických scénach (traumatizujúce zážitky z prvého dielu alebo jej vzťah s malým dievčatkom) a dá sa tu vidieť z inej stránky. Oproti jednotke je už od začiatku výraznou postavou a právom tak, najmä ona, strháva na seba pozornosť. Jej výkon nepochybne prispel k tomu, že v 80. rokoch spoluvytvárala podobu modernej ženskej akčnej hrdinky. Celý film však po hereckej stránke nestojí len na nej, ale skvele ju tu dopĺňajú aj viacerí herci vo vedľajších úlohách (Michael Biehn, Jenette Goldstein, Lance Henriksen, William Hope, Bill Paxton, Paul Reiser alebo Mark Rolston), pričom predovšetkým Henriksen si zaslúži najväčšie uznanie za to, ako parádne dokázal, oproti prvému dielu, stvárniť iným spôsobom postavu androida.
Hudbu k filmu zložil James Horner, ktorému pôvodne bolo prisľúbených 6 týždňov na vytvorenie skladieb, avšak vzhľadom na to, že produkcia zaostávala oproti pôvodnému plánu tak na skladanie dostal iba polovičný čas, navyše Cameron a Hurd požadovali od neho neustále nejaké zmeny v hudbe a robili zmeny aj v samotnom filme, preto Horner musel prepísať značnú časť skladieb. Nedostatok času a neustálych zmien sa prirodzene potom odrazil aj na konečnom výsledku. V jednotke robil hudbu Jerry Goldsmith, ktorý tam vytvoril napínavé a znepokojivé skladby podporujúce atmosféru a dianie na plátne. V dvojke je však hudba najslabším článkom tohto vynikajúceho filmu, kde nie je žiadny výrazný motív. Podľa môjho názoru mal byť oslovený Goldsmith a celé skóre by možno bolo bývalo dopadlo lepšie. Samozrejme veľkú úlohu zohral nedostatok času a neustále zásahy zo strany režiséra a producentky, ktorým musel Horner čeliť.
HODNOTENIE
92%
[1] Do tejto skupiny patria ešte: Bride of Frankenstein (1935), Per qualche dollaro in più (1965), The Godfather: Part II (1974), Star Wars: Episode V - The Empire Strikes Back (1980), Mad Max 2 (1981), Terminator 2: Judgment Day (1991), X2 (2003), The Bourne Supremacy (2004) alebo The Dark Knight (2008).