V roku 1972 vyšla v USA kniha s názvom First Blood (1972), ktorú napísal David Morell. Zakrátko po vydaní tejto knihy zakúpilo filmové štúdio Columbia Pictures práva na jej sfilmovanie. Réžie sa mal chopiť Richard Brooks, ale nakoniec projekt opustil. Filmové práva potom odkúpilo štúdio Warner Bros. Pictures a režírovať mal Martin Ritt, ale ani on, ani ďalší zvažovaní režiséri, Sydney Pollack, Martin Bregman a Mike Nichols, tento projekt nerozbehli. John Badham mal potom režírovať film, ku ktorému napísali scenár Michael Kozoll a William Sackheim v roku 1977, ale ani z toho nič nebolo, ale ich scenár bol potom odkúpený produkčnou spoločnosťou Filmways, kde režisérom mal byť John Frankenheimer, ale po akvizícii Filmways spoločnosťou Orion Pictures sa však projekt opätovne zastavil. Týmto desaťročie trvajúcim projektom, ktorý sa predsa len podarilo sfilmovať bol práve akčný film, First Blood (1982).
STORY LINE
Projekt sa začal hýbať dopredu až potom, ako si producenti Mario Kassar a Andrew G. Vajna prečítali knihu a začali sa zaujímať o jej adaptáciu. Kúpili filmové práva od štúdia Warner Bros. Pictures a tiež práva na scenár, ktorý napísali Kozoll a Sackheim. Ponuku na réžiu prijal Ted Kotcheff, ktorého zaujal herec Sylvester Stallone a chcel, aby stvárnil hlavnú úlohu. Stallone po prečítaní scenáru ihneď súhlasil. Bola to práve až Stalloneho prítomnosť, ktorá konečne odštartovala výrobu celého filmu. Stalloneho status hviezdy po filmoch Rocky (1976) a Rocky II (1979), ako aj čas, ktorý už ubehol od skončenia Vietnamskej vojny, umožnili tvorcom, obzvlášť Stallonemu, ktorý urobil asi až 7 revízií scenára, aby bola hlavná postava viacej sympatická pre divákov a pozmenil aj samotný záver. Keď boli všetky prípravy, vrátane scenára, už hotové, tak štáb mohol ísť konečne začať s nakrúcaním tohto filmu.
Technické spracovanie je tu na vysokej úrovni. V prvom rade je to zásluhou nádherných prírodných exteriérov, resp. scenérií, ktoré spoločne aj s mestskými scénami nakrúcali v provincii Britská Kolumbia v štáte Kanada. Miesta, ako Coquihalla Canyon Provincial Park, Fraser Valley, Golden Ears Provincial Park, Pitt Lake alebo Capilano River, vedia už samé o sebe uchvátiť diváka svojou krásou. Špecifickú atmosféru týmto lokalitám tu dodáva ešte daždivé a zamračené počasie, ktoré pripomína, hlavnej postave a divákom, atmosféru džungle vo Vietname a zároveň tu toto počasie odráža aj celkovú pochmúrnu atmosféru filmu, ako takého. Na to, aby tieto lokality mohli patrične vyniknúť, má veľký podiel kamera, za ktorou stál Andrew Laszlo, ktorému sa tu podarilo zachytiť nádherné prírodné scenérie a taktiež aj pôsobivé akčné momenty (jazda motorkou, skok na strom alebo prenasledovanie v lese).
Vzhľadom na to, že ide o akčný film, tak dôležitú úlohu tu majú aj akčné scény. Akčných scén je tu, na 93 minútový film, dostatok a prevažná väčšina z nich pôsobí realistickým a uveriteľným dojmom. Prvých 42 minút sa dá označiť za akčnú jazdu, ktorá sa pomaly začína stretnutím so šerifom a pokračuje na policajnej stanici, kde vygraduje a prinesie so sebou jazdu motorkou cez mesto až do hôr a následné prenasledovanie v lese. Príbeh dá potom divákovi vydýchnuť a venuje sa rozvíjaniu zápletky a postavám. Akcia sa sem naplno vráti na posledných 25 minút, ktoré tu zahŕňajú jazdu vojenským nákladiakom a následný stret v meste. Mne osobne prišla táto akčná pasáž v meste málo uveriteľnou. Hlavný hrdina by sa, podľa mňa, bez problémov a aj nepozorovane dostal do mesta bez toho, aby odpálil benzínovú pumpu, navyše aj zničenie obchodu a policajnej stanice je tu len pre efekt, pričom to celé nepôsobí reálnym dojmom.
Po príbehovej stránke ide o film zaoberajúci sa problematikou vietnamských veteránov a ich návratom späť do vlasti, ale tiež aj ich opätovným začleňovaním sa do spoločnosti. Jedným z prvých takýchto diel, o vojnových veteránoch, bola snímka Targets (1968), po ktorej nasledovali ďalšie filmy, ako: The Visitors (1972), Dead of Night (1974), Taxi Driver (1976), Rolling Thunder (1977) alebo aj Coming Home (1978). No a práve First Blood (1982) je kombináciou väčšiny zmienených, pretože v sebe spája akčný film s drámou, presnejšie s psychologickou drámou. Na prvý pohľad to určite nie sú žánre, ktoré by sa dali ľahko spojiť, ale tu sa to tvorcom vcelku vydarilo. Keď sa povie Rambo, tak každý si určite predstaví najmä akčný film. Pokračovania sa zamerali viacej na tú akčnú stránku, avšak tento prvý diel nie je len akčný film, ale dokáže fungovať aj, ako psychologická dráma o vietnamskom veteránovi.
Veď to práve bolo ponižovanie a mučenie, ktoré hlavný hrdina zažil vo Vietname a ktoré spomienky na toto zachádzanie v ňom vyvolali s podobným správaním aj policajti, čím vypustili v ňom niekoľko rokov spiace monštrum. Tento vojnový veterán bol príslušník špeciálnych jednotiek a preto sa vie prispôsobiť drsným podmienkam, počasiu a takisto aj prírode, ktoré je, vďaka svojim zručnostiam, schopný využiť vo svoj prospech, keďže bol k boju v drsných podmienkach vycvičený. Vytrénovali ho nielen k tomu, aby prežil, ale aj k tomu, aby efektívne zabíjal protivníkov, či už so zbraňou a s nožom v ruke alebo holými rukami. Trefne to vystihne jeden z policajtov, keď povie: „My nelovíme jeho, on loví nás.“ Armáda z neho urobila stroj na zabíjanie, poslali ho zabíjať do Vietnamu, kde svoju úlohu splnil, ale po vojne a návrate domov o neho armáda ani spoločnosť nestála, ale práve naopak sa od neho dištancovali a odvrátili.
Bola to spoločnosť, resp. ľudia v krajine, za ktorú on bojoval, za ktorú bojovali a aj padli jeho spolubojovníci a kamaráti. Zatiaľ čo, na bojisku mal česť a mohol sa tam spoliehať jeden na druhého, tak po návrate domov ho nazývali vrahom detí, nemá tu nič a nikoho, nemôže si nájsť ani len prácu a musí sa spoliehať len sám na seba. On sám sa chce vrátiť späť do spoločnosti, ale práve spoločnosť mu to nedovolí alebo nechce dovoliť (nemôže si nájsť prácu a pre policajtov je iba tulákom, ktorý robí problémy). On sám je teda obeť. Je obeťou armády, ktorá z neho spravila stroj na zabíjanie, ktorý sa zapne a vypne, kedy chce. Je však aj obeťou Vietnamu a vojnových hrôz, ktorých bol svedkom a ktoré aj zažil na vlastnej koži a ktoré ho doživotne psychicky poznamenali (má problémy so spánkom a stále sa mu vynárajú spomienky). Takéto pocity a skúsenosti malo po návrate mnoho veteránov a tento film to reflektuje.
Prvý hrubý zostrih filmu trval 3 až 3 a pol hodiny a sám Stallone povedal, že podľa neho bol taký zlý, že znechutil nielen jeho samého, ale tiež aj jeho agenta. Stallone chcel kúpiť film a zničiť ho v domnienke, že zničí jeho kariéru. Po dlhých úpravách bola dĺžka filmu skrátená na 93 minút a táto verzia bola nakoniec uvedená v kinách. Úprav sa dočkal aj samotný záver filmu, keď ten pôvodný bol po testovacej projekcii prítomným publikom odmietnutý. Úspech filmu však nespočíval len v technickej stránke, v akčných scénach, v spojení akcie a psychologickej drámy, ale aj v dôraze na autentickosť. Hlavná postava sa tu dostane do mnohých situácií, v ktorých musí použiť svoje schopnosti a výcvik, aby prežil, pritom si musí vystačiť len s tým čo má, čo nájde alebo čo sa mu podarí ukoristiť. Svoje získané schopnosti tak musí vedieť vo vhodný čas využiť vo svoj prospech a proti, resp. v neprospech svojich prenasledovateľov.
Túto snahu o realizmus narúša záver, v ktorom hlavný hrdina až moc okázalo pobehuje po meste s guľometom v ruke, odpáli benzínovú pumpu, vyhodí do vzduchu aj obchod, zničí elektrické vedenie a rozstrieľa policajnú stanicu. Zatiaľ čo, v lese sa k nepriateľom približoval nepozorovane, tak v meste na seba zámerne púta pozornosť, pričom príbeh nejak zabúda na to, že ani hlavný hrdina nemôže všetko správne vedieť alebo predvídať. Ako totiž mohol uhádnuť, že šerif zostane na policajnej stanici a neodíde z nej spoločne s ostatnými. Tento prehnane akčný záver, ako keby dával trochu tušiť, ktorým smerom sa bude ďalej táto séria uberať. Oceňujem však rozhodnutie, že nakoniec nebol použitý pôvodný záver, keďže tento zmenený nielen lepšie funguje, ale sa k danému príbehu aj hodí a má lepší emocionálny dopad na diváka, vďaka čomu myšlienky, ktoré tu odznejú silnejšie reflektujú spoločnosť tej doby.
Dôležitú úlohu vo filme samozrejme zohráva aj réžia. Ted Kotcheff bol skvelou voľbou. Tento nie príliš známy režisér mal vtedy za sebou snímky, ako napr.: thriller Wake in Fright (1971) alebo drámu Split Image (1982), pričom v nich preukázal, že zvládne, ako prácu s exteriérmi a s napätím, ako to bolo u Wake in Fright (1971), tak aj prácu s drámou a emóciami, ako to bolo zase u Split Image (1982). V prípade First Blood (1982) potom ešte pridal akčné scény a spojenie akcie s psychologickou drámou. Je to aj najmä zásluhou jeho réžie, kvôli ktorej je tempo filmu veľmi svižným a tých 93 minút ubehne pomerne rýchlo, pričom tu nie sú žiadne hluché miesta. Od úvodu, až do záveru je to nesmierne pútavé a zaujímavé dielo, ktoré tu nespolieha iba na akciu alebo iba na psychologickú drámu, ale spája ich spolu do jedného fungujúceho celku, ktorý priniesol úplne iný, realistickejší, pohľad na vietnamských veteránov.
Z postáv je najzaujímavejšou hlavný hrdina, John Rambo, s ktorým sa väčšina divákov dokáže sympatizovať a to, ako s vojnovým veteránom, ktorý si vo vojne prežil a odslúžil vo vojne to svoje, ale aj, ako s človekom, ktorého bezdôvodne zavrhla spoločnosť a jeho vlastná krajina, za ktorú bojoval a plnil len to, čo chceli, aby robil. Miesto toho, aby mu krajina a spoločnosť pomohla sa opäť začleniť do života, tak robia presný opak, chcú ho vylúčiť na okraj spoločnosti, zabudnúť na neho a navyše ho ešte aj bezdôvodne šikanujú a zastrašujú. Rambo je typom hrdinu, ktorému divák bude fandiť, pretože je iba obeťou systému, ktorý ho stvoril, je človekom, ktorý bol v nesprávny čas na nesprávnom mieste a sám stojí proti celému mestu, pričom nespravil nič zlé, len to, že existuje. Z ostatných postáv vyniknú ešte plukovník Trautman a šerif Teasle. Obe tieto postavy však nemajú veľmi čo divákovi ponúknuť a sú tu preto, že tu „musia“ byť.
Celkovo sa jedná o výborný akčný film v spojení s psychologickou drámou a je to taktiež najlepší režisérov počin. Vynikajúcu technickú stránku, pozostávajúca tu z nádherných exteriérov Kanady, z pôsobivej kamery a takisto z veľkej väčšiny realisticky pôsobiacich akčných scén, tu výborne dopĺňa prepracovaná príbehová stránka, ktorý tu ťaží hlavne z toho, akým vhodným spôsobom sa podarilo spojiť akčný film a psychologickú drámu, v ktorej nie je núdza, ako o pochmúrnu atmosféru, napätie, svižné tempo, zručnú réžiu, tak aj o emócie a zaujímavé myšlienky a vyobrazenie vojnových veteránov a ich životov, ktoré skutočne prežívali po návrate do vlasti. Tento film je ešte aj najlepšou časťou tejto akčnej série, keďže ostatné časti sa jej, svojou kvalitou, nevyrovnajú,[1] avšak štvrtý diel, s názvom Rambo (2008), sa jednotke najviac priblížil (svojou realistickou akciou ju síce prekonal, ale dejovo zase mierne zaostal).
HERCI a HUDBA
Sylvester Stallone v jednej zo svojich dvoch životných úloh tu predviedol výborný výkon a zvláda, ako akčné scény, tak aj tie dramatické. Postava vojnového veterána mu skvele sadla a on sa do nej perfektne hodí, či už svojim zovňajškom, mimikou alebo spôsobom reči. Stallone dal do svojej postavy emócie, čo sa tu najviac prejavilo až v samom závere, v ktorom sa jeho postava nervovo zrúti. Stallone je však aj v tejto scéne, resp. v hereckej polohe veľmi presvedčivým a ukazuje tu, že zvládol stvárniť takýto typ samotára, akého hral predtým už vo filme Rocky (1976), ale ktorý je u First Blood (1982) ešte viacej komplikovanejšou postavou. Vhodne boli obsadení aj zvyšní herci, ako Richard Crenna alebo Brian Dennehy, ale čakať od nich nejaké veľké herecké výkony rozhodne netreba. Stallone na seba neustále strháva pozornosť a tí ostatní herci tu ani nemajú priestor na to, aby mohli viac vyniknúť alebo viac sa herecky prejaviť.
Hudbu k filmu zložil Jerry Goldsmith, ktorý svojimi skladbami dodal filmu ten správny dramatický a emocionálny rozmer. Jeho skladby v sebe obsahujú, ako akčné a napínavé motívy (Hanging On; Mountain Hunt alebo Over the Cliff), tak aj tie dramatické (Home Coming alebo My Town). Goldsmith tu skomponoval parádnu napínavú a pochmúrnu atmosféru a zároveň sa mu tým podarilo zložiť aj jedno zo svojich najlepších hudobných skóre v jeho kariére.[2] Pieseň k filmu s názvom It's a Long Road zložil takisto Goldsmith a naspieval ju kanadský spevák Dan Hill. Myslím si, že jeho hlas k tejto piesni absolútne nehodí. Mne osobne by sa sem viacej hodil Isaac Hayes[3] alebo Bob Dylan.[4] Za najlepšie skladby tu pokladám dve: Home Coming a Hanging On.
HODNOTENIE
82%
[2] Sem by som zaradil ešte jeho hudbu k filmom The Omen (1976), Alien (1979) a jeho vrcholný počin, ktorým je, podľa mňa, hudba k filmu Chinatown (1974).
[3] Hayes robil hudbu a naspieval piesne k filmom Shaft (1971) alebo Truck Turner (1974).
[4] Dylan robil hudbu a naspieval piesne k filmu Pat Garrett and Billy the Kid (1973).