V dňoch 10.7. až 21.7.1925 sa uskutočnil v americkom meste Dayton, v štáte Tennessee, súdny proces, v ktorom bol stredoškolský učiteľ John T. Scopes obvinený z porušovania vtedajšieho platného zákona v štáte Tennessee, ktorým sa učiteľom zakazovalo učiť na všetkých školách, ktoré boli štátom financované, ľudskú evolúciu. Celý tento proces bol však zámerne zinscenovaný s cieľom upútať celonárodnú pozornosť a publicitu. Súdny proces bol stretom medzi náboženskými fundamentalistami a modernistami, Zatiaľ čo, fundamentalisti vyhlasovali, že Božie slovo v Biblii má prednosť pred všetkým ľudským poznaním, tak modernisti tvrdili, že evolúcia môže byť v súlade s náboženským učením. Na základe tohto procesu vznikla v roku 1955 divadelná hra, s názvom Inherit the Wind (1955), podľa ktorej potom, o 5 rokov, neskôr vznikla práve táto súdna dráma, Inherit the Wind (1960).
STORY LINE
Courtroom drama alebo legal drama (súdna dráma) je subžáner drámy, ktorý rozpráva príbehy týkajúce sa právnej praxe alebo súdneho systému. Tieto drámy zo súdnej siene by sa dali definovať, ako filmy, v ktorých témy práva a spravodlivosti majú veľkú úlohu. Hlavným centrom týchto drám býva najčastejšie nejaký súdny proces a s ním súvisiace scény odohrávajúce sa v súdnej sieni, ale pozornosť príbehu sa môže zameriavať okrem iného aj na rokovania poroty alebo na prácu právnikov („zháňanie“ alibi, svedkov alebo iných dôkazov a materiálov, či už pre stranu obhajoby alebo pre stranu obžaloby). Tieto súdne drámy a ich zápletka môže vychádzať zo skutočných súdnych procesov, ako to je aj v prípade súdnej drámy Inherit the Wind (1960), hoci tá je adaptáciou divadelnej predlohy, alebo môže ísť o kompletne vymyslené súdne procesy, ktoré môžu vychádzať z nejakej knižnej predlohy.
Jedny z prvých súdnych drám sa začali objavovať už v 20-tych rokoch 20-teho storočia, ako napr.: La passion de Jeanne d'Arc (1928) alebo The Bellamy Trial (1929). V priebehu 30-tych a aj 40-tych rokov vznikali súdne drámy, ako: Fury (1936), They Won't Forget (1937), Young Mr. Lincoln (1939), The People vs. Dr. Kildare (1941), The Paradine Case (1947) alebo The Winslow Boy (1948). Do roku 1957 mali premiéru aj tieto súdne drámy, ako napr.: The People Against O'Hara (1951) alebo The Caine Mutiny (1954). Veľký ohlas súdne drámy zaznamenali v roku 1957, keď mali v kinách premiéru dve súdne drámy, 12 Angry Men (1957) a Witness for the Prosecution (1957), po ktorých sa uvedenia dočkala súdna dráma Anatomy of a Murder (1959), pričom všetky tri, spolu s Inherit the Wind (1960), patria medzi to najlepšie čo podžáner súdnej drámy ponúka.
Technické spracovanie je tu na vysokej úrovni, z ktorého vyčnievajú tri zložky: kamera, kostýmy a výprava. Čiernobiela kamera, za ktorou stál Ernest Laszlo, sa sem vynikajúco hodí, lebo tu lepšie evokuje atmosféru a dobu 20-tych rokov 20-teho storočia a zároveň tu aj lepšie zvýrazňuje „horúcu“ atmosféru v súdnej sieni, spôsobenú nielen samotným procesom, ale najmä vysokými horúčavami (ľudia sa musia neustále ovievať, pričom na ich tvári a oblečení je vidieť pot). Čiernobiela kamera vie toto teplo ešte umocniť a divák má tak dojem, že aj jemu je horúco spoločne s postavami. Dobové kostýmy pozostávajú z oblečenia, aké sa nosilo v 20-tych rokoch v menších amerických mestách a na vidieku (členovia mestskej rady, farmári, predavači alebo reverend). Dobovú výpravu zase tvorí interiérové zariadenie súdnej siene a jednotlivých budov, resp. domov, čo plynie z toho, že skoro celý dej sa odohráva výhradne iba v interiéroch.
Po príbehovej stránke je to súdna dráma, ktorá nestojí len na zobrazení celého súdneho procesu, ale dáva divákom možnosť nazrieť do obidvoch táborov, obhajoby a obžaloby, vrátane súkromného života samotného obžalovaného. Značné množstvo súdnych drám je koncipovaných, ako konverzačky, kde sa veľký dôraz kladie, obzvlášť pri pasážach zo súdnej siene, na dialógy a monológy postáv. Platí to aj v tomto filme, v ktorom však pre samotný dej nie je až tak podstatným, že či bude obžalovaný uznaný vinným alebo nie. Zápletka celého filmu je tu postavená na „zápase“ o právo jednotlivca slobodne myslieť. V tomto „súboji“ zvádzajú boj proti sebe dve ideológie o zrode človeka. Na jednej strane je to náboženská (kresťanská) ideológia, založená na Biblii, podľa ktorej človeka stvoril Boh a na druhej strane je to vedecká (evolučná) teória, ktorá naopak tvrdí, že človek sa vyvinul z opice.
Nejde však o rovnocenný stret oboch ideológií, pretože jedna odmieta tú druhú čo i len uznať a už vôbec nie o nej debatovať na úrovni alebo si ju aspoň vypočuť. Ak nie je jedna strana schopná akceptovať tú druhú, ale práve naopak sa ju snaží zosmiešniť, zastrašiť, vykresliť ju ako hrozbu a fanaticky, až násilne presadzuje len tú svoju myšlienku, ktorú vydáva za jedinú možnú pravdu, pričom vôbec nepripúšťa jej spochybňovanie alebo jej kritiku. Právnik obhajoby to vystihol, keď povedal, že: „fanatizmus a nevedomosť budú stále potrebovať potravu“. Fanatizmus, či už náboženský alebo aj iný, si vždy nájde ľudí, ktorí sa, v mene Boha alebo niekoho, resp. niečoho iného, budú stavať do úlohy akýchsi ochrancov danej ideológie/presvedčenia a násilne presadzovať tieto myšlienky, pričom všetkých odporcov a kritikov sa nebudú báť ani fyzicky zlikvidovať, obzvlášť u davového a skupinového fanatizmu padajú akékoľvek ľudské a morálne zábrany.
Vidieť to aj v tomto filme, kde dav ľudí chce obžalovaného, za svoj názor, vyhnať z mesta a neskôr si dokonca spievajú, že ho chcú obesiť. Nevedomosť môže mať pre ľudí fatálne následky rovnako, ako fanatizmus. Nevedomosť ide ruka v ruke s odmietaním všetkého moderného a nového (rôzne technológie alebo teórie). Je síce pravda, že nie všetko, čo je moderné a nové je aj dobré (zbrane), ale zatváranie sa pred všetkým pokrokom vedie k násilnému a nenávistnému odmietaniu všetkých zmien, vrátane tých, ktoré môžu byť pre človeka prospešné. Vidieť to aj v tomto filme, kde sa obyvatelia mesta bránia, najmä tí dospelí, proti teórii, ktorá predstavuje zmenu, ktorá by mohla narušiť ich dovtedajšiu vieru a presvedčenie. Väčšina z týchto ľudí však žije v nevedomosti a teóriu, proti ktorej tak ostro vystupujú, s ňou nie sú bližšie oboznámení, avšak o nej ani nechcú vedieť viac, lebo už z ich náboženského presvedčenia je pre nich neprijateľná.
Tento film však nie je len o strete náboženstva a vedy, ale je to takisto alegória na druhú červenú paniku (Second Red Scare[1]), ktorá bola v USA v rokoch 1947 až 1957 a ktorá sa však zvykne nazývať aj ako Mccarthizmus, lebo hlavnou tvárou anti-komunizmu v USA bol v tej dobe senátor Joseph McCarthy. V dôsledku, či už dokázaného alebo údajného, sympatizovania s komunistami sa v USA viedlo rozsiahle vyšetrovanie ľudí pracujúcich v zábavnom priemysle, v štátnych a federálnych úradov, v školstve alebo aj v odboroch. V dôsledku vyšetrovania prišlo o prácu viac než 10 000 ľudí, stovky ľudí sa ocitli na tzv. Hollywoodskej čiernej listine, ďalšie stovky boli uväznení, desiatky odišli do exilu alebo boli deportovaní. Mccarthizmus vystupoval proti všetkému, čo bolo „neamerické“, teda proti hodnotám vlastenectva a konzervativizmu. Podozrivými tak boli nielen komunisti a priaznivci ľavice, ale aj umelci, učitelia a cudzinci.
Pre veľa ľudí, ktorých vypočúvali, už len samotné vypočúvanie malo za následok stratu zamestnania koniec ich profesionálnej kariéry. Mccarthizmus sa definitívne skončil až v roku 1957, keď McCarthy, vo veku 48 rokov, zomrel. Napriek tomu tzv. Hollywoodska čierna listina naďalej existovala ešte aj v dobe nakrúcania tohto filmu (zrušila sa až po 1960), čoho dôkazom je aj fakt, že na scenári sa podieľali Harold Jacob Smith a Nedrick Young, pričom druhý menovaný bol na čiernom zozname a tak musel byť uvedený pod pseudonymom Nathan E. Douglas. Vidieť to aj v tomto filme, keď sa takmer celé mesto postaví proti obžalovanému a žiada jeho vyhnanie a obesenie, avšak podobnosť možno nájsť aj v samotnom priebehu súdneho procesu, ktorý pripomína procesy, aké sa viedli proti tisíckami ľudí počas Mccarthizmu, ktoré častokrát bez konkrétnych dôkazov a iba na základe domnienok odsudzovali ľudí, veľakrát však aj neprávom.
Tejto súdnej dráme sa z minima (nemyslím tým len to, že celý dej sa odohráva v súdnej sieni a v iných interiéroch, ale takisto aj to, že sa tu postavia proti sebe dva svetonázory) podarilo dostať maximu. Zápletka totiž ani nie je tak od tých dvoch svetonázoroch, ako o práve jednotlivca slobodne myslieť a o práve vyjadriť svoje presvedčenie, resp. názor. Hlavná sila tejto snímky spočíva v dialógoch, monológoch a myšlienkach, ktoré postavy hovoria. Nie sú to len prázdne frázy alebo veci hovorené pre efekt, aby zaujali, ale vedia zapôsobiť na diváka tak, aby ho prinútili sa nad nimi zamyslieť. Výborne spracovaná je predovšetkým záverečná konfrontácia oboch právnikov, kde jeden vypočúva druhého. Táto scéna, okrem zaujímavých myšlienok, má v sebe aj postupne gradujúce sa napätie. Napätie je tu však prítomné počas celého deja sa s pribúdajúcimi minútami stále viacej stupňuje a vyvrcholí práve v záverečnej konfrontácii oboch právnikov.
Hlavnú zásluhu na vytvorenej atmosfére a napätí, ale aj na silnej zápletke, tu má režisér Stanley Kramer, ktorý v Hollywoode začínal, ako producent[2], avšak neskoršie sa stal aj režisérom, keď v roku 1955 debutoval drámou Not as a Stranger (1955). Kramer sa, ako režisér snažil vo svojich dielach upriamiť pozornosť na aktuálne spoločenské, avšak aj dosť kontroverzné otázky a témy, ktorým sa väčšina filmových štúdií radšej zámerne vyhýbala. V dráme The Defiant Ones (1958) sa venoval problematike rasizmu, v sci-fi dráme On the Beach (1959) zobrazoval dôsledky vypuknutia nukleárnej vojny, no a v súdnej dráme Inherit the Wind (1960) sa zameral na právo jednotlivca slobodne myslieť, čo mu však zároveň poslúžilo, ako výstižná metafora pre kritiku Mccarthizmu. Táto súdna dráma má „horúcu“ atmosféru, nechýba tu ani napätie a má aj pútavý súdny proces. V samotnom deji nie je, podľa mňa, výraznejšia slabina.
Z postáv sú najvýraznejšími hlavne dve, Henry Drummond a Matthew Harrison Brady, ktoré reprezentujú nielen právnikov na opačných stranách, ale zároveň aj ľudí, ktorí sú so svojimi myšlienkami a názormi na opačných stranách. V minulosti boli veľmi blízky priatelia, ktorí spolupracovali v súdnej sieni a mimo nej (prezidentská kampaň), avšak časom sa ich cesty, kvôli rozdielnym názorom, rozišli. Teraz stretli v súdnej sieni znovu, ale tentoraz na opačných stranách proti sebe. Postava novinára menom E. K. Hornbeck je síce výborne zahranou, ale ak sa nad touto postavou divák zamyslí, tak zistí, že v deji ani veľmi nemá čo robiť, resp. nemá v príbehu miesto. Presne opačný prípad sú postavy Bertram T. Cates a Rachel Brown, ktoré síce v deji majú svoje miesto, ale stvárňujú ich nevýrazní a nezaujímaví herci, na čo dopláca postava obžalovaného (Cates), lebo divák si vytvorí vzťah k obom právnikom, ale nie k nemu.
Celkovo sa jedná o jednu z najlepších súdnych drám, ktorá s minimalistickou, ale za to na vysokej úrovni spracovanou technikou stránkou (kamera, kostýmy a výprava) tu vie vytvoriť pútavú, silnú a zaujímavú súdnu drámu, ktorá sa tu nespolieha len na samotný priebeh procesu alebo na stret dvoch svetonázorov, o ktorých proces pojednáva, ale ide oveľa hlbšie, k celkovej podstate o práve jednotlivca slobodne myslieť a o práve vyjadriť svoj názor. Kramer vytvoril silnú súdnu drámu, ktorá stojí na dusnej atmosfére, napätí, ale aj emóciách a predovšetkým na dialógoch, monológoch a myšlienkach postáv, ktoré tu zaznejú a ktoré zarezonujú aj u divákov. Náboženstvo verzus veda, právo jednotlivca slobodne myslieť, právo vyjadriť svoj názor a aj reflexia Mccarthizmu, o tomto všetkom pojednáva táto súdna dráma, ktorú spolu s o rok mladšou súdnou drámou Judgment at Nuremberg (1961), možno označiť za režisérov najlepší film.
HERCI a HUDBA
Spencer Tracy a Fredric March sú vo svojich úlohách famózni a predvádzajú vynikajúci výkon. Obaja sú veľmi presvedčivý nielen v súdnych scénach, v ktorých proti sebe vedú slovný zápas, ale aj v spoločných, scénach, kde spolu vedú rozhovory o svojej minulosti (scéna s hojdajúcimi sa kreslami). Je to práve zásluhou ich výkonov, resp. ich vžitím sa do svojich postáv vďaka čomu potom sú ich myšlienky a názory, ktoré prezentujú oveľa uveriteľnejšie a presvedčivejšie pre diváka. Výborný výkon tu predviedol aj Gene Kelly, ktorý bol známy predovšetkým z muzikálov. Toto je jedna z jeho nemuzikálových úloh a ukázal, že zvládne aj film, v ktorom nespieva a netancuje. Tento jeho výkon však zráža dole skutočnosť, že jeho postava je tu pre samotné dianie zbytočnou. Dick York a Donna Anderson neboli vhodnou voľbou. Na miesto nich by som si tu vedel predstaviť dvojicu John Cassavetes alebo Roddy McDowall a Shirley MacLaine alebo Lee Remick.
Hudbu k filmu zložil Ernest Gold, ktorý tu žiaľ nevytvoril žiadnu výraznú skladbu, lebo človek má pocit, ako keby tu žiadna hudba ani nebola. Do scén zo súdnej siene sa hudba síce príliš nehodí, keďže by tu v prvom rade mali vyniknúť hlavne dialógy postáv, avšak mimo súdnej siene by hudba mala vedieť zaujať. Ak chcel režisér Kramer tento film bez hudby, tak na čo tu potom je skladateľ filmovej hudby, keď zostal nevyužitým. Inherit the Wind (1960) tak, ako aj súdna dráma 12 Angry Men (1957), fungujú bez hudby výborne, ale už len samotný fakt, že u oboch filmov boli prítomní aj skladatelia filmovej hudby, ktorí tu však ani nemuseli byť, je chybou. V úvode a v závere Inherit the Wind (1960) sú piesne, ktoré naspievala americká herečka a speváčka Leslie Uggams, ktorej hlas sa sem parádne hodil a pokiaľ by sa celým filmom niesli jej piesne, tak by to tomuto filmu, po hudobnej stránke, iba prospelo.
HODNOTENIE
90%
[1] Prvá červená panika (First Red Scare) bola v USA v rokoch 1917 až 1920.
[2] Producentom bol u filmov, ako napr.: Champion (1949), Cyrano de Bergerac (1950), Death of a Salesman (1951), High Noon (1952) alebo The Caine Mutiny (1954).