Ruský režisér a scenárista Andrei Tarkovsky bol v roku 1968 v zložitej situácii, keď jeho predošlý film, biograficko-historická dráma Andrey Rublyov (1966), nešiel do širšej distribúcie[1] a taktiež aj jeho scenár k nasledujúcemu filmu bol odmietnutý.[2] Tarkovsky však potreboval prácu a peniaze, z tohto dôvodu musel svoju pozornosť upriamiť inam. Z troch dôvodov ho zaujal poľský spisovateľ sci-fi Stanisław Lem a jeho tvorba. Za prvé, kvôli tomu, že Tarkovsky obdivoval jeho práce. Za druhé, pretože Lem bol populárnym a uznávaným spisovateľom v Sovietskom zväze a tým bol pre režiséra vhodnou voľbou, ako po komerčnej, tak aj po umeleckej stránke. Za tretie, lebo Tarkovsky chcel do žánru sci-fi vniesť emocionálnu hĺbku. Ako predloha mu poslúžilo spisovateľovo sci-fi Solaris (1961), podľa ktorého mala v roku 1972 premiéru sci-fi dráma Solyaris (1972).
STORY LINE
Sci-fi nepatrilo v sovietskej filmovej tvorbe (1922-1991) medzi rozšírené a vyhľadávané filmové žánre, čo rozhodne platilo do konca roku 1956. Dovtedy tu vznikli len dve diela, Aelita (1924) a Kosmicheskiy reys: Fantasticheskaya novella (1936), ktorých dej sa odohrával vo vesmíre. Nárast popularity tohto žánru nastal až po roku 1956, kedy Sovietsky zväz dosiahol viacero vesmírnych úspechov a prvenstiev.[3] Toto viedlo nielen k vytvoreniu náučných filmov Doroga k zvezdam (1957), Luna (1965) alebo Mars (1968), ale tiež ku vzniku snímok Nebo zovyot (1959), Ya byl sputnikom solntsa (1959), Planeta bur (1962) a Tumannost Andromedy (1967). Všetky zmienené sci-fi boli, buď viac dobrodružnými filmami alebo mali edukačný charakter. Práve toto sa snažil, resp. chcel Tarkovsky zmeniť.
Tarkovsky totiž nielen domáce, ale aj zahraničné sci-fi pokladal za príliš plytké, lebo sa sústreďovali na technické inovácie, resp. technologický pokrok, než na samotný príbeh. Jeho projekt bol, oproti nim, oveľa viacej ambicióznejší. Išlo mu totiž o to viesť do tohto žánru novú emocionálnu hĺbku a vytvoriť serióznejšie, vážnejšie a filozofickejšie sci-fi, ktoré predkladá veľa otázok, nielen o samotnom vesmíre, ale zároveň na niektoré z nich aj odpovedá, avšak svojim vlastným pohľadom, ktorý sa nemusí stotožňovať s názorom divákom, resp. diváci ho nemusia pochopiť. V roku 1969 ukázal režisér scenár, ktorý sa príbehovo z dvoch tretín odohrával na Zemi, predstaviteľom filmového štúdia Mosfilm, ktoré ho produkovalo, ale nepáčilo sa im to. Režisér ho prepísal, dejovo ho viac situoval do vesmíru a zameral sa na vplyv prieskumu vesmíru na ľudskú psychiku.
Technické spracovanie je tu, vzhľadom na rozpočet (1 milión rubľov, čo bolo v prepočte zhruba 830 000 dolárov), vtedajšie podmienky sovietskej kinematografie a na samotný príbeh, na dosť vysokej úrovni. Najviac tu vyniká výprava, z nej najmä vesmírna stanica a oceán planéty Solaris. V prípade vesmírnej stanice sa nedá hovoriť, že by išlo o lesklú, moderne zariadenú a upravenú stanicu. Režisér a dizajnér Mikhail Romadin zohľadnili pri jej tvorbe roky, počas ktorých bola táto stanica ľuďmi obývaná a používaná. Je v nej neporiadok, poničené zariadenia a vykazuje známky chátrania. Dosiahlo sa tým, že pre divákov pôsobí, svojou veľkosťou a vybavením, futuristicky a zároveň aj zastarane, keď sa na vzhľade jej vnútrajšku podpísali roky. Prispelo to však k lepšej uveriteľnej (časom sa všetko opotrebuje) a aj k lepšej tajomnej atmosfére (prílet na stanicu).
Interiérové zariadenie stanice sa tu vyznačuje hlavne veľkými chodbami, prítomnosťou malých či veľkých počítačov, rôznych svetiel a inou elektronikou alebo svojim vedecko-technickým vybavením. Oceán planéty Solaris vytvorili pomocou zmesi acetónu, farbív a hliníkového prášku. Výraznou je aj nádherná kamera, za ňou stál Vadim Yusov, ktorý už predtým spolupracoval a s týmto režisérom a robil mu kameramana u filmov Katok i skripka (1961), Ivanovo detstvo (1962) a Andrey Rublyov (1966). V priebehu tohto nakrúcania sa však veľmi pohádali a už nespolupracovali. Na kamere vedia zaujať nielen krásne „zemské“ zábery prírody a „vesmírne“ zábery Solarisu, ale aj scény, ktoré sú situované vo vnútri vesmírnej stanici. Režisér tu využíva pre jeho tvorbu typicky dlhé scény nakrútené bez strihu na jeden záber.
Spomínané krásne exteriérové zábery prírody sa nakrúcali v ruskom meste Zvenigorod, nachádzajúce sa neďaleko Moskvy, sekvencia s autom, ktoré tu prechádza mestom, sa filmovala v mestských štvrtiach Akasaka a Iikura v Tokiu. Pôvodným zámerom pritom bolo nakrútiť rozličné futuristické stavby na svetovej výstave Expo '70, ktorá prebiehala v japonskom meste Osaka od marca do septembra 1970, ale zdržalo sa s prípravami na film, samotné nakrúcanie sa začalo až v marci 1971, preto sem štáb nemohol vycestovať. Určite to zamrzí, lebo futuristické stavby na tejto výstave by sa tu lepšie hodili a to, ako po vizuálnej stránke, tak aj po dejovej. Rozhodne by to bolo lepšie, než ako nezaujímavá jazda autom, ktorá sa tu nakoniec použila. Interiérové scény zase vznikali vo filmových štúdiách Mosfilm, kde aj bola vybudovaná vesmírna stanica.
Po príbehovej stránke treba upozorniť, že v Sovietskom zväze už predtým vznikla jedna adaptácia knihy Solaris (1961), televízny film Solyaris (1968). Tento televízny film je čiernobiely, má skromné kulisy a rekvizity, príbeh sa tu odohráva výlučne na vesmírnej stanici a iba v pár miestnostiach, herecké výkony sú teatrálne a pôsobia dojmom, že ide o divadelnú inscenáciu a dvojica režisérov, Lidiya Ishimbaeva a Boris Nirenburg, veľmi nepomohla tomuto televíznemu projektu, keďže s pribúdajúcou dĺžkou (143 minút) je dej čoraz viac nudnejším, nezaujímavejším a bez nejakého zaujímavého momentu. Ide v podstate o klasickú konverzačku so 4 postavami v pár interiéroch, ktorej však chýbajú najmä hlbšie a pútavejšie dialógy, pretože presne o tie by sa mal takýto typ televízneho filmu oprieť, resp. práve tie tu mali byť jeho silnou stránkou, ale neboli.
Celovečerná verzia, Solyaris (1972), ktorá vznikla o 4 roky neskôr sa nedá porovnávať s tou televíznou, ak ide o technickú stránku, keďže mala väčší rozpočet a tým pádom aj bohatšiu výpravu, možnosť nakrúcať na viacerých miestach a využívala farebný filmový materiál. Pokiaľ však ide o príbeh a jeho spracovanie, tak tu sa zrovnávať dajú. Dialógy a réžia sú lepšie u tejto celovečernej verzie. Dialógy tu majú väčšiu hĺbku a sú oveľa viac pútavejšie. Vesmírne preteky, ktoré odštartoval ZSSR v októbri 1957 a vyvrcholili v júli 1969 pristátím USA na Mesiaci, znamenalo, že ľudstvo začalo s dobývaním vesmíru, čo viedlo nielen k priamemu skúmaniu planét (pomocou rôznych robotov alebo sond), ale mohlo viesť aj k možnému nadviazaniu kontaktu s nejakou mimozemskou civilizáciou. Ľudstvo počas vesmírnych pretekov získalo obrovské množstvo nových poznatkov.
Odrazilo aj vo svetovej filmovej sci-fi tvorbe postupne od konca 50-tych rokov. Dovtedy bola väčšina sci-fi z veľkej časti fikciou ich tvorcov. Zmenilo sa to koncom 50-tych, keď sci-fi začali byť čoraz viac postavené na reálnych, resp. vedeckých základoch. Viedlo to napríklad k zmene vykreslenia mimozemskej civilizácie a mimozemského života, ktoré dovtedy zobrazovali skoro vždy, ako hmotné a viditeľné formy. Sci-fi, ako napr.: 2001: A Space Odyssey (1968) alebo Solyaris (1972) však ukázali, že ľudstvo sa na svojej vesmírnej ceste môže stretnúť aj s nehmotnou a neviditeľnou formou, ktorá preň môže rovnako prospešná alebo smrtiaca. V tomto prípade planéta Solaris pôsobí na psychiku ľudí, na ich spomienky, ktoré sa tu zhmotňujú. Je to nejaká obranná reakcia na ľudskú prítomnosť a aktivitu? Je to nejaká útočná reakcia? Je to niečo medzi tým?
Dávajú tieto spomienky ľuďom „druhú šancu“ alebo majú súvis s výčitkami svedomia? Sú to predstavy, ktoré vytvorila planéta alebo predstavy, ktoré vytvorila ľudská myseľ? Postavy dvoch vedeckých pracovníkov síce dávajú nejaké odpovede, na základe svojich pozorovaní a výskumov, ale nedá sa určiť, že by ich pravda bola jedinou, že by nemohlo existovať aj iné vysvetlenie. To platí aj o závere. Sú to vidiny spôsobené horúčkou alebo ilúzia, ktorú vytvorila planéta? Rozhodol sa hlavný hrdina odísť k planéte alebo ho ona sama úplne pohltila? Diskutovanou je tu aj problematika poznávania vesmíru. Príroda stvorila človeka preto, aby ju poznával. Poznanie vesmíru, avšak za akú cenu? Čo alebo koho je človek ochotný obetovať za to, aby mohol poznávať vesmír? No a po celý príbeh sú tu v kontraste city a lásky na jednej strane a na druhej strane rozum a veda.
Réžia tu vyniká vo viacerých smeroch. V prvom rade v tom, že Tarkovsky chcel vytvoriť ambiciózne a umelecké sci-fi, ktoré by bolo filozofické a vážne, než aké boli dovtedy, čo sa mu aj podarilo. Niekomu takýto typ filmov nemusí sedieť, nemusí ich pochopiť alebo mu prídu nudné a zdĺhavé. V každom prípade toto sci-fi treba vidieť viackrát, nie preto, aby ho divák pochopil, ale kvôli tomu, aby ho docenil (jeho atmosféru, myšlienky alebo technickú stránku). Najlepšie však minimálne s ročným rozstupom, pretože za pár dní, týždňov alebo mesiacov sa názor človeka na toto sci-fi len veľmi ťažko zmení, ale dlhšie časové obdobie dáva priestor uležať niektoré veci a možnosť vidieť ho z inej perspektívy. V druhom rade pre atmosféru, ktorú sa tu podarilo dosiahnuť. Tarkovsky vytvoril veľmi tajomnú a záhadnú atmosféru, ktorá sa naplno rozvinie po príchode na stanicu.
Odvtedy skoro polhodinu trvá táto atmosféra, ktorá by sa miestami mohla označiť aj za hororovú, kvôli prázdnym chodbám, všadeprítomnému neporiadku, chátraniu stanice, hosťom, resp. návštevníkom zo Solarisu, ako ich tu označujú a faktu, že túto polhodinu divák, ale ani hlavná postava vôbec netuší, že čo sa tu stalo/čo sa tu deje, čo to spôsobilo a ani ako to vyriešiť/dať do poriadku. Po tejto úvodnej polhodine na stanici sa síce divák a hlavná postava dostávajú do obrazu, ale spomínanú tajomnú a záhadnú atmosféru si toto sci-fi uchováva vďaka mnohým otázkam, ktoré sa vynorili a kvôli planéte, ktorá tu neustále vykazuje nejakú aktivitu. V treťom rade je to vízia budúcnosti, ktorú tento film predostiera. Napriek tomu, že je veľmi skromná, lebo je tu len zopár „vychytávok“, ako samoriadiace autá alebo videohovory cez obrazovky, tak je nadčasová.
Samoriadiace autá nie sú bežnými/rozšírenými na cestách ešte ani dnes a videohovory sú bežné/rozšírené len niečo cez jedno desaťročie. Jedna myšlienka je tiež nadčasovou: „Usilujeme o kontakt a nikdy ho nenájdeme.“ Od uvedenia Solyaris (1972) už ubehlo polstoročie a doteraz stále žiadny kontakt s mimozemskou civilizáciou/mimozemskou formou života nenastal. V poslednom rade je to aj vďaka samotnej osobe režiséra, ktorý bol umelecky, ale filozoficky založený a preto mu takýto typ filmov sedel. Tarkovsky je známy tým, že vo svojich snímkach skúmal duchovné a metafyzické témy, pričom tieto diela majú pomalé tempo, dlhé zábery a obsahujú aj rôzne vizuálne obrazy. V prevažnej väčšine diel, ako: Ivanovo detstvo (1962), Solyaris (1972), Stalker (1979) alebo Offret (1986), tým zaujal. V snímke Andrey Rublyov (1966) naopak nie.
Za najväčšiu slabinu deja považujem úvodných 40 minút, ktoré sa odohrávajú na Zemi, pričom obsahujú, podľa môjho názoru, zbytočnú dejovú linku s pilotom (Henri Burton) a to vrátane 6-minútovej scény s autom, ktoré prechádza mestom. Scéna s autom nemá žiadne opodstatnenie a dejová linka s pilotom pre samotnú zápletku takisto nemá veľký význam, keďže hlavný hrdina po príchode na vesmírnu stanicu aj tak všetky informácie zisťuje „odznovu“, resp. to vypadá, ako keby sme stále na začiatku. Myslím, že postačilo by, ak by bol úvod kratším o minimálne 20 minút, lebo s výnimkou nádherných záberov prírody a scén s otcom, už nič zaujímavé neponúka. Na predstavenie ústrednej postavy by tých 20 minút stačilo, pretože všetko podstatné aj tak začína až s jeho príchodom na vesmírnu stanicu, kedy to je už napínavé, pútavé a tajomné zároveň.
Najviac priestoru tu majú štyri postavy. Prvým je hlavný hrdina, psychológ Kris Kelvin, ktorého psychika si tu prejde najväčšou/najťažšou skúškou, čo ho dovedie k zmene jeho zmýšľania. Od chladne pôsobiaceho človeka, ktorý sa riadi svojim rozumom a vedou sa zmení na človeka, ktorého naplno ovládnu jeho city a úplne im prepadne, pričom sa na to všetko, postupom času odmieta pozrieť aj z iného, racionálneho uhľa pohľadu. Svoju úlohu v tom zohrávajú výčitky jeho svedomia, ale aj možnosť druhej šance, ktorú zrazu dostal. Druhou postavou je Hari, označovaná viacerými prezývkami (hosť, návštevník, kópia alebo napodobenina), ktorej pôvod je nejasný. Je z veľkej časti výtvorom planéty alebo z veľkej časti výtvorom ľudských spomienok a výčitiek? Ovláda ju vo veľkej miere planéta alebo jej dala možnosť konať nezávisle a samostatne?
Cíti a prežíva bolesť, lásku, smútok a strach naozaj alebo iba „predvádza“ reakcie, ktoré v týchto situáciách boli vhodnými? Môže sa dlhšou prítomnosťou v ľudskej spoločnosti skutočne rozvíjať, vyvíjať a stávať sa viac človekom alebo týmto zámerom niečo planéta sleduje? Toto všetko sú otázky, na ktoré ani ona sama nevie a nemôže dať jednoznačnú odpoveď. Zvyšnými dvomi postavami, ktoré majú najviac priestoru sú doktor Sartorius (astrobiológ) a doktor Snaut (kybernetik). Oni dvaja svojich návštevníkov neprijali, ani nepodľahli svojim emóciám a pocitom, ale zachovávajú si to svoje vedecké a racionálne uvažovanie. Stále sa snažia a pracujú na tom, aby získali aspoň nejaké odpovede a nové poznatky. Pre príbeh sú však dôležité ešte dve ďalšie postavy, Kelvinov otec a Kelvinova matka, ktoré sa viažu na jeho spomienky a vzťahy, ktoré s nimi má/mal.
Celkovo sa jedná o výborné filozofické sci-fi, ktoré má okrem, na svoju dobu, úchvatnej technickej stránky (nádherná kamera, krásne lokality prírody a detailne prepracovaná výprava), aj svojim príbehovým spracovaním má čo ponúknuť. Tarkovsky tu ukázal, že sci-fi nemusí byť iba o efektoch, výprave alebo technológiách, ale tento žáner môže mať aj emocionálnu hĺbku, príbehom a postavami. Filozofické úvahy nad rôznymi témami, ako aj nejednoznačnosť mnohých vecí nútia diváka premýšľať o nich. Je tu veľa otázok, ale aj veľa odpovedí a je na každom, ktorú si vyberie alebo ku ktorej sa prikloní. Zamrzí, že úvod, odohrávajúci sa na Zemi, nebol kratší, bez postavy pilota, ktorá je tu zbytočnou a rovnako aj niektoré herecké výkony. Napriek tomu je to sci-fi, ktoré je potreba vidieť, najlepšie však viackrát, aby ho vedel divák doceniť.
HERCI a HUDBA
Herecké obsadenie tvorili herci zo zväzových republík ZSSR.[4] Donatas Banionis z Litvy, Jüri Järvet z Estónska, Nikolay Grinko z Ukrajiny a Sos Sargsyan z Arménska. Tí zvyšní herci, ako Natalya Bondarchuk a Anatoliy Solonitsyn, boli z Ruska. Po hereckej stránke musím povedať, že Banionis nebol práve vhodnou voľbou do hlavnej úlohy. Jeho prejav bol nevýrazný, nepôsobil presvedčivo a hral to, ako by bez emócií. Vôbec sa sem nehodil a miesto neho tu mohol byť iný herec. Bondarchuk tu naopak tlačila na emócie až príliš, čo však absolútne nevadí, vzhľadom na to, akú postavu tu hrala a k tej sa takýto herecký prejav veľmi hodí. Järvet tu taktiež podal skvelý výkon. Grinko a Solonitsyn už predtým s režisérom spolupracovali a aj teraz sa osvedčili, ale Tarkovsky ich mohol lepšie využiť. Myslím si, že Solonitsyn mal byť Kris Kelvin a Grinko zase doktor Sartorius.
Hudbu k filmu zložil Eduard Artemyev. Ústrednou témou je chorálová predohra, ktorú skomponoval nemecký skladateľ Johann Sebastian Bach, s názvom Ich ruf' zu dir, Herr Jesu Christ, BWV 639. Tarkovsky pôvodne nechcel, aby bola vo filme hudba, ale neskôr svoj názor zmenil. Artemyev pri skladaní využil kombináciu ambientnej (zvuky okolia) a elektronickej hudby. Obidve sa sem skvele hodia a to nielen ku samotnej zápletke, ale aj k žánru sci-fi, ako takému a zároveň tiež aj podporujú vytvorenú napínavú a tajomnú atmosféru. Tarkovsky, ktorý tu pôvodne nechcel hudbu, bol taký nadšený, že Artemyev robil hudbu aj ku jeho nasledujúcim dvom filmom, Zerkalo (1975) a Stalker (1979). Za najlepšie skladby pokladám Part IV a Part VI.
HODNOTENIE
82%
[1] Film mal premiéru v decembri 1966 a hoci publikum z neho bolo nadšené, tak sovietski cenzori odmietli udeliť svoj súhlas k jeho uvedeniu v kinách, pretože im prišiel, ako antihistorický. V roku 1967 sa naskytla možnosť predviesť ho na festivale v Cannes, ale oficiálna odpoveď znela, že film ešte nie je hotový. V roku 1969 dostal druhú šancu v Cannes, ktorú tentoraz už využili a aj v tomto prípade boli divácke ohlasy plné nadšenia. Na základe tohto úspechu sa v Sovietskom zväze mnoho predstaviteľov, nielen z oblasti filmu, zasadzovalo o to, aby bol film konečne vydaný. K tomu nakoniec došlo až v decembri 1971.
[2] Filmový výbor jeho scenár odmietol preto, že na vtedajšiu dobu, bol dosť nekonvenčný a zložitý, pričom sám Tarkovsky vyhlásil, že nevedel, aká bude finálna podoba filmu, to sa podľa neho malo určiť až počas nakrúcania. V roku 1973 sa však Tarkovsky mohol k tomuto scenáru opäť vrátiť, keďže tentokrát mu ho už filmový výbor schválil a o dva roky tak mala premiéru biografická dráma Zerkalo (1975).
[3] Prvá umelá družica Zeme, Sputnik 1, vo vesmíre (október 1957); prvý živý tvor, pes Lajka, vo vesmíre (november 1957); prvý človek, Jurij Gagarin, vo vesmíre (apríl 1961); prvá žena, Valentina Tereškovová, vo vesmíre (jún 1963) alebo aj prvý človek, Alexej Leonov, ktorý vystúpil do otvoreného vesmíru (marec 1965).
[4] Sovietsky zväz, resp. Zväz sovietskych socialistických republík (ZSSR) tvorilo až 15 zväzových republík: Arménsko, Azerbajdžan, Bielorusko, Estónsko, Gruzínsko, Kazachstan, Kirgizsko/Kyrgyzstan, Litva, Lotyšsko, Moldavsko, Rusko, Tadžikistan, Turkménsko, Ukrajina a Uzbekistan.