V priebehu Prvej svetovej vojny (1914-1918) sa ponorky ukázali byť, že sú najúčinnejšia námorná zbraň Nemecka. Pred vojnou boli ponorky chápané, ako čisto obranná zbraň, ktorých hlavnou úlohou bolo ochrániť námorné základne, ale už zakrátko po vypuknutí bojov, predovšetkým nemecké velenie, ich nasadenie prehodnotilo a z ponoriek urobili útočnú zbraň. Nemecké ponorky v Atlantickom oceáne napádali britské obchodné lode a spôsobovali im značné škody. Nemci vypočítali, že pokiaľ ich ponorky dokážu potopiť 700 000 tonáže obchodných lodí mesačne, po dobu 7 mesiacov, tak nakoniec sa britská ekonomika zrúti a Veľká Británia sa vzdá. V roku 1917 nechýbalo veľa a skutočne mohla táto situácia nastať. Napokon však, o rok neskôr, naopak muselo kapitulovať Nemecko (11.11.1918), čím sa aj skončila Prvá svetov vojna.
Versaillská mierová zmluva podpísaná vo francúzskom Versailles 28.6.1919 ustanovila, že Nemecko, okrem ďalších iných vecí (platenie reparácií, strata kolónii v Afrike, v Ázii, v Tichom oceáne a území v Európe alebo zákaz vlastniť lietadlá a tanky), malo zakázané vlastniť aj ponorky. Po nástupe Adolfa Hitlera k moci (30.1.1933) začalo byť čoraz viacej zrejmé, že nová vojna je na obzore. Pozornosť nemeckej armády a námorníctva sa opäť zamerala aj na výstavbu ponorkovej flotily. V prvom roku Druhej svetovej vojny (1939-1945) nemecké ponorky nepredstavovali pre Veľkú Britániu väčšiu hrozbu, ale zmenilo sa to kapituláciou Francúzska (22.6.1940). Nemecké ponorky tak mohli operovať už aj z obsadených francúzskych prístavov. Tejto bitke o Atlantik, ako je boj proti nemeckým ponorkám označovaný, sa venuje aj vojnová dráma Das Boot (1981).
STORY LINE
Filmy o ponorkách alebo tzv. ponorkové filmy začali vznikať už cez Prvú svetovú vojnu[1], ktoré boje s ponorkami reflektovali, no hlbšie sa o ponorky tvorcovia začali zaujímať až v medzivojnovom období, v 20-tych a 30-tych rokoch[2], ktorých dej sa taktiež odohrával počas Prvej svetovej vojny. Zmena prišla až s vypuknutím Druhej svetovej vojny, ktorú odrážali dobové snímky[3], no najväčší boom ponorkových diel nastal znovu až po vojne, v 50-tych rokoch, kedy sa však už tieto filmy zameriavali hneď na viacero konfliktov, či už na Druhú svetovú vojnu[4] alebo Studenú vojnu (1947-1991)[5] a Kórejskú vojnu (1950-1953)[6]. V priebehu 60-tych[7] a 70-tych[8] rokov sa záujem o ponorkové filmy začal pomaly vytrácať, čo potvrdzuje, že ich vzniklo oveľa menej, než ako tomu bolo v 50-tych rokoch. Znovu naštartovať tento vojnový subžáner sa podarilo práve až Das Boot (1981).
Vznik tohto filmu bol inšpirovaný skutočným príbehom. Koncom roku 1941 sa vojnový korešpondent Lothar-Günther Buchheim pripojil k posádke ponorky U-96, jeho úloha bola odfotografovať a popísať ponorku a jej posádku počas ich nasadenia v Atlantickom oceáne. Na základe svojich skúseností napísal krátky príbeh Die Eichenlaubfahrt, ktorý mu priniesol až najvyššie nemecké vojenské vyznamenanie, Rytiersky kríž s dubovými listami. Buchheim neskôr po vojne svoje zážitky prepracoval do knihy Das Boot (1973), ktorá sa hneď po vydaní stala najpredávanejšou knihou o vojne v Západnom Nemecku. Veľký úspech tejto knihy viedol k tomu, že už v roku 1976, sa začali s výrobou filmového spracovania. Pôvodne malo ísť o spoločnú americko-západonemeckú koprodukciu, kde mal hlavnú úlohu stvárniť Robert Redford.
Kvôli nezhodám medzi zainteresovanými stranami bol celý projekt odložený, ale iba na krátky čas, lebo o chvíľu pokúsili o ďalšiu americko-západonemeckú koprodukciu, kde mal hlavnú úlohu hrať pre zmenu Paul Newman. Nevyšiel ani tento druhý pokus, keďže ten zlyhal technických problémoch, ktoré sa objavili (nedokázalo sa napríklad prísť na to, ako vhodne by sa dala nakrútiť scéna blízkeho stretnutia dvoch nemeckých ponoriek na mori počas búrky. Nakoniec bolo rozhodnuté o čisto západonemeckej produkcii, bez účasti Američanov. Réžie sa chopil Wolfgang Petersen. Produkcia sa začala v roku 1979 a trvala dva roky, pričom len jeden rok zabralo samotné nakrúcanie, čo sa však odrazilo aj po vysokej finančnej stránke. Výsledný rozpočet tohto diela z neho, vo vtedajšej dobe, urobil najdrahšiu západonemeckú snímku.
Technické spracovanie je tu veľmi vysokej úrovni. Najviac je treba vyzdvihnúť výpravu, ktorá zahŕňala aj stavbu niekoľkých modelov rôznych veľkostí, no hlavne však detailnú a kompletnú rekonštrukciu interiéru ponorky U-96. Bola to ponorka typu VIIC (typ VII označoval triedu stredne veľkých ponoriek a VIIC bola najznámejšia verzia tejto triedy, ktorá sa vyznačovala predĺženým trupom a zväčšenou veliteľskou vežou. Na filmovanie boli vyrobené dva makety ponorky typu VIIC v plnej veľkosti, pričom jedna sa využívala na nakrúcanie exteriérových a scén druhá na filmovanie interiérových scén. Prvú, ktorá sa nachádzala vo francúzskom prístave La Rochelle, poháňal malý motor a používali ju pri záberoch spravených, ako na hladine (stretnutie dvoch nemeckých ponoriek), tak aj pri záberoch urobených pod hladinou.
Druhá maketa mala zase detailne zariadené vnútro, pričom jednotlivé komponenty boli autentickým vybavením, ktorým nemecké ponorky v Druhej svetovej vojne disponovali a ktoré sa dochovalo aj vďaka fotografiám, predovšetkým fotky, ktoré spravil Buchheim na svojej ceste s ponorkou U-96 koncom roku 1941. Toto detailné spracovanie interiéru prispieva nielen k vyššej autentickosti, ale aj k lepšej atmosfére, ako takej. Oceniť treba aj kameru. Na starosti ju mal Jost Vacano, ktorý nakrútil väčšinu interiérových scén za pomoci ručnej kamery Arriflex, obsahujúca až dva gyroskopy pre väčšiu stabilitu, ktorá sa vďaka tomu mohla pohybovať po celom interiéri ponorky, resp. makety a divák spolu s ňou. Dosiahlo sa tým napätie, ale aj to, že rovnako, ako posádka, tak aj diváci pociťujú stiesnenú, uzavretú atmosféru, miestami takmer až klaustrofóbiu.
Významnú zložku tu tvorí aj zvuk. Tieto zvukové efekty odrážajú s akými rôznymi typmi zvukov sa ponorka počas svojho pôsobenia môže stretnúť. Môže to byť napríklad alarm (slúži na upozornenie celej posádky na okamžité ponorenie ponorky pri zaregistrovaný nejakej hrozby), vŕzganie (s rastúcou hĺbkou je častejšie a hlasnejšie, pričom znamená, že ponorka a jej trup sú pod stále vyšším tlakom), výbuchy hĺbkových náloží (detonácia vyvolá tlakovú vlnu, ktorá zasiahne aj ponorku a môže jej spôsobiť nemalé škody) alebo ticho (zachovávať absolútne ticho na palube, aby nepriateľ nezistil jej pozíciu a opačne, aby posádka ponorky vedela, kde sa nepriateľ pohybuje). Akcie je tu dosť. Od opustenia prístavu, až po samotný záver, je možné vnímať, ako jednu veľkú akčnú scénu, ktorá je „iba miestami“ prerušovaná, resp. necháva diváka „len na chvíľu“ vydýchnuť.
Príbehové spracovanie nadväzuje na západonemecké vojnové filmy 50-tych rokov, kde ich hlavnými postavami boli rôzny príslušníci armády, od neskúsených mladíkov v Die Brücke (1958), cez obyčajných vojakov v Hunde, wollt ihr ewig leben (1959), až po generála v Des Teufels General (1955). Spoločné pre tieto snímky, ako aj pre iné vojnové diela tej doby, bolo to, že Nemci sa prostredníctvom nich snažili nejak vyrovnať so svojou vojnou minulosťou. Tieto a ďalšie filmy boli silne protinacistické, zobrazovali zvrátenosť nacistickej ideológie a nemeckej politiky, ale boli tiež silne protivojnové, keď poukazovali na nezmyselnosť vojny a zabíjania. V centre diania sú postavy, ktoré náhle alebo postupne „precitnú“, keď odhalia hrôzy a skutočnú tvár nacistického režimu, jeho ideológie a politiky, za ktorý bojujú.
Čo platilo v 50-tych rokoch samozrejme už v 80-tych rokoch neplatí. Das Boot (1981) sa síce takisto venuje nezmyselnosti vojny a zabíjania, rovnako tak postavy tu dialógmi dávajú najavo svoje kritické postoje na režim alebo dokonca až na vedúcich politických predstaviteľov, ale samotná ideológia a politika alebo ich kritika tu má vedľajšiu úlohu, v popredí je posádka a jej boj, resp. snaha o prežitie. Boj s nepriateľom, ale aj s počasím (hmla alebo rozbúrené more). Po opustení prístavu nezáleží na ideológii alebo politike, ale predovšetkým na prežití (vlastnom, ale aj tých ostatných), teda či sa vrátia bezpečne späť do prístavu. Posádka počas svojho nasadenia, či už priamo počas akcie alebo aj ak sa nič nedeje, musí držať za jeden povraz a snažiť sa nerobiť chyby, keďže aj mala chyba môže znamenať ohrozenie života alebo zdravia celej posádky.
Nie nadarmo sa ponorkám hovorí plávajúce rakvy/truhle, lebo v porovnaní s lietadlami a loďami sú na tom znateľne horšie. Posádky bojových lietadiel a bojových lodí totiž po priamom zásahu majú ešte čas z nich uniknúť/vyskočiť a je tu aj značná šanca zachrániť sa, no v prípade posádok ponoriek to neplatí. Pri priamom zásahu ponorky, hlavne pod vodou, neexistuje možnosť z nej uniknúť, navyše po takomto priamom zásahu (niekedy však aj po nepriamom zásahu, ak napríklad tlaková vlna spôsobená výbuchom spôsobí ponorke rozsiahle škody) je veľmi vysoko pravdepodobné, že ponorka exploduje a celá posádka zahynie. Toto sa potom prejavuje aj pri strachu a strese u členov posádky, keď sa stretnú s nepriateľom, navyše spolu s dlhým pobytom posádky na mori a pod vodou, v uzavretom priestore, sa to odráža na ich fyzickom a psychickom stave.
Najväčšími prednosťami sú tu prostredie (s tým súvisiaci aj príbeh) a réžia. Celé dianie sa tu, okrem úvodu (prvých 15 minút), záveru (posledných 10 minút) a jednej scény na nemeckej obchodnej lodi (6 minút), odohráva v priestoroch ponorky. Tento malý, dosť obmedzený, stiesnený a uzavretý priestor však ponúka veľmi pútavý a aj zaujímavý dej, v ktorom nie je ani núdza o emócie (horiaci nepriateľský tanker). Dá sa konštatovať, že z minima (priestor jednej ponorky) sa tu podarilo vyťažiť maximum (podať to divákom takým atraktívnym spôsobom). V priebehu deja sledujeme členov posádky, ich rutinu, ale aj krízové situácie, do ktorých sa dostanú a s ktorými si musia poradiť. Spoliehať sa pritom môžu len na svoje vlastné schopnosti a jeden na druhého. Priestor ponorky, ako aj pohybujúca sa kamera, vytvára u diváka pocit, ako keby aj on bol člen posádky.
Petersen dovtedy režíroval viac televízne projekty.[9] Celovečerne debutoval drámou Ich werde dich töten, Wolf (1971), po ktorej potom nasledoval jeho romantický thriller Einer von uns beiden (1974). Jeho tretím filmom bol práve Das Boot (1981), kde aj napriek svojim nie príliš veľkým skúsenostiam (ohľadom celovečerných filmov) však vytvoril jednu z najlepších ponorkových snímok a zároveň aj svoje najlepšie dielo. Celé to stálo predovšetkým na jeho schopnostiach, ako dokázal diváka zaujať, keďže stále sa tu niečo deje (ponorka a jej posádka sa dostávajú do nových situácií, ktoré sú čoraz viac vyhrotenejšie) a na tom, ako pracoval s napätím (postupne ho graduje). Vďaka svojmu spracovaniu, umiestnenie deja na jedno miesto a akcie, ktorá je tu skôr minimalistická, pôsobí tento film realisticky a uveriteľne.
Režisérovi nerobila problém ani minutáž. Tento film vyšiel hneď v niekoľkých verziách. Prvou, ktorá sa uvedenia dočkala v roku 1981, bol 149 minútový zostrih. Druhou, ktorá vyšla v roku 1984, bola televízna miniséria pozostávajúca z 6-tich častí, z ktorých každá mala 50 minút (celkovo až 300 minút). Treťou, ktorá vznikla v roku 1997, bol režisérsky zostrih o dĺžke 209 minút. Túto tretiu verziu chcel Petersen vydať už v roku 1981, avšak z komerčných dôvodov mu to vtedy nebolo umožnené, ale podarilo sa mu to o 16 rokov neskôr. Táto recenzia je písaná práve na režisérsky zostrih (209 minút). Tie takmer tri a pol hodiny sa, na prvý pohľad, môžu zdať, ako príliš veľa, no v konečnom výsledku to nie je vôbec vidno. Nudné, slabé alebo zbytočné scény tu nie sú, pričom mne osobne by nevadila ani ešte dlhšia minutáž a ešte viac času strávených v tejto ponorke.
Práca s postavami tu nie je až tak dobre, podľa mňa, zvládnutá. Najväčšia pozornosť sa dostáva kapitánovi ponorky. Je to aj pochopiteľné, pretože veliteľ rozhoduje o všetkom. Hlavný problém je predovšetkým s ostatnými postavami, ktorých je tu síce veľa, ale nie každému z nich sa dostane väčší priestor. Niektorí tu majú 2-3 scény, kde môžu nejako viac vyniknúť/zažiariť, no iní nemajú ani tie. Najzbytočnejšou je tu, podľa mňa, postava vojnového korešpondenta, ktorá tu ani nemusela byť. Je to nevýrazná postava, ktorá sa drží v úzadí, nemá skoro žiadny vplyv na dianie a zápletka by sa obišla aj bez nej. Je tu síce len v úlohe pozorovateľa, ale veď tým je, vďaka pohyblivej kamere, aj divák. Lepšie, by bolo, keď by sa príbeh zameral aj na iné postavy, ktoré tu nemajú priestor a venovala by sa im aspoň jedna scéna, kde by sme ich mohli viac spoznať.
Celkovo sa jedná o výbornú vojnovú drámu, je to jeden z najlepších ponorkových filmov a zároveň aj najlepší režisérov počin. Technická stránka je tu, aj vzhľadom na rozpočet a podmienky západonemeckej kinematografie, na veľmi vysokej úrovni, predovšetkým kamera, výprava a zvuk. Príbehu sa aj napriek umiestneniu na jedno uzatvorené miesto (ponorka) podarilo dosiahnuť napínavú a pútavú zápletku, ktorej neubližuje ani dlhšia minutáž, práve naopak, myslím si, že divák by vďaka zručnej réžii, zniesol ešte o trochu viacej času. Slabšia práca s postavami je najvýraznejšia slabina, ktorá tu najviac znižuje celkovú kvalitu.
HERCI a HUDBA
Po hereckej stránke sa tu nedá hovoriť o nejakých veľkých hereckých výkonoch, pretože už samotné dianie im neumožňuje predviesť prevratné herecké výkony. Najviac zaujme Jürgen Prochnow, ktorému sa, ako kapitánovi, dostáva najväčší priestor a vie ho využiť. U všetkých hercov však platí, že boli vhodne obsadení, hodia sa do svojich úloh a navyše v nich pôsobia uveriteľne, ako keby boli skúsení námorníci. Dôvodom nebolo len to, že herci pred samotným nakrúcaním prešli tréningom, aby sa naučili rýchlo sa pohybovať v úzkych priestoroch ponorky. Realistický vzhľad členov posádky sa dosiahol tak, že sa scény nakrúcali chronologicky, čo umožnilo hercom prirodzený rast ich fúzov a vlasov, herci mali zakázané vychádzať na slnečné svetlo, aby sa zabezpečila bledosť ich pokožky a vykazovali aj známky vypätia, keď trávili dlhé mesiace v stiesnenej atmosfére.
Hudbu k filmu zložil Klaus Doldinger, ktorý mal veľké skúsenosti so skladaním hudby, keďže začal tvoriť už na prelome 60-tych a 70-tych rokov a hoci išlo o televízne projekty (filmy a seriály), tak práve tu sa spoznal s režisérom a vytvoril hudbu pre jeho televízne snímky: Einer von uns beiden (1974), Vier gegen die Bank (1976), Planübung (1977) a Schwarz und weiß wie Tage und Nächte (1978). Doldinger vytvoril pre Das Boot (1981) pôsobivú hlavnú tému. Ostatné skladby odrážajú prostredie, kde sa zápletka odohráva (priestor ponorky a rozbúrené more), o čom dianie pojednáva (bitka o Atlantik) a sú napínavé. Za najlepšie skladby pokladám štyri: U96, Angriff, Heimkehr a Gibraltar.
87%
[1] A Submarine Pirate (1915), The Secret of the Submarine (1915) alebo The Little American (1917).
[2] Submarine (1928), Hell Below (1933), Morgenrot (1933) alebo The Spy in Black (1939).
[3] U-Boote westwärts! (1941), Crash Dive (1943), Destination Tokyo (1943) alebo We Dive at Dawn (1943).
[4] Operation Pacific (1951), La grande speranza (1954), Above Us the Waves (1955), Hellcats of the Navy (1957), The Enemy Below (1957), Run Silent, Run Deep (1958), Torpedo Run (1958) alebo U47 - Kapitänleutnant Prien (1958).
[5] Morning Departure (1950) alebo Hell and High Water (1954).
[6] Submarine Command (1951).
[7] Mystery Submarine (1961), Ice Station Zebra (1968) alebo Submarine X-1 (1968).
[8] Assault on the Wayne (1971), Gray Lady Down (1978) alebo Bear Island (1979).
[9] Smog (1973), Die Konsequenz (1977) alebo Schwarz und weiß wie Tage und Nächte (1978).