16.7.1945 ráno bola v americkom štáte Nové Mexiko odpálená prvá atómová bomba na svete. Bol to test, či práve dokončený niekoľkoročný tajný výskum a vývoj novej ničivej zbrane sa vydaril. O pár týždňov na to Američania zhodili atómové bomby na japonské mestá Hirošima (6.8.1945) a Nagasaki (9.8.1945), čo v podstate bol aj jeden z hlavných dôvodov, ktorý viedol k ukončeniu Druhej svetovej vojny (1939-1945). Výsledkom bolo, že v oboch mestách len počas dvoch až štyroch mesiacov zomrelo na následky výbuchov zhruba okolo 200 000 ľudí a ďalšie desaťtisíce potom zomierali ešte v priebehu ďalších mesiacov a rokov na následky popálení a chorôb z ožiarenia. Do roku 1954 vyvinuli a aj otestovali svoje vlastné atómové bomby aj ešte dve krajiny Sovietsky zväz (august 1949) a Veľká Británia (október 1952).[1]
Od júla 1945 až do konca roku 1954 vykonali tieto tri štáty celkovo 72 testov atómových bômb.[2] 1.3.1954 v rámci operácie Castle uskutočnili USA na atole Bikini, ktorý je súčasť Marshallových ostrovov v Tichom oceáne, experiment s názvom Bravo, slúžiaci na test vodíkovej bomby. Následný rádioaktívny spad spôsobený výbuchom zasiahol japonské rybárske plavidlo. Po návrate domov prišlo japonskej posádke zle, pričom jeden jej člen zomrel na chorobu z ožiarenia. Táto udalosť zasiahla japonskú spoločnosť a počiatočnú paniku zakrátko vystriedal odpor, ktorý viedol k vzniku protijadrového hnutia, pričom len do augusta 1955 sa pod protijadrovú petíciu podpísalo až viac než 30 miliónov ľudí. Hirošima, Nagasaki, incident s rybárskou loďou, ale tiež aj odpor a strach z atómových zbraní sa odrazili aj v dobovej japonskej filmovej tvorbe, pričom najznámejším takýmto počinom bol práve sci-fi horor Gojira (1954).
STORY LINE
Japonské filmové štúdio Toho Co., Ltd. v roku 1954 pôvodne plánovalo svoj prvý veľký projekt mimo Japonska, ktorým sa malo dosiahnuť otvorenie trhov pre japonské filmy v juhovýchodnej Ázii. Napokon však spoločná indonézsko-japonská koprodukciu filmu o následkoch japonskej okupácie Indonézie po Druhej svetovej vojne bola zrušená, lebo protijaponské nálady v Indonézii boli takto krátko po vojne ešte stále v spoločnosti dosť silné. Producent tohto nerealizovaného filmu, Tomoyuki Tanaka, však dostal nápad na film o obrovskom monštre, k čomu ho inšpirovali dve americké diela, sci-fi The Beast from 20,000 Fathoms (1953) a dobrodružné fantasy King Kong (1933), ktoré sa dočkalo svojho znovuuvedenia v kinách. Obidve spomenuté snímky navyše sprevádzal aj značný finančný úspech.
Ďalšou inšpiráciou bol taktiež aj zmienený incident s japonskou rybárskou loďou, ktorú zasiahol rádioaktívny spad. Úvodná sekvencia tohto filmu je priamym odkazom na túto udalosť. Vedenie štúdia Toho chcelo, aby snímku zrežíroval Senkichi Taniguchi, keďže pôvodne mal režírovať projekt zrušenej indonézsko-japonskej koprodukcie, ale on túto ich ponuku odmietol. Niekoľko ďalších režisérov taktiež povedalo nie, pretože sa im to zdalo, ako hlúpy nápad na spracovanie. Nakoniec bol oslovený Ishirô Honda, ktorý mal nielen skúsenosti z vojny, ale zároveň sa zaujímal aj o vedu. Honda súhlasil, no zároveň sa spoločne s producentom (Tanaka) a režisérom špeciálnych efektov (Eiji Tsuburaya) dohodli na tom, že všetky útoky monštra zobrazia, ako skutočné a veľký dôraz kládli na to, aby tieto scény vyzneli polo-dokumentárnym štýlom.
Technické spracovanie je tu vysokej úrovni. Najväčšiu pochvalu si tu tvorcovia zaslúžia najmä za vzhľad samotného monštra. Spočiatku chcel producent Tanaka, aby vyzeralo, ako gorila alebo veľryba, avšak neskôr zmenil svoj názor a rozhodol sa, aby sa ponášalo na dinosaura. Konečná podoba, ktorú navrhli Teizô Toshimitsu a Akira Watanabe, bola kombináciou troch dinosaurov: iguanodona, tyranosaura a chrbtové plutvy prevzali od stegosaura. Pre detailné zábery monštra vyrobil Toshimitsu menšiu mechanickú, ručne ovládanú, bábku, ktorej z úst vychádzal prúd hmly, čo malo symbolizovať, že monštrum má atómový dych. Toshimitsu okrem bábky navrhol aj oblek monštra, ktorý vyhotovili v dvoch prevedeniach, v ktorých sa vo vnútri striedala dvojica hercov, Haruo Nakajima a Katsumi Tezuka.
Prvá verzia obleku bola vážila až 100 kilogramov, rozrezali ju na polovicu a využívali ju v sekvenciách, ktoré si vyžadovali iba čiastočné zábery na monštrum. Druhá verzia bola zase ľahšia a slúžila pre zábery na celé telo monštra. Obidva tieto obleky bolo zhotovené vo veľkosti človeka. Okrem samotného monštra si vyzdvihnúť zaslúžia aj ostatné zložky výpravy. Boli to predovšetkým miniatúry, ktoré boli skonštruované v malých mierkach, 1:25 alebo 1:33, aby boli menšie, než obleky monštra. Trvalo mesiac kým skupina 30 až 40 robotníkov postavila miniatúru jednej mestskej časti Tokia, kde sa prevažná väčšina scén deja, ale aj deštrukcie odohráva. Miniatúrne budovy postavili z tenkých drevených dosiek vystužených zmesou bielej kriedy a sadry, navyše budovy, ktoré mali byť zničené atómovým dychom obsahovali vo vnútri výbušniny.
Ďalšie miniatúrne budovy boli poliate benzínom, aby ľahšie horeli a iné zase mali malé praskliny, aby sa mohli ľahko rozpadnúť. Rovnako aj tajfúnové vlny vytvorili pomocou miniatúr. Najprv bolo nutné vybudovať miniatúrne pobrežie ostrova Odo, ktoré potom vložili do vodnej nádrže a do nej napokon vyliali sudy s vodou. Nakrúcanie špeciálnych efektov trvalo až 71 dní, čo bolo podstatne dlhšie, než filmovanie s hercami, ktoré trvalo o 20 dní kratšie. Dôležitou zložkou je tu aj zvuk. Režisér chcel, aby monštrum vydávalo nejaký rev. Tejto úlohy sa zhostil Akira Ifukube, ktorý skladal aj hudbu k filmu. Ifukube si požičal kontrabas od Japonskej umeleckej univerzity, na ktorom uvoľnil struny a trel ich koženou rukavicou. Nahraný zvuk sa prehral pomalšou rýchlosťou, čím sa dosiahol efekt revu, ktorý je počuť vo filme.
Túto techniku potom štúdio Toho prijalo, ako svoju „štandardnú metódu“ pri vytváraní revu monštra v nasledujúcich rokoch. Nahrávanie zvukových efektov prebiehalo spolu s nahrávaním hudby. Na tvorbu týchto zvukových efektov boli využité rôzne netradičné predmety (napríklad pri besnení monštra sa použili betónové úlomky, cín alebo drevo. Akčné scény, resp. výstižnejšie však bude skôr deštrukčné scény, sú zaujímavé, pričom najpôsobivejšou a zároveň tiež najveľkolepejšou z nich je 13 minútový útok monštra na mesto v druhej časti snímky, ktorý sa dá pokladať za vrcholnú scénu celého tohto diela. Technická stránka je tu aj, vzhľadom na japonské pomery a rozpočet, na veľmi vysokej úrovni a nastavila štandardy pre tie nasledujúce diela, pričom z nej tieto snímky značné veci (vzhľad monštra, prácu s efektami alebo zvuk) aj prevzali.
Po príbehovej stránke Gojira (1954) samozrejme nie je prvé dielo o veľkom monštre, ktoré po sebe zanechávajú spúšť, pretože už predtým vznikli King Kong (1933), The Beast from 20,000 Fathoms (1953) alebo Them! (1954). Na problém jadrových zbraní upozorňovalo viacero snímok takisto už o niečo dlhšie predtým, mimo Japonska to boli: Krakatit (1948), Five (1951), The Day the Earth Stood Still (1951), Invasion, U.S.A. (1952) alebo Them! (1954) a v Japonsku, ktoré je dodnes jedinou krajinou, kde boli vojensky použité atómové bomby, sa tomu zase venovali: Nagasaki no kane (1950) a Genbaku no ko (1952). Nápad spojiť film o monštre s varovaním o jadrových testoch a zbraniach bol nielen originálnym, ale zároveň aj poukazoval, kam by ľudstvo jedného dňa mohlo prísť.
Atómová a vodíková bomba totiž obsahovali veľmi veľké množstvo energie a sily, ktoré by jedného dňa mohli eventuálne, buď niekde hlboko v mori alebo pod zemou, prebudiť milióny rokov spiace zviera, po prípade ho aj zmutovať alebo zmutovať nejaké zvieratá, ktoré žijú v mori alebo pod zemou a ktoré boli ožiarené. Najväčšou prednosťou príbehu je jeho polo-dokumentárny štýl, ktorý navodzuje dojem, ako keby sa dané udalosti stali aj v skutočnosti. Prvá polovica diania je viacej postavená na zbieraní faktov (zisťovanie, čo sa stalo s loďami, odhalenie prítomnosti zvýšenej radiácie alebo fakty monštre) a ich následné prezentovanie vedúcim predstaviteľom, odborníkom alebo verejnosti. Druhá polovica je zase viacej zameriava na zobrazovanie udalostí (deštrukcia mesta, následky po nej a pokusy o zničenie monštra).
Na základe toho je prvá polovica založená na novinársko-vedeckom podklade, snaží sa dať tomu reálny, vedecký základ a odôvodniť vznik monštra. Druhá časť je zase opisom udalostí. Ďalším pozitívom je tu rýchly spád a tempo, pri ktorom tých 96 minút celkom rýchlo ubehne. Plusom je tu aj to, že zápletka neobsahuje žiadne vedľajšie dejové linky, resp. odbočky, ale je priamočiary. Za kladnú stránku tu možno (z veľkej časti) pokladať aj réžiu. Honda totižto zvládol tento, predovšetkým po technickej stránke, dosť náročný projekt. Mohli za to nielen jeho skúsenosti z vojny, ale aj z jeho vlastnej kariéry režiséra. Honda už na jej začiatku, vo svojom celovečernom debute, Aoi shinju (1951), použil polo-dokumentárny štýl a skúsenosti s väčšími a náročnejšími produkciami mu zaistili vojnové drámy Taiheiyô no washi (1953) a Saraba Rabauru (1954).
Z tohto pohľadu bol teda Honda ideálnou voľbou, čo ostatne dokazuje aj prvá polovica, kde vie výborne postupne dávkovať informácie a gradovať napätie. Za mínus tu možno (z malej časti) považovať réžiu. Honda v druhej polovici nielen nenadväzuje na tú prvú, ale ani neprináša nič nové. Je síce pravda, že pri ničení mesta, ako aj pri pokusoch zabiť monštrum, sa taký priestor neponúka, no pri scénach následkoch zničenia mesta tu tie možnosti boli. Zábery na preživších ľudí, ktorí prežili besnenie monštra, pôsobia veľmi chladne, bez emócií, pritom však práve v takýchto momentoch, kde sa mali prejaviť tie fyzické alebo psychické dopady na ľudí po takomto útoku, tu silné pasáže prekvapujúco absentujú. Japonskí režiséri pritom v prvej polovici 50-tych rokov videli vytvoriť veľmi silné drámy, ktoré mohli smelo konkurovať aj svetovej tvorbe.
Bola tvorba režisérov, ako Kenji Mizoguchi, Mikio Naruse, Yasujirô Ozu, no sem by sa však hodil možno skôr niekto z trojice Keisuke Kinoshita, Akira Kurosawa alebo Kaneto Shindô. Každý z tejto trojice vytvoril drámu, ktorá reflektovala vojnu - Kinoshita a jeho film Nijûshi no hitomi (1954); odrážala strach z atómových bômb - Kurosawa a jeho film Ikimono no kiroku (1955) alebo odzrkadľovala život ľudí, ktorí prežili atómový výbuch - Shindô a jeho film Genbaku no ko (1952). Najideálnejší kandidátom z nich by určite bol Kurosawa a to nielen kvôli podobnej téme (strach z atómových bômb), ale jemu by tento projekt asi najviac vyhovoval. V každom prípade Honda odviedol poctivý kus dobrej roboty, len mu tam chýbajú aj tie emócie, ktoré sú podstatné, keďže bez nich pôsobí celá zápletka prázdne.
Z postáv diváka najviac zaujme nepochybne hlavné monštrum, Godzilla. Veľkú zásluhu na tom majú samotní autori, ktorí dokázali skĺbiť na jednej strane obávané monštrum, s tvorom, pre ktorého jednanie má človek aspoň trochu pochopenia, keďže to boli práve ľudia, ktorí svojimi ničivými zbraňami (atómové a vodíkové bomby) nielenže drasticky zmenili prirodzené prostredie, v ktorom Godzilla milióny rokov prežívala, avšak takisto ju tieto zbrane z tohto prostredia vyhnali a spôsobili jej zmutovanie. Godzilla u divákov vzbudzuje strach a naháňa hrôzu, ale človek má pre jej jednanie aj pochopenie. Godzilla je tu hlavná postava a zároveň je na nej celé dianie aj postavené. Všetky ostatné postavy sú tu viac-menej už iba do počtu, lebo oproti nej nie sú až tak zaujímavými a ani nemajú čím vyniknúť, čo je aj chyba, keďže divák sa tak nemá s kým stotožniť.
Celkovo sa jedná kvalitný sci-fi horor, ktorý stvoril legendárne monštrum a technickým (samotná Godzilla, výprava a zvuk) a semi-dokumentárnym spracovaním vie zaujať aj dnes, ale viditeľne zaostáva, čo sa týka práce s emóciami, ktoré tu ani nie sú a aj prácou s postavami, z ktorých žiadna nedokáže vyniknúť a zaujať. Gojira (1954) zaznamenala v Japonsku značný úspech, vďaka čomu vznikla, ako americká verzia, Godzilla: King of the Monsters! (1956)[3], tak aj (zatiaľ) viac, ako tri desiatky pokračovaní,[4] z ktorých no doposiaľ žiadne svojou kvalitou originál neprekonalo a ani sa mu nevyrovnalo.
HERCI a HUDBA
Po hereckej stránke si tu aspoň Takashi Shimura udržuje svoj herecký štandard a niečo hrá. Pri ostatných hercoch, platí to, čo som u postavách, že sú tu iba do počtu. Ani jeden z nich nepredviedol nejaký výraznejší herecký výkon, navyše postavy, ktoré hrali im to ani v podstate neumožňovali, aby sa mohli lepšie herecky prejaviť. Hudbu k filmu zložil Ifukube, ktorý pracoval aj na zvuku a zvukových efektoch. Ifukube mal len jeden týždeň na jej skomponovanie, pričom mu nebol ani premietnutý celý film, mal k dispozícii iba model Godzilly, scenár a režisér špeciálnych efektov, Tsuburaya, mu ukázal zopár scén, ale neboli ešte doplnené o špeciálne efekty. Ifukube však dokázal, za pomoci dychových a sláčikových hudobných nástrojov, vytvoriť výborné znepokojivé, až hororové (Horror of the Water Tank), bojové/militaristické (Intercept Godzilla), ale aj dramatické motívy (Prayer for Peace).
77%
[1] Neskôr sa k nim pridali aj: Francúzsko, Čína, India, Pakistan a Severná Kórea. Atómové zbrane by mal vlastniť aj Izrael, ktorý sa však k tomu oficiálne nepriznal a nevyjadril. V súčasnosti sa o vývoj atómových zbraní snaží Irán.
[2] Najviac z nich, až 51, uskutočnili USA, potom 18 mal Sovietsky zväz a Veľká Británia „len“ 3.
[3] Táto americká verzia mala 80 minút a obsahovala nové zábery, kde hral herec Raymond Burr novinára. Viaceré scény o nebezpečenstve atómových zbraní v nej však boli skrátené alebo úplne odstránené.