Americké gangsterské filmy zo začiatku 30-tych rokov, ako Little Caesar (1931), The Public Enemy (1931) a Scarface (1932) zaviedli príbehovú šablónu, zachytávajúcu vzostup a pád nejakého gangstera alebo zobrazujúcu jeho životný príbeh. Túto šablónu potom prevzalo mnoho ďalších gangsterských/mafiánskych filmov, ktoré vznikli v 30-tych až 60-tych rokoch. Zmena nastala až v roku 1972, keď bolo v kinách uvedené krimi The Godfather (1972), ktoré nielenže ovplyvnilo všetky nasledovné mafiánske filmy, ale zároveň aj výrazne zmenilo celý tento subžáner, keď miesto jednotlivca sa sústredilo na skupinu ľudí, presnejšie jednu mafiánsku rodinu a miesto jej „obyčajného“ vzostupu a pádu spoznávame jej hierarchiu, rozsah jej činnosti a pomery v nej. Intrigy, boj o moc alebo vojna s inými rodinami, toto všetko bolo v tomto subžánri dovtedy nevídané.
Bolo to práve toto spracovanie, ktoré išlo viac do hĺbky samotnej mafie a jej fungovania, ako aj uveriteľná atmosféra a réžia, vďaka ktorým mal The Godfather (1972) úspech u divákov, ale aj u kritikov. Gangsterský/mafiánsky subžáner sa jeho uvedením navždy zmenil a The Godfather (1972) zaviedol svoju vlastnú dejovú šablónu, ktorú prevzali alebo sa ňou inšpirovali zase všetky nasledovné mafiánske filmy, nakrútené od 70-tych rokov, až do súčasnosti. Hneď po premiére The Godfather (1972) štúdio Paramount Pictures začalo s prípravami na pokračovanie, na ktorom potom pracovala aj veľká časť hercov a filmového štábu, ktorí sa podieľali na jednotke. Výsledkom bola dvojka, ktorá sa zaraďuje medzi najlepšie filmové pokračovania, ktoré sa, svojou kvalitou, vyrovnajú alebo ňou prekonajú prvý diel[1] a ktorá nesie názov The Godfather: Part II (1974).
STORY LINE
Neoficiálne sa s prácami na pokračovaní začalo už v decembri 1971, teda ešte predtým, než išla, v marci 1972, do kín jednotka. Mario Puzo, autor novely The Godfather (1969), podľa ktorej bol prvý diel nakrútený a bol aj jeden zo scenáristov jej filmovej adaptácie, začal v tej dobe s písaním scenára dvojky. Oficiálne dostal projekt, od štúdia Paramount Pictures, zelenú až po úspešnej premiére. Francis Ford Coppola, ktorý jednotku, ale aj dvojku, režíroval a zároveň bol aj ich spolu-scenáristom, sa rozhodol, že toto dielo bude prvou veľkou americkou snímkou, ktorá bude vo svojom názve používať „Part II“ (Časť II). Štúdio bolo zo začiatku proti tomuto nápadu, lebo jeho predstavitelia si mysleli, že diváci to potom budú pokladať len za akýsi dodatok k príbehu, ktorí už raz videli, avšak Coppola trval na tomto názve a štúdio tak nakoniec súhlasilo.
Technické spracovanie si nielenže udržiava vysoké kvality z minulého dielu, ale zároveň ich posúva ešte o niečo vyššie. Najviac je to vidno na exteriéroch. Zatiaľ čo, jednotka sa nakrúcala v New Yorku a na Sicílii, pričom v nej New York, ako taký, nevynikol a Sicília veľa priestor nedostala, tak dvojka sa, okrem New Yorku, filmovala aj na Floride, v Las Vegas alebo v Dominikánskej republike. Napriek tomu, že štáb nakrúcal druhý diel na viacerých miestach, tak Coppola vyhlásil, že jeho filmovanie prebiehalo bez problémov. Scény odohrávajúce sa na Kube boli nakrútené najmä v hlavnom meste Dominikánskej republiky, v Santo Domingo. Zmena prostredia, z „chladného“ New Yorku, do exotickej „Kuby“, bola skvelou voľbou, ktorá filmu pridáva na atraktivite. Práve tieto exteriérové scény z Kuby sú najkrajšie čo sa týka atmosféry, ale aj vizuálu.
Vylepšenia sa dočkali aj dobové kostýmy (obleky, uniformy alebo ženské šaty) a dobová výprava (dopravné prostriedky, zariadenie exteriérov aj interiérov alebo zbrane), ktoré nereflektujú rozdiel iba pri zmene prostredia (New York alebo Kuba), ale tiež pri zmene doby (koniec Prvej svetovej vojny (1914-1918) a koniec 50-tych rokov v USA). Kostýmy a výprava museli zohľadniť obe tieto časové obdobia, čo si pochopiteľne vyžadovalo aj väčšie finančné náklady. Coppola však teraz mal, oproti jednotke, nielen takmer úplnú kontrolu nad celou výrobou, ale mal k dispozícii aj vyšší rozpočet. Z tohto dôvodu si tak mohol dovoliť urobiť pokračovanie epickejšie, rozsiahlejšie a bez nejakých výraznejších obmedzení. Výsledkom tak bolo, že kostýmom aj kamere sa v oboch časových rovinách podarilo vytvoriť veľmi uveriteľnú atmosféru.
Kamera, za ktorou stál znovu Gordon Willis, pokračuje v práci predchádzajúceho dielu. Willis aj tu využil súhru svetlých a tmavých scén, ktoré sú prítomné počas celého diania a ktoré sa tu striedajú. V tmavých scénach tu Willis okrem práce s tieňmi využil aj slabé osvetlením daných scén na to, aby vyzdvihol psychologický vývoj postáv. Vzhľadom na príbeh a hlavného hrdinu, ktoré sú, v porovnaní s jednotkou, ešte viacej temnejšie, tak aj samotný vizuál urobil Willis, aby bol v dvojke tmavší, aby zodpovedal nálade a vývoju vo filme. Strih tiež pokračuje v tom, s čím prišiel predošlý diel. Jednotlivé scény tu často tvoria dlhšie zábery bez strihu, nakrútené na jeden záber. Významné miesto tu majú aj prestrihy, tie medzi dvomi časovými rovinami/medzi dvomi dejovými líniami alebo tie na samom závere, kde dochádza k prestrihom medzi dianím v dome a mimo neho.
Príbehové spracovanie prešlo zmenou, pričom tou najviditeľnejšou je bolo spomínané rozdelenie celej zápletky do dvoch dejových liniek, resp. do dvoch časových rovín, ktoré sa, v priebehu diania, v určitých intervaloch striedajú. Coppola mal po úspechu prvého dielu prakticky neobmedzené možnosti, ako by dvojka mohla vyzerať a ktorým smerom by sa mohla uberať. Mohol spraviť klasické pokračovanie, kde by ďalej rozvíjal postavy a ich príbeh. Ďalej mohol urobiť zápletku, ktorá by dejovo predchádzala jednotke. Bola tu však aj tá možnosť, že by vznikli hneď dva filmy (sequel a prequel). Režisér tak mohol parazitovať na tejto značke a snažiť sa z nej vytrieskať peniaze, tak, ako je to dnes bežné. Coppola sa prekvapivo rozhodol pre štvrtú možnosť, spojiť dva filmy do jedného, ktorý mal slúžiť, ako sequel a prequel zároveň.
Vo vtedajšom filmovom priemysle bolo takéto uchopenie nezvyčajné, vzhľadom na to, že išlo o druhý diel, ale za to veľmi originálne a svojské. Coppola už od začiatku nechcel, aby znovu musel „robiť jednotku“, ale chcel dvojku dejovo odlíšiť a to tak, že vyrozpráva v pokračovaní paralelný príbeh otca a syna, ktorí sú v rovnakom veku (okolo 30 rokov), čím súčasne rozšíri zápletku v minulosti aj v prítomnosti. Prvá dejová linka sa odohráva (s výnimkou úvodnej scény z roku 1901) v roku 1917, v dobe, kedy USA vstúpili do Prvej svetovej vojny (apríl 1917) a je to prequel. Zameriava sa na otca a oboznamuje nás s jeho začiatkami, čo by budúcej hlavy mafiánskej rodiny. Druhá dejová línia je zase situovaná do roku 1958 a je to sequel. Sústreďuje sa na syna a svojim dianím nadväzuje tam, kde sa skončil prvý diel, ďalej v ňom pokračuje a rozvíja ho.
Režisér dokázal týmto originálnym uchopením príbehu nielen vynikajúco nadviazať na prvý diel, avšak zároveň ho s ním aj perfektne prepojiť, keď sa zobrazuje udalosti, ktoré sa udiali pred jednotkou. Dovolím si tvrdiť, že u 9-tich z 10-tich režisérov by táto dejová linka, odohrávajúca sa v roku 1917, tu pôsobila len, ako nejaká zbytočná dejová vsuvka, ktorá tu ani nemusela byť alebo sa z nej mohol spraviť samostatný film. Coppola tu však dokázal obe dejové línie spraviť veľmi zaujímavé a nesmierne pútavé, pričom príbeh si zachováva vysokú kvalitu, ktorú mal prvý diel. Práve toto rozdelenie zápletky do dvoch paralelných príbehov je najsilnejšou stránkou tohto filmu, keďže okrem už spomínanej originality, ktorú takéto dejové spracovanie prinieslo, dokázalo toto pokračovanie daný príbeh aj obohatiť o niečo nové.
Mnohokrát sa síce u filmov stalo, že originálne zvolená forma rozprávania prevyšovala nad obsahom, ale The Godfather: Part II (1974) do tejto skupiny našťastie nepatrí. Napriek tomu, že toto pokračovanie tu využíva témy (kultúra, moc a rodina), ktoré boli už v minulom diele, tak oproti nemu, je tento dej viac temnejším a aj viac dramatickým. Rovnako, ako predtým, tak aj teraz tu dôležitú úlohu zohráva boj o moc, rodinný biznis, intrigy alebo zrady, ale tentoraz idú ešte hlbšie do osobnej, resp. rodinnej roviny (pokus o atentát, zrada jedného súrodenca, potrat alebo záver), pričom sa tu prejavili aj priame dopady činov z minulosti (sestra a jej súčasný život alebo Roth a jeho motivácia). Práve väčší dramatický a temnejší tón tomuto pokračovaniu náramne prospieva, lebo prináša so sebou nielen prepracovanejšiu psychológiu postáv, ale aj viacero silných scén.
Ďalšou silnou stránkou je tu réžia. Coppola už pri prvom diele ukázal, že zvláda náročný projekt a zároveň je schopný vytvoriť originálny a pútavú zápletku. V pokračovaní bolo toto všetko ešte umocnené, lebo režisér nielenže dostal vyšší rozpočet a väčšiu voľnosť, keď kontroloval výrobu a tým pádom išlo o väčší projekt, ale takisto aj príbehovo musel prísť opäť s niečím novým, originálnym, keďže nechcel, aby sa dvojka podobala na prvý diel. Toto sa mu vydarilo, keď prišiel s originálnym nápadom na film, ktorý bude sequel a súčasne aj prequel. Coppola si však okrem náročnosti, ktorú podstúpil a aj originality, ktorú sem priniesol, zaslúži obdiv a uznanie ešte z jedného dôvodu. V tej dobe robil ešte na jednej snímke, pričom obidve mali premiéru v rovnakom roku (1974). V apríli to bol mysteriózny thriller The Conversation (1974) a v decembri potom táto dvojka.
Do konca 60-tych rokov síce bolo bežným, ak nejaký režisér uviedol v jednom roku dva, tri alebo aj viac filmov, ale pochopiteľne sa to potom odrazilo aj na ich výslednej kvalite. Svoju úlohu v tom nezohrávali len kvality daného režiséra a náročnosť daných snímok, avšak najrozhodujúcejším faktorom boli priority samotných filmových štúdií, ktoré sa, okrem rozdielnej výšky rozpočtu týchto snímok, prejavovali aj pri miere ich propagácie. Vo filmovej histórii sa však môžeme stretnúť aj s prípadmi, kedy sa nejakému režisérovi podarilo uviesť v jednom roku hneď dva kvalitné tituly.[2] Zaradiť k nim sa dá aj Coppola, ktorí v roku 1974 uviedol v kinách spomínanú dvojicu diel, The Conversation (1974) a The Godfather: Part II (1974), pričom obe tieto snímky patria medzi to najlepšie, v rámci režisérovej filmografie.
Vyzdvihnúť na réžii musím aj prácu s emóciami, no predovšetkým však vhodne zvolenú atmosféru, v podobe už vyššie zmieneného väčšieho dramatického a temnejšieho tónu, ktorý sa k tomuto pokračovaniu dokonale hodí. Coppola nakrútil dvojku v priebehu 70-tych rokoch, teda v čase, keď vytvoril svoje najlepšie snímky: The Godfather (1972), The Conversation (1974), The Godfather: Part II (1974) a aj Apocalypse Now (1979). Oceniť musím aj režisérovu prácu s dĺžkou filmu. Zatiaľ čo, jednotka mala 170 minút, tak dvojka je ešte o niečo dlhšia, má až 193 minút, pričom tú väčšiu časť tu tvoria scény zo súčasnosti (1958) a naopak menšiu zase scény z minulosti (1917). Dĺžka vôbec nie je problém, lebo toto pokračovanie si vie udržať svoju vysokú kvalitu a pútavosť po celý čas, od začiatku, až do konca.
Ja osobne som v príbehu nejakú výraznejšiu slabinu nenašiel a nemyslím si, že je v ňom veľmi čo vytknúť. Rovnako, ako v jednotke, tak aj tu je veľké množstvo postáv, z ktorých si každý divák vyberie tých svojich obľúbencov. Najvýraznejšími sú najmä dve, pričom každá z nich sa nachádza v inej časovej línii. Z tej prvej (1917) je to mladý Vito Corleone, z tej druhej (1958) zase jeho syn Michael. Obaja majú v danom čase skoro rovnaký vek, po tridsiatke. Vito prišiel do Ameriky, aby si zachránil život. S holými rukami a z ničoho vybudoval svoje impérium a vďaka svojej povahe ho bol schopným, aj za pomoci svojej rodiny, udržať. Michael vyrastal už v bohatstve a hoci sa mu kvôli jeho povahe podarilo biznis ešte rozšíriť, tak zároveň kvôli nej neudrží celú rodinu pokope, ale práve naopak. Slabinou je, že sa nedozvieme, aký bol osud niektorých postáv (Cicci alebo Deanna).
Celkovo sa jedná o jeden z najlepších mafiánskych filmov, ale tiež aj o jedno z najlepších pokračovaní, ktoré vynikne nielen svojim technickým spracovaním (kamera, kostýmy, strih, výprava), ale predovšetkým tiež aj svojim originálnym príbehovým spracovaním (sequel a prequel v jednom). Toto je jeden z mála prípadov, keď sa pokračovanie svojou kvalitou vyrovná originálu alebo ho prekoná. V tomto prípade platí viac to druhé, keďže dvojka je podľa mňa o trochu lepšia, než jednotka. Vďačiť za to môže väčšej dráme, ale aj temnejšej atmosfére. Oba diely patria zároveň podľa mňa medzi najlepšie režisérove snímky a sú aj najlepšími dielmi tejto mafiánskej ságy, keďže trojka, The Godfather: Part III (1990), si myslím, že je iba priemerný film, ktorý ani zďaleka nedosahuje ich kvalít a výrazne za nimi zaostáva.
HERCI a HUDBA
Viacero hercov z prvého dielu si zahralo aj v pokračovaní. Medzi nimi boli napríklad Al Pacino, John Cazale, Robert Duvall, Diane Keaton alebo Talia Shire. Objavili sa tu však aj nové herecké tváre, ako Robert De Niro, Lee Strasberg alebo Michael V. Gazzo. Herci a ich obsadenie do jednotlivých úloh bolo, ako aj v prvom diele, trefné a podali tu skvelé výkony. Najväčšiu pozornosť tu na seba strhávajú predovšetkým výkony dvoch hercov. Prvým je Al Pacino, ktorý sa vo svojej úlohe už zabehol a išiel ešte viac do hĺbky a znovu predviedol vynikajúce stvárnenie svojej postavy, najmä v jeho osobnej rovine. Druhým je Robert De Niro, pre ktorého išlo o prvú veľkú úlohu.[3] Svojim herectvom tu preukázal svoj herecký talent a takisto vďaka tomu odštartoval svoju kariéru. Po hereckej stránke tu nemám absolútne čo vytknúť, skôr naopak. Všetci herci tu excelovali.
Hudbu k filmu zložil Nino Rota, ktorý ju skladal už pre prvý diel a o doplňujúce skladby sa opätovne, ako aj v jednotke, postaral režisérov otec, Carmine Coppola.[4] Rota prevzal niektoré motívy, ktoré vytvoril už v prvom diele, ako skladba Main Title (The Godfather Waltz), ktorú tu ešte viac rozšíril a výsledkom bola nová téma, s názvom Main Title/The Immigrant. Rota tu však vytvoril aj nové témy, ako sú skladby A New Carpet alebo Kay. Rota znovu dokázal v týchto motívoch odraziť kultúru a prostredie v ktorom sa celý dej odohráva. Ak však mám porovnať hudbu z prvej a druhej časti, tak v dvojke sú síce nové motívy, ale nie sú tak výrazné a zapamätateľné, ako témy, ktoré Rota skomponoval pre jednotku. V tomto ohľade je hudba tým jediným, čo neprekonalo originál (herci, príbeh a technické spracovanie ho prekonali). Za najlepšiu skladbu tu považujem Kay.
HODNOTENIE
94%
[1] Patria sem ešte: Bride of Frankenstein (1935), Per qualche dollaro in più (1965), Star Wars: Episode V - The Empire Strikes Back (1980), Mad Max 2 (1981), Aliens (1986), Terminator 2: Judgment Day (1991), X2 (2003), The Bourne Supremacy (2004) alebo The Dark Knight (2008).
[2] Sem patria režiséri: Akira Kurosawa: Rashômon (1950) a Shûbun (1950), Joseph L. Mankiewicz: All About Eve (1950) a No Way Out (1950), Alfred Hitchcock: Dial M for Murder (1954) a Rear Window (1954), Ingmar Bergman: Det sjunde inseglet (1957) a Smultronstället (1957), Steven Spielberg: Jurassic Park (1993) a Schindler's List (1993), Steven Soderbergh: Erin Brockovich (2000) a Traffic (2000) alebo Clint Eastwood: Gran Torino (2008) a Changeling (2008).
[3] Predtým síce hral hlavné úlohy, ale išlo o nízkorozpočtové filmy alebo stvárnil rôzne menšie a vedľajšie postavy, z ktorých najviac na seba upozornil v krimi Mean Streets (1973), po ktorej potom nasledovala už jeho prelomová úloha v The Godfather: Part II (1974).
[4] K tretej časti, The Godfather Part III (1990), komponoval hudbu už len sám Carmine, pretože Rota v apríli 1979 zomrel.