Slasher označuje jeden z podžánrov hororu, v ktorom vystupuje vrah, často maskovaný (helma, kostým/uniforma, kukla alebo maska), ktorý vraždí tínedžerov alebo mladých ľudí rôznymi pracovnými nástrojmi (hrable, krompáč, mačeta, motorová píla, nožnice, nôž, sekera alebo vŕtačka). Slasherové horory vytvorili mnohých, dnes už legendárnych zabijakov: Chucky, Freddy Krueger, Leatherface, Michael Myers alebo Jason Voorhees. Slasher prežíval svoj najväčší rozmach, resp. svoje zlaté časy, v priebehu 70-tych až 80-tych rokov. V tomto období totiž vznikli tie najznámejšie filmy, ktoré zároveň pomáhali tento podžáner aj zadefinovať.[1] Prelomovým dielom, ktoré dodnes má obrovský úspech a patrí medzi tie najlepšie slashery, je práve horor Halloween (1978).
STORY LINE
Vo filmovej histórii je veľa príkladov toho, kde sa tvorcovia inšpirovali, či už navzájom, naprieč rôznymi krajinami alebo naprieč rôznymi filmovými žánrami. Výnimkou nie je ani slasher, ktorého korene siahajú až do nemej éry. Na začiatku všetkého boli nemecké expresionistické diela z 20-tych rokov,[2] ktoré spolu s francúzskymi filmami poetického realizmu z 30-tych rokov[3] a americkými gangsterskými snímkami z 30-tych rokov[4] boli hlavnými filmovými zdrojmi,[5] ktoré pomohli vytvoriť, dnes už neexistujúci žáner, film-noir. Tento žáner, ktorý bol spojením drámy, krimi a thrilleru, jestvoval v 40-tych a 50-tych rokoch a sformoval sa v USA, odkiaľ sa rozšíril aj do iných krajín (Československo, Francúzsko, Japonsko alebo Veľká Británia).
Noirový žáner mal následne, v 60-tych a 70-tych rokoch, značný vplyv na formujúce sa talianske giallo, ktoré je kombináciou krimi a mysteriózneho thrilleru, ale prítomné tu sú aj erotické (nahé telá a sex) a aj hororové prvky (postava tajomného a maskovaného zabijaka).[6] No a napokon to bolo práve talianske giallo, ktoré sa potom, v 70-tych a 80-tych rokoch, stalo priamou inšpiráciou pre slasher. Veľký vplyv na slasher však mala aj dvojica hororových thrillerov, ktorá mala premiéru v tom istom roku, britský Peeping Tom (1960) a americké Psycho (1960), ktoré nielenže sa venovali témam deviantné správanie, sexualita alebo voyerizmus, ale tiež aj, na vtedajšiu dobu a pomery, posunuli hranice zobrazovania násilia na filmovom plátne.
Obidva spája so slasherom to, že v nich vrahovia používali ostré bodné nástroje/zbrane a ich obeťami boli mladé ženy. Z tohto dôvodu sú tak Peeping Tom (1960) a Psycho (1960) dnes vnímané, ako predchodcovia súčasných slasherov. Prvé moderné slashery začínajú vznikať už v prvej polovici 70-tych rokov, keď vznikli diela, ako: televízny film Home for the Holidays (1972) a celovečerné snímky Silent Night, Bloody Night (1972), Black Christmas (1974), The Texas Chain Saw Massacre (1974), Alice, Sweet Alice (1976) alebo The Toolbox Murders (1978), avšak s výnimkou The Texas Chain Saw Massacre (1974) nemal už žiadny z nich väčší ohlas. Zmena nastala až práve s uvedeným slasheru Halloween (1978).
Technické spracovanie je tu, vzhľadom na menší a obmedzený rozpočet, zvládnuté dosť dobre a kvalitne, v rámci možností, ktoré im dovoľoval a tak bol štáb nútený v mnohých veciach improvizovať. Napríklad kostýmy a rekvizity boli z vecí, ktoré boli po ruke alebo sa dali lacno kúpiť. Veľa hercov tu preto malo oblečené svoje vlastné šaty. Maska, ktorú nosí Myers bola vytvorená z masky kapitána Kirka zo seriálu Star Trek (1966-1969), kde ho stvárnil herec William Shatner, ktorú kúpili v obchode s kostýmami za necelé 2 doláre. Tommy Lee Wallace, ktorý bol jedným zo strihačov tohto slasheru (tým druhým bol Charles Bornstein) mal zároveň na starosti aj dizajn a upravil túto masku tak, že jej rozšíril očné otvory a nasprejoval bielou farbou, vďaka čomu maska a aj samotný Myers pôsobia hrozivejšie.
Najväčšiu pozornosť z technických vecí si tu zaslúži kamera, ktorá divákom predostiera už v úvodnej scéne záber z pohľadu prvej osoby, tzv. subjektívnu kamera (point of view shot, resp. POV shot), kedy sledujeme, ako malý Myers zabije svoje sestru. Tieto zábery umožňujú sledovať dianie z pohľadu vraha a v slasheroch boli často používané, pretože vďaka nim totiž diváci „vidia svet očami zabijaka“, hlavne však, ako prenasleduje alebo zabíja svoju obeť. Túto kamerovú techniku síce použili už v slashery Black Christmas (1974), ale spopularizoval ju práve až Halloween (1978). Okrem toho je tento horor jedným z prvých[7], v ktorom sa pracovalo so Steadicam, čo sú špeciálne držiaky slúžiace, ako stabilizátory kamery, ktoré dali tvorcom možnosť plynulo sa pohybovať v priestore, bez trasenia sa obrazu.
Rovnako, ako pri technickom spracovaní, tak aj pri príbehovom platí, že tvorcom sa tu podarilo z limitovaných a obmedzených podmienok podarilo vyťažiť maximum, pričom autori vsadili predovšetkým na budovanie atmosféry, napätia a strachu, ktoré postupne vygradovalo vo finále. Halloween (1978) totiž na rozdiel od ostatných, predovšetkým tých neskorších, slasherov nestavia na počte mŕtvych a ich efektnom, resp. originálnom prevedení, ale práve na spomínanej atmosfére, napätí a strachu. Dôkazom toho je aj to, že Myers tu, v priebehu deja, zabije „len“ 5 ľudí, z čoho prvú vraždu (sestra) spraví, keď je ešte malý a druhú (mechanik) zase vôbec neuvidíme, iba to mŕtve telo. Dospelého ho tak vidíme zabiť troch ľudí. Na slasher je to málo, ale zase menej je niekedy viac.
V tomto prípade sa to však vyplatilo, pretože vytvárať znepokojenie sa darí už od úvodu, v priebehu diania totiž divák takmer neustále pociťuje prítomnosť zla, prostredníctvom niekoľkých krátkych, avšak za to mrazivých scén (státie pred školou, sledovanie malého chlapca v aute, náhle zastavenie auta, státie pri kríkoch alebo státie pri zadnom dvore), ktoré vedia zapôsobiť ešte aj dnes. Práve tieto krátke, niekoľko sekundové, scény vedia byť veľmi úderné, obzvlášť, keď sa odohrávajú počas dňa a vypĺňajú celú prvú polovicu deja. V druhej polovici, prebiehajúcej už v noci, naberajú hororové sekvencie nielen na svojej dĺžke, ale aj na svojej intenzite (nevedno, kedy vrah zaútočí, resp. kedy sa objaví, prevedenie vrážd a permanentný strach).
Okrem tohto spomínaného prístupu je tu pozitívnou stránkou aj réžia. John Carpenter mal počas tvorby tejto snímky za sebou len dve celovečerné diela, sci-fi komédiu Dark Star (1974) a akčný thriller Assault on Precinct 13 (1976), pričom u toho druhého predviedol, že vie na malom priestore, na policajnej stanici, vytvoriť funkčnú atmosféru a napätie. V prípade Halloween (1978) znovu využil malý priestor, teraz však malého mestečka, hoci v druhej časti sa zápletka sústreďuje prevažne v dvoch domoch a okrem skvele fungujúcej atmosféry a napätia, ich rozšíril ešte o aj strach. Carpenter tu dokázal vtiahnuť diváka do diania, darí sa mu udržiavať jeho pozornosť a v záverečných 20-tich minútach, od momentu, keď sa Laurie vyberie pozrieť do domu cez ulicu, až po koniec, mu nedá vydýchnuť.
Vďaka jeho réžii ubehne film pomerne rýchlo, za čo môže samozrejme aj jeho dĺžka, 90 minút, navyše tento slasher neobsahuje nejaké hluché miesta. Najväčšími príbehovými slabinami sú mnohé nevysvetlené a nelogické veci. Nevysvetleným je napríklad, ako sa pacienti dostali von z ústavu a kde bol personál a ochranka, keď ich v tom daždi nechali len tak voľne pobehovať. Ďalej je nevysvetlené to, ako sa Myers mohol naučiť šoférovať. Spomína sa, že ho to mohol niekto naučiť, ale zároveň sa spomína aj to, že neprehovoril už 15 rokov a že len pozeral do steny. No a v neposlednom rade nebolo vysvetlené, prečo sa ústav viac neangažoval v prenasledovaní svojho pacienta, ale robil to jeho psychiater (to oni mali kontaktovať domácu políciu).
Nelogickým je napríklad, ako sa mohol človek, ktorý nikdy predtým nešoféroval, naučil tak bez problémov a na prvý raz ovládať auto, naštartovať ho a odísť. Nelogické je aj to, keď si psychiater až po dlhej dobe všimne o pár metrov ďalej zaparkované auto, pritom tam po celú dobu mal výhľad. No a v neposlednom rade je nelogické, ako mohol Myers, ktorý stál na zadnom dvore a pozeral sa na Laurie, zrazu z ničoho nič zmiznúť, obzvlášť, keď hlavná hrdinka ani neuhla pohľadom. Niekomu môže prísť, že sú to len maličkosti, ale je potrebné si uvedomiť, že väčšina z nich sa stane už na začiatku a sú tak spúšťačom celého príbehu, preto v ňom majú dôležitú funkciu a mnohé veci sa tu dali, aspoň podľa môjho názoru, oveľa lepšie vysvetliť alebo urobiť, po prípade ich tam vôbec nedávať.
Z postáv tu vyčnieva len Michael Myers, ktorý tu má najmenší priestor z hlavných alebo vedľajších postáv, keďže väčšinu času sa tu mihne iba na pár sekúnd, takmer celú dobu má na sebe masku a neprehovorí ani slovo. Napriek tomu to vak stačilo na to, aby vedel zaujať, pôsobil hrôzostrašne a dokonale tak stelesnil a vystihol pojem čisté zlo. Ostatné postavy, ako Laurie Strode, Annie Brackett, Lynda Van Der Klok alebo Samuel Loomis nemajú čím diváka zaujať. V drvivej väčšine slasherov diváci fandia vrahovi, lebo obete sa chovajú hlúpo, naivne alebo sú otravné, až neznesiteľné. Halloween (1978) je však jedna z mála výnimiek, kde to neplatí. Nedá sa síce povedať, že divák sa bude o postavy obávať, ale nebude im ani priať smrť, navyše Myers tu nevzbudzuje obdiv, ale strach.
Celkovo sa jedná o výborný horor, resp. slasher, ktorý nielenže pomáhal formovať tento subžáner, ale zároveň je aj jeho najlepším predstaviteľom, keď jeho tvorcovia dokázali, aj vzhľadom na podmienky a rozpočet, vyťažiť čo sa dalo. Akýkoľvek horor, či už slasher alebo nie, by mal vedieť vybudovať atmosféru, napätie, strach a postupne ich gradovať. V tomto prípade sa to však nadmieru podarilo. Jedinými výraznými slabinu sú postavy a rôzne nevysvetlené a nelogické veci. Pre slashery sú síce príznačné práve aj tieto veci, obzvlášť tých druhých majú dosť, avšak našťastie tento slasher ich až toľko nemá a drží ich vcelku únosnej miere. Zároveň ide o najlepšiu časť tejto hororovej série, pretože tie ostatné sa jej, svojou kvalitou, ani len nepribližujú.[8]
HERCI a HUDBA
Vzhľadom na rozpočet bolo obsadenie málo známych a začínajúcich hercov logické, ale vravieť v tejto súvislosti o veľkých hereckých výkonoch, ktoré tu podali, by vôbec nebolo na mieste. Je síce pravda, že každý z týchto hercov (Jamie Lee Curtis, Nancy Kyes a P.J. Soles) pôsobí vo svojej úlohe prirodzene, no miestami je ešte jasne vidieť, že majú málo hereckých skúseností. Nasledujúce slashery, nakrútené v 80-tych rokoch a neskôr, len potvrdili, že príležitosť zahrať si v nich dostali predovšetkým menej známy a začínajúci herci. Jediným skúseným hercom je tu Donald Pleasence, ktorý po hereckej stránke vie strhnúť na seba pozornosť. Nie je to pre dialógy, ktoré má jeho postava, ale pre to veľké zanietenie, s ktorým hrá a pre to, ako sa do svojej postavy vžil.
Hudbu k filmu zložil samotný Carpenter, ktorý ju skladal ku 14-stim, z celkového počtu 18 celovečerných diel, ktoré aj režíroval. Pozoruhodné je, že iba tri dni mu trvalo pokým skomponoval hudbu pre celú snímku. Skladby, ktoré vytvoril patria medzi jednu z tých najsilnejších stránok tohto filmu. Skvele tu dotvárajú a podporujú atmosféru a napätie, ako v konkrétnych scénach, tak aj počas celého deja. Rovnako, ako Myers, tak aj oni sú znepokojivé a miestami z nich až mrazí. Hlavná téma sa stala veľmi známa a dosť ľahko rozpoznateľná aj bez toho, aby človek tento horor/slasher videl. Zaujímavé je, že si film vystačí iba s pár základnými motívmi, ktoré sa potom kombinujú. Za najlepšie skladby pokladám: Halloween Theme - Main Title, Laurie's Theme a The Shape Stalks.
HODNOTENIE
80%
[1] Menovať možno: Black Christmas (1974), The Texas Chain Saw Massacre (1974), Friday the 13th (1980), My Bloody Valentine (1981), A Nightmare on Elm Street (1984), Silent Night, Deadly Night (1984) alebo Child's Play (1988).
[2] Zmieniť možno: Das Cabinet des Dr. Caligari (1920), Genuine (1920), Der müde Tod (1921), Nosferatu, eine Symphonie des Grauens (1922), Phantom (1922), Der letzte Mann (1924), Faust (1926) alebo Metropolis (1927).
[3] Ako príklady možno uviesť: L'Atalante (1934), La grande illusion (1937), Pépé le Moko (1937), Hôtel du Nord (1938), La bête humaine (1938), Le quai des brumes (1938) alebo Le jour se lève (1939).
[4] Ako príklady sa dajú uviesť: City Streets (1931), Little Caesar (1931), The Public Enemy (1931), Scarface (1932), 'G'-Men (1935), Bullets or Ballots (1936), Angels with Dirty Faces (1938) alebo The Roaring Twenties (1939).
[5] Neskôr, koncom 40-tych rokov, noirový žáner ovplyvnili ešte aj talianske neorealistické diela, z ktorých treba spomenúť: Ossessione (1943), Roma città aperta (1945), Paisà (1946), Sciuscià (1946), Germania anno zero (1948), Ladri di biciclette (1948) alebo La terra trema (1948).
[6] Sú to: La ragazza che sapeva troppo (1963), 6 donne per l'assassino (1964), L'uccello dalle piume di cristallo (1970), Ecologia del delitto (1971), Il gatto a nove code (1971), Lo strano vizio della signora Wardh (1971) alebo Cosa avete fatto a Solange? (1972).
[7] Steadicam vynašiel Garrett Brown a uviedol ho v roku 1975, pričom už o rok neskôr ich nasadil prvé tri filmy v niekoľkých scénach: Bound for Glory (1976) a Marathon Man (1976) a Rocky (1976).
[8] Halloween II (1981), Halloween III: Season of the Witch (1982), Halloween 4: The Return of Michael Myers (1988), Halloween 5: The Revenge of Michael Myers (1989), Halloween: The Curse of Michael Myers (1995), Halloween H20: 20 Years Later (1998), Halloween: Resurrection (2002), Halloween (2007), Halloween II (2009), Halloween (2018) a Halloween Kills (2021).