V roku 1962 sa do kín dostala britská špionážna snímka Dr. No (1962), ktorá publiku predstavila najznámejšieho filmového tajného agenta menom James Bond, s kódovým označením 007. Obrovský úspech tohto diela spôsobil nielen boom špionážnych filmov v priebehu 60-tych rokov, ale zároveň aj pochopiteľne viedol k ďalším pokračovaniam, pričom to prvé, From Russia with Love (1963), dorazilo už po jednom roku. Druhé, ktoré predstavovalo zásadný zlom v celej bondovskej sérii, malo premiéru v roku 1964, kedy bol uvedený tento, v poradí tretí diel, ktorým je práve Goldfinger (1964).
STORY LINE
Producentská dvojica, Albert R. Broccoli a Harry Saltzman, si za tretiu časť bondovskej filmovej série vybrala siedmu knihu, ktorú napísal Ian Fleming.[1] Dôvodom bolo hlavne to, že prvý diel svoje dianie sústredil na Karibik a druhý zase na Európu. V treťom diely chceli dianie sústrediť najmä do USA a osloviť tým predovšetkým americké obecenstvo. Režisér prvých dvoch častí, Terence Young, po rozpore s producentmi ohľadom peňazí, si zvolil radšej režírovať historicko-romantickú komédiu The Amorous Adventures of Moll Flanders (1965). Broccoli a Saltzman však rýchlo za neho našli náhradníka, ktorým bol Guy Hamilton. Zaujímavé na tomto je, že Hamilton tri roky predtým dostal ponuku režírovať prvú bondovku Dr. No (1962), ale odmietol. Tentoraz ju však prijal s tým, že vie, v čom by táto séria momentálne potrebovala pomôcť/vylepšiť.
Technické spracovanie si tu nielenže dokázalo udržať kvalitu predošlých dvoch snímok, ale zároveň jej latku posunúť aj o kúsok vyššie. Najviditeľnejšie to bolo u výpravy, ktorú mal na starosti Ken Adam. Ako vedúci výpravy, sa podieľal až na 7 bondovkách[2], avšak prácu, ktorú odviedol na tejto bondovke, mnohí, vrátane mňa, považujú za jedno z jeho najlepších diel. Z bezpečnostných dôvodov nebolo filmovému štábu povolené nakrúcať a fotografovať v okolí alebo vo vnútri Fort Knox. Štáb tak vôbec nemal predstavu o tom, ako to vo vnútri môže vyzerať a tak zapracoval Adam a jeho predstavivosť. Všetky kulisy a interiér budovy pomáhal navrhnúť a vyrobiť v britských filmových štúdiách Pinewood Studios. Jeho bol aj nápad naskladať značné množstvo zlatých tehál na seba a umiestniť ich za veľké železné tyče.
V jednom rozhovore Adam uviedol, že ho potešilo, že ich do Fort Knox nepustili, keďže mu to umožnilo urobiť si kulisy a interiér také, aké on chcel. Za svoju prácu dostal z Fort Knox aj kompliment, keď odtiaľ prišiel list, v ktorom jeho a aj produkciu, pochválili za nápadité vyobrazenie ich trezoru. Bol to takisto Adam, kto sa postaral o výber najnovšej verzie Aston Martin, modelu DB5, ktorý je najznámejším automobilom v celej filmovej sérii. Pôvodne malo byť toto auto „vyzbrojené“ len dymovou clonou, ale napokon každý zo štábu začal prichádzať s vlastnými doplnkami, ktoré by malo ešte obsahovať. Režisér vymyslel otočnú poznávaciu značku, režisérov nevlastný syn zase navrhol vystreľovacie sedadlo, okrem toho bolo vybavené ešte aj olejovou škvrnou, samopalmi alebo hrotmi, ktoré ničili kolesá a ktoré boli inšpirované filmom Ben-Hur (1959).
V dobe vydania knihy (1959) lasery ešte neexistovali a ani vysokovýkonný priemyselný laser, aký sa dá vidieť vo filme. Prvý laser skonštruovali v roku 1960. V knižnej predlohe bola cirkulárna píla, no režisér navrhol laser, aby jeho snímka vyzerala lepšie. Adam na návrhu laserového zariadenia pracoval spolu s vedcami z Hardvardu. Samotný laserový lúč bol optický efekt, ktorý do filmu pridali počas postprodukcie. Plameň, ktorý možno vidieť v scénach, kde laser prerezáva kov, sa vytvorili tak, že jeden technik sa nachádzal zospodu stola a horákom zahrieval kov. Adam spoluvytváral aj vizuálnu stránku filmu, kde použil mnohé zlaté alebo žlté farby, ktoré mali odrážať hlavnú tému, zlato, avšak aj posadnutosť zlatom. V snímke sa tak nachádza veľa prvkov, ktoré so zlatom alebo žltou farbou súvisia.
Goldfinger má blond vlasy a rovnako tak aj takmer každá žena, ktorá pre neho pracuje, Goldfinger nosí žlté oblečenie a vlastní rôzne zlaté predmety (zlatá golfová palica, zlatá pištoľ alebo čierno-žltý Rolls-Royce s poznávacou značkou AU 1, pričom Au=Aurum je chemická značka pre zlato, ďalej zabitie ženy tým, že ju celú natreli zlatou farbou alebo samotná prítomnosť zlatých tehál. Zlato je tu takpovediac skoro všadeprítomné. Okrem výpravy a vizuálu si ti vyzdvihnúť zaslúžia aj exteriéry a kamera. Nakrúcanie prebehalo na viacerých miestach: v USA (na Floride a v Kentucky), vo Veľkej Británii (v Pinewood Studios, avšak aj mimo nich, v Black Park, kde vznikla nočná automobilová naháňačka alebo Stoke Park Club, kde sa nakrúcali scény z golfového klubu) a vo Švajčiarsku (obec Realp alebo Furka Pass).
Exteriéry, predovšetkým tie vo Švajčiarsku, sú nádherné. Pre všetky exteriérové scény, od tých v USA, cez tie vo Veľkej Británii, až po tie vo Švajčiarsku platí, že sú pre divákov lákavými, majú v sebe čaro a takisto aj „vyžarujú“ tú správnu atmosféru, ktorá je u tohto filmu a u jeho deja kľúčovou. Pre súčasné bondovky je už štandard, že sa nakrúcajú na viacerých miestach, pričom svoje korene to má práve v tejto časti. Za kamerou stál Ted Moore, ktorý tu pomáhal spoluvytvárať vizuálnu podobu (osvetlenie tmavej miestnosti v laserovej scéne alebo mŕtve ženské telo natreté zlatou farbou) a aj zásluhou jeho práce s kamerou tu vynikla veľkoleposť exteriérov (prepadnutie Fort Knox) a tiež aj ich krása (príroda a hory vo Švajčiarsku). Technickému spracovaniu tu nemám čo vytknúť, práve naopak zaslúži si uznanie za predstavivosť tvorcov a ich snahu o moderný vzhľad.
Príbehové spracovanie bolo zlom v celej sérii (ešte väčšie, než to technické spracovanie) a zároveň sa stalo vzorom pre všetky nasledujúce bondovky. Je to zjavné už od úvodnej scény. Predtitulkovú scénu mal síce už predchádzajúci diel, From Russia with Love (1963), avšak tá bola svojim rozsahom menšia a menej akčnejšia. Predtitulková scéna v Goldfinger (1964) je naopak rozsahom väčšia a aj o niečo viac akčnejšia (vniknutie do drogového komplexu, jeho odpálenie a následný súboj v izbe). Je tu však ešte jeden, dosť zásadný rozdiel. V predošlej časti predtitulková scéna súvisela priamo s dejom, no u Goldfinger (1964) nie je viazaná na hlavnú dejovú linku, stojí samostatne. Režisér chcel, podľa mňa, docieliť týmto dve veci. Hneď v úvode nalákať akciou diváka a takisto frajersky uviesť Bonda na obrazovku. V oboch prípadoch sa mu to vydarilo.
Ďalším, čo prevzali nasledovné bondovky bolo vystriedanie viacero lokalít/miest počas deja. V prvom diely, Dr. No (1962), sa dianie, s výnimkou úvodu v Londýne, odohráva výhradne na Jamajke. V druhom diely, From Russia with Love (1963), sa zápletka, okrem úvodu v Londýne, odohráva hlavne v Istanbule. V druhej polovici pribudne ešte aj Belehrad, Záhreb, Istria a Benátky, ale s výnimkou Istanbulu, nezohrávali tie ostatné veľkú úlohu v deji a v samotnom filme ani veľmi nevynikli. Goldfinger (1964) strieda naopak lokality v prvej polovici, pričom tu však v príbehu zohrávajú svoju úlohu a môžu tu aj vyniknúť. Od neznámej krajiny niekde v Strednej alebo v Južnej Amerike z úvodu, cez Miami (USA), Londýn (Veľká Británia), Realp (Švajčiarsko), až po Kentucky (USA), všade sem zavíta dej. Striedanie miest je dynamické a film vďaka tomu pôsobí živšie.
Ďalšou zmenou, s ktorou prišla táto časť, bolo väčšie využitie technológii a vychytávok, než, ako tomu bolo predtým. Bond v Dr. No (1962) dostane iba „novú“ zbraň, Walther PPK) a to je všetko, nič viac. Podstatne lepšie je to v From Russia with Love (1963), kde dostane špeciálny kufrík, ktorý, okrem pušky a nábojov vo vnútri, mal ukrytý v sebe aj nôž a slzný plyn. Nebolo to veľa a ani to nepôsobilo efektne, rozhodne teda nie až tak efektne, ako auto Aston Martin DB5, ktoré toho malo veľa (dymová clona, hroty ničiace kolesá, olejová škvrna, otočná poznávacia značka, samopaly a aj vystreľovacie sedadlo. Samotný režisér to na margo tohto použitia vychytávok trefne vystihol, keď povedal, že pred týmto dielom neboli súčasťou Bonda a jeho sveta. V podstate mal pravdu, lebo on ich dokázal pozdvihnúť na vysokú úroveň a zároveň ich aj patrične divákom predať.
Samotný dej má v prvej polovici rýchle tempo a to nielen vďaka striedaniu sa viacerých lokalít, ale aj pre dva nečakané dejové zvraty (dve zabitia). Celá prvá polovica je navyše, vďaka tomu, že tu Bond sleduje hlavného zloducha, snaží sa odhaliť jeho plán a používa v nej svoje vychytávky, viac akčnejšia a pôsobí dynamickejšie. Druhá polovica je presný opak. Tempo je v nej pomalšie, kladie sa tu dôraz hlavne na rozvíjanie príbehu a vzťahy medzi postavami. V druhej polovici odhaľuje Goldfinger svoj plán a následne dochádza aj k jeho realizácii, pričom je tu miesto aj na jeden menší zvrat (neúspešný pokus predať informácie o pláne) a finálnu akčnú sekvenciu prepadnutia Fort Knox, ktorá stojí za to. Jediné, čo by sa tu dalo, podľa mňa, vytýkať sú záchrany Bonda v poslednej chvíli, ktoré sú však v každej bondovke a menšie nelogickosti (Bonda v hotelovej izbe nezabijú).
Čo si však ešte zaslúžiť vyzdvihnúť je réžia. Hamilton bol skvelou voľbou. Odmietol síce režírovať prvý diel, ale potom, keď dostal príležitosť, tak sa jej chopil a navyše si ešte aj uvedomoval, že čo táto séria potrebuje a v čom by ju mohol vylepšiť/zlepšiť. Young síce režíroval prvú bondovku, Dr. No (1962), ktorá zmenila špionážne snímky a takisto aj priviedla na plátna najznámejšieho filmového agenta, ale u From Russia with Love (1963) bolo vidieť, že už čo ponúknuť. Myslím si, že ak by Young režíroval Goldfinger (1964), tak som presvedčený, že laserová scéna by tu nebola, nekládol by sa väčší dôraz na Bondove vychytávky a aj veľa ďalších vecí by tu chýbalo. Podľa môjho názoru, ak by Young zostal režisérom, tak bondovská séria by z veľkou pravdepodobnosťou neprežila až súčasnosti, ale skončila by sa ešte v 60-tych rokoch.
Hamilton spravil z tejto série to, čím je dnes. Zaviedol pravidlá, ktoré dodnes využívajú snímky z tejto série. Veď dokonca aj samotný Young sa touto časťou inšpiroval a prevzal z nej to najlepšie, keď mu bol zverený štvrtý diel série, s názvom Thunderball (1965). Hamilton mal už skúsenosti s akciou a aj s komédiou, predtým nakrútil vojnovú drámu The Colditz Story (1955), historickú komédiu The Devil's Disciple (1959) alebo vojnovú komédiu The Best of Enemies (1961). Mix akcie a humoru potom dokonale použil a zúročil práve v tretej bondovke. Napriek tomu, že Hamilton sa ešte k tejto sérii vrátil, pretože režíroval tri bondovky, Diamonds Are Forever (1971), Live and Let Die (1973) a The Man with the Golden Gun (1974), tak prekonať už Goldfinger (1964) sa mu nepodarilo.
Práca s postavami sa taktiež zmenila a posunula sa k lepšiemu. Bond dvakrát nedokáže zabrániť vražde, jeho pokus na predať informácie o pláne zlyhá a navyše ho takmer celú druhú polovicu držia v zajatí. K vtipnému doberaniu sa medzi Bondom a Moneypenny pribudlo ešte vtipné doberanie sa medzi Bondom a Q, ktoré odvtedy v tejto sérii zostalo. Q sa objavil už v predošlej časti, ale tam ku vtipnej interakcii nedošlo. Najväčšej zmeny sa však dočkal hlavný záporný hrdina, v tomto prípade Auric Goldfinger. Na rozdiel od predchádzajúcich dvoch a aj nasledujúcich štyroch bondoviek nemá Goldfinger žiadne väzby na organizáciu SPECTRE (nie je jej člen a ani nejedná v jej mene). Jeho plán nie je rozpútať vojnu alebo ovládnuť svet, ale chce ožiariť a kontaminovať americké zásoby zlata, čím ich znehodnotí. Hodnota jeho vlastného zlata sa zvýši a on na tom zarobí.
Ďalšou prednosťou tohto zloducha je to, že je tu prítomný už od úvodu (hlavný záporný hrdina v Dr. No (1962) sa objaví až v poslednej tretine filmu), je rovnocenný protivník Bonda a aj Goldfinger dokáže povedať nejaké hlášky, v laserovej scéne sa ho Bond pýta: „Čakáte, že budem hovoriť?“, na čo mu odvetí: „Nie, pán Bond, očakávam, že zomriete.“ Zatiaľ čo, Goldfinger pracuje svojim mozgom, tak prácu svalov má na starosť jeho pravá ruka menom Oddjob. Je to obrovský, nemý zabijak so smrtiacim klobúkom, ktorý vrhá na svoje obete. Táto dvojica záporných hrdinov, Goldfinger-Oddjob, patrí nielen medzi tých najlepších zloduchov tejto série, ale zároveň sa stala vzorom pre všetky nasledovné bondovky a taktiež aj pre mnohé podobné snímky, ktoré sa odvtedy takéto zohrané duo záporných hrdinov snažia napodobniť.
Celkovo sa jedná o výborný akčný špionážny thriller, ktorý je najlepším dielom, v rámci bondovskej série a je aj najlepšou režisérovou snímkou. Tento film predstavuje vrchol, pokiaľ ide o bondovky. Dynamická réžia plná mnohých originálnych nápadov a riešení, efektné vychytávky, nádherné exteriéry, vhodne vyvážený mix akcie, humoru a napätia, vynikajúca dvojka ústredných zloduchov a zopár nečakaných zvratov. Toto všetko robí túto časť jedinečnú a povyšuje ju nad tie ostatné, pretože všetky, ktoré vznikli po nej sa ňou, v malej alebo vo veľkej miere, inšpirovali.
HERCI a HUDBA
Sean Connery sa vo svojej životnej úlohe agenta 007 už etabloval. Jeho charizma, šarm a vtipné hlášky tu sú na svojom vrchole.[3] Trefne boli obsadení aj ostatní herci, či už išlo o väčšie (Honor Blackman, Gert Fröbe a Harold Sakata) alebo o menšie (Shirley Eaton, Bernard Lee, Tania Mallet, Lois Maxwell alebo Desmond Llewelyn) úlohy. Po hereckej stránke tu nemám čo vytknúť. Herci sa do svojich úloh hodili a predviedli v nich slušné, v niektorých prípadoch až skvelé (Fröbe a Sakata) herecké výkony.
Hudbu k filmu zložil John Barry, pre ktorého išlo o jeho tretiu bondovku.[4] Jeho motívy odrážajú hlavné tému snímky, zlato. Pri ich tvorbe použil kovové zvonkohry a údery na kovovú kovadlinu, ktoré je počuť v scénach, kde sa objaví zlato alebo Oddjob. Barry pri skladaní využil taktiež aj známe motívy z predchádzajúcich dvoch častí. Skladby, ktoré vytvoril tu podporujú atmosféru a aj napätie (Dawn Raid on Fort Knox, The Arrival of the Bomb and Count Down alebo The Laser Beam), ale mohli byť aj viac výraznejšie.
Samostatne musím zmieniť filmová pieseň, s názvom Goldfinger, ktorej melódiu zložil Barry, jej text napísali Anthony Newley a Leslie Bricusse a naspievala ju Shirley Bassey. Titulná pieseň sa síce objavila už v bondovke From Russia with Love (1963), avšak bolo to až v závere. Goldfinger (1964) to však zmenil a odvtedy sa titulná pieseň hrá už počas úvodných titulkov. Ja osobne ju, spoločne s piesňou k bondovke GoldenEye (1995), považujem za najlepšiu. Obe sú totiž parádne a veľmi chytľavé.
HODNOTENIE
87%
[1] Novela s názvom Goldfinger vyšla v marci 1959.
[2] Boli to: Dr. No (1962), Goldfinger (1964), Thunderball (1965), You Only Live Twice (1967), Diamonds Are Forever (1971), The Spy Who Loved Me (1977) a Moonraker (1979).
[3] Connery si zahral Bonda 7 krát, z toho 6 v „oficiálnej“ sérii: Dr. No (1962), From Russia with Love (1963), Goldfinger (1964), Thunderball (1965), You Only Live Twice (1967), Diamonds Are Forever (1971) a raz ho stvárnil v neoficiálnom filme Never Say Never Again (1983).
[4] Barry skomponoval hudbu až ku 12-stim bondovkám, k tej prvej, Dr. No (1962), ju skladal on a Monty Norman, ale na tých ostatných, From Russia with Love (1963), Goldfinger (1964), Thunderball (1965), You Only Live Twice (1967), On Her Majesty's Secret Service (1969), Diamonds Are Forever (1971), The Man with the Golden Gun (1974), Moonraker (1979), Octopussy (1983), A View to a Kill (1985) a The Living Daylights (1987), už pracoval sám.