V druhej polovici 80-tych rokov bol akčný žáner na svojom vrchole. Mohol za to hlavne súboj dvoch hercov, Arnold Schwarzenegger a Sylvester Stallone, ktorí sa pretekali o to, kto z nich nakrúti akčnejší film. Výsledkom boli filmy plné akcie a mŕtvol,[1] avšak takéto zameranie sa výhradne na akciu malo negatívne dopady a to, ako na kvalitu samotných filmov, tak neskôr na divákov. Na miesto príbehu tvorcovia (herci, producenti, režiséri a scenáristi) riešili akciu, aby jej tam bolo čo najviac a aby pôsobila efektne a veľkolepo. Príbehy boli zväčša úplne jednoduché a priamočiare, s jasne definovanými charaktermi a postavami. Postupom času to však už bolo iba o tom, že koľko zloduchov zabije hlavný hrdina a aj samotné akčné scény sa čoraz viacej stávali nereálnejšími. Koncom 80-tych rokov už bolo zrejmé, že akčný žáner potrebuje zmenu, ktorá prišla práve s filmom Die Hard (1988).
STORY LINE
Pred uvedením Die Hard (1988) prevládal v akčných filmoch obraz hlavného hrdinu, vytvorený dvojicou Schwarzenegger a Stallone, ktorí boli svalnatí a stvárňovali postavy, ktoré boli neomylné a neporaziteľné. Die Hard (1988) redefinovalo akčný žáner, keď prišlo s novým a odlišným typom akčného hrdinu. „Obyčajný“ človek, s priemernou (až tak nevypracovanou) postavou, ktorý chybuje, je zraniteľný, ale aj dáva najavo emócie, keď plače alebo, keď má strach. Extrémnu situáciu, v ktorej sa nachádza, je schopný ju prekonať iba vďaka svojim vlastným skúsenostiam/výcviku, avšak aj využitím vlastnej iniciatívy a tým, že bude znášať utrpenie, to fyzické, ale aj to psychické. Netrvalo to dlho a po úspechu Die Hard (1988) sa ním inšpirovali aj ďalšie akčné filmy, predovšetkým tie, ktoré vznikli v nasledujúcom desaťročí, v 90-tych rokoch.[2]
Technické spracovanie, vzhľadom aj na fakt, že dianie sa tu takmer výhradne odohráva iba v jednom mrakodrape (v jeho exteriéroch, interiéroch a v jeho blízkom okolí), je na veľmi vysokej úrovni. Najväčšiu úlohu tu teda zohráva samotné prostredie, do ktorého je celý dej situovaný. Nakrúcanie prebiehalo v skutočnom mrakodrape Fox Plaza v Los Angeles a v jeho okolí (vo filme však mrakodrap premenovali na Nakatomi Plaza), ktoré tak ešte viacej podporuje realistickú atmosféru. V dobe nakrúcania (november 1987 až marec 1988) išlo o úplne nový a čerstvo otvorený mrakodrap (postavený v rokoch 1985 až 1987), ktorý bol vtedy ešte zväčša neobývaný a preto ho mohli filmári využívať skoro bez obmedzení. Nakrúcať sa tak mohlo na mnohých miestach (garáže, kancelárie, ktoré boli ešte nedokončené, strecha, vstupná hala, výťah alebo výťahová šachta).
Okrem samotného mrakodrapu k väčšej miere autentickosti prispievala ešte aj kamera. Za ňou stál Jan de Bont,[3] ktorý vo viacerých scénach využíval ručné kamery, aby zábery zachytávali postavy zblízka a tým pádom aj samotný divák je k nim bližšie a vďaka tomu si môže, predovšetkým s hlavnou postavou, vytvoriť bližší vzťah. Kamera však najlepšie vynikne v akčných scénach (jednotlivé bitky a prestrelky, útok jednotky SWAT, výbuch vo výťahovej šachte, výbuch na streche alebo záver), ktoré spolu so strihom prispievajú k ich atraktívnosti a pútavosti. Akčných scén je tu, na 132 minútový film, pomerne dosť, pričom sa v nich nekladie dôraz na efekt a veľa mŕtvol, ako tomu bolo predtým, ten sa kladie na jednoduchosť, minimalizmus a reálnosť. Platí to hlavne u bitiek a prestreliek, ktoré pracujú s aktuálnou situáciou, prostredím a jeho možnosťami, ktoré ponúka.
Všetky akčné scény sú výborné a taktiež aj perfektne spracované. Ja osobne za najlepšiu považujem útok jednotky SWAT a následný výbuch vo výťahovej šachte, ktoré sú, podľa mňa, vrcholom celého filmu. K vyššej autentickosti všetkých akčných scén prispieva aj to, že veľkú väčšinu z nich si robili herci sami. Kaskadérov využívali v len nevyhnutných prípadoch. V tej dobe sa u akčných scén používali kaskadéri, rôzne modely a praktické efekty. Tak napríklad scéna s výbuchom strechy sa nakrúcala až na dvakrát. Prvý raz to bolo na reálnej streche mrakodrapu, kde tvorcovia zostrojili zariadenie pripomínajúce mínomet, ktoré naplnili propánom, čo im poskytlo krátky, niekoľko sekundový, výbuch plameňov. Druhý raz to bolo na vytvorenom miniatúrnom modely strechy, ktorý slúžil nielen na nakrútenie výbuchu strechy, ale aj na zrútenie miniatúrneho helikoptéry.
Príbehové spracovanie je takisto na vysokej úrovni, pričom si treba uvedomiť, že v jadre ide o „klasický príbeh“ o zlodejoch (aj keď ich označujú za teroristov) a lúpeži, ktorý je však originálne a aj realisticky spracovaní, na rozdiel od iných akčných filmov tej doby. Obidve veci, originalita aj realizmus, však spolu súvisia a sú navzájom prepojené, keďže práve snaha tvorcov, o čo najväčšiu autentickosť a realizmus, robí z tejto akčnej snímky originálne dielo. Dojem autentickosti podporuje aj umiestnenie diania na jedno miesto (mrakodrap) a v priebehu zopár hodín (počas jedného večera, resp. jednej noci). Divák má z toho pocit, že sa to všetko odohráva v reálnom čase a na reálnom mieste. Zápletka dokáže zaujať aj tým, ako je prepracovaná a pritom tak jednoduchá. „Obyčajný“ policajt sa ocitne v nesprávny čas na nesprávnom mieste.
Musí využiť svoj výcvik, znalosti a všetko, čo mu dané prostredie umožňuje použiť, aby sa postavil proti presile teroristov/zlodejov. Musí sa spoliehať len sám na seba, pretože zvnútra mu nemá kto pomôcť, všetkých zadržujú teroristi, až na vodiča limuzíny, ktorý dlho o prepade ani netuší a zvonku zase pomoc, od polície a FBI, mu viac škodí, než by mu nejak pomáhala (útok jednotky SWAT alebo FBI vo vrtuľníkoch). Práve to, že musí zapojiť svoj mozog a nie iba bezhlavo likvidovať svojich protivníkov po desiatkach, ako tomu bolo predtým, ho viacej približujú k divákom. Musí vedieť improvizovať a vynájsť sa v aktuálnej situácii a v danej chvíli. Musí myslieť, ako prežiť a ako zachrániť seba, ale aj rukojemníkov, medzi ktorými je aj jeho žena. No a v neposlednom rade musí, lebo je policajt, analyzovať informácie o svojich protivníkoch a predvídať ich ďalší postup.
Okrem originálneho a realistického uchopenia je tu najväčším pozitívom aj réžia. John McTiernan režíroval pred touto snímkou len dva diela, horor Nomads (1985) a akčné sci-fi Predator (1987), pričom práve pritom druhom preukázal, že zvláda, ako akčné scény, tak aj prácu s napätím a s umiestnením príbehu na jedno miesto (džungľa). Tieto skúsenosti potom náležite zúročil a ešte ich trochu vylepšil práve v Die Hard (1988). Vzhľadom na to, že film má až 132 minút, tak vcelku rýchlo ubehne. McTiernan dokáže vtiahnuť diváka do deja a udržať jeho pozornosť. Už po úvodnej štvrťhodine, ktorá slúži viac-menej len na rýchle zoznámenie sa s hlavným hrdinom, vstupujú na scénu zlodeji. Od tohto momentu film nedá, s výnimkou krátkych dramatických vsuviek, divákovi čas veľmi vydýchnuť a neustále ho tým udržuje v napätí, ako sa dej bude ďalej vyvíjať.
Spomínané dramatické vsuvky tu slúžia na bližšie spoznanie charakterov, ako hlavného hrdinu (rozhovory cez vysielačku so seržantom), tak aj hlavného zloducha (konverzácia s komplicmi a s rukojemníkmi). Vážnu atmosféru miestami trochu odľahčuje aj humor vo forme vtipných hlášok hlavného hrdinu, ktoré pobavia a sedia k tomuto filmu. Ďalšie pozitívum patrí atmosfére, ktorú sa tu podarilo vytvoriť. Atmosféra je postavená nielen na napätí, ktoré je tu permanentné a všadeprítomné, ale takisto aj na danom prostredí, v ktorom sa celý príbeh odohráva a taktiež aj na vianočnej atmosfére. Mnohí ľudia tento film považujú za Vianočný. Ak sa však povie Vianočný film, tak sa vybavia rôzne drámy, komédie, rodinné, romantické a rozprávky (hrané a animované). Všetky ostatné filmy, ktoré majú iné žánre sú tzv. netradičné Vianočné filmy, kam patrí aj tento.[4]
Za najväčšiu slabinu tu považujem dejové línie postáv novinára (Thornburg) a jedného z vedúcich Nakatomi Plaza (Ellis). Ich linky, ako aj celé ich postavy nemajú čo divákovi ponúknuť a sú tu úplne zbytočné, lebo príbeh by fungoval aj bez nich. Čo sa týka postáv, tak obaja, hlavný hrdina a hlavných zloduch, sú tu vykreslení, ako ľudia. John McClane tu predstavuje úplne nový typ akčného hrdinu. On sám netúži byť hrdinom, dvakrát sa pokúša privolať pomoc zvonku, no nakoniec sám uzná, že nikto okrem neho to nemôže zvládnuť a tak proti svojej vôli sa stáva hrdinom. Oproti tým predchádzajúcim akčným hrdinom nie je neomylný, ale chybuje. Nie je ani nezraniteľný, ale trpí, ako fyzicky, tak aj psychicky. Postupne je mu dochádzajú sily a je unavený, no aj tak sa dokáže premôcť a nájsť posledné zvyšky síl.
Prenasledujú ho výčitky, keď sa mohol pokúsiť zachrániť riaditeľa Nakatomi Plaza, ale mohli ho pritom zabiť. Je osamotený, no aj tak mu chýba aspoň nejaká forma podpory, ktorú nachádza v komunikácii so seržantom cez vysielačku. Je v značnej výhode oproti bežným ľuďom, keďže má, ako policajt špeciálny výcvik a z toho dôvodu vie daný terén využiť vo svoje prospech, čo mu umožňuje postaviť sa presile. Hans Gruber sa dnes radí k najlepším filmovým zloduchom v histórii, ktorý ovplyvnil celý rad ďalších záporných hrdinov v 90-tych rokoch.[5] Gruber je inteligentný a vzdelaný darebák, ktorému to myslí a dokáže predvídal a naplánoval jednotlivé situácie (príchod polície, kroky polície a FBI a aj to, ako ich zdržať a utiecť pred nimi). Ostatné postavy tu majú tiež svoje miesto, no nie sú až tak výrazné, pričom dve postavy, Ellis a Thornburg, tu ani nemuseli byť.
Celkovo ide o jeden z najlepších akčných filmov, ktorý technickým spracovaním vyniká akčnými scénami, kamerou, ako aj prostredím mrakodrapu a to príbehové spracovanie zase ponúka originálne a realistické uchopenie deja. Samotná zápletka a jej postavy sa stali vzorom pre prakticky všetky nasledujúce akčné filmy. Je to tiež najlepšia časť tejto akčnej série, keďže tie ďalšie sa jej, svojou kvalitou, už nevyrovnajú.[6] Najbližšie k tomu má trojka, Die Hard: With a Vengeance (1995), ktorú taktiež režíroval McTiernan. Zároveň sa, spoločne s akčným sci-fi Predator (1987), jedná o najlepší režisérov film, v rámci jeho filmografie.
HERCI a HUDBA
Bruce Willis vo svojej životnej úlohe a zároveň tiež aj v jednej z najlepších v jeho kariére podal veľmi presvedčivý výkon. Samozrejme nejde o nejaké veľké herectvo, ale to vôbec nevadí, pretože on už svojou charizmou a svojim výzorom/vzhľadom perfektne vystihol nenápadného a obyčajného človeka. V podstate s minimalistickým výkonom, v podobe jeho výrazu tváre a vtipných hlášok, vytvoril nový typ akčného hrdinu. Stačí mu to, lebo diváci mu to veria, každý výraz jeho tváre, každú emóciu. Alan Rickman, ktorý vtedy vo veku 41 rokov prvýkrát debutoval v celovečernom filme, tu podal nielen najlepší výkon zo všetkých hercov, no zároveň tu predviedol aj jeden z najlepších výkonov v celej svojej kariére. Hlavný zloduch v jeho podaní nie je nevýrazná postava alebo fanatický blázon, ako tomu bolo predtým v akčných filmoch, ale spravil z neho vzdelaného elegána.
Intelektuála, ktorý najskôr premýšľa, plánuje a až potom koná, čím tu vytvoril nový typ zloducha. Sú to práve Willis a Rickman, ktorí tu, po hereckej stránke, strhávajú na seba všetku pozornosť. Väčšina ostatných hercov bola síce vhodne obsadená, ako Alexander Godunov, Reginald VelJohnson alebo De'voreaux White, ale pochopiteľne nemali veľa možností sa viac prejaviť. Bonnie Bedelia zase nebola šťastná voľba. Mne osobne prišla dosť nevýrazná a pôsobila, resp. vystupovala chladne, bez emócií. Myslím si, že Beverly D'Angelo, Barbara Hershey alebo Olivia Hussey, by sa sem lepšie hodili. No a sú tu ešte herci, Hart Bochner a William Atherton, ktorých postavy sú tu zbytočné a ani oni tomu nepomohli svojimi výkonmi.
Hudbu k filmu zložil Michael Kamen, ktorého režisér požiadal, nech zahrnie do svojich skladieb Beethovenovu 9. symfóniu. Kamen, ktorý rok predtým komponoval hudbu pre akčné krimi Lethal Weapon (1987), kde vytvoril jazzové motívy vystihujúce príbeh, ale aj ústredné postavy, u Die Hard (1988) zase využil situovanie zápletky do obdobia Vianoc. Kamen pri skladaní používal dychové hudobné nástroje a zvončeky, ktoré majú odrážať vianočný nádych. Podľa môjho názoru patrí Die Hard (1988), spolu s Lethal Weapon (1987) a X-Men (2000), medzi najlepšie hudobné skóre tohto skladateľa. Za najlepšie skladby pokladám tieto tri: And If He Alters It, Assault on the Tower a The Battle/Freeing the Hostages.
HODNOTENIE
88%
[1] Schwarzenegger nakrútil v druhej polovici 80-tych rokov akčné diela, ako: Commando (1985), Raw Deal (1986), Predator (1987) alebo Red Heat (1988). Stallone si vtedy zahral v akčných snímkach, ako: Rambo: First Blood Part II (1985), Cobra (1986) alebo Rambo III (1988).
[2] Pojem, resp. výraz „Die Hard on a ...“ sa stal vyjadrením pre osamelého obyčajného človeka, ktorý musí, na relatívne malom a obmedzenom priestore, čeliť presile nepriateľov. Ako príklady možno zmieniť: Die Hard on a battleship - Under Siege (1992), Die Hard on a mountain - Cliffhanger (1993), Die Hard on a bus - Speed (1994), Die Hard on a train - Under Siege 2: Dark Territory (1995), Die Hard on a boat - Speed 2: Cruise Control (1997) alebo tiež aj Die Hard on a plane - Passenger 57 (1992), Executive Decision (1996) a Air Force One (1997).
[3] Bont dlhé roky pôsobil, ako kameraman a mal za sebou práce na snímkach, ako: Cujo (1983), The Jewel of the Nile (1985), Flatliners (1990), The Hunt for Red October (1990), Basic Instinct (1992) alebo Lethal Weapon 3 (1992). Neskôr bol aj režisérom a stál za dielami, ako: Speed (1994), Twister (1996), Speed 2: Cruise Control (1997) alebo aj Lara Croft Tomb Raider: The Cradle of Life (2003).
[4] Medzi tie najlepšie tzv. netradičné Vianočné filmy patria napríklad: horory Black Christmas (1974) a Gremlins (1984), akčné krimi Lethal Weapon (1987), komiksovka Batman Returns (1992) alebo erotický mysteriózny thriller Eyes Wide Shut (1999).
[5] Reč je o hlavných zloduchoch v akčných filmov, ako Cliffhanger (1993), Speed (1994), Air Force One (1997) alebo Con Air (1997).