Americké filmové štúdio Walt Disney Pictures začalo v roku 1981 pracovať na projekte, ktorý mal byť prelomový v oblasti animácie. V rozmedzí rokov 1981 až 1983 toto štúdio vytvorilo testovacie zábery, s ktorými bolo nadmieru spokojné. V roku 1985 však musel byť tento projekt prepracovaný, keďže štúdio považovalo rozpočet 50 miliónov dolárov za príliš veľký. Po úpravách v scenári bol celý rozpočet stanovený na 30 miliónov a film, ktorý predstavoval revolúciu v oblasti animácie, lebo prepájal, resp. spájal v sebe hraný film s animáciou tak dostal zelenú a trvalo až tri roky, kým sa do kín dostala animovaná dobrodružná krimi komédia s názvom Who Framed Roger Rabbit (1988).
STORY LINE
Tento film je nielen neo-noir (týmto pojmom sa označujú snímky, ktoré vznikli po roku 1959 a ktoré nadväzujú, resp. preberajú prvky z klasických noirov z rokov 1940 až 1959, či už svojim príbehom, postavami alebo vizuálnou stránkou), ale zaradiť ho možno ešte aj do dvoch ďalších podskupín neo-noirov. Prvou je retro-noir, kde patria všetky diela, resp. neo-noiry, ktorých zápletka je umiestnená v 40-tych a 50-tych rokoch, teda v dobe vzniku klasických noirov.[1] Dej tohto filmu sa odohráva v roku 1947. Druhú podskupinu predstavuje animovaný noir,[2] avšak nemusí to byť iba výlučne čisto animovaná snímka, ale animácia môže byť aj skombinovaná s hraným dielom, resp. s hraným zábermi, ako tomu je aj v tomto filme.
Po technickej stránke je tento film revolučný, hlavne čo sa týka spojenia celovečerného hraného filmu s animovaným. Zatiaľ čo, réžiu hraných sekvencii mal na starosti Robert Zemeckis, tak zase réžiu animovaných pasáží mal v rukách Richard Williams. Animácia a post-produkcia trvali až 14 mesiacov, čo malo za následok navýšenie celého rozpočtu, z pôvodných 30, až na 50 miliónov. Vedenie v Disney dokonca v jednu chvíľu uvažovalo nad zastavením produkcie, ale nakoniec si to rozmysleli. Pre hrané scény boli vytvorené gumové figuríny kreslených postavičiek, ktoré poslúžili živým hercom na to, aby vedeli, ktorým smerom sa majú pozerať tak, aby v konečnom výsledku boli ich pohľady zhodné s pohľadmi kreslených postáv.
Živé rekvizity, ktoré kreslené postavičky držia nakrútili tak, že tieto rekvizity umiestnili na robotické ramená alebo rekvizity upevnili na nite, priviazali na tyče a narábali s nimi podobne, ako s divadelnými bábkami. Vzhľadom na to, že vo vtedajšej dobe ešte nebola počítačová animácia na takej úrovni, aby si tvorcovia pomocou nej mohli dovoliť urobiť celý film, tak boli animované scény robené ručne, ktoré vznikli tak, že animátori dostali čiernobiele fotky hraných scén so živými hercami, na ktoré dali papier a prikreslili tam animované postavičky alebo, keď bolo treba tak aj celé animované pozadie. Po skončení tejto hrubej časti animácie nasledovala tradičná forma animácie, kde sa nakrútil všetok animovaný materiál, avšak bez pozadia.
Celý tento animovaný materiál bol potom zaslaný spoločnosti Industrial Light & Magic (ILM), špecializujúca sa na vizuálne efekty. Jej pracovníci tu museli animovať tri vrstvy osvetlenia (matné tóny, svetlá a tiene), všetky však samostatne, aby kreslené postavičky vyzerali trojrozmerne a zároveň, aby vytvorili ilúziu, že sú ovplyvnené prostredím, resp. osvetlením danej scény. Úplne poslednou fázou bolo to, že tieto animované scény, ktoré svojimi vizuálnymi efektmi obohatila spoločnosť ILM, sa vložili do hraných scén. Jeden z najťažších vizuálnych efektov bolo vytvoriť šaty s trblietkami, ktoré má Jessica Rabbit v nočnom klube. Tento efekt sa podarilo dosiahnuť filtráciou svetla cez plastové vrecko, ktoré bolo poškriabané oceľovou vlnou.
Animácia je nádherná a jej spojenie s hraným filmom nielen funguje, ale je aj revolučné na danú dobu, obzvlášť ak všetka animácia bola vytvorená ručne a nie počítačmi, keďže vtedy ešte neexistovala technológia, aby mohla byť počítačová animácia využitá v celom filme. Prevratná animácia tu však nie je jedinou technickou záležitosťou, na akej si dali tvorcovia záležať. Jednou z nich je kamera, ktorá preberá pre noir charakteristickú črtu, v podobe hry so svetlom a tieňmi (svetlo prenikajúce do miestnosti alebo tiene postáv). Ďalšou sú kostýmy, odrážajúce druhú polovicu 40-tych rokov, obdobie v ktorom sa celé dianie odohráva. Poslednou je výprava (automobily, zariadenie interiérov alebo vzhľad exteriérov), ktorá takisto reflektuje druhú polovicu 40-tych rokov.
Po príbehovej stránke ide o film, ktorý spája animované scény s hranými. Môže to budiť dojem, že forma by tu mohla prevyšovať obsah, ale nie je tomu tak. Dvojica scenáristov, Jeffrey Price a Peter S. Seaman, vytvorila príbeh, ktorý je poctou klasickým noirom, ale zároveň dokázali aj stvoriť svet, v ktorom ľudia a animované postavičky žijú spolu. Hoci tu ľudia a animované postavičky žijú v oddelených svetoch (Svet ľudí a Toontown), tak jedno miesto majú spoločné a tým je Hollywood. Kreslené postavičky sú tu vyobrazené, ako aj ľudia, teda aj oni sú herci, ktorí majú za svoju prácu berú plat (nie však peniaze). Väčšina týchto postavičiek to však neberie, ako svoju prácu, ale ako svoje poslanie, keď môžu dať ľuďom (deťom, ale aj dospelým) radosť a smiech.
Detektívna linka sa nesie v duchu klasických noirových detektívok, jej dej je zamotaný, obsahuje pár zvratov a má typické noirové postavy (hlavný hrdina, osudová žena alebo ústredný zloduch). Prednosťou zápletky je to, že sa neodohráva len vo svete ľudí, avšak v závere, na chvíľu, zavíta aj do sveta kreslených postavičiek (Toontown). Divák si kvôli tomu môže spraviť aspoň nejakú predstavu o tom, ako to vyzerá v ich svete. Je mi jasné, že kvôli vtedajšej technológii tvorcovia zvolili kratšie pobudnutie v Toontown, avšak to v konečnom výsledku vôbec nevadí. Kreslené postavičky skvele fungujú aj vo svete ľudí a v ich interakcii s nimi. Veľkú úlohu v tom zohráva humor, ktorý pramení z bláznivého a nepredvídateľného správania kreslených postavičiek a z buddy movie.
Buddy movie je filmový podžáner, v ktorom sa dvaja hlavní hrdinovia odlišujú od seba, rozdielnou farbou pleti, pohlavím, vekom alebo vierovyznaním, ale aj svojim odlišnými charakterovými vlastnosťami, čo ich dostáva do vzájomného konfliktu, výsledkom čoho sú buď vážne, dramatické momenty alebo vtipné, komediálne scény.[3] V tomto filme sú nesúrodou dvojkou dvaja hlavní hrdinovia, ktorý sa odlišujú nielen tým, že jeden z nich je živý človek a druhý zase kreslená postavička, ale aj tým, že ten prvý berie všetko príliš vážne a nemá, resp. stratil zmysel pre humor a ten druhý zase naopak sa snaží rozdávať ľuďom radosť a smiech. Výsledkom tohto netradičného spojenia je viacero momentov, plných rôznych nedorozumení medzi nimi a z toho prameniacich humorných scén.
Na kvalite tohto filmu sa nepochybne podpísala aj réžia. Zemeckis už predtým režíroval dobrodružnú komédiu Romancing the Stone (1984) a dobrodružnú sci-fi komédiu Back to the Future (1985), takže mal skúsenosti nielen s komediálnym žánrom, ale aj s prácou s efektami. Zemeckis u Who Framed Roger Rabbit (1988) bol schopný spojiť originálny námet (skombinovanie hraného filmu s animovaným) s kriminálkou, vzdávajúcou hold klasickým noirom a s komédiou, plnou rôznych humorných dialógov, vtipných scén a bláznivých postavičiek, ktoré pobavia. Zemeckis tým vytvoril jedinečný a na svoju dobu prelomový film. Pozitívnou stránkou je aj dĺžka (93 minút) kvôli ktorej má film rýchle tempo, nenudí a nezdržuje sa zbytočnými odbočkami.
Za najvýraznejšiu slabinu považujem záverečných 20 minút, odohrávajúcich sa v starej továrni. Minutáž som síce označil za kladnú stránku tohto filmu a na tomto závere je aj vidieť prečo. Ak by bol totiž tento film dlhší, než 93 minút, tak by sa dej už len naťahoval a ako je vidno na tomto závere, tak by mu došli aj nápady. Záverečných 20 minút nemá, s výnimkou jedného zvratu, až tak veľmi čo originálne ponúknuť. Humor a jedinečnosť sa akosi vytratili a drží to, resp. zachraňuje to len ten spomínaný nečakaný dejový zvrat súvisiaci s jednou z postáv. Pokiaľ by bol tento záver o polovicu kratším alebo by sa bol urobil viac originálnejšie, tak výsledné hodnotenie by bývalo určite vyššie. Je to škoda, že tomuto filmu na konci došli baterky, resp. energia.
Celý film postavený najmä na ústrednej dvojici postáv. Prvou je Eddie Valiant, klasický noirový hrdina, ktorého prenasleduje vlastná minulosť (smrť brata), následkom ktorej začal pociťovať odpor voči kresleným postavičkám, stratil zmysel pre humor a prepadol alkoholu. Druhou je Roger Rabbit, ktorý v rámci pravidiel buddy movie je jeho úplným protikladom, je kreslený, skoro všetko berie s humorom, robí si srandu a jeho správanie je nepredvídateľné. Chýbať tu nemôže, keďže je to pocta klasickým noirom, ani femme fatale (osudová žena), ktorou je Jessica Rabbit a ktorá pôsobí chladne, je zvodná a kvôli nej sa hlavný hrdina, resp. vlastne obaja hlavní hrdinovia ocitnú v problémoch. Hlavný antagonista, Judge Doom, je správne démonický a ide z neho strach.
Celkovo sa jedná o vynikajúci film, ktorý originálne a na svoju dobu prelomovo prepája hraný film s animovaným. Technická stránka je tu na veľmi vysokej úrovni a nemyslím tým len animáciu, ale aj kameru, kostýmy a výpravu. Detektívna, resp. kriminálna línia, ktorá je obohatená o buddy movie vhodne dopĺňa tú komediálnu. Tento film vie osloviť, ako detského, tak aj dospelého diváka. Jedinou veľkou slabinou je koniec v továrni, kde už tvorcom došli originálne nápady alebo vtipy (zachraňuje to len jeden zvrat). Napriek tomu je to však, podľa mňa, jeden z najlepších režisérových filmov.
HERCI a HUDBA
Bob Hoskins v jednej zo svojich najlepších úloh podáva priam dokonalý herecký výkon. Nejde však len o jeho herecký prejav, avšak tiež aj o jeho gestá a mimiku, vďaka ktorým sa do svojej úlohy perfektne hodí, navyše chémia medzi ním a animovanou postavičkou Roger Rabbit je dokonalá. Christopher Lloyd bol takisto skvelou voľbou, naháňa hrôzu a už jeho samotná prítomnosť vie vyvolať znepokojenie. Joanna Cassidy nebola správna voľba. Nie je tu veľmi výrazná a nemá potrebnú charizmu. Vedel by som si tu predstaviť lepšie Helen Mirren, ktorá už predtým hrala v krimi The Long Good Friday (1980), kde ona a Hoskins spoločne vytvorili skvelú dvojicu, resp. pár.
Hudbu k filmu zložil Alan Silvestri, režisérov dvorný skladateľ, ktorého skladby patria, podľa môjho názoru, medzi to najlepšie čo vo svojej kariére skomponoval. Jeho motívy sú atmosférické (odrážajú atmosféru filmu a prostredie, v ktorom sa príbeh odohráva), hravé (tak, ako aj samotný dej) a pôsobivé (vedia zaujať). Dajú sa tu nájsť skladby, ktoré sú hravé a reflektujú animovaný, dobrodružný alebo komediálny žáner (napr.: Maroon Cartoon alebo Toontown), ale aj tie, ktoré sú vážnejšie a evokujú noir, resp. krimi žáner (napr.: Judge Doom alebo Why Don't You Do Right?), pričom tie „noirové“ melódie, sú jazzové. Za najlepšie skladby tu pokladám: Valiant & Valiant, Jessica's Theme a Eddie's Theme.
HODNOTENIE
89%
[1] Do tejto podskupiny sa radia ešte aj napr.: Chinatown (1974), Farewell, My Lovely (1975), Angel Heart (1987), L.A. Confidential (1997), The Man Who Wasn't There (2001), Shutter Island (2010) alebo Ve stínu (2012).
[2] Do tejto podskupiny sa radia ešte aj napr.: Akira (1988), Kôkaku Kidôtai (1995), Pâfekuto burû (1997), Scanner Darkly (2006), Renaissance (2006), Alois Nebel (2011) alebo Batman: Year One (2011).
[3] Ako príklady buddy movie možno uviesť napr.: Nora inu (1949), 48 Hrs. (1982), Lethal Weapon (1987), The Last Boy Scout (1991), Thelma & Louise (1991), Die Hard: With a Vengeance (1995) alebo Rush Hour (1998).