Ruský režisér Andrei Tarkovsky potom, ako prečítal filozofickú sci-fi novelu Piknik na obochine (1972), ktorú napísali bratia Arkady Strugatsky a Boris Strugatsky, chcel, aby ju sfilmoval jeho priateľ, režisér Mikhail Kalatozov. Spočiatku na projekte Kalatozov aj skutočne pracoval, ale potom, ako sa mu nepodarilo získať filmové práva na túto knihu, tak projekt opustil a zakrátko na to, v marci 1973, zomrel. Tarkovsky sa s bratmi poznal už od roku 1971 a potom, ako Kalatozov nezískal práva, tak samotný Tarkovsky sa začal zaujímať o túto knižnú adaptáciu. Podarilo sa mu zaistiť filmové práva a obidvaja bratia mali napísať scenár. Tarkovsky sa do tvorby filmu naplno zapojil až v roku 1976, potom, keď dokončil a uviedol biografickú drámu Zerkalo (1975). Dlhá, trojročná, produkcia bola, okrem iného, dôsledok pretočenia úplne celého filmu a jeho výsledkom bolo práve toto filozofické sci-fi, s názvom Stalker (1979).
STORY LINE
Žáner sci-fi vôbec nepatril, v 20-tych až v prvej polovici 50-tych rokov, k dominantným žánrom v sovietskej filmovej tvorbe. Zmena nastala až v druhej polovici 50-tych rokov, v súvislosti s vesmírnymi pretekmi, ktoré spolu zvádzali USA a ZSSR. Súperenie oboch krajín o vesmírne prvenstvá sa, spolu s ich prvotným objavovaním vesmíru, odrazili aj vo vtedajšej filmovej tvorbe. Sovietska kinematografia sa zamerala na tvorbu náučných semi-dokumentárnych[1] a hraných dobrodružných snímok.[2] Vážnejšie, dramatickejšie, sci-fi sa v sovietskej kinematografii objavujú v druhej polovici 60-tych rokov, v dielach, ako: Tumannost Andromedy (1967) alebo Tainstvennaya stena (1968), avšak výraznú zmenu v sovietskom sci-fi zaznamenala až filozofická dráma Solyaris (1972), ktorú taktiež režíroval Tarkovsky, ktorému išlo o to priniesť do sci-fi novú emocionálnu hĺbku a vytvoriť serióznejšie, vážnejšie a filozofickejšie sci-fi.
Tarkovsky sa po pár rokov opäť vrátil k žánru sci-fi, ale tentoraz svoju pozornosť miesto vesmíru upriamil na Zem. Jeho film kombinuje v sebe prvky žánru sci-fi s filozofickými, psychologickými a teologickými témami. Tarkovsky sa výrobe tohto sci-fi začal venovať až od roku 1976 a strávil rok nakrúcaním všetkých exteriérových scén, avšak po návrate štábu do Moskvy bol celý filmový materiál nesprávne vyvolaný a nakrútené zábery boli úplne nepoužiteľné. Všetok filmový materiál sa totiž nakrúcal na vtedy nový film Kodak 5247, ktorý však sovietske laboratóriá v danej dobe ešte nepoznali a nevedeli s ním teda patrične pracovať. Tarkovsky, ktorý mal už predtým zhoršené vzťahy s kameramanom, ktorým bol Georgi Rerberg, ho napokon po tomto chybnom vyvolaní materiálu vyhodil. Tarkovsky bol nešťastný, že musel zahodiť všetok nakrútený materiál, že už ani nechcel pokračovať v ďalšej práci na tomto projekte.
Impulz, aby zostal prišiel, keď po strate nakrúteného materiálu, chcel sovietsky filmový výbor celý projekt zastaviť. Tarkovsky im však navrhol, že situáciu vyrieši, pričom výbor požiadal o povolenie nakrútiť dvojdielny film, čo by znamenalo viac času a viac financií. Výbor súhlasil a Tarkovsky sa tak znovu mohol pustiť do nakrúcania, avšak už s novým kameramanom, ktorým bol Aleksandr Knyazhinskiy. V apríli 1978 prekonal Tarkovsky infarkt, čo spôsobilo ďalšie zdržanie prác. Nakoniec sa celý projekt predsa len podarilo dokončiť začiatkom roku 1979 a v máji toho istého roku mal premiéru v Moskve. Tento film bol posledným, ktorý Tarkovsky ešte stihol kompletne celý dokončiť v Sovietskom zväze. Zvyšné dva, Nostalghia (1983) a Offret (1986), už potom vytváral v Európe, konkrétne v Taliansku (ten prvý) a vo Švédsku (ten druhý). Napriek tej dlhej a náročnej produkcie sa mu podarilo vytvoriť jeden zo svojich najlepších filmov.
Technické spracovanie je tu, vzhľadom na fakt, že sa musel celý film opätovne nakrútiť, na veľmi vysokej úrovni. Tarkovsky tu spravil, čo len mohol a aj napriek obmedzenému času a finančných prostriedkov, ktoré dostal na svoj druhý pokus, sa mu podarilo získať z minima až maximum. Z technickej stránky treba vyzdvihnúť najmä exteriéri, kameru, výpravu a zvuk. Exteriérové scény sú úchvatné a plné krásnej prírody. Zóna, miesto kde ústredná trojica postáv cestuje, sa nakrúcala z veľkej časti v dvoch opustených vodných elektrárňach na rieke Jägala, nachádzajúcich sa neďaleko Tallinnu, dnešného hlavného mesta Estónska, v tej dobe bolo Estónsko súčasťou ZSSR.[3] Ostatné zábery Zóny vznikli v jeho okolí Tallinnu (pri diaľničnom moste Tallinn-Narva na rieke Pirita alebo v meste Maardu pri elektrárni Iru). Zábery mimo Zóny sa zase vznikli v starej chemickej továrni v centre Tallinnu alebo v mestskej časti Lasnamäe.
Tieto estónske exteriéri sa tu veľkou mierou podieľajú na dosiahnutej atmosfére. Svoju dôležitú úlohu tu plní aj kamera. Knyazhinskiy, ktorý sa stal novým kameramanom, sa rozhodol vizuálne rozlíšiť svet mimo Zóny a svet Zóny. Pre svet mimo Zóny zvolil sépiu, ktorá ešte viac zvýrazňuje deprimujúcu a dosť pochmúrnu atmosféru sveta okolo Zóny, ktorý je, až na vojakov a zopár žijúcich tu ľudí, prázdny a opustený. Pre svet Zóny zvolil farbu, vďaka ktorej nielen vyniknú nádherné prírodné scenérie, ale taktiež aj prostredie Zóny kvôli tomu pôsobí živšie. V priebehu diania to navyše vyzerá, ako keby Zóna ožila, o čom vraví aj samotný Stalker, keď povie: „Stačí, že sa objavia ľudia a všetko sa dá do pohybu.“ Tarkovsky tu rovnako, ako aj pri iných svojich filmoch, používa dlhé a pomalé zábery nakrútené bez strihu. Tento film, s dĺžkou 163 minút, obsahuje iba 142 záberov. Priemerná dĺžka jedného záberu je viac, ako jedna minúta.
Veľa záberov je tu však aj dlhších, než štyri minúty. Významnú funkciu tu má takisto aj výprava. Opustené a chátrajúce budovy mimo Zóny, ale aj priamo v nej, rozpadávajúce sa vraky áut, tankov a inej vojenskej techniky alebo aj rôzne predmety objavujúce sa na zemi alebo vo vode. Tieto všetky veci vytvárajú pôsobivú post-apokalyptickú atmosféru sveta nielen mimo Zóny, ale aj vo vnútri nej. Nakrúcanie filmu prebiehalo na toxických miestach. Hore na rieke Jägala sa nachádzala chemická továreň a tá po prúde vylievala jedovaté tekutiny na miesta, kde sa nachádzal filmový štáb. Vo filme je dokonca aj záber na padajúci „sneh“ alebo záber na bielu penu plávajúca po rieke, ktoré však boli toxické. V dôsledku nakrúcania na takto vysoko toxickom mieste zomrel Tarkovsky, vo veku 54 rokov, na rakovinu v roku 1986 a na rakovinu zomrela aj jeho žena, Larisa Tarkovskaya, vo veku 64 rokov, v roku 1998.
Nezastupiteľnú funkciu tu má aj práca so zvukom. Cesta na motorovej drezine do Zóny sa vyznačuje prepojením medzi vizuálnym obrazom a zvukom. Prítomnosť dreziny však možno registrovať len zvukom kolies na koľajniciach, keďže kamera sa sústredí iba na tváre trojice ústredných postáv. Postupne, ako ich cesta drezinou pokračuje, tak je zvuk kolies čoraz menej prirodzeným a do popredia sa viac dostáva zvuk vytvorený pomocou elektrického syntetizátora. Tarkovsky chcel, aby väčšinu hluku a zvuku, ktorý tu počuť, vytvoril skladateľ Eduard Artemyev, ktorý sa teda, okrem hudby, podieľal aj zvukových efektoch a zložil efekty, ktoré sa prelínajú s prírodnými zvukmi a stierajú hranice medzi umelými zvukmi a zvukmi prírody. Týka sa to všetkých zvukoch, ktoré tu počuť v Zóne, ako sú: zvuk rieky, zvuk vetra alebo zvuky zvierat, kde nemožno na 100% určiť, či sú to skutočné zvuky prírody alebo elektronicky vytvorené zvuky.
Po príbehovej stránke ide o sci-fi, ktoré je možné zaradiť medzi post-apokalyptické sci-fi, čo je jeden zo subžánrov sci-fi. V týchto snímkach sa civilizácia na Zemi rúti alebo už zrútila v dôsledku nejakej celosvetovej apokalypsy, ktorá mohla nastať: zmenou klímy, vyčerpaním prírodných zdrojov, jadrovou vojnou, pandémiou, prírodnou katastrofou, zombie apokalypsou, astronomickou hrozbou alebo mimozemskou inváziou. Posledné dve sú zmienené práve v spojení s týmto filmom. Bol to dopad meteoritu alebo návšteva z vesmíru, ktoré vytvorili Zónu? Bolo to žiarenie z meteoritu, mimozemská zbraň alebo nejaká nadprirodzená sila, ktorá spôsobila, že armáda vyslaná na toto miesto sa už späť nevrátila? Nie je však až také podstatné, akým spôsobom sa Zóna vytvorila, keďže sa to stalo pred 20-timi rokmi, ale prečo stále do nej chodia ľudia, keď je ohraničená plotom a vstup do nej strážia ozbrojení vojaci?
Dôvodom má byť záhadná miestnosť, nazývaná Komnata, ktorá ľuďom, ktorý už stratili nádej a sú nešťastní, splní ich prianie a urobí ich šťastnými. V každom jednom filme sa dá ich príbeh, myšlienka alebo dialógy vysvetliť po svojom, ale sú to obzvlášť filozofické a umelecké diela, akým je aj toto sci-fi, ktoré nechávajú voľné interpretovanie príbehu, myšlienok, dialógov, ale aj jednotlivých scén alebo obrazov, resp. výjavov, výhradne na divákoch, pričom vysvetlení môžu byť milióny a každé jedno môže byť pravdivým alebo všetky môžu byť chybne vyložené. Celý dej je tu postavený predovšetkým na vynikajúcej post-apokalyptickej atmosfére. Je však pritom paradoxom, že tento post-apokalyptický svet sa tu „vytvoril“ iba v Zóne a v jej bezprostredne blízkom okolí, ktoré stráži armáda, ale za to miest vzdialených desiatky kilometrov a viacej sa tento zvláštny fenomén/úkaz priamo nedotkol, resp. ich priamo neovplyvnil.
Nie je to síce vo filme vyobrazené, ale dá sa domnievať, že život mimo túto oblasť (Zóna a jej okolie) funguje naďalej „normálnym“ spôsobom. Tento film je tak z tohto pohľadu dosť netradičným a originálnym post-apokalyptickým sci-fi, keďže tento jav sa vo filme netýka celej Zeme, ale iba jedného konkrétneho miesta na Zemi. Chátrajúce a opustené budovy, vraky áut a vojenskej techniky alebo rôzne predmety na zemi alebo vo vode tu vytvárajú veľmi svojskú a špecifickú atmosféru, ktorá v sebe spája napätie s tajomnom. S tým súvisí aj ďalší podstatný faktor, že tento film obsahuje prvky zo 4 žánrov: dráma, mysteriózny, sci-fi a thriller, ktorých skombinovaním tu vznikol jedinečný a originálny film, ktorý môže fungovať, ako existenciálna dráma, ako tajomný mysteriózny film, ako post-apokalyptické sci-fi alebo aj, ako napínavý thriller. Existenciálna dráma vychádza z dialógov, ktoré vedie ústredná trojica postáv o zmysle života, o Bohu, o vede, o svojich pocitoch a túžbach alebo o význame a zmysle Komnaty.
Tajomný mysteriózny film je založený na existencii samotnej Zóny, ktorá je sama o sebe záhadnou a pre človeka nevyspytateľnou, keďže sa, podľa Stalkera, každú chvíľu mení, pričom sa v nej treba riadiť pravidlami, ktoré môžu zachrániť život. Post-apokalyptické sci-fi stojí na prítomnosti samotnej Zóny, do ktorej majú ľudia zakázané vkročiť, navyše viacerí sa jej aj boja a takisto aj na jej blízkom okolí, ktoré stráži armáda. Obidve miesta sú ľudoprázdne (Zóna úplne a v jej okolí sú len vojaci a žije tu zopár ľudí) a všetky veci, vrátane áut, budov, techniky a iných predmetov, ktoré tu ostali, sú prázdne a postupne chátrajú. Napínavý thriller sa opiera o postupné putovanie Zónou, až do Komnaty, kde je v priebehu deja niekoľko scén obsahuje napätie, v ktorých je ďalšie dianie, resp. vývoj nejasné a divák nevie, čo od nich očakávať, ako je napr.: 12 minútová scéna v „mlynčeku na mäso“, čo je prezývka rúry/tunela, cez ktorý musia prejsť.
Nezastupiteľným prvkom je tu aj réžia. Tarkovsky už predtým vytvoril jedno filozofické sci-fi, Solyaris (1972), kde takisto dokázal navodiť pôsobivú atmosféru a rozoberal aj tam rôzne filozofické, psychologické a teologické témy. Rozdiel medzi obomi snímkami je nielen v tom, že zápletka u Solyaris (1972) je vo veľkej miere situovaná do vesmíru a Stalker (1979) sa zase odohráva len na Zemi, ale aj v tom, že u Solyaris (1972) sa atmosféra a dianie stanú zaujímavými až s príchodom na vesmírnu stanicu (po viac než polhodine filmu), avšak Stalker (1979) dokáže diváka svojou atmosférou vtiahnuť už od úvodu a rovnako od úvodu buduje aj samotný dej, pričom v nich sa filmu darí udržať pozornosť diváka až do záveru. Atmosféra, napätie a príbeh tu ani na chvíľu nepoľavia. Zápletka je priamočiara, nie sú tu žiadne dejové odbočky a o nejakej nadbytočnej, resp. zbytočnej scéne tu nemôže byť ani reč, presne naopak.
Myslím si, že väčšina ľudí by mohla zniesť aj viac, než 163 minút. Toto sci-fi mohlo byť, podľa mňa, kľudne dlhšie o takú polhodinu alebo aj ešte viac. Samotné prostredie Zóny by rozhodne stálo za hlbšie preskúmanie. Režisér, ako v prípade Solyaris (1972), kde „predpovedal“ rôzne technologické výdobytky (samoriadiace autá alebo videohovory), tak rovnako aj v sci-fi Stalker (1979) „predpovedal“ budúcnosť, keď o 7 rokov neskôr, 26.4.1986, došlo k havárii v Černobyľskej atómovej elektrárni. Okolo miesta havárie sa vytvorila podobná Zóna, do ktorej mali a stále majú ľudia zakázaný vstup, ktorý strážia vojaci. Ľudia, ktorí sa naďalej starali o chod elektrárne boli zase nazývaní, ako stalkeri.[4] Vo filme padne niekoľkokrát aj zmienka o štvrtom bunkri, pričom havária v Černobyle nastala v štvrtom reaktory. Tarkovsky problematiku atómovej hrozby spracoval neskôr vo svojom poslednom filme, Offret (1986).
Film môže mať nekonečne veľa interpretácií a významov, ale čo môžu mať spoločné je, že ide o putovanie troch osôb cez Zónu v snahe navštíviť tajomnú miestnosť, Komnatu. Nedá sa pochybovať o tom, že za vznikom Zóny stál meteorit, mimozemšťania alebo aj nejaké nadprirodzené sily. Dá sa však pochybovať o tom, že či aj teraz v súčasnosti, po 20-tich rokoch, je Zóna ešte stále pod ich „nadvládou“. Veď dokonca aj samotný Stalker tu v jednu chvíľu o Zóne povie, že: „v každej chvíli je taká, akou sme ju urobili my sami vlastným duševným stavom. Všetko, čo sa tu deje, však závisí od nás, nie od Zóny.“ On, ktorý roky pozná Zónu, by to mal vedieť. Na základe jeho slov sa dá usudzovať buď, že sily, či už mimozemské, nadprirodzené alebo iné, ktoré sú v Zóne, tu podrobujú skúške vnútorný, duševný stav ľudí, ktorí sem prídu alebo potom, že v Zóne tieto sily už dávno nie sú, opustili ju a všetko, čo sa tam stane si ľudia len vsugerovali.
Môže to byť iba výplod ľudskej fantázie alebo sú to len ľudské predstavy ich duševného stavu a aktuálneho psychického rozpoloženia. Komu patril varovný hlas, ktorý zastavil jednu z postáv, keď sa vybrala kratšou cestou? Bol to hlas Zóny alebo si tento hlas všetci traja nejak vsugerovali? To isté, čo o Zóne, platí aj o Komnate, kde sa majú ľuďom plniť želania. Stalker tu hovorí, že: „Ľudia vyjdú z Komnaty, odvediem ich naspäť a už sa viac nestretneme. Ich želania sa nesplnia okamžite.“ Vzhľadom na to, že sa s nimi už potom nestretne, tak nevie, či sa im ich želania splnili alebo nie a nevie ani to, či Komnata plní želania, ktoré v nej ľudia povedia alebo tie, po ktorých túžia vo svojom vnútri. Komnata možno žiadne želania ani neplní a všetko je to znovu iba na ľudskej predstavivosti alebo vsugerovaní si niečoho, čo nie je pravda, ale ľudia chcú tomu veriť, že je to pravda, nech majú nejakú nádej. Práve nádej a viera tu majú dôležitú úlohu.
Ľudia, ktorí vstupujú do Zóny a snažia sa dostať do Komnaty, stratili nádej, avšak majú vieru v to, že v tejto miestnosti, sa im podarí splniť ich želania a tým opäť získajú nádej. Pre mnohých ľudí práve Komnata predstavuje poslednú možnosť, resp. poslednú nádej a veria, že ak podniknú cestu do Zóny a dostanú sa do Komnaty, tak sa im táto nádej aj dostane. Nedá sa povedať, že či sa ich želania vyplnili alebo nie, ale možno pre mnohých ľudí už samotné absolvovanie cesty do Zóny a následne do Komnaty im môže dať akési zadosťučinenie a nádej. Každý človek, čo sem podnikne cestu, sem ide aj vierou, aby sa jeho želanie splnilo. Po absolvovaní cesty sa mu možno jeho želanie nesplní, ale možno sa mu tu dostane aspoň trochu nádeje, ktorú predtým už nemal, resp. ju stratil. Ľudské túžby a želania teda vôbec nie sú podstatné, ale to, že či má človek vieru a či sa mu opäť podarí získať, aspoň nejakú, nádej.
Hlavná trojica postáv tu nemá žiadne mená, ale sú známy len pod prezývkami (Stalker, Spisovateľ a Profesor). Stalker je sprievodca po Zóne, ktorý tu bol už mnohokrát a preto pozná nebezpečenstvá, ktoré v sebe skrýva, ale pozná aj pravidlá, ktorými je tu potreba sa riadiť a dodržiavať, aby človek bezpečne došiel až do Komnaty a následne odišiel zo Zóny. Stalker je zároveň v istom zmysle aj poslanie, ktoré nemôže vykonávať každý, ale aj on musí mať vieru, v to čo robí (sprevádzanie ľudí v Zóne do Komnaty, ktorá plní ich želania) a Zóna predstavuje pre neho, resp. mu dáva nádej. Stalker po príchode do Zóny hovorí, že je doma a osamote sa privíta so Zónou, život mimo Zónu je pre neho väzenie. Zóna je pre neho všetkým a on sám sa o nej vyjadrí: „neberte mi to, čo mám, všetko čo mám je tu, v Zóne.“ Nechce, aby mu niekto zobral jeho vieru v Zónu a nádej, ktorú pre neho Zóna, v jeho živote, predstavuje a znamená.
Spisovateľ a Profesor sú turistami, resp. zákazníkmi, ktorí si zaplatili Stalkera a tým aj cestu cez Zónu do Komnaty. Spisovateľ je zhovorčivejší, dáva priechod svojim emóciám a povie, čo má na jazyku. Profesor je málovravný, rozpráva len vtedy, keď je treba, riadi sa svojim rozumom a nedáva priechod svojim emóciám. Dá sa zhodnotiť, že Spisovateľ sa riadi srdcom a Profesor zase rozumom. V samotnej Zóne im to však nie je nič platné, lebo tu rozhoduje ich viera a nádej, ktorými zase disponuje Stalker. Za „ďalšiu postavu“ by sa dala pokladať aj samotná Zóna, ktorá je prítomná všade naokolo. Divák ju počuje, vidí a v určitých okamihoch ju môže aj pocítiť tak, ako aj postavy. Zóna má svoje vlastné pravidlá, ktorými je nutné sa riadiť, ak chce človek cez ňu bezpečne prejsť a potom odísť z nej späť domov, ako sú pravidlá, že Zóna si vyžaduje úctu, inak vás potrestá alebo, že v Zóne sa nevracia cestou, ktorou sa prišlo.
Ďalšie zaujímavé postavy tu možno nájsť ešte dve, Stalkerova žena a aj Stalkerova dcéra Martyška. Stalkerova žena odrádza v úvode svojho muža, aby opäť išiel do Zóny, keďže sa obáva, že by ho mohli znovu zavrieť do väzenia, avšak teraz na dlhšiu dobu, čo by už jeho žena psychicky nezvládla. Napriek tomu stojí pri svojom mužovi. Veď hoci ju pred Stalkerom a životom s ním varovala jej matka, tak ju neposlúchla, keďže si bola istá, že s ním jej bude dobre, ale vedela tiež to, že bude aj veľa trápenia. Podľa nej je však „lepšie trpké šťastie, ako nudný, jednotvárny život.“, no nikdy nič neľutovala, ani to, že hoci sa vedelo, aké deti sa rodia Stalkerom, tak mu jedno porodila. Stalkerova dcéra, Martyška, je obeťou Zóny, nerozpráva a je mutant, ktorý vraj, podľa rozprávania ľudí, nemá nohy, ale má inú, pre niekoho možno až strašidelnú, schopnosť. Martyška by mohla byť jeden z dôkazov, že v Zóne sa ešte stále niečo nachádza.
Celkovo sa jedná o jeden z najlepších sci-fi filmov, rovnako je to najlepší režisérov film a v neposlednom rade ide o jeden z najlepších filmov vôbec. Výnimočnosť tejto snímky spočíva, ako v jej úchvatnej technickej stránke (nádherné exteriéri, prekrásna kamera, pôsobivá a atmosférická výprava alebo jedinečná a originálna práca so zvukom), tak aj v jej príbehovej stránke (vytvorenie dosť pôsobivého post-apokalyptického sveta v Zóne a v jej okolí, práca s atmosférou a napätím, spojenie žánrov drámy, mysteriózna, sci-fi a thrilleru do jedného fungujúceho celku, ďalej vynikajúcou réžiou, ktorá to všetko dala dokopy alebo aj filozofickými, psychologickými a teologickými témami, ktorými sa toto dielo zaoberá). Paradoxom je, že hoci sa musel celý film nakrútiť znovu, došlo k výmene kameramana, režisér počas produkcie prekonal infarkt a že toto nakrúcanie, na vysoko toxickom mieste, ho neskôr stálo vlastný život, tak vytvoril svoj najlepší film.
HERCI a HUDBA
Herecké obsadenie je tu menšie, ale hlavné a vedľajšie postavy sú vynikajúco obsadené. K dlhoročným spolupracovníkom režiséra, Nikolay Grinko a Anatoliy Solonitsyn, sa tu pripojil Aleksandr Kaydanovskiy. Táto trojica hlavných hercov predviedla presvedčivé výkony, pričom sa do svojich úloh nielen trefne hodili, ale aj ich emócie a prejav pôsobí veľmi uveriteľne. Herci podali výkon, ktorým sa do svojich postáv dokázali vžiť, navyše zvládli aj filmovanie dlhých scén nakrútených na jeden záber, čo si vyžadovalo náročné zapamätanie si dialógov v týchto scénach a s tým aj súvisiace vyjadrenie svojich emócií v danom konkrétnom momente, resp. okamihu. Z hercov je tu potreba vyzdvihnúť ešte herečku menom Alisa Freyndlikh, ktorá dokázala aj na malom priestore, ktorý sa dostal jej postave, predviesť úctyhodný a presvedčivý výkon. Freyndlikh sa tiež do svojej úlohy hodí a aj jej emócie pôsobia uveriteľným dojmom.
Hudbu k filmu zložil Eduard Artemyev, ktorý komponoval hudbu aj k dvom predošlým režisérovým dielam, Solyaris (1972) a Zerkalo (1975). Ku snímke Stalker (1979) však Artemyev najprv nahral hudbu s orchestrom, ktorú však Tarkovsky odmietol a tak vytvoril novú hudbu, za pomoci syntetizátora a tradičných hudobných nástrojov, ktoré boli upravené rôznymi zvukovými efektmi. Hudba, ktorú tu vytvoril a prirodzené zvuky sa vo filme vzájomne ovplyvňujú, avšak postupne, v priebehu diania, sa nedajú rozlíšiť. Tarkovsky mal spočiatku len približnú predstavu o tom, kde vo filme má byť hudba, ale aj po nakrútení celého filmu ešte stále hľadal ideálnu filmovú hudbu. Po dlhom hľadaní nakoniec Artemyev prišiel s motívom, ktorý sa režisérovi veľmi zapáčil a stala sa z neho hlavná téma, ktorá v tónoch prepája prvky drámy, mysteriózna a post-apokalyptického sci-fi, pričom výborne odráža atmosféru a dianie vo filme.
HODNOTENIE
97%
[3] Sovietsky zväz, resp. Zväz sovietskych socialistických republík (ZSSR) tvorilo až 15 zväzových republík: Arménsko, Azerbajdžan, Bielorusko, Estónsko, Gruzínsko, Kazachstan, Kirgizsko/Kyrgyzstan, Litva, Lotyšsko, Moldavsko, Rusko, Tadžikistan, Turkménsko, Ukrajina a Uzbekistan.
[4] 16.3.1979 mal premiéru aj konšpiračný thriller The China Syndrome (1979), ktorý tiež predpovedal haváriu v atómovej elektrárni, o 12 dní neskôr, 28.3.1979, k nej naozaj došlo v atómovej elektrárni Three Mile Island.